Bieli, ale nie tak celkom
Reportážny film Hranice Európy sa začína jednoducho, idylicky. Novinárka Saša Uhlová trávi koniec leta na pláži v Marseille so svojou rodinou. More sa pomaly prelieva z jedného okraja záberu do druhého, Uhlová hľadí pred seba a krčí čelo. Mimo obrazu hovorí, že si dovolenku neužíva, pretože stále myslí na to, ako najbližšie mesiace strávi v prestrojení ďaleko od domova. Jej zámerom je vytvoriť investigatívnu reportáž o pracovných podmienkach ľudí migrujúcich za prácou z východu na západ Európy.
Dokument režisérky Apoleny Rychlíkovej nadväzuje na staršiu spoluprácu s Uhlovou, film Hranice práce (2017) o pracovných podmienkach v zamestnaniach, ktoré sú náročné, finančne a spoločensky zle hodnotené, ale pre chod spoločnosti nevyhnutné. Uhlovej reportérsky projekt sa okrem filmov materializoval aj do knižne vydaných denníkov Hrdinové kapitalistické práce a Hrdinové kapitalistické práce v Evropě. Výpovede v dvoch rôznych médiách fungujú autonómne aj komplementárne. Vo filmoch Uhlová číta svoje kondenzované denníkové záznamy ako mimoobrazové komentáre. Dokumentárne obrazy nám bránia chápať jej každodennú realitu ako čosi výnimočné – výnimočne zlé v porovnaní so žitou skúsenosťou publika zo strednej triedy. Keďže knižné médium je vo vizuálnej imaginácii pružnejšie, čitateľstvo si môže predstaviť írsky hotel, v ktorom Uhlová pracuje, ako nejaký zašlý zapatrošený podnik so zlým celkovým hodnotením na Googli. Obraz je v tomto ohľade nekompromisný – hotel vyzerá ako každý iný, čo sugeruje, že podobne zlé pracovné (a hygienické) podmienky sú vo viacerých ubytovacích zariadeniach, áno, aj v tých, v ktorých trávime dovolenky a pracovné cesty.
Reportérka sa ocitá v troch rozličných pracovných prostrediach. Najprv pracuje medzi Poľkami a Poliakmi na nemeckej farme, kde nikto nevie, kedy sa šichta končí, ale všetci si bezprostredne uvedomujú, kedy sa začína. Neurotické zábery snímané nekvalitnou skrytou kamerou v okuliaroch sprostredkúvajú, ako do úmoru zbiera a krája zeleninu. Keď už to robiť nemusí, ide spať, pretože aj tak toho spánku bude jednoducho primálo. Nemalá časť jej práce je pritom nezmyselná – napríklad prebaľuje zeleninu dovezenú z iných fariem z jedného plastového obalu do druhého. Je to, slovami Davida Graebera, ďalší bullshit job, pre ktorý sa ľudia idú zodrať, jeho cieľom je predovšetkým komfort konzumenta a – nepatrne, no predsa – zaťažuje planétu.
Zle platenej, náročnej, nekonečnej práci neraz padne za obeť najmä blízkosť rodiny. Keď hovoríme o pracovnej migrácií z východnej Európy na Západ, stretávame sa so zásadným paradoxom: ľudia pre prácu opúšťajú rodinu, aby jej bolo lepšie. Rôzne životné situácie ich často nútia vybrať si existenčnú istotou na úkor starostlivosti a lásky. V Hrdinoch kapitalistické práce v Evropě sa píše: „Ťažká práca je na druhej strane liekom na chýbanie. Vyčerpanie je milosrdné a bráni vám neustále sa zožierať tým, že nevidíte svojich blízkych.“ Uhlová hovorí, že jedna pracovníčka je na farme už roky, lebo pre prácu v cudzine sa jej rodina dávno rozpadla. Zábery z oslavy, keď sa Uhlová po týždňoch práce lúči, pôsobia neveselo, no nie pre smútok z lúčenia. Pracovný kolektív sa môže ako-tak odviazať len raz týždenne v alokovaný deň, a preto ich zábava pôsobí skôr ako rozptýlenie silené, kŕčovité, prázdne. Výkriky, ktoré Uhlovú so smiechom prehovárajú, aby neodchádzala, pôsobia trochu ako volanie o pomoc – nechoď, sme v tejto sračke spolu.
