Posadnutosť: Incel horor o patriarchálnej predstave lásky

Jednu z hlavných tém filmu predstavuje kritika klasických toxických romantických mýtov a predstáv o láske, v ktorých sa normalizuje a idealizuje posadnutosť, potreba vlastniť a kontrolovať a narúšanie autonómie druhého človeka. Je nepochybne veľmi aktuálna v čase, keď sa čoraz intenzívnejšie kritizuje a prehodnocuje heteronormatívny fenomén romantickej lásky a do popredia sa dostáva potreba zdravého nastavovania hraníc v partnerských vzťahoch. Práve otváranie pálčivých problémov súčasných vzťahov generácie mladých dospelých podľa môjho názoru prispieva k tomu, že film tak výrazne zarezonoval.

The Figure at the End of the World: Revisiting Jean Epstein

Christopher Small

Analýza

Major as he was, Epstein’s output was fragmentary, and his films can prove stubbornly unassimilable for the modern viewer, as packed with visual and aural invention as weighed down with creaking anachronisms. “There are no stories, there are only situations,” he famously claimed, spending a lifetime searching for the piercingly real in the tritest of melodramatic plots and the dreamily fantastical in the blurriest vision of a human face in hyperrealist close-up. For all the insights of his theories about cinema, Jean Epstein was also a working director who had to compromise to get films made, directing serials and orientalist crime capers throughout the 1920s in parallel to his more famous and—ostensibly—more characteristic works.

Postava na konci sveta alebo Návrat k Jeanovi Epsteinovi

Christopher Small

Analýza

Už v skoršom období svojej kariéry hľadal Jean Epstein chvíľky dokonalosti mimo času a priestoru v akomkoľvek spracovávanom žánri, či už išlo o viktoriánsku melodrámu, námornícku epopeju alebo barokový horor. Na rozdiel od iných filmárov a filmárok sa nesústreďoval na konkrétne účinky na publikum – vyvolávanie hrôzy, úzkosti či romantickej túžby –, ale na udržanie určitej nálady.

Záber z filmu Easy Lessons: ženská tvár v detaile, pri hlave má ruku pomaľovanú bielou farbou

5to9: Bremeno osobnej angažovanosti. Nastavovanie rámcov

Asia Dér

5to9, Analýza

Počas mojich rozhovorov s maďarskými dokumentaristkami a dokumentaristami sa opakovane objavovala téma nedostatku etických, profesionálnych a psychologických rámcov v dokumentárnej tvorbe. Chýbajú jasne definované hranice medzi režisérstvom a postavami, medzi autorstvom a realitou, medzi človekom a životným príbehom, ktorý sa stáva materiálom pre film. Viacero zúčastnených spomínalo, že približne v čase premiéry sa ich vzťah s postavami zhoršil natoľko, že uvedenie filmu nevnímali ako oslavu, ale skôr ako obdobie plné úzkosti.

Záber z filmu Agent of Happiness: traja muži v budhistickom oblečení sedia na schodoch pred budovou

5to9: Bremeno osobnej angažovanosti. „Neviditeľná“ emocionálna práca v dokumentárnej tvorbe

Asia Dér

5to9, Analýza

Režisérky a režiséri príbeh nielen rozprávajú, ale zároveň doň vkladajú vlastné emócie, životné skúsenosti, traumy, ako aj svoje etické a psychologické hranice. Neraz nakrúcajú v nebezpečných situáciách alebo pracujú s ľuďmi, ktorí žijú v náročných podmienkach a nesú ťažké životné bremená. Empatické a citlivé autorstvo sa však týchto bremien často nevie zbaviť ani po skončení nakrúcania. Neviditeľná emocionálna práca – často nevyslovená a nepovšimnutá – postupne vyčerpáva tvorivú energiu, a to v prostredí, ktoré už samo osebe charakterizuje finančná, politická i existenčná neistota.

Autofikce bez návratu: Sex a nostalgie v Love Me Tender

Anna Bureš

Analýza

Román Love Me Tender francouzské spisovatelky Constance Debré vyšel ve Francii v roce 2020 jako druhá část autofikční trilogie, kterou dále tvoří romány Play Boy (2018) a Nom (2022). Všechny tři knihy sledují vypravěčku jménem Clémence, spisovatelku a bývalou právničku, která po čtyřicítce radikálně přerušuje vazby ke svému buržoaznímu původu, profesní identitě i rodinnému životu. Love Me Tender se soustředí na období po tomto zlomu a tematizuje důsledky dobrovolného odříkání, především ztrátu kontaktu se synem, která strukturuje vyprávění v podobě fragmentárních úvah, tělesných zkušeností a každodenních rituálů. Román se stal předlohou stejnojmenného filmu režisérky Anny Cazenave Cambet, uvedeného v roce 2025 na festivalu v Cannes v sekci Un Certain Regard.

záber z filmu Bardo: abstraktný digitálny obraz s vystupujúcou tvárou

Znovuzrodenie do sveta bez ľudí. Film Bardo Viery Čákanyovej

Jana Dudková

Analýza

Na Bardo môžeme nazerať cez optiku invenčného využitia umelej inteligencie na tvorbu obrazov: AI tvorí obrazy vyjadrujúce to, čo sama nemôže vidieť. Obrazy, ktoré vidíme, keď zatvoríme oči, farebné variácie čiernej, kombinované s voľnými asociáciami z podvedomia. Film totiž vznikol na základe režisérkinej individuálnej terapie tmou a jeho obraz je takmer bez zvyšku vytvorený umelou inteligenciou.