Nový svet je nemožný a práve tam smerujeme
Reminiscencia
Pred rokom som počas výletu do Štokholmu zavítal na filmový festival Cinema Queer. Film, ktorý mnou najviac zamával a doteraz vo mne žije svojím životom, sa volá Tri trúchlivé tigre (Três Tigres Tristes). Odkazuje na rovnomennú knihu, ktorá vyšla v češtine ako Tři truchliví tygři a jej autorom je Guillermo Cabrera Infante. Ide o experimentálny, hravý, jazykovo bohatý a farebný román zobrazujúci nočný život troch mladých ľudí v predrevolučnej Havane. V tomto duchu s ním komunikuje aj analyzovaný film, za ktorý si na Berlinale 2022 režisér Gustavo Vinagre prevzal Teddy Award za najlepší celovečerný film s LGBT+ tematikou.
Gustavo Vinagre je brazílsky filmár a dokumentarista, ktorý napísal a režíroval viac ako 14 krátkych a šesť celovečerných filmov. Tie sú známe svojou hravosťou, zobrazovaním intimity, ale aj pulzujúcou queerness. Titul Três Tigres Tristes, do angličtiny preložený ako Three Tidy Tigers Tied A Tie Tighter, je jeho prvý hraný celovečerný film. Privádza nás do blízkej budúcnosti, ktorá sa podobá na súčasnosť, ale aj na nedávnu minulosť.
Stávame sa svedkami toho, ako neznámy vírus napáda ľudské mozgy a spôsobuje stratu pamäti. Tento motív uplatňujem aj ja pri svojej reflexii nad filmom, pretože som ho naposledy videl pred rokom a nemal som možnosť pozrieť si ho znovu. Snažím sa teda rozpamätať sa, poskladať si jednotlivé obrazy, ktoré mi vyskakujú v hlave a neustále sa preskupujú do nových podôb.
Súradnice
Film zobrazuje príbehy troch mladých queer postáv (tie majú rovnaké mená ako reálne osoby, ktoré ich hrajú). Jonata a Isabella žijú spolu v jednom byte na predmestí robotníckej triedy v brazílskom São Paule. Isabella sa online pripravuje na skúšky a Jonata si zas cez virtuálny svet zarába ako sexuálny pracovník. Obe postavy sú v intimite ich spoločného bytu izolované od vonkajšieho dystopického sveta, v ktorom nepochodujú zombie, ale zúri tam vírus bez mena.
Ich každodenná rutina sa rozplynie, keď do bytu vstúpi Jonatov synovec Pedro. Je HIV pozitívny a prichádza do São Paula pre lieky, ktoré nie sú k dispozícii v jeho meste. Pedrov príchod odštartuje príbeh a traja kamaráti sa začnú prechádzať jedným z najľudnatejších miest sveta, ktoré je zrazu poloprázdne. Ide o filmovú mozaiku, ktorá nesleduje presnú dejovú štruktúru, ale skôr dejové epizódy, pozostávajúce zo stretnutí a rozhovorov hlavných postáv.
Rozprávanie je voľné a pripomína prúd vedomia. Traja kamaráti stretávajú rôzne pestrofarebné postavy, napríklad Jonatovho klienta Omara, ktorý má AIDS, no zomiera na rakovinu, muža, ktorý postupne stráca pamäť, alebo bezsrsté morča v dragu. Ide o kaleidoskop interakcií s prostredím, ktoré je poznačené nielen pandémiou, ale aj obrovskou ekonomickou nerovnosťou.
Čaro filmu však spočíva v tom, že príbeh je síce ukotvený v reálnych súradniciach (São Paulo, reálne mená protagonistov, pandemická situácia pripomínajúca koronavírus, všadeprítomný kapitalizmus), ale Vinagre ho ozvláštňuje prvkami humoru, absurdity až surrealizmu. Tie otvárajú predstavivosť nám, ale aj protagonistom, a to napriek tomu, že sme „uväznení“ v dystopii.
