Redakcia magazínu Pontón i autorka tohto textu podporujú Kultúrny štrajk a aktivity Otvorenej Kultúry! Žiadame predovšetkým odborné a kompetentné riadenie rezortu kultúry a jednotlivých inštitúcií, zastavenie ideologicky motivovanej cenzúry a finančnú stabilizáciu sektora s dôrazom na zlepšenie finančného ohodnotenia pracujúcich a ich sociálneho zabezpečenia. Zároveň vyjadrujeme solidaritu so všetkými, ktorých sa dotýkajú deštruktívne kroky súčasnej politickej reprezentácie a neodborného kultúrneho manažmentu.

Pri spoznávaní tvorby argentínsko-španielskej umelkyne Amalie Ulman možno spozorovať plynulý monológ, ktorý väčšinu času až denníkovo vedie sama o sebe. Ulman je totiž osobou s poruchou autistického spektra, ako hovorí hneď na začiatku rozhovoru moderátorke a diváctvu po uvedení svojho najnovšieho filmu Magic Farm (2025) v kine Urania na tohtoročnom Berlinale. Hovorí, že projektovanie vlastných skúseností (alebo poukazovanie na opakujúce sa vzorce správania napríklad pri typizácií postáv) v jej dielach nie je náhodné a je to jeden z kompenzačných mechanizmov v rámci porúch autistického spektra. Obratne sa vyhýba pocitu, že jej diela sú len autocentrickým traktátom, a rýchlo prechádza k sebareflexii, pričom sa pohybuje medzi intímnym záznamom a vedome budovaným obrazom o sebe ako o dievčati z nižších sociálnych vrstiev v elitnejších prostrediach, napríklad na Central Saint Martins v Londýne alebo neskôr v Los Angeles. Jej spôsob rozprávania môže pôsobiť ako ozdravný impulz najmä pre diváctvo (predovšetkým mladé ženy) so zázemím v nižšej spoločenskej triede – jej osobná výpoveď otvára priestor na širšiu identifikáciu.