5to9: Bremeno osobnej angažovanosti. Nastavovanie rámcov
Séria textov 5to9 reflektuje filmovú prácu – jej podmienky, východiská, úskalia, špecifiká.
Nasledujúci text nadväzuje na prvú časť s názvom Bremeno osobnej angažovanosti. „Neviditeľná“ emocionálna práca v dokumentárnej tvorbe.
„Máme tendenciu vnímať obetu a utrpenie ako nevyhnutnú súčasť tvorby a často ich dokonca idealizujeme ako dôkaz našej umeleckej autenticity.“ (Johanna Koljonen)
Počas mojich rozhovorov s maďarskými dokumentaristkami a dokumentaristami sa opakovane objavovala téma nedostatku etických, profesionálnych a psychologických rámcov v dokumentárnej tvorbe. Chýbajú jasne definované hranice medzi režisérstvom a postavami, medzi autorstvom a realitou, medzi človekom a životným príbehom, ktorý sa stáva materiálom pre film. Viacero zúčastnených spomínalo, že približne v čase premiéry sa ich vzťah s postavami zhoršil natoľko, že uvedenie filmu nevnímali ako oslavu, ale skôr ako obdobie plné úzkosti.
Ak sa pozrieme na zložitý vzťah medzi režisérstvom a postavami počas vzniku dokumentu, nie je prekvapujúce, že sa môže v mnohých momentoch vyvíjať problematicky. Počas nakrúcania sa intenzita vzájomného kontaktu neustále mení. Pri dlhodobých projektoch sa obe strany čoraz hlbšie spoznávajú, počas natáčania býva vzťah veľmi intenzívny, no v období strihu režisérstvo často zo života postavy takmer úplne zmizne. Po dokončení filmu a jeho premiére si však do života znovu vstupujú, pretože účasť protagonistiek a protagonistov na projekciách býva dôležitou súčasťou prezentácie filmu.
Keď film nadobudne finálnu podobu, pôvodný etický vzťah sa premieňa na estetický. Po rokoch spoločného procesu vznikne produkt – hotový film, ktorý zhŕňa niekoľko rokov života do 70 až 90 minút v režisérskej interpretácii. Postava sa zrazu opäť ocitá v pozícii „herca“. Ak sa vzťah dovtedy vyvíjal spontánne a bez jasne nastavených pravidiel a postava nebola na tento moment pripravená, jej reakcia môže byť veľmi intenzívna. „Pre postavu býva veľmi náročné pochopiť, že réžia nie je psychologická pomoc ani priateľstvo. Nie je jednoduché sa s tým vyrovnať,“ hovorí Bernadett Tuza-Ritter, ktorá vyštudovala psychológiu na Univerzite Károliho Gáspára a na Semmelweisovej univerzite. „Kľúčové je nastaviť jasné hranice už od samého začiatku tak, ako je to bežné v pomáhajúcich profesiách. Ako psychologička som vedela, ako si hranice udržať, no ako dokumentárna režisérka už nie. Chýba nám jasný rámec, ktorý by sme postavám predstavili hneď na začiatku. Podľa mňa je to jedna zo základných tém, ktoré by mali byť súčasťou filmového vzdelávania ako forma prevencie.“
V pomáhajúcich profesiách je bežnou praxou, že ešte pred začiatkom spolupráce obe strany uzatvoria dohodu, ktorá určuje rámce, ciele a smerovanie procesu. Podobný typ „kontraktu“ by bolo možné uplatniť aj vo vzťahu medzi režisérstvom a postavou. Psychoterapeutka Rebecca Day upozorňuje, že budovanie vzťahu s postavou sa v mnohom podobá poradenskému procesu: „Počas výcviku sa veľa učíme o nastavovaní hraníc, uzatváraní kontraktu s klientom, reflexii vzťahu, očakávaniach a vytváraní bezpečného priestoru pre obe strany. Uvedomila som si, ako veľmi podobná diskusia medzi režisérstvom a postavami v dokumentárnom filme chýba.“
Zmluva s postavou
Právne zmluvy patria k základným krokom každého profesionálneho dokumentárneho projektu. Produkčná spoločnosť, postavy, producentstvo či režisérstvo v nich upravujú autorské práva, finančné podmienky, priebeh nakrúcania a prípadné špecifické požiadavky alebo mimoriadne situácie. Prirodzeným rozšírením tejto praxe by mohla byť aj vzťahová dohoda medzi režisérstvom a postavou. Na rozdiel od právnej zmluvy by išlo o flexibilnejší a osobnejší dokument, prispôsobený konkrétnej situácii, ktorý by bolo možné počas dlhodobého procesu nakrúcania opakovane prehodnocovať a aktualizovať v závislosti od vývoja vzťahu.