Pamäť
Zobrazovanie sveta na pomedzí reality a sna nám dovoľuje čítať film otvorenejšie. Aj samotný vírus, spôsobujúci amnéziu, môžeme vnímať v dvoch rovinách.
Jednou z nich je paralela s ochorením COVID-19. Film bol natáčaný v Brazílii počas svetovej pandémie, čo sa v konečnom dôsledku odrazilo aj na podobe filmu. Protagonisti nosia rúška, sprejujú si ruky dezinfekciou a dodržujú rozstupy. Vinagre aj takýmto spôsobom reflektuje obdobie, ktoré sme prežívali zatvorení v našich obydliach, no nerobí to doslovne a pandémiu využíva vrstevnato.
Na druhej strane vírus môžeme chápať aj ako metaforu súčasnej doby, ktorá trpí kolektívnou stratou pamäti. Nepamätáme si mená, udalosti, spomienky. Zabúdame na históriu, prekrúcame ju. Vinagre vo svojom filme vykresľuje „vykĺbený čas“ (pojem, ktorý nachádzame už v Hamletovi), keď sa udalosti ocitajú v chaose, nevieme ich uchopiť a rozpadajú sa. Ide o zlatú éru hoaxov a fake news.
Strata pamäti sa tak prirodzene spája aj s politickým kontextom brazílskej minulosti a prítomnosti. Spoločnosť spochybňuje, čo je pravda, čo je lož. Rovnako zabúda na históriu poznačenú kolonializmom a diktatúrou a volí si krajnú pravicu. Jej zosobnením je bývalý prezident Jair Messias Bolsonaro, počas ktorého vlády (2019 – 2022) bol film aj natočený. Bolsonarova politika bola založená na národnom konzervativizme, ktorý napríklad potláčal aj práva queer ľudí. Bývalý prezident sa stal známym i tým, že bagatelizoval pandémiu koronavírusu.
Vo filme, ktorý sa odohráva v blízkej budúcnosti, ho vidíme už len v podobe zošúchaného plagátika, sivej pripomienky minulosti, ktorú protagonisti prelepia skicou dvoch bozkávajúcich sa mužov. Ide o Jonata a jeho zosnulého milenca.
Režisér sa tak pozerá na stratu pamäti ako na niečo katarzné. Nelamentuje nad tým, že spoločnosť zabúda, ale detinsky dúfa v budúcu generáciu oslobodenú od spomienok. Ako sám spomína v jednom rozhovore, jeho ambíciou bolo zobraziť radosť zo zabúdania a z kreovania nového sveta. Táto radosť je prítomná v príbehoch jednotlivých postáv, ale je tlmočená aj samotnou formálnou stránkou filmu, ktorá pripomína dadaistickú koláž. Aj keď Tri trúchlivé tigre v sebe nesú určitú dávku melanchólie, vyvažuje ju práve hravosť, humor až infantilnosť.
Queerness
Dá sa povedať, že film Tri trúchlivé tigre napĺňa označenie queer do posledného písmena. Je čudný, zvláštny, divný, nezvyčajný. Ponúka príbehy queer ľudí, rozprávané cez prizmu queer režiséra. Je vtipný a trefne zachytáva premenlivú, až tekutú náturu nášho bytia, našej identity. Aj názov (či už v angličtine, alebo portugalčine) predstavuje jazykolam a len podčiarkuje jeho odťažitosť. Taktiež sa hrá s youtubovou estetikou, popkultúrnymi narážkami a mieša vysoké s nízkym.
Je pomerne zriedkavé nájsť film, ktorý je takto esenciálne queer. Bez okolkov predstavuje svoj názor na svet, no nerobí to diktátorsky, zvrchu nadol, ale do strán. Rozlieva sa. Má v sebe nádej.
Napriek tomu, že svet leží v troskách, trojica priateľov prechádza mestom, pričom každý z nich v sebe nosí svoje sny a túžby. Pedro sníva, že bude drag queen, Jonata by chcel prinavrátiť život svojmu zomrelému priateľovi. Spolu s Isabellou si vymieňajú skúsenosti o milencoch a HIV, zbierajú rôzne návody na líčenie a stretávajú sa s novými láskami. Všetko sa to deje veľmi prirodzene, plynulo.