Uhlovej obavy z odchodu od rodiny umocňovala hlavne ťažká choroba jej otca, českého ľavicového disidenta Petra Uhla. Bála sa, že otec zomrie, kým ona bude v zahraničí. Napokon sa jej obavy naplnili v čase, keď sa pokúšala nájsť si prácu vo Veľkej Británii. Uhl počas života v minulom režime napísal: „Denne sme svedkami ponižovania ľudskej dôstojnosti, ktorá má byť základnou ľudskou hodnotou každého jednotlivca ako člena spoločnosti. Deje sa to v pracovnom procese, ktorý odcudzuje človeka, zaraďuje ho do hierarchie vzťahu nadriadenosti a degraduje ho na malé koliesko obrovského súkolia štátnej mašinérie.“ Odsek uzavrel vetou: „Pokrytectvo zasiahlo všetky oblasti nášho života.“ Zahrnutie Petra Uhla a jeho smrti do projektu bolestne prehĺbilo autenticitu Uhlovej skúsenosti s migrantskou prácou. Vysoké nároky na počet odpracovaných hodín, nedostatok financií a veľká vzdialenosť od rodinného kruhu sú dôvodmi, pre ktoré ľudia v podobných zlomových situáciách prichádzajú o kontakt s rodinou.
Účinkovanie Uhlovej otca vo filme funguje ešte ďalším spôsobom: vytvára kontinuitu medzi historickým českým disentom a súčasnou ľavicou, medzi totalitným socialistickým režimom a súčasným kapitalistickým. Spoločným menovateľom sú zlé pracovné a životné podmienky. Snahy československého disentu a odpor súčasnej ľavice voči fašizácii spoločnosti pritom vo verejnom diskurze často vyznievajú ako vzájomne izolované javy, bez prieniku. Dokument šikovne vytvára analógiu medzi politickým aktivizmom vtedy a dnes, ktorý spájajú podobné hodnoty.
Uhlová napokon rezignuje na hľadanie práce v Británii. Podstatne jednoduchšie sa zamestná v Írsku, v hoteli, kde sa ocitá v slovenskej komunite. Neschopnosť nájsť si v Británii prácu poukazuje na tamojšie znevýhodňovanie ľudí z východnej Európy na základe sociálnej a rasovej príslušnosti. Brexit, ktorý bol do istej miery motivovaný túžbou zbaviť sa migrujúcich Východoeurópanov a Východoeurópaniek, tento cieľ nenaplnil – akurát značne skomplikoval byrokratické požiadavky na legálnu prácu. Napriek tomu, že Uhlová sa napokon presunula do Írska, pretože britská administratíva spojená s hľadaním práce sa ukázala ako neprekonateľná, v Londýne stretla množstvo ľudí z rôznych migrantských skupín, ktorí pracovali načierno.
Práca v írskom hoteli predstavuje silne hierarchizované prostredie, kde majiteľ hotela a jeho dcéra rozdeľujú prácu s vedomím, že sa nedá časovo zvládnuť. Personál pracuje celé týždne bez akýchkoľvek voľných dní. Nikto sa nenamáha zisťovať, koľko hodín v skutočnosti odpracuje, pretože neverí, že plat skutočne zodpovedá počtu odpracovaných hodín. Ako konštatuje jeden čašník: „Keď ma [majiteľ] bude chcieť ojebať, ojebe ma.“ Uhlová sa často háda s kolegyňou o úplných banalitách, pričom je jasné, že bez nesmierneho pracovného tlaku by k hádkam vôbec nedošlo.
Film sa končí tam, kde sa začal. Tentoraz však Uhlová v Marseille nie je ako turistka, ktorá sedí na pláži a kúpe sa v mori so svojou rodinou, ale ako pracujúca ošetrovateľka a napokon z tohto úplne iného mesta v podstate uteká. Podvojné Marseille so svojím jagavým morom a lepkavým tichom v bytoch deprimovaných seniorov poukazuje na priepasť medzi spoločenskými triedami; medzi Východom a Západom. Alebo, slovami Uhlovej, na „platovú železnú oponu“. Situácia francúzskeho seniorstva a jeho rodín je tiež často zúfalá. Uhlová stretáva Jacqua, ktorý sa usiluje získať do opatery svojho otca. Ten však spadá do nesprávnej byrokratickej kolónky, čo vytvára nešťastnú situáciu, keď nad ním preberá kontrolu štát, hoci štátna starostlivosť je v skutočnosti hrubým zanedbávaním, dokonca týraním. Predstava, že starý pán má blízkeho človeka, ktorý sa o neho chce a môže starať, no štát tomu zabraňuje, vzbudzuje úzkosť. Nečudo, že prekarizovaná práca v kombinácii s psychickou záťažou donútili Uhlovú utiecť – prácu impulzívne skončila skôr, než chcela.
Podľa jednej vetvy verejnej rétoriky sa môže sa zdať, že súčasná ľavica sa sústreďuje len na identitárnu politiku, ale nie je to tak. Uhlová a Rychlíková upriamujú svoju a našu pozornosť na chudobu ako základnú spoločenskú nerovnosť, ktorá amplifikuje tie ďalšie. Ich dokument má črty investigatívnej reportáže, no v tomto ohľade neponúka nič prevratné – všetci tak trochu vieme, že podmienky odcudzenej pracovnej sily na zahraničných farmách, v hoteloch a v oblasti starostlivosti o ľudí so zdravotným znevýhodnením sú zlé. Od dokumentárnych filmov nakrúcaných v utajení sa tradične očakáva, že odhalia nejaké nekalé praktiky, ktoré sa budú riešiť súdnou cestou. Hranice Evropy však predstavujú posun od klasickej investigatívy, sú osobnejšie. Film sa tak sústreďuje skôr na individuálne prejavy systémových problémov, než na priamu kritiku systému, ktorý ich spôsobuje. Rychlíková a Uhlová poskytujú fragmentárne pohľady do skúsenosti a prežívania ľudí, ktorých práca natoľko izoluje, že sa vo verejnom diskurze neozývajú – niet na to síl.
