Záhrebský dotyk s experimentálnym filmom. Festival 25 FPS
Redakcia magazínu Pontón i autor tohto textu podporujú Kultúrny štrajk a aktivity Otvorenej Kultúry! Žiadame predovšetkým odborné a kompetentné riadenie rezortu kultúry a jednotlivých inštitúcií, zastavenie ideologicky motivovanej cenzúry a finančnú stabilizáciu sektora s dôrazom na zlepšenie finančného ohodnotenia pracujúcich a ich sociálneho zabezpečenia. Zároveň vyjadrujeme solidaritu so všetkými, ktorých sa dotýkajú deštruktívne kroky súčasnej politickej reprezentácie a neodborného kultúrneho manažmentu.
Záhrebský festival 25 FPS ma lákal už dlho, keďže mám rád menšie festivaly a zdalo sa mi, že aj vkusom by mi mohol sedieť. Každý rok som však návštevu odkladal. Jednak som september dlho zvykol mať pracovne vyťažený, jednak ma trochu odrádzala cesta – aj keď je Záhreb od Bratislavy vzdušnou čiarou bližšie ako Košice, cesta vlakom trvá takmer dvakrát toľko. Tento rok som sa (po dlhom váhaní) odhodlal a konečne sa na 25 FPS vybral.
Keďže som doteraz festival poznal iba z webstránky a katalógov, neuvedomil som si, aký malý v skutočnosti je. Takmer celý sa odohráva na jednom mieste, trochu odsadenom od ulice, a tam sa motajú všetci. So štábom, porotou, hosťovstvom i bežným publikom neustále chodíme okolo seba, vidíme sa na premietaniach, vysedávame v kaviarni kina alebo postávame pred sálou. Aj napriek tomu, že som na festivale nikoho osobne nepoznal, čo som si veľmi užíval, a ani nespoznal, rýchlo som začal rozpoznávať opakujúce sa tváre a cítiť istú súdržnosť alebo spriaznenosť s anonymným davom. A, uznávam, svoje čaro malo aj nenútene sa obchádzať s ľuďmi ako John Smith alebo Erika Balsom.
Koncept tohto päťdňového medzinárodného festivalu experimentálneho filmu a videa je jednoduchý. Prináša chorvátskemu publiku najmä prehľad súčasnej scény, pričom tematické alebo retrospektívne bloky sú skôr v úzadí. Program sa skladá z medzinárodnej a chorvátskej súťaže krátkych filmov, výberov poroty a niekoľkých ďalších premietaní vrátane performancií expanded cinema. Spolu 14 filmových blokov, ktoré sú doplnené o výstavu a večerné hudobné vystúpenia. Projekcie sa nikdy neprekrývajú, čo je veľmi príjemná voľba, najmä z pohľadu niekoho ako ja, kto má čas a chuť pozerať naozaj celý program.
Medzinárodná súťaž ponúka prierez súčasnou experimentálnou tvorbou. Videli sme filmy skúmajúce pohľad a svetlo, introspektívne a antropologické, spoločensko-kritické a politické, no tiež uletené a vtipné. Pohybovali sa na spektre od abstraktnejších a formalistickejších cez impresionistické a esejistické až po investigatívne. Aké rôzne podoby môže mať experimentálny film, dokazujú aj tri rovnocenné Grand Prix udelené medzinárodnou porotou.
Being John Smith (2024; momentálne vystavený aj vo viedenskom Secessione a od 7. novembra na týždeň dostupný aj na Le Cinéma Club) je autobiografická esej tejto legendy britského experimentálneho filmu. Skrz svoje meno, ktoré je najčastejším v anglicky hovoriacom svete, hovorí Smith s typickým humorom a sebairóniou o hľadaní vlastnej identity a o tom, ako nás pridelené meno môže formovať či dokonca predurčovať. Film je vystavaný prevažne z fotografií, používa opakujúce sa hlukové vsuvky a nevyhýba sa politickým presahom, keď Smith komentuje genocídu v Gaze či neregulovanú mestskú výstavbu.
