Kde bolo, tam bolo, bola raz jedna hladová dolina
Redakcia magazínu Pontón i autorka tohto textu podporujú Kultúrny štrajk a aktivity Otvorenej Kultúry! Žiadame predovšetkým odborné a kompetentné riadenie rezortu kultúry a jednotlivých inštitúcií, zastavenie ideologicky motivovanej cenzúry a finančnú stabilizáciu sektora s dôrazom na zlepšenie finančného ohodnotenia pracujúcich a ich sociálneho zabezpečenia. Zároveň vyjadrujeme solidaritu so všetkými, ktorých sa dotýkajú deštruktívne kroky súčasnej politickej reprezentácie a neodborného kultúrneho manažmentu.
Vždy som mala pocit, že som Slovensko, ako ho poznám ja, ešte nevidela vo filme. Vyrastala som v dvoch dedinách na Spiši a v posledných rokoch často chodím na Gemer. Dnes síce žijem v Bratislave, ale keď sa ma niekto opýta na Slovensko, tak si nepredstavím Bratislavu. Slovensko si predstavím ako domov a domov si predstavím ako dedinu.
Filmy Kataríny Gramatovej ma priviedli späť, akoby som znovu desaťročná za futbalovým ihriskom s nadšením počúvala, čo hovoria tí veľkí chlapci. A počúvam ich veľmi pozorne, lebo viem, že na dedinách a ani v hladových dolinách nežijú hlúpi ľudia, ako si trúfame myslieť a zovšeobecňovať vždy, keď sa nám nepáčia volebné výsledky.
Katarína Gramatová neestetizuje vypočítavo. Svoje látky má naštudované, s nehercami je kamoška a prostredie Utekáča, v ktorom sa odohrávajú jej filmy – krátky Dom strom (2024) a celovečerný Hore je nebo, v doline som ja (2024), dôkladne spoznala. Dva príbehy o dospievajúcich chlapcoch vychádzajú z reality, o to horšie je vedomie, že aj keď sa filmy skončia, ich hlavní hrdinovia v doline ostanú.
Svetozár Stračina, cigy a Hell Energy
Režisérka Katarína Gramatová je pôvodne strihačka a dokumentárnym filmom Dom strom absolvovala štúdium v Ateliéri strihovej skladby na FTF VŠMU v Bratislave. Film vznikol neplánovane, popri natáčaní jej celovečerného debutu, kde účinkuje aj neherec Adam Šuniar. Dom strom je Adamov portrét. Adam má dvanásť rokov a je jediným Rómom v chlapčenskej partii. Pracuje ako drevorubač, býva na železničnej stanici. Robotu má rád a chce sa v nej zlepšovať, byť drevorubačom je pre neho viac, než len snaha o aspoň nejaký zárobok. Sám hovorí, že rád robí všetko. Zarábať je totiž nevyhnutnosť, ak chce mať človek na pizzu, cigy či energeťák.
Život v chudobnom regióne je predstavený cez formálne aj naratívne prvky ľudovej rozprávky, čo na prvý pohľad kontrastuje s krutými životnými podmienkami v hladovej doline aj s drsňáckym, surovým prejavom chlapcov. Ľudová rozprávka však napokon nemá od biedy tak ďaleko, veď z nej neraz pochádzajú hlavní hrdinovia a hrdinky, pokúšajúci sa biedu svojou mravnosťou a dobrým srdcom prekonať. V skutočnom živote však samotné cnosti nestačia.
Adamom narozprávaný komentár nás uvádza do deja aj prostredia, prihovára sa nám, objasňuje, učí. O histórii dediny, v ktorej kedysi fungoval prosperujúci sklársky priemysel, alebo o tom, ako správne spíliť strom. Adam komentuje obrazy dediny a obyčajných dní, aj archívne zábery roboty, ktorú strieda potulovanie po vonku.
Tematicky rozdelené kapitoly filmu uvádzajú medzititulky ako vyšívané obrazové nástenky s ľudovou slovesnosťou, napríklad, „Bohatstvo plodí závisť, chudoba nenávisť“ alebo „Čo by ruku jeden druhému odťal, nepohnevajú sa“. Tieto medzititulky načítali spoločne všetci chlapci zo skupiny (Adam, Michal, Domino, Julo) a pripomínajú výkriky hesiel zbojníckej družiny. Dom strom je vlastne taká moderná zbojnícka rozprávka. Nájdeme tu aj niekoľko odkazov na slovenskú zbojnícku minulosť.
