5to9: Filmový festival ako dovolenková destinácia
Tento rok som znova nebola na dovolenke. Teda na takej, akú si väčšinou pod slovom dovolenka predstavíme: na pláži, v zahraničnej metropole, v prírode, s primárnym cieľom byť v cudzom prostredí, nič nerobiť či v záujme zachovania zdravého odstupu od práce zregenerovať ducha. Bola som však na 12 filmových festivaloch. Všetky z nich by som moderným jazykom mohla označiť za „workations“: na väčšinu som si z práce vzala čiastočné voľno, na všetkýchsom do nejakej miery pracovala. Z ľavicovej pozície ma to vyrušuje – dobrovoľne si tým predsa stieram hranicu medzi prácou a oddychom. Využívam, že mi práca živnostníčky v kultúre umožňuje voľnosť, ale neromantizujem tým zároveň vlastnú neistotu? Neupozaďujem svoje zdravie len kvôli tomu, aby som si zvyšovala profesijne uplatniteľný sociálny kapitál? A prečo to teda odmietam zmeniť, aj keby som teoreticky mohla namiesto troch pracovných festivalov odísť na týždeň bez notebooku na Tenerife?
