Zuzana Goleinová

Zuzana Goleinová je absolventka filmovej vedy na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU. Aktuálne pôsobí v rámci doktorandského štúdia v Ústave divadelnej a filmovej vedy SAV. Publikovala v Kino-Ikone, Film.sk, Kinečku a zborníkoch vydaných Slovenským filmovým ústavom. Vo svojich textoch a prácach sa venovala najmä slovenskému dokumentárnemu filmu.

Čo sme nestihli napísať v roku 2025

Andrea Bandiková, Ema Čabová, Tereza Dodoková, Zuzana Goleinová, Daniela Hanusová, Tomáš Hudák, Timon Láska, Sasi Moran, Barbora Nemčeková, Ondřej Pavlík, Christopher Small, Jakub Spevák, Barbara Vojtašáková, Kristína Žilinčárová

Anketa

Keď sme približne pred troma rokmi vymýšľali koncept Pontónu, nazvali sme ho pomalým filmovým magazínom. Chceli sme, aby autorstvo malo na reflexiu a tvorbu textov čas, aby čitateľstvo nebolo textami zahltené a mohlo sa k nim v pokoji aj vrátiť. Chceli sme sa prestať ponáhľať. Vedeli sme, že naše kapacity sú obmedzené, že nebudeme mať silu urobiť všetko, čo by sme chceli. Rozhodli sme sa to prijať a spomaliť namiesto toho, aby sme sa strhali. Prioritou pre nás bolo a je, aby nám Pontón robil radosť, nie aby bol najväčším magazínom. Na záver roka sme sa rozhodli pozrieť sa na to, čo sme za uplynulých 12 mesiacov nestihli – na texty, ktoré sme nenapísali, aj keď nás to možno mrzí. Robíme tak aj preto, aby sme si pripomenuli, že to je v poriadku.

záber z filmu Hore je nebo, v doline som ja: mladý muž na motorke, zozadu sa ho drží žena

Kde bolo, tam bolo, bola raz jedna hladová dolina

Zuzana Goleinová

Kritika

Katarína Gramatová neestetizuje vypočítavo. Svoje látky má naštudované, s nehercami je kamoška a prostredie Utekáča, v ktorom sa odohrávajú jej filmy – krátky Dom strom (2024) a celovečerný Hore je nebo, v doline som ja (2024), dôkladne spoznala. Dva príbehy o dospievajúcich chlapcoch vychádzajú z reality, o to horšie je vedomie, že aj keď sa filmy skončia, ich hlavní hrdinovia v doline ostanú.

V krojoch, v horách, ale zem nespieva

Zuzana Goleinová

Analýza, Esej

Obrazy hôr, ktoré slúžia patriarchálnym predstavám, kapitalizmu, imperialistickým či rasistickým naratívom však nemusí byť dôvodom, prečo sa horám vo všeobecnosti vo filmovej tvorbe vyhýbať. V slovenskej artovej produkcii sa takmer vôbec neobjavujú a to je možno chyba. Inovovať obraz slovenských hôr vo filme by znamenalo neprenechať ich nacionalistickej ideológii, ktorá si ich rada privlastňuje, pričom skutočne sa o ne zaujíma len pokiaľ siaha zisk. Najnebezpečnejšie na nacionalisticky podfarbenej ikonografii hôr je najmä to, že sa tvári ako čosi vzdialené od akejkoľvek politiky a spoločnosti, čisté vo svojom zobrazení nevinnej prírody. Tomu nesmieme uveriť.