Gustavo Vinagre hovorí, že nič nie je permanentné a všetko sa neustále mení. Platí to pre postavy i prostredia filmu. Chaos je zdrojom kreativity a hybnou silou príbehu. Postavy sú smelé, neboja sa a interagujú. Nechávajú sa obrusovať situáciami, ktoré prežívajú tu a teraz. Nekladú odpor a sú prítomné v čase a priestore, pretože tie sú uchopiteľné len v daný moment, potom sa znovu menia a mutujú.
Režisér sa vo filme často pohráva s mágiou a realitu zobrazuje ako čosi prchké. Keď si už myslíme, že sa nám ju podarilo uchopiť, vyparí sa nám pred očami, sublimuje. Hrá sa s nami na naháňačku. Ide najmä o sekvenciu, v ktorej „tri trúchlivé tigre“ navštívia ženu menom Mirta a jej starožitníctvo. Mirtina pamäť je nepoškodená a veľmi dobre si pamätá predmety, ktoré má vo svojom obchode, ale aj minulosť. Starožitníctvo je jej útočiskom a chráni ju pred vonkajším svetom.
Tigrom sa Mirta zapáči. Ponúkne im čaj, ktorý má zjavne halucinogénne účinky, pretože sa po jeho vypití presunú do iného sveta. Mirta tu hrá na klavíri, neznáma osoba spieva do mikrofónu a objavujú sa mŕtvi ľudia, napríklad Jonatov nebohý milenec. To všetko sa deje v prítmí kabaretného prostredia, v ktorom akoby zastal čas a všetko je na dosah ruky.
Hlavné postavy sa tak dostávajú do akéhosi limba, miesta medzi nebom a zemou, kde sa už celkom stierajú akékoľvek hranice medzi realitou a predstavivosťou, medzi životom a smrťou. Ide o nádhernú sekvenciu, ktorá je oslavou toho, že všetko je možné.
Utópia
Vinagre nás pozýva, aby sme aj my v týchto časoch viac snívali, než sa utápali v čoraz neznesiteľnejšej realite. Prihovára sa nám, aby sme si predstavili nemožné svety aj vtedy, keď vo filme odznie veta: „Nový svet je nemožný a práve tam smerujeme!“ Je to paradox. Načo by sme si mali predstavovať nový svet, keď nie je uskutočniteľný?
Odpoveďou je, že najdôležitejšie je mať vôbec odvahu predstaviť si ideálne svety, zdieľať tieto vízie so svojimi najbližšími a potom k nim postupne smerovať, no nikdy ich nemusieť dosiahnuť.
Film tak vidí budúcnosť v mladej generácii, ktorá nerieši rozdiely, nepotrebuje nálepky, je kritická voči neprávosti, ale aj politikám, ktoré obmedzujú naše telá, pričom diktujú, koho máme milovať a koho nie. Akoby sa pred nami otváral nový svet, nová éra, kde sú naše sny uskutočniteľné. Vo filme ide napríklad o hudobnú revue pani Mirty alebo o spolunažívanie troch kamarátov na hrdzavej lodi v špinavom, opustenom kanáli.
Takéto útočiská, ostrovy nádeje, nenachádzajú len postavy, ale aj publikum, ktoré sa ocitá v akomsi bunkri na strome, kde môže experimentovať, hrať sa, skúšať nové veci. To všetko môže robiť bez akéhokoľvek odsúdenia. Samotný film je plný mágie a poskytuje komfort, pohladenie, upokojenie. Jednoducho bezpečné miesto.
Nová éra
Gustavo Vinagre sa zameriava na osoby z okraja spoločnosti, ktoré žili po celý čas v izolácii. Či už sú opomínané spoločnosťou, alebo uzatvorené do seba, nachádzajú sa v takzvanom režime prežitia. Keď však nastane koniec sveta, pandémia alebo akákoľvek iná hraničná situácia, ľudia z periférie nie sú prekvapení, pretože pocity ohrozenia, vyčlenenia či nedostatku prežívajú celý život. Vedia, ako prežiť.
