Mimozemské podzemie Natálie Trejbalovej

V Galérii mesta Bratislava aktuálne prebieha výstava Natálie Trejbalovej Never Ground v kurátorskej koncepcii Lýdie Pribišovej. Jadrom miesto špecifickej inštalácie je umelkynin najnovší krátky film, podľa ktorého je výstava aj pomenovaná. Inštalácia ako taká je súborom objektov, ktoré fungujú ako výtvarné solitéry a pri vstupe do výstavy nás „vedú“ k samotnému filmu, no počas sledovania zistíme, že predstavujú aj filmárske kulisy, drobné, prepracované prostredia – tie vo filme získavajú nové významové vrstvy a úplne inú mierku. Pri opúšťaní výstavy sa znovu ocitáme pri skulpturálnych objektoch, utvárajúcich atmosféru filmu, pozeráme na ne novými očami a hľadáme v nich krajiny, jaskyne a podzemné zákutia.

Politika obrazov a imaginácia solidarity podľa Andrey Průchovej Hrůzovej

Tomáš Hudák

Rozhovor

V zajetí obrazů. Vizuální politika 21. století je síce teoretická, no popularizačne ladená práca. Autorka využíva medziodborový prístup a skúma, ako obrazy vstupujú do spoločenskej diskusie, pomáhajú šíriť myšlienky, upevňovať stereotypy, meniť názory, vyvolávať emócie, ovplyvňovať správanie – pričom je dôležité, že to neraz robia so skrytým politickým zámerom. Průchová Hrůzová sa na obrazy pozerá ako na politických aktérov. V rozhovore sme otvorili množstvo tém od vplyvu obrazov na našu psychiku cez stredoeurópsky etnonacionalizmus, strach z budúcnosti, umelú inteligenciu až po konflikt v Palestíne.

Záber z filmu A Fidai Film Kamala Aljafariho: krajina s domami, na obraze sú veľké červené škvrny

Fragments of a stolen memory: Efforts to reclaim the Palestinian image

Kino Palestine

Esej

The Palestinian archive has become a focal point for many Palestinian historians and filmmakers. As seen in the works mentioned earlier, it represents a quest to reclaim the narrative and reconstruct a national identity that Palestinians have long been denied. This appears either through efforts to recover and repurpose the archive, or through virtual reconstructions and retellings of events and histories, ensuring they are remembered in the future.

Záber z filmu A Fidai Film Kamala Aljafariho: žena leží na kameni, v jej blízkosti sú plamene

Fragmenty ukradnutej pamäti: Úsilie o prisvojenie obrazu Palestíny

Kino Palestine

Esej

Palestínsky archív sa stal stredobodom záujmu historického a filmového výskumu v Palestíne. Ako vidno v už spomínaných dielach, predstavuje úsilie o opätovné prisvojenie naratívu a rekonštrukciu národnej identity, ktorá bola Palestínčanom a Palestínčankám dlhodobo upieraná. Toto úsilie sa prejavuje buď prostredníctvom snahy archív znovuobjaviť a tvorivo ho využiť, alebo formou virtuálnych rekonštrukcií a nových spracovaní udalostí a dejín tak, aby sa uchovali aj pre budúce generácie.

fotografia knihy Last Movies autora Stanleyho Schtintera

Dejiny filmu a smrti

Tomáš Hudák

Recenzia

Last Movies je umelecko-kurátorsko-výskumný projekt Stanleyho Schtintera o posledných filmoch, ktoré videli rôzne osobnosti 20. storočia pred svojou smrťou. Rovnomenná kniha sa venuje 27 známym postavám z filmu, literatúry, hudby, politiky či kultúry a tiež členstvu sekty Heaven's Gate. V jednotlivých kapitolách sa nutne nedozvedáme o ich práci a Schtinter neanalyzuje ani spomínané filmy, ide skôr o dôkladne vyrešeršované voľné eseje plné fascinujúcich príbehov, najrôznejších prepojení a historických paradoxov. Last Movies môžeme čítať ako podvratné dejiny kinematografie.

Záber z filmu Magic Farm režisérky Amalie Ulman: žena (Chloë Sevigny) s koňom

Lesk a bieda alebo Tabi shoes a rurálna Argentína

Katarína Hrašková

Profil

Pri spoznávaní tvorby argentínsko-španielskej umelkyne Amalie Ulman možno spozorovať plynulý monológ, ktorý väčšinu času až denníkovo vedie sama o sebe. Ulman je totiž osobou s poruchou autistického spektra, ako hovorí hneď na začiatku rozhovoru moderátorke a diváctvu po uvedení svojho najnovšieho filmu Magic Farm (2025) v kine Urania na tohtoročnom Berlinale. Hovorí, že projektovanie vlastných skúseností (alebo poukazovanie na opakujúce sa vzorce správania napríklad pri typizácií postáv) v jej dielach nie je náhodné a je to jeden z kompenzačných mechanizmov v rámci porúch autistického spektra.

Záber z filmu A Woman’s Torment režisérky Roberty Findlay: žena sedí na posteli, muž leží

Ktokoľvek okrem jej manžela: nový pohľad na Robertu Findlay

Christopher Small

Profil

V rokoch 1966 až 1989 bola Roberta Findlay režisérkou, scenáristkou, producentkou, kameramankou, strihačkou a príležitostne aj herečkou vo veľkom množstve exploatačných, hororových a pornografických filmov, často pod rôznymi pseudonymami alebo v produkčných kontextoch, kde bola povaha jej práce nejasná (a následne zahmlievaná aj jej vlastnými, neustále sa meniacimi výpoveďami na danú tému). Vo svojej produkčnej spoločnosti Reeltime sa starala aj o distribúciu mnohých z týchto filmov naprieč Severnou Amerikou a do určitej miery aj v zahraničí. Najprv to boli filmy pre dospelých a neskôr, v rokoch 1985 až 1988, lacné horory a exploatačné snímky určené na trh s VHS kazetami. Napriek tejto pozoruhodnej a svojskej tvorbe je Findlay neuchopiteľná postava, ktorej filmy a popudlivé verejné komentáre kontrastujú s uhladenými autorskými a najmä feministickými interpretáciami, ktorými ju fanúšikovská obec v dobrej viere rada častuje.