Rodinné štruktúry v Lanthimosových filmoch

Režisér Yorgos Lanthimos je kritikou dlhodobo uznávaný pre výraznú, sterilnú estetiku. Chladnými priestormi a rezervovanými postavami vytvára znepokojivú, „divnú“ atmosféru vybudovanú na motíve rozvrátených rodinných vzťahov a na prostrediach riadiacich sa dystopickými zákonmi. Toxicita vzťahov spočíva v bázni postáv, ktorá ovplyvňuje ich konanie a núti ich k extrémnym činom. Naša vzťahová skúsenosť je podrobená skúške v trýznivej verzii Lanthimosovho sveta a možno najdesivejším na jeho filmoch je fakt, že táto nadobudnutá skúsenosť je prenositeľná do reality.

Prezentácia Emerging Producers počas Berlinale 2024: na pódiu stojí asi dvadsiatka ľudí, pred nimi je publikum

Emerging Producers: Stratégia empatie

Matej Sotník

Reportáž

V dobe, keď sa čoraz viac hovorí a píše o duševnom zdraví vo filmovom priemysle, bolo veľmi dôležité zakúsiť tento typ kolektívnosti a vzájomne uchopiť výzvy aj frustrácie, ktorým čelíme. Workshop mi pomohol lepšie pochopiť, aké dôležité je vytvárať si v producenstve hranice tak, aby sme mohli v práci, ktorá často zasahuje do všetkých úrovní našich životov, pokračovať a chcieť v nej byť nielen dobrí, stále lepší a výkonnejší, ale aj vnútorne spokojní a intelektuálne stimulovaní.

Zvuková reportáž z 28. ročníka MFDF Ji.hlava: O odchádzaní z kinosál

Barbora Nemčeková, Palo Mikula

Esej, Reportáž

Prvá desaťdňová Ji.hlava v znamení občasných náporov na kapacity kinosál, kamarátskych stretnutí rozložených do rôznorodých turnusov a chýbajúcej vôle rozprávať sa. Experimenty v najhlučnejšej sále, kde duní podlaha a praskajú svetlá. Leitmotív: odchádzanie z kina – kedy a ako je to v poriadku, ak vôbec.

Záber z filmu Sauna: ľudia a psy na dvore medzi bytovkami

Zahradnické vidle píchnu si do zadku. Jak vnímat lidskou roli ve veřejném prostoru?

Timon Láska

Kritika

Dokumentární a studentská tvorba pravidelně tematizuje konkrétní formy společenské nespokojenosti a jednou z nejpalčivějších je ztráta práva na veřejný prostor. S tou se pojí nejen krize bydlení, ale také vnímání veřejného prostoru jako lidské výsady. Odrazilo se to nejen ve studentských experimentálních projektech, ale také v soutěžním výběru sekce Česká radost na letošním ročníku Mezinárodního festivalu dokumentárních filmů Ji.hlava. Jak debatu o exkluzivitě a kontinuálním vyvlastňování veřejného prostoru reflektuje vizuální kultura? Komu vlastně patří? A máme vůbec právo vzít si ho zpět?

Záber z filmu Fire of Wind: dve ruka sa vzpínajú k oblohe

Pozerám filmy, zatiaľ čo horí svet

Tereza Dodoková

Reportáž

Ako duch bez pamäti a ukotvenia v prítomnosti sa často (ne)vyskytujem ani tu, ani tam. Takmer odjakživa som mala pocit, že sa nenachádzam v priestore. Film a ploché plátno podobné disociatívnemu vnímaniu mi tak poskytujú predĺženie reality a akési bezpečie. Zahltená cudzím prostredím, ľuďmi, zvukmi, obarená a možno trochu chránená derealizačným plížením som so svojím telom vedľa seba, alebo aj niekoľko krokov vzad, navštívila filmový festival Locarno.

Záber z filmu Vtáčnik: dve ženy v prírodnom prostredí, jedna sa pozerá cez ďalekohľad, druhá jej niečo ukazuje v diaľke

Keď sa na Vtáčnik pozerá kritický geograf

Pavel Šuška

Kritika

Film priamo odkazuje na mnohé z konkrétnych problémov postsocialistického urbanizmu vrátane privatizácie a privatizmu, nepreniknuteľných brán a plotov, absencie komunity a spoločenstva v nových obytných súboroch, nedostatku verejného priestoru, slabého plánovania a nedostatočnej regulácie, kľúčovej úlohy súkromného sektora a kapitálu pri premene mesta, sociálnych a triednych rozdielov pri vnímaní hodnoty miesta i schopnosti vlastné vízie presadiť.

V krojoch, v horách, ale zem nespieva

Zuzana Goleinová

Analýza, Esej

Obrazy hôr, ktoré slúžia patriarchálnym predstavám, kapitalizmu, imperialistickým či rasistickým naratívom však nemusí byť dôvodom, prečo sa horám vo všeobecnosti vo filmovej tvorbe vyhýbať. V slovenskej artovej produkcii sa takmer vôbec neobjavujú a to je možno chyba. Inovovať obraz slovenských hôr vo filme by znamenalo neprenechať ich nacionalistickej ideológii, ktorá si ich rada privlastňuje, pričom skutočne sa o ne zaujíma len pokiaľ siaha zisk. Najnebezpečnejšie na nacionalisticky podfarbenej ikonografii hôr je najmä to, že sa tvári ako čosi vzdialené od akejkoľvek politiky a spoločnosti, čisté vo svojom zobrazení nevinnej prírody. Tomu nesmieme uveriť.