Film Green Grey Black Brown (2024) čínskej autorky Yuyan Wang, žijúcej v Paríži, existoval pôvodne vo forme inštalácie. Ide o hypnotickú, znepokojujúcu koláž rôznorodých záberov nájdených na internete prepojených spomalenou verziou piesne Owner of a Lonely Heart, ktorá tematizuje priemyselnú premenu prírody, všadeprítomnosť ropných produktov a technooptimistické riešenia nielen vo vzťahu ku klimatickej kríze.
Tretím oceneným filmom je Momentum (2025) palestínsko-egyptskej autorky Nady El-Omari, usadenej v Kanade. Pred 20 rokmi, počas druhej intifády, zachytil jej otec incident medzi palestínskym obyvateľstvom a izraelskou armádou. El-Omari sa k týmto záberom vracia, podrobne ich študuje a zároveň destabilizuje – všíma si detaily, uvažuje, či môžu slúžiť ako dôkaz, no taktiež do obrazu zasahuje, maľuje naň, prekrýva ho textom či rozostruje. Z filmu, zámerne odťažitého a odmietajúceho efektnú investigatívnu estetiku, sa stáva esej o fragmentarizovanej pamäti – tak individuálnej, ako aj kolektívnej – a (ne)možnosti odhaliť pravdu.
Aj keď všetky tri filmy pracujú primárne s nájdenými obrazmi, čo poukazuje na súčasnú prominentnosť tohto typu tvorby, pri sledovaní celého súťažného výberu sa mi nepodarilo odčítať nijaké trendy v tvorbe alebo špecifické zameranie festivalu. Videl som skôr široké spektrum možností filmového výrazu, hoci prevažne toho s vysokou produkčnou hodnotou, a konzistentnosť vkusu. To sa okrem iného prejavuje tým, že medzi autorstvom vidíme mená, ktoré sú na festivale opakovane. Výber bol z môjho pohľadu veľmi dobrý, zároveň však nepriniesol nič prekvapujúce.
Výrazne bolo cítiť, že väčšina filmov pochádzala z dominantných krajín: USA, Veľkej Británie, Francúzska a Nemecka. Z Afriky, Latinskej Ameriky či Ázie (alebo tiež strednej a východnej Európy) bolo filmov minimum – a ak boli, často produkčne vznikali v Európe alebo Severnej Amerike, kde ich autorstvo pôvodom z krajín globálneho Juhu momentálne žije a pracuje. To, že medzinárodná súťaž vytvára predovšetkým priestor pre záhrebské publikum spoznať súčasnú tvorbu, dokazuje aj jej návštevnosť, ktorá bola výrazne vyššia oproti iným filmovým programom (s výnimkou chorvátskej súťaže). Vidieť stovku ľudí sledovať takýto typ filmov je vždy príjemné.
Veľmi vydarená voľba je pravidelná sekcia Jury’s Choice, v ktorej každý člen alebo členka poroty zostaví jeden programový blok. Ide vlastne o predstavenie poroty, ktorá na festivaloch často ostáva v úzadí, jej vkusu, uvažovania a profesijných záujmov skrz filmy. S dávkou špekulácie sa dá potom lepšie pochopiť výber víťazných filmov. Americký režisér a umelec Michael Robinson postavil svoju tvorbu do kontaktu s dielami, ktoré sám oceňuje, no ktoré sú svojou zdanlivou jednoduchosťou zároveň v kontraste s jeho štruktúrovanými, rozvrstvenými dielami. Belgický kurátor Stoffel Debuysere sa dlhodobo zaoberá zvukom nielen vo filme, a tak pripravil eklektický výber filmov od 60. rokov minulého storočia po súčasnosť, ktoré vlastne spája iba originálna práca so zvukovou stopou.
Britská akademička Erika Balsom dlhodobo prepája výskum s kurátorskou praxou, pričom vo svojom poslednom projekte sa venovala priesečníku feminizmu a experimentálneho filmu. Do Záhrebu priniesla filmový klub s názvom Machine That Kills Bad People, ktorý v Londýne vedie spolu s Maríou Palacios Cruz, Beatrice Gibson a Benom Riversom. Predstavila dva filmy experimentálnych autoriek Amy Halpern a nedávno zosnulej Robiny Rose, veľmi odlišným spôsobom pracujúce s časom: kým Halpern v krátkom filme Invocation (1982) sleduje pohyby rúk a dočasnosť tvarov, akúsi skulpturálnosť, Rose v hranom filme Nightshift (1982) zachytáva pozastavenie času počas jednej nočnej zmeny v hoteli. Čerstvo reštaurovaný Nightshift bol jedným z dvoch dlhometrážnych filmov na festivale, je to snový film, v ktorom sa mieša nočný kľud prostredia a flegmatickosť hlavnej hrdinky, recepčnej, s postpunkovou atmosférou doby, keď do hotela postupne prichádzajú najrôznejší ľudia, akýsi prehľad britskej kontrakultúrnej scény, narúšajúci pokojný priebeh noci.
