Čo sme nestihli napísať v roku 2025

Začiatkom roka som siahla po utopickej literatúre. Čo sa začalo ako eskapizmus z ťažko spracovateľnej reality, sa pretavilo do potreby zistiť, čo si vlastne pod utópiou predstavujeme. Chcela som napísať text o filmových utópiách, no filmy, ktoré sa k nim hlásia, mi skôr pripomínali dystópie. Zaujíma ma, či filmová narácia postavená na konflikte dokáže zobraziť imagináciu dokonalej spoločnosti. Alebo je možné do filmu pretaviť iba záblesky možných utópií? Alebo to, čo je pre niekoho utópia, sa pre niekoho iného nutne stáva totalitou? V tomto roku som zároveň menila prácu a obdobie bez nej bolo skôr existenčne zúskostňujúce ako tvorivé. Chcela som byť k sebe dobrá a nenútiť sa do doťahovania nápadov a dokončovania projektov, hoci to je téma, na ktorú opakovane narážam. Text som nenapísala a pokračujem v prieskume, čo vlastne utopický film znamená a ako by mal vyzerať. – Andrea Bandiková

Píšem väčšinou podľa toho, v akom som rozpoložení, no keď nejaký text začnem, vždy ho aj dokončím. Nedá mi to, nemám rada nedokončené veci. Naháňajú ma potom v snoch. Existuje však veľa textov, ktoré som nezačala, pretože som odmietla ponuky na ich napísanie. Texty, ktoré bytostne potrebujem napísať a píšem ich pre seba (takmer výlučne poéziu), starostlivo odkladám a ony dozrievajú a čakajú, kým ich jedného dňa vydám. To sú texty, ktoré napĺňajú moju dušu, bolesťou alebo radosťou. Texty, ktoré píšem pre nejaké médium veľakrát odmietnem. Frustruje ma lokálna (ne)kultúra písania (a vlastne aj (ne)čítania), v ktorej človek za roky štúdia, svoje cenné vedomosti a x normostrán textu dostane v priemere (z mojej skúsenosti) niekde medzi 80 – 100 €, redakcie vás naháňajú, a keď vás donaháňajú, tak honorár dostanete pomaly dva mesiace po odovzdaní práce. Pritom často nejde iba o „text“, texty dávajú strechu mysleniu a koncepciu veciam, ktoré často plávajú v priestore neuchopené, s voľným okrajom. Takže tieto texty nielenže nedokončím, ale ich ani nezačnem. Píšem ich iba vtedy, keď mám na ne kapacitu, viem im dať medzi ostatnými vecami prioritu a napíšem ich vlastne tiež pre seba, ako také mentálne cvičenie. Alebo keď sa vďaka nim môžem stretnúť s niekým zaujímavým. – Ema Čabová

Plánovala som napísať text o etike pirátstva alebo o potrebe pirátstva ako alternatívnej filmovej distribúcie a vzdelávania vzhľadom k tomu, že bežné neprivilegované diváctvo nemá šancu vidieť niche programy filmových festivalov. Sama by som zrejme neprepadla filmu, ak by som nemala torrenty, rôzne archívne nelegálne stránky a vzťahy. K pirátskej distribúcií vyzýva čoraz viac aj samotné autorstvo, ktoré si uvedomuje, že jeho filmy je ťažké vidieť mimo západného kontextu. V priečinku nedopísaných textov mám toho mnoho, napríklad automatickú poéziu, ktorá sa pre mňa stala formou úľavy. Tento rok bol zvláštny, viac projektov som opustila a bojovala s vyhorením. Snažím sa opäť zistiť, čo ma zaujíma a ako robiť veci tak, aby mi dávali zmysel. – Tereza Dodoková

Dúfala som, že sa mi tento rok už podarí napísať text o horore, ktorý ma ako žáner zaujíma odborne aj divácky. Na jednej z filmových konferencií som sa plánovala venovať hororovej čiernej komédii On sa bojí (Beau is Afraid, 2023) režiséra Ariho Astera v kontexte pojmu „uncanny“. Tento film ma fascinuje svojím spôsobom budovania diváckej úzkosti cez podivnosť a takéto znepokojenie som necítila ani pri filmoch, ktoré chceli priamo vyvolávať strach. Na dôsledné naštudovanie konceptu „das Unheimliche“ od Sigmunda Freuda a abjektu Julie Kristevy mi však nezostával čas, preto som napokon tému príspevku zmenila. – Zuzana Goleinová

