Martin Smatana a Veronika Zacharová: Nájsť si správny pracovný režim je práca sama osebe

Martin Smatana je slovenský animátor a ilustrátor. Vysokú školu múzických umení v Bratislave a Akadémiu múzických umení v Prahe absolvoval filmami Rosso Papavero (2014) a Šarkan (Pouštět draka, 2019), pričom oba mali premiéru na filmovom festivale Berlinale. Po štúdiu pracoval ako animátor pre rôznych klientov a počas covidu začal písať a ilustrovať knižky Rok dobrých správ. V tvorbe ho zaujímajú najmä vzťahy a v jeho filmoch postavy náhle premieňajú všedné na čarovné. Pracuje s humorom, nadhľadom a na rozprávanie príbehov využíva najmä recyklovaný textil – výrazný štýlotvorný prvok Smatanových filmov – a techniku stop-motion.  

Veronika Zacharová je česká grafická dizajnérka, ilustrátorka a animátorka pôsobiaca v Prahe. Univerzitu Tomáša Baťu v Zlíne absolvovala krátkym animovaným filmom Domek (2016), ktorý zaznamenal úspech aj na Animafeste v Záhrebe. Po škole pracovala ako výtvarníčka a animátorka v animačnom štúdiu Krutart, kde sa venovala predovšetkým reklamným zákazkám, a neskôr prešla na voľnú nohu. Zacharová je známa najmä ilustráciami detských knižiek (Ako byť zdravý ako drak!, Popletené počítanie, Velký, nebo malý?, Skutek utek). Neustále skúša nové metódy ilustrácie, neostáva pri jednom štýle, naopak, baví ju hľadať vhodný vizuálny jazyk pre každý projekt alebo zákazku. Najbližšie sú jej námety týkajúce sa prírody a zvierat a inšpirujú ju aj jaskynné maľby.

Smatana a Zacharová spolu režírovali film Ahoj leto (2024) o typickej rodine zo strednej Európy, ktorá vycestuje na vysnívanú dovolenku, no nič nejde podľa predstáv. Každému z rodiny na dovolenkovej destinácii niečo prekáža. Aby si spoločný čas užili, musia sa nad svoj hnev povzniesť a zabudnúť na malichernosti. Film Ahoj leto získal špeciálne uznanie v rámci Slovenskej súťaže krátkych filmov na Medzinárodnom festivale animácie Fest Anča a takisto Cenu mladého publika na festivale v Annecy.

Čo pre vás znamená úspech na najväčšom festivale animovaných filmov v Annecy a získanie Ceny mladého publika?

Martin Smatana: Ocenenie sme vôbec nečakali. Tento rok bolo v Annecy podľa mňa oveľa viac lepších filmov ako Ahoj leto, s Veronikou sme ich spoločne pozerali a obdivovali. Preto som nemal nič pripravené a na pódiu som pôsobil veľmi chaoticky. Ale celé to  bolo milé a veľmi fajn. Keďže sme dostali Cenu mladého publika, tak svoje vyjadrenia čítali deti a dokázali veľmi dobre pomenovať hlavné témy, ktoré sme filmom chceli vyjadriť. Už len to, že sme sa na festival dostali spomedzi 3420 iných prihlásených filmov, bol pre nás úspech.

Vo filme sa využíva ručne kreslená animácia a stop-motion animácia. Upustil si od zvyčajnej práce s textilom. Postavy, prostredie, mizanscénu tvoria objekty každodenného života. Pneumatiky sú nafukovacie kolesá, tváre ľudí pred bankomatom sú stvárnené ako mince. Kedy tento nápad vznikol? Podľa akého kľúča ste 2D animáciu nahradzovali objektmi? Plánovali ste mať vo filme týchto predmetov viac?