Režisérsky zámer by mal byť od začiatku jasný – aký je účel vzťahu a čo od spolupráce očakáva. Rovnako dôležité je však vytvoriť priestor, v ktorom by svoje očakávania a pochybnosti formulovala aj postava. Pre začínajúce autorstvo môže byť takáto otvorenosť náročná, pretože úprimné pomenovanie rizík môže potenciálnu postavu od účasti vo filme odradiť. „Existuje riziko, že ľudia si plne neuvedomujú, do čoho vstupujú. A ak ich upozorníme na ich vlastné hranice, môžeme o nich ako o postavy prísť. Samozrejme, nejde o vedomé zneužívanie, ale aj toto je súčasťou problému,“ hovorí Anna Nemes.
Zamlčovanie informácií však môže neskôr viesť k mnohým problémom. Ak má často asymetrický vzťah medzi režisérstvom a postavou zostať etický, je nevyhnutná úprimnosť. Čím dlhšie nakrúcanie trvá, tým väčší význam nadobúda priebežná reflexia vzájomných očakávaní a hraníc. Takáto dohoda by mohla vzniknúť prostredníctvom viacerých rozhovorov už v prípravnej fáze filmu. Zároveň by poskytovala priestor na budovanie dôvery a vzájomné spoznávanie. Režisérstvu by umožnila premyslieť si, čo patrí do jeho profesionálnej roly, za čo zvládne prevziať zodpovednosť a ako sa môže empaticky zapojiť do príbehu bez ohrozenia vlastného psychického zdravia. Práve toto úvodné obdobie by mu mohlo pomôcť posúdiť aj to, či je v jeho silách konkrétnu tému alebo postavu psychicky zvládnuť. Otvára sa tu širšia otázka práce s vlastným príbehom alebo traumou – do akej miery je autorstvo pripravené pracovať s materiálom, ktorý sa ho osobne dotýka.
Klinická psychologička Judit Nóra Pintér, ktorá sa zapojila do okrúhleho stola dokumentárneho autorstva organizovaného v rámci výskumu, odporúča inšpirovať sa vzorovým kontraktom dostupným na stránkach Americkej psychologickej asociácie. „Aj pri dokumentárnej tvorbe by sa mohol vytvoriť flexibilný kontrakt, ktorý by bolo možné počas nakrúcania upravovať. Etický vzťah si vyžaduje jasne definované hranice. Tie chránia obe strany. Na začiatku môže mať autorstvo pocit, že je pripravené dať postave v mene filmu všetko. O dva roky neskôr alebo po dokončení projektu sa však tento vzťah môže stať záťažou. Režisérstvo potom môže potreby postavy začať vnímať ako formu zneužívania, čo môže byť traumatizujúce pre obe strany.“
Ako už bolo spomenuté, samotný hotový film môže byť pre postavu šokom. Preto je dôležité ju na tento moment čo najcitlivejšie a najdôslednejšie pripraviť. Súčasťou dohody by mohli byť aj očakávania spojené s premiérou, mediálnou pozornosťou či s tým, že filmársky vzťah sa po realizácii projektu prirodzene skončí. Takáto príprava môže predísť mnohým konfliktom alebo ich aspoň zmierniť. Anna Nemes opisuje premiéru filmu Beauty of the Beast (2022) ako traumatizujúcu skúsenosť: „Na filme sme intenzívne pracovali celé roky a potom sa náš vzťah zrazu skončil. Spúšťa to proces smútenia na oboch stranách, často sprevádzaný hnevom a popieraním. Už to je samo osebe veľmi náročné a bolestivé.“