Preto aj v Troch trúchlivých tigroch postavy vychádzajú zo svojich vnútorných svetov a prijímajú vonkajší svet, ktorý ich odstrkoval, za svoj. Keď okolie kolabuje, prichádza ich čas. Vedia sa uchýliť v troskách, vedia pracovať s rozbitými snami. Nepodliehajú panike, pretože sú zocelené skúsenosťami a majú určitý nadhľad. A čo je najdôležitejšie, vytvárajú medzi sebou putá, sú tu jedna pre druhú. Nestoja v protiklade, ale miešajú sa, interagujú spolu, až sa do seba vlievajú.
Režisér postavy neatraktivizuje. Pohľad na ne nie je nadradený ani podradený. Nemá v sebe integrované podobné mocenské vzťahy, ba práve naopak, snaží sa moc rozkladať a zneisťovať. Rozmazáva hranice. Preto je ťažké hovoriť o konflikte intímneho s verejným, každodenného s nevšedným, individuálneho s kolektívnym, ale aj prítomnosti s minulosťou a budúcnosťou. Ide skôr o interakciu týchto množín, postavených vedľa seba, nie nad sebou.
Gustavo Vinagre vo svojom prvom hranom celovečernom svete predstavuje vlastnú utópiu. Zobrazuje novú queer éru, ktorá funguje na základe kolektívnej starostlivosti, na princípoch lásky a porozumenia. Nachádza východisko na miestach, na ktoré sme zabudli. Jeho film je plný nádeje, a hoci sa môže zdať, že jeho vízia je naivná, v skutočnosti je tou najrevolučnejšiou destináciou, ktorú si môžeme momentálne predstaviť.
Jazyková redakcia: Alexandra Strelková
Obrázky:
Tri trúchlivé tigre (r. Gustavo Vinagre); zdroj: Olhar Filmes
Reminiscencia
Pred rokom som počas výletu do Štokholmu zavítal na filmový festival Cinema Queer. Film, ktorý mnou najviac zamával a doteraz vo mne žije svojím životom, sa volá Tri trúchlivé tigre (Três Tigres Tristes). Odkazuje na rovnomennú knihu, ktorá vyšla v češtine ako Tři truchliví tygři a jej autorom je Guillermo Cabrera Infante. Ide o experimentálny, hravý, jazykovo bohatý a farebný román zobrazujúci nočný život troch mladých ľudí v predrevolučnej Havane. V tomto duchu s ním komunikuje aj analyzovaný film, za ktorý si na Berlinale 2022 režisér Gustavo Vinagre prevzal Teddy Award za najlepší celovečerný film s LGBT+ tematikou.
Gustavo Vinagre je brazílsky filmár a dokumentarista, ktorý napísal a režíroval viac ako 14 krátkych a šesť celovečerných filmov. Tie sú známe svojou hravosťou, zobrazovaním intimity, ale aj pulzujúcou queerness. Titul Três Tigres Tristes, do angličtiny preložený ako Three Tidy Tigers Tied A Tie Tighter, je jeho prvý hraný celovečerný film. Privádza nás do blízkej budúcnosti, ktorá sa podobá na súčasnosť, ale aj na nedávnu minulosť.
Stávame sa svedkami toho, ako neznámy vírus napáda ľudské mozgy a spôsobuje stratu pamäti. Tento motív uplatňujem aj ja pri svojej reflexii nad filmom, pretože som ho naposledy videl pred rokom a nemal som možnosť pozrieť si ho znovu. Snažím sa teda rozpamätať sa, poskladať si jednotlivé obrazy, ktoré mi vyskakujú v hlave a neustále sa preskupujú do nových podôb.