Veronika Zacharová: Práca s predmetmi bola hlavnou zložkou Martinovho námetu. V momente, keď sme sa rozhodli, že spolu ideme robiť film, Martin mal prácu s predmetmi značne rozbehnutú. Vlastne už mal premyslený začiatok filmu. Mojím hlavným vstupom do filmu je prevaha kreslenky. Asi by vyzeral zásadne inak, keby ho Martin robil sám. Aj predmetov by tam bolo viac. Predmety a ich kreatívne využitie boli skrátka Martinova doména. Aj stop-motion mal pod palcom. V tomto štádiu som bola hlavne art direktorka, režírovala som estetickú kvalitu jednotlivých predmetov, ktoré Martin chcel použiť, a potom sme konzultovali, hľadali na internete, v obchodoch, kupovali, objednávali.

Ako ste sa dopracovali k celkovému štýlu a vizuálnemu vyzneniu filmu? 

Veronika Zacharová: Postupne. Zo začiatku mal byť vizuál omnoho stručnejší. Chceli sme ho spraviť lineárnejšie, vzdušnejšie a nechať vyniknúť najmä spomínané objekty. Potom sme si povedali, že na takej veľkej ploche, akou je desaťminútový film, by sa diváci mali mať aj na čo pozerať. Najdôležitejšie pre mňa bolo, aby sa mi vizuál jednoducho páčil a ľahko sa mi s ním narábalo. Pracovala som intuitívne, bez vopred určeného cieľa. Celý proces bol organický. Vedome som vyberala len farebnú paletu a do nej ladila predmety, ktoré chcel Martin vo filme použiť.

Obaja tvoríte láskavé, vtipné príbehy s posolstvami o základných ľudských hodnotách, určené najmä pre detské publikum. Či už je to Martinov Šarkan, alebo Veronikin Domek o tom, ako rodina opustí svoj dom a ten sa rozhodne svojich obyvateľov znovu vyhľadať. Spoločnú máte aj výtvarnú nápaditosť. Ako ste sa spoznali a prečo ste sa rozhodli spolupracovať? 

Martin Smatana: S Veronikou sme animovali stop-motion reklamu na čokoládu Milka, ale stretli sme sa už predtým na projekte, do ktorého som napokon nešiel. 

Veronika Zacharová: Mali sme tam čas vzájomne sa spoznať, rozprávať sa a zistili sme, že sa nám páčia podobné filmy. Povedali sme si, že by mohlo byť príjemné vytvoriť nejaký spoločne, lebo by to mohlo ísť ľahko.

Martin Smatana: Áno. Väčšinu času to šlo hladko, ale boli aj náročné momenty. Veľa povinností a málo času … 

Veronika Zacharová: No boli to komplikácie len tohto typu. Bohužiaľ, klasického – veľa práce, málo času. Naša autorská spolupráca bola vždy super.  

Martin Smatana: Rád spomínam aj na minirezidencie, ktoré sme si s Veronikou dávali. Keďže Veronika žije v Prahe a ja na Slovensku, väčšinou docestovala na týždeň za mnou do Žiliny alebo do Trnavy, zavreli sme sa do ateliéru a vymýšľali, kreslili, pili pivo a zase kreslili. To boli nárazovky, keď sme sa s filmom Ahoj leto posúvali najviac. 

Veronika Zacharová: A potom sa trebárs trištvrte roku nedialo na filme nič, ťahalo sa to a zrazu sme za týždeň film potiahli. 

Plánujete spolupracovať aj do budúcna? Rozmýšľali ste napríklad nad celovečerným filmom? 

Martin Smatana: Celovečerák určite nie. 

Veronika Zacharová: Ani ja nie. 

Martin Smatana: Vedeli by sme na to odpovedať možno o rok, ale momentálne sme po treťom festivale a ja si chcem dať ešte pár mesiacov pauzu od práce na filmoch. Viacerí sa nás už pýtali, či neplánujeme spraviť Ahoj zima alebo Ahoj jar.