Jazyková redakcia: Alexandra Strelková
Obrázky:
Hranice Európy (r. Apolena Rychlíková, 2024)
Reportážny film Hranice Európy sa začína jednoducho, idylicky. Novinárka Saša Uhlová trávi koniec leta na pláži v Marseille so svojou rodinou. More sa pomaly prelieva z jedného okraja záberu do druhého, Uhlová hľadí pred seba a krčí čelo. Mimo obrazu hovorí, že si dovolenku neužíva, pretože stále myslí na to, ako najbližšie mesiace strávi v prestrojení ďaleko od domova. Jej zámerom je vytvoriť investigatívnu reportáž o pracovných podmienkach ľudí migrujúcich za prácou z východu na západ Európy.
Dokument režisérky Apoleny Rychlíkovej nadväzuje na staršiu spoluprácu s Uhlovou, film Hranice práce (2017) o pracovných podmienkach v zamestnaniach, ktoré sú náročné, finančne a spoločensky zle hodnotené, ale pre chod spoločnosti nevyhnutné. Uhlovej reportérsky projekt sa okrem filmov materializoval aj do knižne vydaných denníkov Hrdinové kapitalistické práce a Hrdinové kapitalistické práce v Evropě. Výpovede v dvoch rôznych médiách fungujú autonómne aj komplementárne. Vo filmoch Uhlová číta svoje kondenzované denníkové záznamy ako mimoobrazové komentáre. Dokumentárne obrazy nám bránia chápať jej každodennú realitu ako čosi výnimočné – výnimočne zlé v porovnaní so žitou skúsenosťou publika zo strednej triedy. Keďže knižné médium je vo vizuálnej imaginácii pružnejšie, čitateľstvo si môže predstaviť írsky hotel, v ktorom Uhlová pracuje, ako nejaký zašlý zapatrošený podnik so zlým celkovým hodnotením na Googli. Obraz je v tomto ohľade nekompromisný – hotel vyzerá ako každý iný, čo sugeruje, že podobne zlé pracovné (a hygienické) podmienky sú vo viacerých ubytovacích zariadeniach, áno, aj v tých, v ktorých trávime dovolenky a pracovné cesty.
Reportérka sa ocitá v troch rozličných pracovných prostrediach. Najprv pracuje medzi Poľkami a Poliakmi na nemeckej farme, kde nikto nevie, kedy sa šichta končí, ale všetci si bezprostredne uvedomujú, kedy sa začína. Neurotické zábery snímané nekvalitnou skrytou kamerou v okuliaroch sprostredkúvajú, ako do úmoru zbiera a krája zeleninu. Keď už to robiť nemusí, ide spať, pretože aj tak toho spánku bude jednoducho primálo. Nemalá časť jej práce je pritom nezmyselná – napríklad prebaľuje zeleninu dovezenú z iných fariem z jedného plastového obalu do druhého. Je to, slovami Davida Graebera, ďalší bullshit job, pre ktorý sa ľudia idú zodrať, jeho cieľom je predovšetkým komfort konzumenta a – nepatrne, no predsa – zaťažuje planétu.
Zle platenej, náročnej, nekonečnej práci neraz padne za obeť najmä blízkosť rodiny. Keď hovoríme o pracovnej migrácií z východnej Európy na Západ, stretávame sa so zásadným paradoxom: ľudia pre prácu opúšťajú rodinu, aby jej bolo lepšie. Rôzne životné situácie ich často nútia vybrať si existenčnú istotou na úkor starostlivosti a lásky. V Hrdinoch kapitalistické práce v Evropě sa píše: „Ťažká práca je na druhej strane liekom na chýbanie. Vyčerpanie je milosrdné a bráni vám neustále sa zožierať tým, že nevidíte svojich blízkych.“ Uhlová hovorí, že jedna pracovníčka je na farme už roky, lebo pre prácu v cudzine sa jej rodina dávno rozpadla. Zábery z oslavy, keď sa Uhlová po týždňoch práce lúči, pôsobia neveselo, no nie pre smútok z lúčenia. Pracovný kolektív sa môže ako-tak odviazať len raz týždenne v alokovaný deň, a preto ich zábava pôsobí skôr ako rozptýlenie silené, kŕčovité, prázdne. Výkriky, ktoré Uhlovú so smiechom prehovárajú, aby neodchádzala, pôsobia trochu ako volanie o pomoc – nechoď, sme v tejto sračke spolu.
