záber z filmu Arabesque for Kenneth Anger: tmavá plocha s abstraktnými svetelnými tvarmi

5to9: Ako začať s filmovou vedou?

Filmová veda nie je disciplína, ktorou sa dá na Slovensku výlučne uživiť. Nepoznám nikoho, kto by popri výskume nepracoval súčasne aj v školstve, filmovej dramaturgii, na filmových festivaloch alebo v ďalších odvetviach filmovej vedy, kritiky, teórie. Možno by sa však dalo povedať, že práve to udržiava slovenskú filmovú vedu v blízkom kontakte so svetom filmovej praxe a vďaka tomu nie je izolovaným vedným odborom. Naopak, reaguje na to, čo je aktuálne a neraz aj spoločensky naliehavé, zároveň iniciuje diskusiu s publikom a filmovým tvorcovstvom.

Fotografia z výstavy Distorted Image: dva CRT televízory, za priestranným oknom zeleň

Začiatky videoartu v strednej Európe

Tomáš Hudák

Reportáž

Nedávna výstava Distorted Image. Kapitoly z počátků videoartu v brnianskom Dome umenia predstavila videotvorbu v Československu, Maďarsku a Poľsku od 60. do 90. rokov minulého storočia. Prostredníctvom diel takmer stovky umelcov, umelkýň a kolektívov ponúkla základný prehľad o scéne v našom regióne a ukázala, aké rôzne podoby u nás videoart mal.

Najlepšie príbehy lásky sa neodohrávajú v LA

Zuzana Goleinová

Recenzia

Slovenská filmová produkcia dlhodobo zaostáva v tvorbe celovečerných filmov, v ktorých by bol určujúcim motívom romantický vzťah. Raz za čas sa síce objaví romantická komédia s predvídateľným a repetitívnym dejom, no v rámci kvalitnej autorskej tvorby romantické motívy potláča skôr sociálny rozmer príbehov. Debut režisérky Martiny Buchelovej Milovník, nie bojovník (2026) je preto v slovenskom kontexte výnimočným prírastkom, no právom získava ohlasy aj na svetovej úrovni: stal sa víťazom súťaže Proxima na 60. ročníku Medzinárodného filmového festivalu Karlove Vary.

Posadnutosť: Incel horor o patriarchálnej predstave lásky

Alica Cvečková

Analýza

Jednu z hlavných tém filmu predstavuje kritika klasických toxických romantických mýtov a predstáv o láske, v ktorých sa normalizuje a idealizuje posadnutosť, potreba vlastniť a kontrolovať a narúšanie autonómie druhého človeka. Je nepochybne veľmi aktuálna v čase, keď sa čoraz intenzívnejšie kritizuje a prehodnocuje heteronormatívny fenomén romantickej lásky a do popredia sa dostáva potreba zdravého nastavovania hraníc v partnerských vzťahoch. Práve otváranie pálčivých problémov súčasných vzťahov generácie mladých dospelých podľa môjho názoru prispieva k tomu, že film tak výrazne zarezonoval.

The Figure at the End of the World: Revisiting Jean Epstein

Christopher Small

Analýza

Major as he was, Epstein’s output was fragmentary, and his films can prove stubbornly unassimilable for the modern viewer, as packed with visual and aural invention as weighed down with creaking anachronisms. “There are no stories, there are only situations,” he famously claimed, spending a lifetime searching for the piercingly real in the tritest of melodramatic plots and the dreamily fantastical in the blurriest vision of a human face in hyperrealist close-up. For all the insights of his theories about cinema, Jean Epstein was also a working director who had to compromise to get films made, directing serials and orientalist crime capers throughout the 1920s in parallel to his more famous and—ostensibly—more characteristic works.

Postava na konci sveta alebo Návrat k Jeanovi Epsteinovi

Christopher Small

Analýza

Už v skoršom období svojej kariéry hľadal Jean Epstein chvíľky dokonalosti mimo času a priestoru v akomkoľvek spracovávanom žánri, či už išlo o viktoriánsku melodrámu, námornícku epopeju alebo barokový horor. Na rozdiel od iných filmárov a filmárok sa nesústreďoval na konkrétne účinky na publikum – vyvolávanie hrôzy, úzkosti či romantickej túžby –, ale na udržanie určitej nálady.

Psychodeflácia Benátskeho bienále

Ema Čabová

Kritika

Každé dva roky sa významná časť medzinárodného umeleckého sveta zíde v Benátkach pri príležitosti bienále umenia, najstaršej udalosti tohto typu. Od svojho založenia bolo Benátske bienále veľkoformátovou prehliadkou súčasného umenia, no zároveň odjakživa predstavovalo aj krehký diplomatický priestor, inherentne pretkaný rôznymi politickými a mocenskými dynamikami. Problematickosť formátu národných pavilónov a celej štruktúry tohto bienále je faktom, s ktorým sa umelectvo a kurátorstvo jednotlivých pavilónov viac či menej zámerne vyrovnáva a artikuluje ho. Zo silnejúcich dlhoročných diskusií o reprezentácii a dekoloniálnom úsilí je viac ako jasné, že aktuálny model je nezlučiteľný so smerovaním súčasného umenia.