Tento rok (a ten minulý a ten predtým) sa mi nepodarilo dopísať diplomovku o festivalových stratégiách gendrovej rovnosti. S vypätím všetkých síl som sa pri 1,4-pracovnom úväzku dokopala naučiť sa po nociach na štátnice a z predstavy, že by som to mala opakovať znova kvôli diplomovej práci, mi je tak úzko, že už mesiace fungujem v mode „budúci týždeň určite začnem“. Tak mi z toho nie je úzko nárazovo, ale po kúskoch – vždy, keď zaspávam, keď si čistím zuby, keď čakám na električku. Ak prácu nedokončím budúci rok, vyhodia ma z univerzity. Dúfam, že keď budem o desaťročia spomínať na svoje štúdium, túto fázu vytesním. – Daniela Hanusová

Na jar som v Linzi navštívil výstavu rakúskeho umelca, filmára a environmentálneho aktivistu Edgara Honetschlägera a zároveň videl niekoľko jeho filmov. Ihneď som mal chuť napísať text o jeho tvorbe – o tých zvláštnych svetoch, podvratnom humore a hrách s perspektívou, – no nikdy som sa doň nepustil. Dal som prednosť iným a tento nápad odložil na neurčito. S veľkou pravdepodobnosťou to znamená, že ho nenapíšem nikdy. Taktiež mám viacero ďalších nápadov na texty, ktoré neustále odsúvam, no pri nich si udržiavam nádej, že sa do nich už čoskoro pustím. Aké naivné… – Tomáš Hudák

Kloubení studia s prací kulturního publicisty je každým rokem náročnější a neudržitelnější. V plánu textů, které jsem nedokázal zrealizovat, jich najdu vícero – mezi nimi třeba přání Björk k šedesátinám, mnoho profilů, recenzí či rozhovorů. Zdaleka nejvíce mě ale mrzí, že nacházím stále méně času k hloubkovým analytickým textům, kdy zjištění a kontextualizace témat baví i mě samotného. Tak jako v případě neuskutečněného textu o podobách jižanské gotiky v moderní filmařské a televizní tvorbě a o tom, jak se z vizuálního konceptu dokáže přepisovat i do hudby (zdravím More Eaze a Ethel Cain). Tak snad mi téma Pontón uschová i na příští rok. – Timon Láska

Keď som bola 3 týždne na kúpeľnej liečbe, začala som písať text o svojich zážitkoch a o neodvrátiteľnom starnutí tela. Možno ak sa dočkám dôchodku, tak sa mi ho podarí dopísať. – Sasi Moran

Tento rok bol pre mňa výrazne vyčerpávajúci a na písanie dlhších textov alebo vôbec ponáranie sa do tém mi nezostávali kapacita ani čas. (Alebo mám taký pocit každý rok posledných niekoľko rokov?) Niektoré, predovšetkým tie konvenčnejšie nápady som si zabudla zapísať. Niektoré texty zostali rozpísané a mátajú ma. V zápiskoch som našla, že (by!) som chcela písať o slimákoch v meste, o teleshoppingu ako žánri, o práci a lenivosti vo filmoch ženských autoriek. (Pre)nesiem si ich so sebou do ďalšieho roka. – Barbora Nemčeková

Některé texty jsem nejen chtěl napsat, ale dokonce jsem je někomu slíbil. Platí to pro recenzi poslední webové dokusérie Adama Curtise Shifty, kterou jsem rozepsal, protrápil se prvními odstavci, začal celý text znovu a nakonec usoudil, že bude lepší toho nechat. Na svém substacku jsem zase rozepsal glosu reagující na článek Smrt hudební kritiky Jakuba Peřiny z týdeníku Echo, ale pak jsem si řekl, že mi to za to nestojí, takhle jízlivě chytračit a vůbec znovu opakovat něco, co už jsem dřív řekl nebo napsal jinde. Oproti tomu jsem (také na svůj substack, tedy bez nároku na honorář) alespoň vydal článek o filmu Saint Omer, snímku, který jsem tento rok viděl vůbec poprvé a mimořádně silně mě zasáhl.