V úvode Adam prednesie úryvok z Bottovej Smrti Jánošíkovej a pripomína, že neďaleko Utekáča chytili Jánošíka. Majstrom „zbojníckej“ skupiny je Cifo, miestny starý mládenec, ktorý chlapcov všetkému naučil a za pomoc okolo domu ich rád aj odmení. Vzťahy medzi chlapcami a mužmi sú v danom období aj prostredí tým najdôležitejším formujúcim elementom, čo je jedna z tematických rovín, ktorú režisérka ďalej rozvíja aj v hranom debute. Zbojníctvo nie je iba paralelou k chlapčenskej skupine, ale aj pripomienkou, že bez ohľadu na typ vládneho zriadenia nám stále vládnu páni, ktorým sú malí ľudia v dolinách ukradnutí. Stavajú ich potom do pozícií, v ktorých musia relativizovať morálku: Je v poriadku bohatým brať a sebe pomôcť?
Dom strom ironizujúco a dômyselne spája prvky tradičnej slovenskej kultúry so súčasnosťou a čerpá z diváckej znalosti starších filmov z prostredia slovenskej dediny. Za drevenicami a pomedzi skladby od Svetozára Stračinu chlapci pozerajú videá na mobiloch, namiesto uhladeného prejavu a ľubozvučnej výslovnosti známych hercov počujeme vulgárne výrazy a neprikrášlené konverzácie. Taká je dnešná slovenská dedina. Chlapci sa zabávajú, nesťažujú sa, ale film nenápadne poukazuje na spletité, zakorenené príčiny a dôsledky chudoby. Adam hovorí, že keď tu kričí do hory, tak ho nikto nepočuje. Je to sloboda, ale je to aj nezáujem sveta.
Dobrá myseľ v tŕní rastie
Hore je nebo, v doline som ja je hraný film, no kto videl Dom strom vie, že čerpá z reálneho prostredia a reálnych ľudí. Väčšinu hereckého obsadenia tu tvoria neherci, ústredná je skupina chlapcov, ktorí sa objavili v predošlom filme. Pri sledovaní dvojice filmov mám pocit, akoby som sa nepozerala na príbehy z dvoch rôznych filmových svetov, ale z jedného. Fiktívny príbeh o 15-ročnom Enriquem (Michal z predošlého filmu) organicky vychádza z prostredia Utekáča, aj keď v tomto filme nie je miesto deja špecifikované. Film pracuje s jeho vizualitou, nielen prírodou naokolo, ale samotnými ulicami a predovšetkým malým námestím pred poštou, čo je východiskový obraz, ku ktorému sa film opakovane vracia.
Pošta je strediskom dediny, prepája ju s vonkajším svetom a s Eňovou mladou mamou, ktorá žije v Rakúsku, no synovi vybavila brigádu – Eňo po dedine roznáša dôchodky. Film veľmi opatrne rozpletá ich vzťah. V rečiach ľudí z dediny i Eňovej starej mamy sa objavujú výčitky i podozrenia voči jeho matke, tá však tvrdí, že pracuje ďaleko len preto, aby svojho syna zabezpečila. Eňo sa nachádza v tom kritickom veku, keď je patričnosť ku skupine kamarátov dôležitejšia než rodičia, zároveň však mamu pred všetkými neustále obraňuje. Film načrtáva romantický motív pri dievčati, po ktorom Eňo pokukuje, no ďalej ho nerozvíja. Jeho mama je totiž to hlavné dievča, ktorého pozornosť a čas túži získať.
Hlavnú líniu naratívu, Eňov vzťah s mamou, prerývajú mikropríbehy a situácie týkajúce sa jeho vzťahu s vedľajšími postavami. Film je vystavaný najmä cez ne, nekladie jednu dramatickú situáciu za druhou, naopak, kopíruje tempo života v dedine, prázdninovú atmosféru, flákanie sa a nudu. Veľmi pomaly prechádza cez obrazy, ktoré na seba nadväzujú skôr voľne – elegantne však do seba zapadajú a na konci si uvedomíme, že každá príbehová a charakterová línia prešla značným vývojom. Observáciou dediny a jej obyvateľstva film imituje dokumentárny postup, no využíva výraznú štylizáciu kamery, motív sledovania cez rámy či akcent na detail prostredia. S filmom Dom strom, ktorý využíva rýchle rozprávanie, svižný strih a striedanie materiálov, sú v protiklade a dopĺňajú sa. Gramatová ukazuje, že je zručná v obidvoch prístupoch.