Anna Rubi sa od svojho pomocného tímu – či už z oblasti sociálnej práce, alebo práva – naučila, ako už počas nakrúcania pripravovať postavy na postupné ukončenie vzťahu vzniknutého počas tvorby filmu: „Je to podobné, ako keď sa blíži koniec súdneho sporu. Oplatí sa spoločne si predstaviť rôzne možné scenáre: všetko dopadne ideálne, všetko dopadne veľmi zle alebo niekde medzi tým. Pre každý z nich môžeme vytvoriť plán. Ak potom nastanú problémy, máme sa o čo oprieť. Prináša to pocit bezpečia a zároveň nás to stavia do pozície spojencov, pretože sme ten plán vytvorili spoločne. Pomôcť to môže aj režisérstvu, keď na konci procesu vyčerpané nemusí hľadať riešenia na poslednú chvíľu – už existuje dohoda, z ktorej môže vychádzať.“
Je však dôležité zdôrazniť, že premiéra filmu nemusí vzťah medzi režisérstvom a postavou len komplikovať. Autori a autorky opisovali aj opačnú skúsenosť: konflikty sa postupne zmiernili a mnohé dilemy sa vyriešili. Pohľad na vlastný život sprostredkovaný filmovým príbehom môže mať dokonca terapeutický účinok. „Po projekciách a diskusiách s publikom sa Kafia začala vnímať očami publika. To, že jej príbeh ľudí hlboko zasiahol a že potvrdzovali pochybnosti, obavy a dilemy, ktoré vo filme pomenovala, odštartovalo v jej živote neuveriteľný terapeutický proces. Počas nakrúcania som to vôbec nepredpokladala, ale bola to úžasná skúsenosť,“ spomína Dorottya Zurbó na protagonistku filmu Easy Lessons (Könnyű leckék, 2018).
Podľa Judit Nóry Pintér môže byť sledovanie vlastného príbehu na filmovom plátne aj určitou formou naratívnej šokovej terapie. „Naratívna medicína vznikla ako nástroj pre chronicky chorých, ktorý im pomáha spracovať význam traumy, krízy alebo zásadného životného zlomu. Dokumentárny film funguje podobne – nastavuje mimoriadne intenzívne zrkadlo. Treba počítať s tým, že takáto skúsenosť takmer vždy vyvolá silnú emocionálnu reakciu.“
Profesijná socializácia dokumentárneho filmárstva
Všetky doteraz uvedené príklady predpokladajú, že autorstvo filmu disponuje dostatočnou sebareflexiou, odvahou a schopnosťou pomenovať vlastné hranice. Potrebuje vedieť rozpoznať, čo je ešte prijateľné, kedy treba proces zastaviť a kedy je nevyhnutné otvoriť citlivé otázky – napríklad v situácii, keď sa ukáže problém u protagonistu. Takéto zručnosti sa však dajú rozvíjať a systematicky trénovať.