Súradnice
Film zobrazuje príbehy troch mladých queer postáv (tie majú rovnaké mená ako reálne osoby, ktoré ich hrajú). Jonata a Isabella žijú spolu v jednom byte na predmestí robotníckej triedy v brazílskom São Paule. Isabella sa online pripravuje na skúšky a Jonata si zas cez virtuálny svet zarába ako sexuálny pracovník. Obe postavy sú v intimite ich spoločného bytu izolované od vonkajšieho dystopického sveta, v ktorom nepochodujú zombie, ale zúri tam vírus bez mena.
Ich každodenná rutina sa rozplynie, keď do bytu vstúpi Jonatov synovec Pedro. Je HIV pozitívny a prichádza do São Paula pre lieky, ktoré nie sú k dispozícii v jeho meste. Pedrov príchod odštartuje príbeh a traja kamaráti sa začnú prechádzať jedným z najľudnatejších miest sveta, ktoré je zrazu poloprázdne. Ide o filmovú mozaiku, ktorá nesleduje presnú dejovú štruktúru, ale skôr dejové epizódy, pozostávajúce zo stretnutí a rozhovorov hlavných postáv.
Rozprávanie je voľné a pripomína prúd vedomia. Traja kamaráti stretávajú rôzne pestrofarebné postavy, napríklad Jonatovho klienta Omara, ktorý má AIDS, no zomiera na rakovinu, muža, ktorý postupne stráca pamäť, alebo bezsrsté morča v dragu. Ide o kaleidoskop interakcií s prostredím, ktoré je poznačené nielen pandémiou, ale aj obrovskou ekonomickou nerovnosťou.
Čaro filmu však spočíva v tom, že príbeh je síce ukotvený v reálnych súradniciach (São Paulo, reálne mená protagonistov, pandemická situácia pripomínajúca koronavírus, všadeprítomný kapitalizmus), ale Vinagre ho ozvláštňuje prvkami humoru, absurdity až surrealizmu. Tie otvárajú predstavivosť nám, ale aj protagonistom, a to napriek tomu, že sme „uväznení“ v dystopii.
Pamäť
Zobrazovanie sveta na pomedzí reality a sna nám dovoľuje čítať film otvorenejšie. Aj samotný vírus, spôsobujúci amnéziu, môžeme vnímať v dvoch rovinách.
Jednou z nich je paralela s ochorením COVID-19. Film bol natáčaný v Brazílii počas svetovej pandémie, čo sa v konečnom dôsledku odrazilo aj na podobe filmu. Protagonisti nosia rúška, sprejujú si ruky dezinfekciou a dodržujú rozstupy. Vinagre aj takýmto spôsobom reflektuje obdobie, ktoré sme prežívali zatvorení v našich obydliach, no nerobí to doslovne a pandémiu využíva vrstevnato.
Na druhej strane vírus môžeme chápať aj ako metaforu súčasnej doby, ktorá trpí kolektívnou stratou pamäti. Nepamätáme si mená, udalosti, spomienky. Zabúdame na históriu, prekrúcame ju. Vinagre vo svojom filme vykresľuje „vykĺbený čas“ (pojem, ktorý nachádzame už v Hamletovi), keď sa udalosti ocitajú v chaose, nevieme ich uchopiť a rozpadajú sa. Ide o zlatú éru hoaxov a fake news.
Strata pamäti sa tak prirodzene spája aj s politickým kontextom brazílskej minulosti a prítomnosti. Spoločnosť spochybňuje, čo je pravda, čo je lož. Rovnako zabúda na históriu poznačenú kolonializmom a diktatúrou a volí si krajnú pravicu. Jej zosobnením je bývalý prezident Jair Messias Bolsonaro, počas ktorého vlády (2019 – 2022) bol film aj natočený. Bolsonarova politika bola založená na národnom konzervativizme, ktorý napríklad potláčal aj práva queer ľudí. Bývalý prezident sa stal známym i tým, že bagatelizoval pandémiu koronavírusu.
Vo filme, ktorý sa odohráva v blízkej budúcnosti, ho vidíme už len v podobe zošúchaného plagátika, sivej pripomienky minulosti, ktorú protagonisti prelepia skicou dvoch bozkávajúcich sa mužov. Ide o Jonata a jeho zosnulého milenca.