Hore je nebo, v doline som ja už nepracuje s motívom rozprávky a estetikou dedinského slovenského filmu. Prechádza skôr moderným smerom k žánru sociálnej drámy, ktorá má v slovenskej filmovej produkcii tradíciu. Vracia sa však k motívu zbojníctva, najmä pri nezhodách skupiny v otázke kradnutia, lebo chlapci sa bez takejto „výpomoci“ nedostanú na vysnený babetový zraz. Eňo kradnúť odmieta, kým sa nedozvie, že jeho vlastná mama je zapletená v ilegálnych praktikách. Okradnúť Cifa – objavuje sa tu v podobnej role ako v predošlom filme – sa mu však prieči. Emocionálnu rozpoltenosť scény dopĺňa aj detail kresleného Jánošíka na poháriku, v ktorom má Cifo odloženú hotovosť.
Chudoba vytvára tlak na morálne medze človeka, ako to je v mnohých sociálnych drámach. Čiastočne to obhajuje aj správanie Eňovej mamy, ktorá, predsa len, vyšla z rovnakého, nehostinného prostredia. Aj vzťahy medzi chlapcami narúša ich socioekonomická situácia, film ich neidealizuje. Držia síce spolu, pomáhajú si, no niekedy musí ísť každý sám za seba.
V zálohe si nechávaš možnosť, že raz navždy odídeš
Adam vo filme Dom strom hovorí, že v rozprávke víťazí dobro nad zlom a pravda nad klamstvom. Jeho slová sa prepájajú s Eňovým príbehom, tu pravda nad klamstvom zvíťazila. Či bude chlapcov nasledovať šťastie a či sa toto šťastie skrýva práve v odchode z doliny, je v tomto momente nedopovedané. Film však túto nádej nezatracuje. Jeho najvýraznejšou kvalitou je, že chlapcov neľutuje, neútočí na divácke emócie. Režisérka má na pamäti, že nakrúca skutočných chlapcov a ich šancu na budúcnosť im neberie. Vzhľadom na prelínanie reálneho a filmového sveta by bolo neetické ukončiť príbeh pesimisticky.
Hore je nebo, v doline som ja funguje s filmom Dom strom ako dokonalá dvojica, je jednoznačne výhodou vidieť ich oba. Nadväzujú na seba motívmi a rozširujú divácke poznanie filmového aj reálneho Utekáča, ktorého autenticitu oba rešpektujú. Jeden pritom pracuje s humorom, druhý so sentimentom. Filmami sa režisérka prihovára mládeži a teším sa, že reprezentuje ozajstných dedinských chlapcov, dobrých aj drzých zároveň, ktorí sa možno doteraz na plátne nevideli. Takto si predstavujem mladý slovenský film.
Jazyková redakcia: Alexandra Strelková
Obrázky:
[1, 4 – 5] Hore je nebo, v doline som ja (r. Katarína Gramatová)
[2 – 3] Dom strom (r. Katarína Gramatová)
Redakcia magazínu Pontón i autorka tohto textu podporujú Kultúrny štrajk a aktivity Otvorenej Kultúry! Žiadame predovšetkým odborné a kompetentné riadenie rezortu kultúry a jednotlivých inštitúcií, zastavenie ideologicky motivovanej cenzúry a finančnú stabilizáciu sektora s dôrazom na zlepšenie finančného ohodnotenia pracujúcich a ich sociálneho zabezpečenia. Zároveň vyjadrujeme solidaritu so všetkými, ktorých sa dotýkajú deštruktívne kroky súčasnej politickej reprezentácie a neodborného kultúrneho manažmentu.
Vždy som mala pocit, že som Slovensko, ako ho poznám ja, ešte nevidela vo filme. Vyrastala som v dvoch dedinách na Spiši a v posledných rokoch často chodím na Gemer. Dnes síce žijem v Bratislave, ale keď sa ma niekto opýta na Slovensko, tak si nepredstavím Bratislavu. Slovensko si predstavím ako domov a domov si predstavím ako dedinu.