Vzdelávanie v psychológii kladie veľký dôraz na profesijnú socializáciu, ktorá pomáha formovať profesionálnu identitu budúcich terapeutiek a terapeutov. Judit Nóra Pintér sa vo svojich kurzoch počas dvoch semestrov venuje príprave študentstva na výzvy psychologickej praxe. „Výučba zahŕňa rolové hry, sebareflexívne cvičenia, modelové situácie a analýzy prípadových štúdií. Cieľom je rozvíjať profesionálne sebauvedomenie a schopnosť rozpoznávať vlastné hranice. Kde sa končí moja zodpovednosť? Aké sú moje limity? Čo urobím, ak mi klientka zavolá o šiestej večer s problémom? Alebo ak ma kontaktuje priateľ s tým, že jeho známa naliehavo potrebuje psychológa? Ako mám v takých situáciách postupovať?“
Súčasťou profesijnej socializácie je aj ujasňovanie fyzických hraníc. „Môže sa ma klientstvo dotknúť? Ako mám reagovať, keď plače? Možno nechce, aby som ho objala, ale môžem sa na to opýtať. A ak by to nebolo príjemné pre mňa, nemusím to urobiť. Práve takéto situácie pomáhajú predchádzať vyhoreniu. V psychológii hovoríme o empatii ako o ‚chladnom súcite‘. Nepomáhame tým, že s druhým človekom plačeme alebo spolu s ním trpíme. Práve schopnosť správne pracovať s empatiou nás chráni pred vyhorením. Je dôležité uvedomiť si, že problém druhého človeka nie je náš problém. Musíme byť zároveň vo vnútri aj zvonku situácie. A čím hlbšou krízou človek prechádza, tým náročnejšie je tieto hranice udržať.“
Som presvedčená, že zaradenie podobného kurzu profesijnej socializácie do vzdelávania dokumentárneho filmárstva by bolo mimoriadne prínosné. Pomohlo by mu lepšie sa pripraviť na výzvy tejto profesie a poskytlo realistickejšiu predstavu o tom, čo možno očakávať od seba samých, od postáv aj od vytváraných filmov.
Vytváranie podporného prostredia
Dokumentárne filmárstvo často opisuje svoju prácu ako osamelý boj. Ľudia mávajú pocit, že na svoje filmy zostávajú sami a že len málokto skutočne rozumie tomu, čím počas tvorby prechádzajú. Zároveň si často nenájdu čas na spracovanie vlastných skúseností. Prípravná fáza sa neraz prekrýva s nakrúcaním, po nej nasleduje intenzívne a izolované obdobie strihu a napokon stres spojený s uvedením filmu. Ak je festivalová cesta úspešná, uznanie publika a odbornej verejnosti môže byť veľmi povzbudzujúce. Zároveň však predstavuje ďalšiu záťaž. Festivalový život prináša množstvo diskusií, rozhovorov a stretnutí, ktoré sú väčšinou neplatené, pretože sa automaticky predpokladá, že režisérstvo je vďačné už za samotný záujem o svoj film. Počas stretnutí s publikom i odbornou verejnosťou navyše neustále zaznieva otázka ďalšieho projektu, pričom príprava alebo dokonca nakrúcanie nového filmu sa často už medzitým začali.
Ak sa však filmu nepodarí preraziť na festivaloch alebo si nenájde cestu k publiku, dostavujú sa pochybnosti o vlastných schopnostiach a tlak vrhnúť sa do ďalšieho projektu, ktorý „už musí vyjsť“. Festivalový úspech je totiž stále jedným z najvýznamnejších meradiel profesionálneho uznania. Keď sa jednotlivé projekty neustále prekrývajú, nezostáva priestor na reflexiu toho, čo sa počas tvorby odohralo, čo človek prežíval alebo dokonca čo neprežíval. Nezostáva čas ani na oslavu, ani na smútenie za uzavretou etapou.
Pri plánovaní nakrúcania môže byť preto veľmi užitočné už od začiatku myslieť aj na priestor na reflexiu. Po emocionálne náročných dňoch môže štábu pomôcť spoločný rozhovor o prežitých skúsenostiach. V rámci výskumu Price of Passion mnohí zdôrazňovali, že pre ich psychickú pohodu bolo mimoriadne dôležité mať vopred naplánované reflexívne stretnutia alebo individuálny čas na oddych a spracovanie zážitkov. Takýto priestor im umožnil uvedomiť si, ako ich konkrétne situácie zasiahli, a začať ich postupne spracovávať.
Podľa Rebeccy Day existujú dve zásadné veci, ktoré môže režisérstvo urobiť pre ochranu svojho duševného zdravia. Jednou z nich je schopnosť vytvoriť si od témy a postavy určitý odstup. Na to je potrebný človek, ktorý s filmom nie je nijako prepojený. V krajinách s rozvinutejšími systémami podpory už nie je výnimočné, že rozpočet filmu zahŕňa aj odborné poradenstvo v oblasti duševného zdravia počas procesu nakrúcania. Štáb aj postavy sa tak majú na koho obrátiť v náročných situáciách.