Režisér sa tak pozerá na stratu pamäti ako na niečo katarzné. Nelamentuje nad tým, že spoločnosť zabúda, ale detinsky dúfa v budúcu generáciu oslobodenú od spomienok. Ako sám spomína v jednom rozhovore, jeho ambíciou bolo zobraziť radosť zo zabúdania a z kreovania nového sveta. Táto radosť je prítomná v príbehoch jednotlivých postáv, ale je tlmočená aj samotnou formálnou stránkou filmu, ktorá pripomína dadaistickú koláž. Aj keď Tri trúchlivé tigre v sebe nesú určitú dávku melanchólie, vyvažuje ju práve hravosť, humor až infantilnosť.
Queerness
Dá sa povedať, že film Tri trúchlivé tigre napĺňa označenie queer do posledného písmena. Je čudný, zvláštny, divný, nezvyčajný. Ponúka príbehy queer ľudí, rozprávané cez prizmu queer režiséra. Je vtipný a trefne zachytáva premenlivú, až tekutú náturu nášho bytia, našej identity. Aj názov (či už v angličtine, alebo portugalčine) predstavuje jazykolam a len podčiarkuje jeho odťažitosť. Taktiež sa hrá s youtubovou estetikou, popkultúrnymi narážkami a mieša vysoké s nízkym.
Je pomerne zriedkavé nájsť film, ktorý je takto esenciálne queer. Bez okolkov predstavuje svoj názor na svet, no nerobí to diktátorsky, zvrchu nadol, ale do strán. Rozlieva sa. Má v sebe nádej.
Napriek tomu, že svet leží v troskách, trojica priateľov prechádza mestom, pričom každý z nich v sebe nosí svoje sny a túžby. Pedro sníva, že bude drag queen, Jonata by chcel prinavrátiť život svojmu zomrelému priateľovi. Spolu s Isabellou si vymieňajú skúsenosti o milencoch a HIV, zbierajú rôzne návody na líčenie a stretávajú sa s novými láskami. Všetko sa to deje veľmi prirodzene, plynulo.
Gustavo Vinagre hovorí, že nič nie je permanentné a všetko sa neustále mení. Platí to pre postavy i prostredia filmu. Chaos je zdrojom kreativity a hybnou silou príbehu. Postavy sú smelé, neboja sa a interagujú. Nechávajú sa obrusovať situáciami, ktoré prežívajú tu a teraz. Nekladú odpor a sú prítomné v čase a priestore, pretože tie sú uchopiteľné len v daný moment, potom sa znovu menia a mutujú.
Režisér sa vo filme často pohráva s mágiou a realitu zobrazuje ako čosi prchké. Keď si už myslíme, že sa nám ju podarilo uchopiť, vyparí sa nám pred očami, sublimuje. Hrá sa s nami na naháňačku. Ide najmä o sekvenciu, v ktorej „tri trúchlivé tigre“ navštívia ženu menom Mirta a jej starožitníctvo. Mirtina pamäť je nepoškodená a veľmi dobre si pamätá predmety, ktoré má vo svojom obchode, ale aj minulosť. Starožitníctvo je jej útočiskom a chráni ju pred vonkajším svetom.
Tigrom sa Mirta zapáči. Ponúkne im čaj, ktorý má zjavne halucinogénne účinky, pretože sa po jeho vypití presunú do iného sveta. Mirta tu hrá na klavíri, neznáma osoba spieva do mikrofónu a objavujú sa mŕtvi ľudia, napríklad Jonatov nebohý milenec. To všetko sa deje v prítmí kabaretného prostredia, v ktorom akoby zastal čas a všetko je na dosah ruky.
Hlavné postavy sa tak dostávajú do akéhosi limba, miesta medzi nebom a zemou, kde sa už celkom stierajú akékoľvek hranice medzi realitou a predstavivosťou, medzi životom a smrťou. Ide o nádhernú sekvenciu, ktorá je oslavou toho, že všetko je možné.
