PONTÓN

5to9: Filmový festival ako dovolenková destinácia

Tento rok som znova nebola na dovolenke. Teda na takej, akú si väčšinou pod slovom dovolenka predstavíme: na pláži, v zahraničnej metropole, v prírode, s primárnym cieľom byť v cudzom prostredí, nič nerobiť či v záujme zachovania zdravého odstupu od práce zregenerovať ducha. Bola som však na 12 filmových festivaloch. Všetky z nich by som moderným jazykom mohla označiť za „workations“: na väčšinu som si z práce vzala čiastočné voľno, na všetkýchsom do nejakej miery pracovala. Z ľavicovej pozície ma to vyrušuje – dobrovoľne si tým predsa stieram hranicu medzi prácou a oddychom. Využívam, že mi práca živnostníčky v kultúre umožňuje voľnosť, ale neromantizujem tým zároveň vlastnú neistotu? Neupozaďujem svoje zdravie len kvôli tomu, aby som si zvyšovala profesijne uplatniteľný sociálny kapitál? A prečo to teda odmietam zmeniť, aj keby som teoreticky mohla namiesto troch pracovných festivalov odísť na týždeň bez notebooku na Tenerife?

Čo sme nestihli napísať v roku 2025

Keď sme približne pred troma rokmi vymýšľali koncept Pontónu, nazvali sme ho pomalým filmovým magazínom. Chceli sme, aby autorstvo malo na reflexiu a tvorbu textov čas, aby čitateľstvo nebolo textami zahltené a mohlo sa k nim v pokoji aj vrátiť. Chceli sme sa prestať ponáhľať. Vedeli sme, že naše kapacity sú obmedzené, že nebudeme mať silu urobiť všetko, čo by sme chceli. Rozhodli sme sa to prijať a spomaliť namiesto toho, aby sme sa strhali. Prioritou pre nás bolo a je, aby nám Pontón robil radosť, nie aby bol najväčším magazínom. Na záver roka sme sa rozhodli pozrieť sa na to, čo sme za uplynulých 12 mesiacov nestihli – na texty, ktoré sme nenapísali, aj keď nás to možno mrzí. Robíme tak aj preto, aby sme si pripomenuli, že to je v poriadku.
Záber z filmu Krv kondora: štyri postavy stoja pred domom, pred nimi je zástup ľudí

Kolektívny film ako forma empatie aj odporu

Kolektívny film môžeme definovať ako špecifický prístup k filmovej tvorbe, ktorý vedome odmieta vertikálne štruktúry moci charakteristické pre tradičné modely autorstva. Umeleckú víziu už nepredstavuje výhradne iba režisér alebo režisérka. Film sa chápe ako proces spolutvorby a na úrovni reprezentácie sa nehierarchicky usiluje o rovnocenné vzťahy medzi autorstvom, subjektom a publikom. Kamera nie je nástrojom kontroly, ale zdieľania a dialógu.

Už se neskrývám: s Rebeccou Salvadori o vizuálním mapování hudebních scén

Salvadori v rozhovoru hovoří o výhodách realizace projektů na zakázku (commissions). Zamýšlí se také nad svým stále se vyvíjejícím filmem Messengers (2022–), vztahy s filmovými mediálními strukturami a důležitostí transparentnosti při práci na konkrétních hudebních scénách a prostředích.Rebecca Salvadori a umělci Saint Abdullah a Eomac představili svůj nejnovější film A Forbidden Distance (2024) v září na pražském Lunchmeat Festivalu. Slovenská premiéra proběhne na festivalu Next v Bratislavě 28. listopadu.

No more hiding: Rebecca Salvadori talks visual mapping of the music scenes

Working with visual archives can be one way of working with video materials; creating them is another. While London-based Italo-Australian filmmaker and video artist Rebecca Salvadori does both, her ongoing work seems to capture and create unique, specific audio-visual cultural heritage of experimental, electronic, and club scenes in different cities. Rebecca Salvadori, Saint Abdullah, and Eomac will also present A Forbidden Distance at the Next Festival in Bratislava on November 28.
Záber z filmu Invocation: dve ruky vyvstávajú z čierneho priestoru, "tancujú"

Záhrebský dotyk s experimentálnym filmom. Festival 25 FPS

Takmer celý sa odohráva na jednom mieste, trochu odsadenom od ulice, a tam sa motajú všetci. So štábom, porotou, hosťovstvom i bežným publikom neustále chodíme okolo seba, vidíme sa na premietaniach, vysedávame v kaviarni kina alebo postávame pred sálou. Aj napriek tomu, že som na festivale nikoho osobne nepoznal, čo som si veľmi užíval, a ani nespoznal, rýchlo som začal rozpoznávať opakujúce sa tváre a cítiť istú súdržnosť alebo spriaznenosť s anonymným davom.
Záber z filmu Neplatené voľno: štyri postavy ležia na tráve v akomsi skleníku, zdanlivo spia

5to9: Čo prichádza po kríze. Neplatené voľno

Film Neplatené voľno vychádza z (aj mojej osobnej) skúsenosti s vyhorením, vedela som však, že nechcem zobrazovať konkrétnu krízu, ale zaujíma ma to, čo prichádza po nej. Aký priestor nám otvára alebo, naopak, v dôsledku života v neskorom kapitalizme neposkytuje.
1 2 3 8
Viac článkov
ISSN: 2989-3739
FacebookInstagram
© 2026 Inštitút Pontón
crossarrow-up