Ak takáto možnosť nie je dostupná, filmárstvo si môže vytvárať podporné skupiny medzi sebou. „Počas celého procesu tvorby filmu by mal existovať podporný systém. Odporúčam terapiu – či už konverzačnú, štruktúrovanú, alebo supervíznu – rovnako ako vytváranie štábových podporných skupín. Už pri zostavovaní rozpočtu sa oplatí myslieť na terapiu alebo na možnosť konzultácií pre štáb. Alebo napríklad na platený týždeň voľna po skončení nakrúcania, počas ktorého možno spracovať skúsenosti z natáčania,“ navrhuje Rebecca Day.
Aj Judit Nóra Pintér zdôrazňuje význam podporných skupín napríklad vo forme supervíznych skupín dokumentárneho filmárstva, kde sa môžu bez obáv zdieľať skúsenosti a pocity. Táto potreba sa opakovane objavovala nielen v rozhovoroch s mladým dokumentárnym autorstvom, ale aj medzi odporúčaniami formulovanými v rámci výskumu Price of Passion. „Potrebujeme bezpečný priestor a podporné prostredie, kde môžeme hovoriť o svojich ťažkostiach a stretávať sa s kolegami a kolegyňami, ktoré rozumejú tomu, čím prechádzame.“ Pre režisérstvo by bolo obzvlášť prínosné budovať silnejšie profesijné väzby a vytvárať funkčné mentorské systémy.
Viacerí zároveň upozorňovali na to, že profesijné podporné skupiny by ideálne mali viesť ľudia vyškolení vo facilitácii, ktorí dokážu vytvárať bezpečný priestor schopný uniesť aj náročné emócie a skúsenosti. To si však vyžaduje otvorenosť zo strany ľudí v rozhodovacích pozíciách k potrebám vyplývajúcim z tejto profesie, ochotu viesť dialóg a aktívne pracovať na zlepšovaní pracovných podmienok i profesijnej kultúry. Je potrebné vytvoriť rámec, ktorý bude flexibilnejšie reflektovať očakávania kladené na filmárstvo aj spôsob, akým sa predpokladá, že budú fungovať.
„Chceme, aby sa znížila stigma a pocit hanby spojené s duševnými problémami a finančnými ťažkosťami,“ zdôrazňuje sa vo výsledkoch britského výskumu.
Záver
Na záver je dôležité poznamenať, že okrem problémov podrobnejšie rozoberaných v tomto článku existuje množstvo ďalších výziev spojených s filmovým priemyslom. Významným krokom by bolo aj posilnenie finančnej stability autorstva a vytvorenie demokratickejšieho a zodpovednejšieho systému financovania. Hoci sa mnohé z opisovaných problémov vyskytujú aj v iných oblastiach, tento článok sa zameral predovšetkým na emocionálne bremená dokumentárnej tvorby a na možnosti ich podpory.
Dokumentárna tvorba môže byť povznášajúcim tvorivým aj psychologickým procesom. Dokáže hlboko formovať ľudskú skúsenosť – autorstvu, postavám aj publiku ponúka nové pohľady na vlastný život i na životy druhých. Za určitých okolností môže mať dokonca liečivý účinok nielen na samotné účastníctvo, ale aj na celú spoločnosť, ak dokáže iniciovať dialóg, zbližovať ľudí a pomáhať spracovávať traumy. To je však možné len vtedy, ak si ľudia pôsobiaci v tomto prostredí uvedomujú psychologické nároky tvorivej práce. Dilemy spojené s emocionálnou angažovanosťou, preťažením či neustálym pohybom medzi osobnou a profesionálnou rolou nemožno ignorovať ani potláčať. Práve naopak, treba s nimi vedome pracovať. Len tak sa môžu emócie režisérstva a blízky vzťah s postavou stať nie záťažou, ale jedným z najcennejších nástrojov dokumentárnej tvorby.