Co z toho plyne? Že vášeň pro film a cinefilní obdiv k němu účinkují i v prekérních časech jako nejspolehlivější pohon. A naopak že motivace vycházející primárně z ega tak účinná není. Obecně vnímám, že vztah k psaní u mě prochází asi největší proměnou od doby, kdy jsem začal během studia publikovat. Takže bych sice mohl svalovat vinu na prohlubující se krizi kulturních médií (sledovat Film Comment jako newsletter je fakt depresivní) a médií veřejné služby nebo na ochromující nejistotu z politického a technologického vývoje, ale místo toho jsem chtěl zdůraznit, že osobní faktory, situace a pocity také hrají důležitou roli. Na závěr možná úplně banální, ale podle mě podstatná výzva: Pojďme dělat věci společně, ale pojďme se u toho hlavně potkávat, mluvit spolu, naslouchat si a inspirovat se. – Ondřej Pavlík

This year I did not struggle with writing my articles and meeting deadlines. With practice and a lifestyle that integrates daily writing, that paralysing torment has mostly disappeared into the rear view mirror. I did, however, struggle as a result of meeting those same deadlines—the avalanche of commissions and assignments I instigated after wrapping festival work in August buried what was supposed to be my primary project of the autumn and winter months: book research. Chasing short term deadlines was probably an unconscious rebellion against the terrifying grind of the long form, a project with seemingly no deadline and only frustration and exhaustion ahead. By writing, I did everything I could not to actually begin writing that book. Try again in the new year, I suppose! – Christopher Small

Spomínam si, ako sme tohto roku boli s kamarátkou a kolegyňou Emou na Medzinárodnom festivale animovaného filmu v Annecy, kde sme videli Anjelské vajce (Tenši no tamago) od Mamorua Ošiiho. K 40. výročiu vzniku tohto výnimočného japonského animáku festival uviedol jeho remastrovanú verziu v rozlíšení 4K. Meditatívna snímka plná symboliky je o malom dievčati, ktoré nesie vajce naprieč mystickým svetom, o ktorom nie je jasné, či je na svojom počiatku alebo konci.

Už dávno sa mi nestalo, že by ma film tak pohltil, až som mal pocit, že som sa ho dotkol, že som bol v jeho vnútri. Keď sme s Emou po projekcii vyšli z kina, nad jazerom sa vynímal júnový spln – jahodový mesiac –, akoby sme sa v realite preniesli do iného sveta. Chcel som o tom pocite písať, pochopiť ho a hlbšie sa ponoriť do tvorby Mamorua Ošiiho, ktorého ďalšiu kultovú snímku Ghost in the Shell (Kōkaku kidōtai) sme tohto roku uviedli aj na Fest Anči. Písať o tom mi však nevyšlo. A možno je to tak dobre – ten film si nesiem stále so sebou, tak ako si dievča nieslo to vajce. – Jakub Spevák

V minulosti som sa ocitla na filmových festivaloch, ktoré mali jemne katastrofický podtón, aj preto som sa pohrávala s myšlienkou napísať reportáž z festivalu v hororovom žánri. Tohtoročná skúsenosť však priniesla výlučne príjemné a láskavé zážitky, námet tak odkladám, prípadne ponúkam ďalej. – Barbara Vojtašáková

Životné podmienky sú objektívne čoraz náročnejšie a paralelne s nimi sa triešti moja pozornosť a premýšľavosť. Nepodarilo sa mi zrealizovať dva texty, no stále ich mám v pláne. Na festivale Brno16 v roku 2024 som robila rozhovor s maďarskou producentkou Dórou Nedeczky, o ktorom si myslím, že by mohol byť stále podnetný, keďže v ňom opisuje najmä politicky motivovaný rozklad štátneho financovania filmov v Maďarsku. Druhý text má zatiaľ nejasnejšiu podobu, má to byť esej o Los Angeles, o vyprázdňovaní tamojšej filmovej infraštruktúry a rozpadajúcich sa halách, o nemieste, ktoré často hrá iné miesta (k textu ma inšpiruje najmä filmová esej z roku 2003 Los Angeles Plays Itself, kde teoretik Thom Andersen konfrontuje scény z významných hollywoodskych filmov s ich lokáciami v L. A.), o magnetizme falošných prísľubov tohto mesta. – Kristína Žilinčárová

Časť nášho redakčného okruhu do ankety nestihla prispieť.

Jazyková redakcia: Alexandra Strelková, Dagmar Pilařová

Obrázky:

[1] Die Reise nach Lyon (r. Claudia von Alemann)

[2] Sex and the City (r. Darren Star)

[3] Penda’s Fen (r. Alan Clarke)

[4, 5] Malina (r. Werner Schroeter)