Filmy Kataríny Gramatovej ma priviedli späť, akoby som znovu desaťročná za futbalovým ihriskom s nadšením počúvala, čo hovoria tí veľkí chlapci. A počúvam ich veľmi pozorne, lebo viem, že na dedinách a ani v hladových dolinách nežijú hlúpi ľudia, ako si trúfame myslieť a zovšeobecňovať vždy, keď sa nám nepáčia volebné výsledky.
Katarína Gramatová neestetizuje vypočítavo. Svoje látky má naštudované, s nehercami je kamoška a prostredie Utekáča, v ktorom sa odohrávajú jej filmy – krátky Dom strom (2024) a celovečerný Hore je nebo, v doline som ja (2024), dôkladne spoznala. Dva príbehy o dospievajúcich chlapcoch vychádzajú z reality, o to horšie je vedomie, že aj keď sa filmy skončia, ich hlavní hrdinovia v doline ostanú.
Svetozár Stračina, cigy a Hell Energy
Režisérka Katarína Gramatová je pôvodne strihačka a dokumentárnym filmom Dom strom absolvovala štúdium v Ateliéri strihovej skladby na FTF VŠMU v Bratislave. Film vznikol neplánovane, popri natáčaní jej celovečerného debutu, kde účinkuje aj neherec Adam Šuniar. Dom strom je Adamov portrét. Adam má dvanásť rokov a je jediným Rómom v chlapčenskej partii. Pracuje ako drevorubač, býva na železničnej stanici. Robotu má rád a chce sa v nej zlepšovať, byť drevorubačom je pre neho viac, než len snaha o aspoň nejaký zárobok. Sám hovorí, že rád robí všetko. Zarábať je totiž nevyhnutnosť, ak chce mať človek na pizzu, cigy či energeťák.
Život v chudobnom regióne je predstavený cez formálne aj naratívne prvky ľudovej rozprávky, čo na prvý pohľad kontrastuje s krutými životnými podmienkami v hladovej doline aj s drsňáckym, surovým prejavom chlapcov. Ľudová rozprávka však napokon nemá od biedy tak ďaleko, veď z nej neraz pochádzajú hlavní hrdinovia a hrdinky, pokúšajúci sa biedu svojou mravnosťou a dobrým srdcom prekonať. V skutočnom živote však samotné cnosti nestačia.
Adamom narozprávaný komentár nás uvádza do deja aj prostredia, prihovára sa nám, objasňuje, učí. O histórii dediny, v ktorej kedysi fungoval prosperujúci sklársky priemysel, alebo o tom, ako správne spíliť strom. Adam komentuje obrazy dediny a obyčajných dní, aj archívne zábery roboty, ktorú strieda potulovanie po vonku.
Tematicky rozdelené kapitoly filmu uvádzajú medzititulky ako vyšívané obrazové nástenky s ľudovou slovesnosťou, napríklad, „Bohatstvo plodí závisť, chudoba nenávisť“ alebo „Čo by ruku jeden druhému odťal, nepohnevajú sa“. Tieto medzititulky načítali spoločne všetci chlapci zo skupiny (Adam, Michal, Domino, Julo) a pripomínajú výkriky hesiel zbojníckej družiny. Dom strom je vlastne taká moderná zbojnícka rozprávka. Nájdeme tu aj niekoľko odkazov na slovenskú zbojnícku minulosť.
V úvode Adam prednesie úryvok z Bottovej Smrti Jánošíkovej a pripomína, že neďaleko Utekáča chytili Jánošíka. Majstrom „zbojníckej“ skupiny je Cifo, miestny starý mládenec, ktorý chlapcov všetkému naučil a za pomoc okolo domu ich rád aj odmení. Vzťahy medzi chlapcami a mužmi sú v danom období aj prostredí tým najdôležitejším formujúcim elementom, čo je jedna z tematických rovín, ktorú režisérka ďalej rozvíja aj v hranom debute. Zbojníctvo nie je iba paralelou k chlapčenskej skupine, ale aj pripomienkou, že bez ohľadu na typ vládneho zriadenia nám stále vládnu páni, ktorým sú malí ľudia v dolinách ukradnutí. Stavajú ich potom do pozícií, v ktorých musia relativizovať morálku: Je v poriadku bohatým brať a sebe pomôcť?