Na to je nevyhnutné, aby podnety uvedené v tomto článku vypočuli a prijali aj inštitúcie a ľudia, ktorí ovplyvňujú fungovanie filmového prostredia, a aby podnikli konkrétne kroky na podporu filmárstva. Rovnako dôležité je začleniť podobné témy do filmového vzdelávania za účasti odborných kapacít z relevantných oblastí. Popri estetických a technických zručnostiach by tak väčší priestor získala aj sebareflexia a rozvoj profesionálnej identity tvorcu.
„Musíme si dovoliť na chvíľu spomaliť, pretože ľudia nie sú schopní tvorby, keď sú neustále vystavení tlaku a úzkostiam. Tvorte, tvorte, tvorte, dokumentujete a rozprávajte príbehy. No skôr než začneme tvoriť, mali by sme najprv pochopiť, ako sa v danom momente cítime,“ radí Rebecca Day.
Rozšírená verzia textu vyšla pôvodne v magazíne Filmhu.
Preklad z anglického jazyka: Zuzana Grančičová.
Jazyková redakcia: Alexandra Strelková
Obrázky:
[1] Easy Lessons (r. Dorottya Zurbo)
[2] A Woman Captured (r. Bernadett Tuza-Ritter)
[3] Beauty of the Beast (r. Anna Nemes)
[4] Your Life Without Me (r. Anna Rubi)
Séria textov 5to9 reflektuje filmovú prácu – jej podmienky, východiská, úskalia, špecifiká.
Nasledujúci text nadväzuje na prvú časť s názvom Bremeno osobnej angažovanosti. „Neviditeľná“ emocionálna práca v dokumentárnej tvorbe.
„Máme tendenciu vnímať obetu a utrpenie ako nevyhnutnú súčasť tvorby a často ich dokonca idealizujeme ako dôkaz našej umeleckej autenticity.“ (Johanna Koljonen)
Počas mojich rozhovorov s maďarskými dokumentaristkami a dokumentaristami sa opakovane objavovala téma nedostatku etických, profesionálnych a psychologických rámcov v dokumentárnej tvorbe. Chýbajú jasne definované hranice medzi režisérstvom a postavami, medzi autorstvom a realitou, medzi človekom a životným príbehom, ktorý sa stáva materiálom pre film. Viacero zúčastnených spomínalo, že približne v čase premiéry sa ich vzťah s postavami zhoršil natoľko, že uvedenie filmu nevnímali ako oslavu, ale skôr ako obdobie plné úzkosti.
Ak sa pozrieme na zložitý vzťah medzi režisérstvom a postavami počas vzniku dokumentu, nie je prekvapujúce, že sa môže v mnohých momentoch vyvíjať problematicky. Počas nakrúcania sa intenzita vzájomného kontaktu neustále mení. Pri dlhodobých projektoch sa obe strany čoraz hlbšie spoznávajú, počas natáčania býva vzťah veľmi intenzívny, no v období strihu režisérstvo často zo života postavy takmer úplne zmizne. Po dokončení filmu a jeho premiére si však do života znovu vstupujú, pretože účasť protagonistiek a protagonistov na projekciách býva dôležitou súčasťou prezentácie filmu.