Utópia
Vinagre nás pozýva, aby sme aj my v týchto časoch viac snívali, než sa utápali v čoraz neznesiteľnejšej realite. Prihovára sa nám, aby sme si predstavili nemožné svety aj vtedy, keď vo filme odznie veta: „Nový svet je nemožný a práve tam smerujeme!“ Je to paradox. Načo by sme si mali predstavovať nový svet, keď nie je uskutočniteľný?
Odpoveďou je, že najdôležitejšie je mať vôbec odvahu predstaviť si ideálne svety, zdieľať tieto vízie so svojimi najbližšími a potom k nim postupne smerovať, no nikdy ich nemusieť dosiahnuť.
Film tak vidí budúcnosť v mladej generácii, ktorá nerieši rozdiely, nepotrebuje nálepky, je kritická voči neprávosti, ale aj politikám, ktoré obmedzujú naše telá, pričom diktujú, koho máme milovať a koho nie. Akoby sa pred nami otváral nový svet, nová éra, kde sú naše sny uskutočniteľné. Vo filme ide napríklad o hudobnú revue pani Mirty alebo o spolunažívanie troch kamarátov na hrdzavej lodi v špinavom, opustenom kanáli.
Takéto útočiská, ostrovy nádeje, nenachádzajú len postavy, ale aj publikum, ktoré sa ocitá v akomsi bunkri na strome, kde môže experimentovať, hrať sa, skúšať nové veci. To všetko môže robiť bez akéhokoľvek odsúdenia. Samotný film je plný mágie a poskytuje komfort, pohladenie, upokojenie. Jednoducho bezpečné miesto.
Nová éra
Gustavo Vinagre sa zameriava na osoby z okraja spoločnosti, ktoré žili po celý čas v izolácii. Či už sú opomínané spoločnosťou, alebo uzatvorené do seba, nachádzajú sa v takzvanom režime prežitia. Keď však nastane koniec sveta, pandémia alebo akákoľvek iná hraničná situácia, ľudia z periférie nie sú prekvapení, pretože pocity ohrozenia, vyčlenenia či nedostatku prežívajú celý život. Vedia, ako prežiť.
Preto aj v Troch trúchlivých tigroch postavy vychádzajú zo svojich vnútorných svetov a prijímajú vonkajší svet, ktorý ich odstrkoval, za svoj. Keď okolie kolabuje, prichádza ich čas. Vedia sa uchýliť v troskách, vedia pracovať s rozbitými snami. Nepodliehajú panike, pretože sú zocelené skúsenosťami a majú určitý nadhľad. A čo je najdôležitejšie, vytvárajú medzi sebou putá, sú tu jedna pre druhú. Nestoja v protiklade, ale miešajú sa, interagujú spolu, až sa do seba vlievajú.
Režisér postavy neatraktivizuje. Pohľad na ne nie je nadradený ani podradený. Nemá v sebe integrované podobné mocenské vzťahy, ba práve naopak, snaží sa moc rozkladať a zneisťovať. Rozmazáva hranice. Preto je ťažké hovoriť o konflikte intímneho s verejným, každodenného s nevšedným, individuálneho s kolektívnym, ale aj prítomnosti s minulosťou a budúcnosťou. Ide skôr o interakciu týchto množín, postavených vedľa seba, nie nad sebou.
Gustavo Vinagre vo svojom prvom hranom celovečernom svete predstavuje vlastnú utópiu. Zobrazuje novú queer éru, ktorá funguje na základe kolektívnej starostlivosti, na princípoch lásky a porozumenia. Nachádza východisko na miestach, na ktoré sme zabudli. Jeho film je plný nádeje, a hoci sa môže zdať, že jeho vízia je naivná, v skutočnosti je tou najrevolučnejšiou destináciou, ktorú si môžeme momentálne predstaviť.
Jazyková redakcia: Alexandra Strelková
Obrázky:
Tri trúchlivé tigre (r. Gustavo Vinagre); zdroj: Olhar Filmes