Veronika Zacharová: Neskôr, s odstupom, by som do toho určite išla, ale už po ceste z Annecy som si spomenula na jeden námet, ktorý chcem už dlho zrealizovať. Takže momentálne pracujem na takom menšom filmíčku. Je to oveľa menší projekt, kratší, tri-štyri minúty. Potrebujem na niečom pracovať chvíľu sama, bez stresov. Na inom type projektu. 

Martin Smatana: Výhoda dvoch režisérov je tá, že keď je jeden bez nápadov alebo sa mu proste nechce, ten druhý ho potiahne. Veronika ma veľakrát povzbudila, keď som sa nevedel na tento projekt naladiť alebo som bol príliš zaneprázdnený. 

Veronika Zacharová: Maťo zase vie chodiť v prezentačno-produkčných záležitostiach. Pitchingy a podobné veci mal na starosti on. Ja som to vôbec neovládala, takže mi vždy musel povedať, kde sa čo deje, a že musíme nahrať video a ísť tam a onam… Občas som sa v tom aj strácala, ale vďaka našej spolupráci som sa zorientovala aj v týchto vodách. 

Martin Smatana: Ahoj leto sme prezentovali na viacerých podujatiach, ale aj tak je to pre mňa vždy náročné a nekomfortné. Zakaždým, keď nás niekam vybrali, som si trieskal hlavu, že načo som to vôbec niekam prihlasoval. Nad prípravou prezentácie človek strávi aj týždeň, potom ju treba dolaďovať, potom to treba nahrať, takže je to veľmi stresujúce. Ale pre ten projekt je to dobré, lebo ešte predtým, ako je hotový, sa o ňom dozvie veľmi veľa ľudí. Vďaka tomu sme dostali aj viaceré finančné podpory, napríklad na MIFA [poznámka autorky: Medzinárodný trh animovaných filmov v Annecy] v rámci Annecy ešte počas predprodukcie. No zároveň to ten film extrémne zdržuje. Úplne chápem, že Veronika má chuť urobiť si menší film bez veľkého rozpočtu a bez ľudí, ktorí film neustále pripomienkujú. 

Veronika Zacharová: Ahoj leto bola trojstranná koprodukcia a, samozrejme, všetky strany chceli zanechať vo filme nejakú stopu. Takže každý chcel robiť vo filme zmeny a my sme tých ľudí často ani nikdy nevideli, ani sme sa s nimi o požadovaných zmenách poriadne nemohli porozprávať, čo vytváralo tlaky a nebolo to príjemné. Uvedomovala som si, že do filmu čiastočne vkladajú financie, ale zároveň som nechcela, aby robili prílišný autorský zásah. Túto časť výroby som si teda vôbec neužila. 

Martin Smatana: Ani schvaľovanie každého kroku šiestimi rôznymi ľuďmi nie je príjemné… 

Je umiestnenie hlavnej piesne Douliou-douliou Saint-Tropez vo vašom filme tiež príkladom koprodukčného zásahu? V tomto prípade zo strany francúzskej produkčnej spoločnosti Vivement Lundi? 

Veronika Zacharová: To je náhoda. Nebolo to v pláne. Vstup Francúzska do tohto projektu bol absolútnou synchronicitou, lebo sme neplánovali film ladiť do francúzskej riviéry. Odohrávať sa mal skôr niekde v Chorvátsku alebo na Balkáne. Všetko sa to stalo kvôli teaseru. Keď sme ho robili, potrebovali sme tam buchnúť nejakú hudbu, aby sa nám dobre strihal. No a Maťo mal práve Douliou-douliou Saint-Tropez v počítači ako jedinú rytmickú pieseň. Lenže táto skladba sa tam tak hodila, že sme ju napokon ani nenahradili. A potom, keďže sa celá zvuková postprodukcia robila vo Francúzsku a francúzski herci film aj nadabovali, rozhodli sme sa film vyslať na riviéru.