Keď film nadobudne finálnu podobu, pôvodný etický vzťah sa premieňa na estetický. Po rokoch spoločného procesu vznikne produkt – hotový film, ktorý zhŕňa niekoľko rokov života do 70 až 90 minút v režisérskej interpretácii. Postava sa zrazu opäť ocitá v pozícii „herca“. Ak sa vzťah dovtedy vyvíjal spontánne a bez jasne nastavených pravidiel a postava nebola na tento moment pripravená, jej reakcia môže byť veľmi intenzívna. „Pre postavu býva veľmi náročné pochopiť, že réžia nie je psychologická pomoc ani priateľstvo. Nie je jednoduché sa s tým vyrovnať,“ hovorí Bernadett Tuza-Ritter, ktorá vyštudovala psychológiu na Univerzite Károliho Gáspára a na Semmelweisovej univerzite. „Kľúčové je nastaviť jasné hranice už od samého začiatku tak, ako je to bežné v pomáhajúcich profesiách. Ako psychologička som vedela, ako si hranice udržať, no ako dokumentárna režisérka už nie. Chýba nám jasný rámec, ktorý by sme postavám predstavili hneď na začiatku. Podľa mňa je to jedna zo základných tém, ktoré by mali byť súčasťou filmového vzdelávania ako forma prevencie.“
V pomáhajúcich profesiách je bežnou praxou, že ešte pred začiatkom spolupráce obe strany uzatvoria dohodu, ktorá určuje rámce, ciele a smerovanie procesu. Podobný typ „kontraktu“ by bolo možné uplatniť aj vo vzťahu medzi režisérstvom a postavou. Psychoterapeutka Rebecca Day upozorňuje, že budovanie vzťahu s postavou sa v mnohom podobá poradenskému procesu: „Počas výcviku sa veľa učíme o nastavovaní hraníc, uzatváraní kontraktu s klientom, reflexii vzťahu, očakávaniach a vytváraní bezpečného priestoru pre obe strany. Uvedomila som si, ako veľmi podobná diskusia medzi režisérstvom a postavami v dokumentárnom filme chýba.“
Zmluva s postavou
Právne zmluvy patria k základným krokom každého profesionálneho dokumentárneho projektu. Produkčná spoločnosť, postavy, producentstvo či režisérstvo v nich upravujú autorské práva, finančné podmienky, priebeh nakrúcania a prípadné špecifické požiadavky alebo mimoriadne situácie. Prirodzeným rozšírením tejto praxe by mohla byť aj vzťahová dohoda medzi režisérstvom a postavou. Na rozdiel od právnej zmluvy by išlo o flexibilnejší a osobnejší dokument, prispôsobený konkrétnej situácii, ktorý by bolo možné počas dlhodobého procesu nakrúcania opakovane prehodnocovať a aktualizovať v závislosti od vývoja vzťahu.
Režisérsky zámer by mal byť od začiatku jasný – aký je účel vzťahu a čo od spolupráce očakáva. Rovnako dôležité je však vytvoriť priestor, v ktorom by svoje očakávania a pochybnosti formulovala aj postava. Pre začínajúce autorstvo môže byť takáto otvorenosť náročná, pretože úprimné pomenovanie rizík môže potenciálnu postavu od účasti vo filme odradiť. „Existuje riziko, že ľudia si plne neuvedomujú, do čoho vstupujú. A ak ich upozorníme na ich vlastné hranice, môžeme o nich ako o postavy prísť. Samozrejme, nejde o vedomé zneužívanie, ale aj toto je súčasťou problému,“ hovorí Anna Nemes.
Zamlčovanie informácií však môže neskôr viesť k mnohým problémom. Ak má často asymetrický vzťah medzi režisérstvom a postavou zostať etický, je nevyhnutná úprimnosť. Čím dlhšie nakrúcanie trvá, tým väčší význam nadobúda priebežná reflexia vzájomných očakávaní a hraníc. Takáto dohoda by mohla vzniknúť prostredníctvom viacerých rozhovorov už v prípravnej fáze filmu. Zároveň by poskytovala priestor na budovanie dôvery a vzájomné spoznávanie. Režisérstvu by umožnila premyslieť si, čo patrí do jeho profesionálnej roly, za čo zvládne prevziať zodpovednosť a ako sa môže empaticky zapojiť do príbehu bez ohrozenia vlastného psychického zdravia. Práve toto úvodné obdobie by mu mohlo pomôcť posúdiť aj to, či je v jeho silách konkrétnu tému alebo postavu psychicky zvládnuť. Otvára sa tu širšia otázka práce s vlastným príbehom alebo traumou – do akej miery je autorstvo pripravené pracovať s materiálom, ktorý sa ho osobne dotýka.
