Záber z filmu Invocation: dve ruky vyvstávajú z čierneho priestoru, "tancujú"

Záhrebský dotyk s experimentálnym filmom. Festival 25 FPS

Takmer celý sa odohráva na jednom mieste, trochu odsadenom od ulice, a tam sa motajú všetci. So štábom, porotou, hosťovstvom i bežným publikom neustále chodíme okolo seba, vidíme sa na premietaniach, vysedávame v kaviarni kina alebo postávame pred sálou. Aj napriek tomu, že som na festivale nikoho osobne nepoznal, čo som si veľmi užíval, a ani nespoznal, rýchlo som začal rozpoznávať opakujúce sa tváre a cítiť istú súdržnosť alebo spriaznenosť s anonymným davom.

Outdoor screening - photo by Šimon Lupták

Sú naše telá bezpečné? Fest Anča 2025

Karolína Priehradná

Reportáž

Témou 18. ročníka Medzinárodného filmového festivalu animácie Fest Anča v Žiline sa stala samotná podstata telesného koexistovania festivalového účastníctva – Naše telá a s nimi spojená potreba a sila fyzického spolubytia. V čoraz roztrieštenejšej spoločnosti pôsobí akt stretávania ako významné gesto. Po predošlých ročníkoch, zaoberajúcich sa témami utópie a dystopie, pôsobí zameranie pozornosti na telesnosť a vtelenú skúsenosť ako prirodzený dramaturgický vývoj, keďže dystopiu v atmosfére rastúcej agresie a strachu z ohrozenia aj utopické momenty strávené v bezpečnom kruhu pociťujeme o to intenzívnejšie a fyzickejšie. Môže byť naše telo odpoveďou na radikalizáciu politického diskurzu (a tendenciu dehumanizovať) a na každodenné dystopie základný aspekt našej existencie?

Prezentácia Emerging Producers počas Berlinale 2024: na pódiu stojí asi dvadsiatka ľudí, pred nimi je publikum

Emerging Producers: Stratégia empatie

Matej Sotník

Reportáž

V dobe, keď sa čoraz viac hovorí a píše o duševnom zdraví vo filmovom priemysle, bolo veľmi dôležité zakúsiť tento typ kolektívnosti a vzájomne uchopiť výzvy aj frustrácie, ktorým čelíme. Workshop mi pomohol lepšie pochopiť, aké dôležité je vytvárať si v producenstve hranice tak, aby sme mohli v práci, ktorá často zasahuje do všetkých úrovní našich životov, pokračovať a chcieť v nej byť nielen dobrí, stále lepší a výkonnejší, ale aj vnútorne spokojní a intelektuálne stimulovaní.

Zvuková reportáž z 28. ročníka MFDF Ji.hlava: O odchádzaní z kinosál

Barbora Nemčeková, Palo Mikula

Esej, Reportáž

Prvá desaťdňová Ji.hlava v znamení občasných náporov na kapacity kinosál, kamarátskych stretnutí rozložených do rôznorodých turnusov a chýbajúcej vôle rozprávať sa. Experimenty v najhlučnejšej sále, kde duní podlaha a praskajú svetlá. Leitmotív: odchádzanie z kina – kedy a ako je to v poriadku, ak vôbec.

Záber z filmu Fire of Wind: dve ruka sa vzpínajú k oblohe

Pozerám filmy, zatiaľ čo horí svet

Tereza Dodoková

Reportáž

Ako duch bez pamäti a ukotvenia v prítomnosti sa často (ne)vyskytujem ani tu, ani tam. Takmer odjakživa som mala pocit, že sa nenachádzam v priestore. Film a ploché plátno podobné disociatívnemu vnímaniu mi tak poskytujú predĺženie reality a akési bezpečie. Zahltená cudzím prostredím, ľuďmi, zvukmi, obarená a možno trochu chránená derealizačným plížením som so svojím telom vedľa seba, alebo aj niekoľko krokov vzad, navštívila filmový festival Locarno.

Nové stretnutia s národnou realitou: reportáž z Taiwanského medzinárodného dokumentárneho festivalu

Daniela Hanusová

Reportáž

Taiwanský medzinárodný dokumentárny festival (TIDF) je jednou z najdôležitejších platforiem pre autorský dokumentárny film v Ázii. Festival bol založený v roku 1998 a je bienálny, čo je len jedna z charakteristík, ktorou sa TIDF odlišuje od väčšiny festivalového sveta. Snaha o vymedzenie sa voči mainstreamu je v jeho jadre, festival sa otvorene hlási k podpore inovatívnych filmových foriem a k redefinícii tej dokumentárnej. Túto snahu vyjadruje aj nemenný festivalový slogan Re-encounter Reality (Znovu sa stretnúť s realitou) konotujúci sizyfovské, nikdy sa nekončiace aktívne úsilie o revidovanie nášho prístupu k realite – minulej, súčasnej i budúcej.

Virtuálna realita medzi atrakciou a umením: reportáž z Venice Immersive MFF v Benátkach

Daniela Hanusová

Reportáž

Mierim na Lazzaretto Vecchio (v preklade Starý lazaret), malý ostrovček, ktorý v stredoveku slúžil na izoláciu ľudí s morom či leprou. Zdá sa mi to vtipné: toto najstaršie karanténne zariadenie na svete slúži počas filmového festivalu ako výstavný priestor pre sekciu Venice Immersive, zahŕňajúcu projekty rozšírenej reality. Je potrebné nás izolovať? Ohrozujeme klasickú kinematografiu?