Martin Smatana: K soundtracku sa viaže ešte jedna milá príhoda. Hudobný skladateľ Aliaksandr Yasinski ma pozval na svoj koncert v Žiline, kde zahral aj skladbu Douliou-douliou Saint-Tropez. Ja už som si vtedy prial, aby práve on robil hudbu k filmu Ahoj leto a zapáčila sa mi aj samotná skladba, tak som si ju uložil do počítača, no a potom sme ju proste neplánovane použili a už to išlo. Nebolo cesty späť!

Veronika Zacharová: Najskôr sme chceli k filmu mať pôvodnú hudbu. Nechceli sme, aby si publikum asociovalo náš film s Louisom de Funèsom a žandármi [pozn. autorky: Pieseň je známa hlavne vďaka filmu Žandár zo Saint Tropez (Le Gendarme de Saint-Tropez, 1964)], ale naozaj nebolo cesty späť, lebo pieseň sa páčila všetkým.

Martin Smatana: Zvyšná hudba je už však komponovaná priamo na film Sašom Yasinským. 

Zažili ste pri spolupráci aj niečo negatívne? 

Veronika Zacharová: Autorský konflikt sme nemali žiaden. Skôr sme sa zapotili so scenárom, keď sme nevedeli, kam s ním ďalej. 

Martin Smatana: Žiadna hádka nenastala. Len sme veľa, miestami fakt do detailov, riešili, ako zapojiť predmety vo filme, motivácie postáv, nad scenárom sme celkovo strávili veľmi veľa hodín. 

Veronika Zacharová: Určite by išlo nad ním stráviť ešte viac. 

Martin Smatana: Hlavne nad tou druhou polkou filmu. 

Veronika Zacharová: Tam nie sme na sto percent spokojní, ale to sa stáva. V jednom bode sme už film jednoducho museli začať točiť. Martin chcel najskôr vo filme použiť len predmety, ktoré by ste našli dovolenkárom v kufri, a každá scéna mala byť aj nadväzujúca. [pozn. autorky: Napríklad keď sa vo filme mama pozrie na hodinky, ďalšia scéna je kruhový objazd zhotovený z hodiniek.] No keď sme sa príliš sústredili na predmety, vypadával nám príbeh. Potom sme od predmetov nachvíľu úplne upustili s tým, že ich tam dodáme neskôr. Ani to však nefungovalo. Chýbal nám spojovací motív používania predmetov vo filme a to nás najviac trápilo. Napokon sme s nimi pracovali na letisku a na plážovom trhu, kde by sa najviac zaujímavých predmetov nachádzalo aj v skutočnom živote. Chceli sme hlavne tvoriť s ľahkosťou, neubíjať sa týmto prvkom, lebo potom by sa naša radosť z tvorby úplne vytratila. Hoci si myslím, že sme ich mohli do filmu umiestniť ešte oveľa viac. Mrzí ma, že sme do filmu nedostali slamky, ktoré by slúžili postavám ako tobogany v akvaparku. 

Mne sa práve páčilo, že predmety vo filme nemali veľmi prísnu vnútornú logiku. Neboli nadužívané a tým, že som nevedela, kedy sa vo filme objavia, ma film väčšmi bavil. 

Martin Smatana: Za mňa bolo na našej spolupráci veľmi fajn aj to, že už keď sme film začali vyrábať a animovať, všetko sme robili na diaľku. S Veronikou sme sa videli v máji 2023 a potom až o rok v Annecy, takže sme sa počas výroby vôbec nestretli a celý film zvládli spraviť online. Ja som bol v Trnave a ona v Prahe, každý týždeň sme mali pravidelné schvaľovacie telefonáty, keď sme pozerali hotové zanimované aj spostprodukované zábery. Samozrejme, že takýto spôsob tvorby má svoje výhody aj nevýhody. Mali sme pohodlie tvorby z domu, ale do filmu sme neboli až takí ponorení, neodovzdali sme sa mu totálne. Šarkana sme tvorili všetci spolu v krátkom čase a kondenzovane, nápady sme si neustále ping-pongovali, no na druhej strane sme boli mesiac zatvorení v jednom štúdiu a vznikala medzi nami aj ponorka. 

