Záber z filmu Invocation: dve ruky vyvstávajú z čierneho priestoru, "tancujú"

Záhrebský dotyk s experimentálnym filmom. Festival 25 FPS

Takmer celý sa odohráva na jednom mieste, trochu odsadenom od ulice, a tam sa motajú všetci. So štábom, porotou, hosťovstvom i bežným publikom neustále chodíme okolo seba, vidíme sa na premietaniach, vysedávame v kaviarni kina alebo postávame pred sálou. Aj napriek tomu, že som na festivale nikoho osobne nepoznal, čo som si veľmi užíval, a ani nespoznal, rýchlo som začal rozpoznávať opakujúce sa tváre a cítiť istú súdržnosť alebo spriaznenosť s anonymným davom.

Záber z filmu Neplatené voľno: štyri postavy ležia na tráve v akomsi skleníku, zdanlivo spia

5to9: Čo prichádza po kríze. Neplatené voľno

Paula Ďurinová

5to9, Esej

Film Neplatené voľno vychádza z (aj mojej osobnej) skúsenosti s vyhorením, vedela som však, že nechcem zobrazovať konkrétnu krízu, ale zaujíma ma to, čo prichádza po nej. Aký priestor nám otvára alebo, naopak, v dôsledku života v neskorom kapitalizme neposkytuje.

Ana Mendieta: filmy, siluety a telá

Tereza Dodoková

Esej

Môj záujem o umenie Any Mendiety vyvolala nenápadná fotografia. Silueta z pivonkových lupeňov na ružovej látke nesúca sa riekou. Bol to zrnitý a nedokonalý obraz repliky tela, ktoré krátko po zaznamenaní zaniklo.

záber z filmu Hore je nebo, v doline som ja: mladý muž na motorke, zozadu sa ho drží žena

Kde bolo, tam bolo, bola raz jedna hladová dolina

Zuzana Goleinová

Kritika

Katarína Gramatová neestetizuje vypočítavo. Svoje látky má naštudované, s nehercami je kamoška a prostredie Utekáča, v ktorom sa odohrávajú jej filmy – krátky Dom strom (2024) a celovečerný Hore je nebo, v doline som ja (2024), dôkladne spoznala. Dva príbehy o dospievajúcich chlapcoch vychádzajú z reality, o to horšie je vedomie, že aj keď sa filmy skončia, ich hlavní hrdinovia v doline ostanú.

5to9: Práca s pohyblivým cieľom. Debutové filmy v medzipriestore

Barbara Vojtašáková

5to9, Esej

Tvorivá sloboda, možnosť otvárať neviditeľné či osobné témy, neustály rozvoj a priestor na sebarealizáciu – to všetko môže patriť k benefitom práce v kultúre a umení. Spomínané radosti sa však často rozplývajú v existenčnej neistote a v dlhoročnom čakaní na grantovú podporu. Zvoliť si umeleckú profesiu s ochotou obetovať jej istoty a voľný čas je efektívnou stratégiou ako ako vyhorieť a stratiť motiváciu.

záber z filmu Bardo: abstraktný digitálny obraz s vystupujúcou tvárou

Znovuzrodenie do sveta bez ľudí. Film Bardo Viery Čákanyovej

Jana Dudková

Analýza

Na Bardo môžeme nazerať cez optiku invenčného využitia umelej inteligencie na tvorbu obrazov: AI tvorí obrazy vyjadrujúce to, čo sama nemôže vidieť. Obrazy, ktoré vidíme, keď zatvoríme oči, farebné variácie čiernej, kombinované s voľnými asociáciami z podvedomia. Film totiž vznikol na základe režisérkinej individuálnej terapie tmou a jeho obraz je takmer bez zvyšku vytvorený umelou inteligenciou.

Outdoor screening - photo by Šimon Lupták

Sú naše telá bezpečné? Fest Anča 2025

Karolína Priehradná

Reportáž

Témou 18. ročníka Medzinárodného filmového festivalu animácie Fest Anča v Žiline sa stala samotná podstata telesného koexistovania festivalového účastníctva – Naše telá a s nimi spojená potreba a sila fyzického spolubytia. V čoraz roztrieštenejšej spoločnosti pôsobí akt stretávania ako významné gesto. Po predošlých ročníkoch, zaoberajúcich sa témami utópie a dystopie, pôsobí zameranie pozornosti na telesnosť a vtelenú skúsenosť ako prirodzený dramaturgický vývoj, keďže dystopiu v atmosfére rastúcej agresie a strachu z ohrozenia aj utopické momenty strávené v bezpečnom kruhu pociťujeme o to intenzívnejšie a fyzickejšie. Môže byť naše telo odpoveďou na radikalizáciu politického diskurzu (a tendenciu dehumanizovať) a na každodenné dystopie základný aspekt našej existencie?