Klinická psychologička Judit Nóra Pintér, ktorá sa zapojila do okrúhleho stola dokumentárneho autorstva organizovaného v rámci výskumu, odporúča inšpirovať sa vzorovým kontraktom dostupným na stránkach Americkej psychologickej asociácie. „Aj pri dokumentárnej tvorbe by sa mohol vytvoriť flexibilný kontrakt, ktorý by bolo možné počas nakrúcania upravovať. Etický vzťah si vyžaduje jasne definované hranice. Tie chránia obe strany. Na začiatku môže mať autorstvo pocit, že je pripravené dať postave v mene filmu všetko. O dva roky neskôr alebo po dokončení projektu sa však tento vzťah môže stať záťažou. Režisérstvo potom môže potreby postavy začať vnímať ako formu zneužívania, čo môže byť traumatizujúce pre obe strany.“
Ako už bolo spomenuté, samotný hotový film môže byť pre postavu šokom. Preto je dôležité ju na tento moment čo najcitlivejšie a najdôslednejšie pripraviť. Súčasťou dohody by mohli byť aj očakávania spojené s premiérou, mediálnou pozornosťou či s tým, že filmársky vzťah sa po realizácii projektu prirodzene skončí. Takáto príprava môže predísť mnohým konfliktom alebo ich aspoň zmierniť. Anna Nemes opisuje premiéru filmu Beauty of the Beast (2022) ako traumatizujúcu skúsenosť: „Na filme sme intenzívne pracovali celé roky a potom sa náš vzťah zrazu skončil. Spúšťa to proces smútenia na oboch stranách, často sprevádzaný hnevom a popieraním. Už to je samo osebe veľmi náročné a bolestivé.“
Anna Rubi sa od svojho pomocného tímu – či už z oblasti sociálnej práce, alebo práva – naučila, ako už počas nakrúcania pripravovať postavy na postupné ukončenie vzťahu vzniknutého počas tvorby filmu: „Je to podobné, ako keď sa blíži koniec súdneho sporu. Oplatí sa spoločne si predstaviť rôzne možné scenáre: všetko dopadne ideálne, všetko dopadne veľmi zle alebo niekde medzi tým. Pre každý z nich môžeme vytvoriť plán. Ak potom nastanú problémy, máme sa o čo oprieť. Prináša to pocit bezpečia a zároveň nás to stavia do pozície spojencov, pretože sme ten plán vytvorili spoločne. Pomôcť to môže aj režisérstvu, keď na konci procesu vyčerpané nemusí hľadať riešenia na poslednú chvíľu – už existuje dohoda, z ktorej môže vychádzať.“
Je však dôležité zdôrazniť, že premiéra filmu nemusí vzťah medzi režisérstvom a postavou len komplikovať. Autori a autorky opisovali aj opačnú skúsenosť: konflikty sa postupne zmiernili a mnohé dilemy sa vyriešili. Pohľad na vlastný život sprostredkovaný filmovým príbehom môže mať dokonca terapeutický účinok. „Po projekciách a diskusiách s publikom sa Kafia začala vnímať očami publika. To, že jej príbeh ľudí hlboko zasiahol a že potvrdzovali pochybnosti, obavy a dilemy, ktoré vo filme pomenovala, odštartovalo v jej živote neuveriteľný terapeutický proces. Počas nakrúcania som to vôbec nepredpokladala, ale bola to úžasná skúsenosť,“ spomína Dorottya Zurbó na protagonistku filmu Easy Lessons (Könnyű leckék, 2018).
Podľa Judit Nóry Pintér môže byť sledovanie vlastného príbehu na filmovom plátne aj určitou formou naratívnej šokovej terapie. „Naratívna medicína vznikla ako nástroj pre chronicky chorých, ktorý im pomáha spracovať význam traumy, krízy alebo zásadného životného zlomu. Dokumentárny film funguje podobne – nastavuje mimoriadne intenzívne zrkadlo. Treba počítať s tým, že takáto skúsenosť takmer vždy vyvolá silnú emocionálnu reakciu.“