Veronika Zacharová: Keď ste v jednej miestnosti, tak sa navzájom hecujete, ide vám to lepšie a problémy sa ľahko riešia. Pri tomto procese sme každú drobnôstku riešili cez maily, telefonáty a všetko bolo treba opisovať a vysvetľovať. Preto trvalo dlhšie aj napísať samotný scenár. Nabudúce by som radšej tvorila spoločne na mieste.

Aký je váš tvorivý a pracovný režim? Obaja ste zažili prácu na voľnej nohe, máte zákazky, ilustrujete, vyvíjate pritom viacero projektov. Ako vyzerá deň v živote animátorky a animátora? Máte nejakú radu na vyvažovanie osobného a umeleckého, pracovného života?

Veronika Zacharová: Na perfektný režim som ešte neprišla. Tento večný problém nastavenia režimu v živote umelkyne som vyriešila tak, že som si našla stabilnú prácu, lebo inak som bola každý mesiac nervózna z toho, ako vyžijem. Navyše som typ človeka, ktorý motiváciu tvoriť hľadá ťažšie a mám tendenciu veci odkladať, až kým nehorí. Podľa mňa si každý sám musí nájsť to, čo mu vyhovuje najviac. To je práca sama osebe. Zažila som obdobie, keď som od rána do nejakej jednej-druhej, pracovala pre klienta a potom sa vrátila domov, aby som pracovala na svojich veciach. Takto to fungovalo tri dni a potom som zvyšné tri dni len spala. To vôbec nebolo zdravé. Rozhodne je fajn nájsť si niečo stabilné. Momentálne pracujem v Amanite, nezávislom hernom štúdiu. Práca v Amanite je skvelá, lebo nie je stresujúca ako práca pre reklamné agentúry, a keď si chcem dať pauzu, môžem. 

Martin Smatana: Do veľkej miery to mám ako Veronika. Tiež často prokrastinujem a potom návalovo narýchlo dokončujem, čo musím. U mňa sa tieto tvorivé obdobia menia podľa životných období. Počas štúdia som robil až nezdravo veľa a vyhrotilo sa to vždy priamo pri výrobe filmu. Teraz máme s manželkou dieťa, takže moja kreatíva je ním podmienená. Každý deň mám vyčlenený časový rámec, keď pracujem, inak sa venujem rodine. Samozrejme, ak sa dá uchmatnúť aj nejaká iná voľná chvíľa na prácu, rád ju využijem. Paradoxne mi však príchod dieťaťa nastavil pravidelnejší režim. Neexistuje univerzálna rada, každý to má inak. Každý sa musí pozorovať a pracovať tak, ako mu najlepšie vyhovuje. 

Veronika Zacharová: Človek hlavne nemusí brať prácu tak vážne! Je úplne v poriadku, keď sa niečo nepodarí. 

Martin Smatana: Podľa mňa však do tohto štádia plného nadhľadu človek vie dospieť až po veľkých vypätiach a prebdených nociach. Síce súhlasím s Veronikou, ale zároveň si uvedomujem, že keď tvorím, chcem všetko spraviť najlepšie, ako sa dá.

Veronika Zacharová: Jasné, vtedy je práca stredom vesmíru.

Martin Smatana: Ale napokon, je to len dielo a vytvoríš ich ešte veľa.

Veronika Zacharová: Kvapka v mori. No mať takúto optiku je ťažké. Keď sa mi nepodarí záber vo filme, som z toho úplne nešťastná a potom zistím, že si tú chybu nikto iný okrem mňa nevšimol. O pár rokov si ten film pozriem a zabudnem, čo mi na ňom vadilo, alebo svoje chyby ani nevidím a som hlavne rada, že som film vytvorila. Snažím sa vidieť to, čo som na filme spravila dobre a pekne.

Jazyková redakcia: Alexandra Strelková

Obrázky:

Ahoj leto (r. Martin Smatana, Veronika Zacharová); zdroj: Studio Bororo