Časť nesúťažného programu sa zameriavala na filmovú technológiu či aparát. Výber Raw Data: The Origins of Digital Film tematizoval procesy vytvárania digitálneho obrazu ako kódovanie, kompresia či glitch. Fascinujúci bol najmä film 3 Artists On-line on Slow-Scan-TV (1980) Toma Klinkowsteina, ktorý zachytáva niečo medzi technologickým experimentom a umeleckou performanciou, keď si traja mediálni umelci v troch rôznych mestách – Klinkowstein v Amsterdame, Aldo Tambellini v Cambridge a Bill Bartlett vo Vancouveri – posielajú obrazy cez telefónnu linku a s hravosťou skúšajú limity novej, nedokonalej technológie.
S filmovou surovinou a prístrojmi zas pracovali Enrique del Castillo v performancii Umbráfono či Rosa Barba vo viacerých dielach na výstave Meaning Distances. Del Castillo využíva približne dvojmetrové slučky filmového pásu, aby pomocou optickej čítačky premieňal svetlo z obrazu na zvuk, a vytváral tak zvukové kompozície. Barba vo svojej tvorbe neraz obracia pozornosť k aparátu, zdôrazňuje materiálnosť a rozbíja zaužívané spôsoby prezentácie. V The Color Out of Space (2015) premieta obrazy vesmírnych telies cez farebné sklenené panely, zatiaľ čo vo zvukovej stope počujeme osobnosti z umeleckého a vedeckého prostredia hovoriť o vesmíre a jeho tajomstvách. Tento skulpturálny film je inšpirovaný astronómiou – jednak zdanlivým blikaním hviezd, keďže na blikaní je postavené aj naše vnímanie filmu, jednak využívaním farebných filtrov pri spoznávaní vesmíru, v podstate podobných ako vo fotografii alebo kinematografii. Enterprise of Notations (2013) zas odkazuje na mechanizmus dierovacieho štítku: cez 16mm premietačku prechádza v slučke prázdny pás, na ktorom sú vyrazené diery. Pás prechádza aj cez svetelný lúč, pričom priamo pred premietačkou sú na ňom položené tri kovové gule. Tie sa vďaka dieram na páse jemne pohybujú, čo vytvára svetelné efekty.
Počas celého pobytu v Záhrebe som rozmýšľal nad tým, že nie je dôvod, prečo by festival ako 25 FPS nemohol existovať aj na Slovensku. Všetko pôsobilo jednoducho a nenútene. Videl som veľa dobrých filmov, ktoré boli vybrané s vkusom, festival má svoje medzinárodné renomé, no zdá sa, že nepotrebuje kvantitatívne rásť, podľa všetkého sa tam radi vracajú aj filmárky a filmári a hľadisko bolo zaplnené v rozumnej miere. Viem si predstaviť, že ak by som ho navštevoval dlhšie, chýbali by mi zaujímavé kurátorské pásma či objavovanie nedominantných kultúr, avšak teraz bol pre mňa vo svojej jednoduchosti osviežujúci.
Jazyková redakcia: Alexandra Strelková
Obrázky:
[1] Invocation (r. Amy Halpern)
[2] Momentum (r. Nada El-Omari)
[3] Being John Smith (r. John Smith)
[4] Green Grey Black Brown (r. Yuyan Wang)
[5] Nightshift (r. Robina Rose)
Redakcia magazínu Pontón i autor tohto textu podporujú Kultúrny štrajk a aktivity Otvorenej Kultúry! Žiadame predovšetkým odborné a kompetentné riadenie rezortu kultúry a jednotlivých inštitúcií, zastavenie ideologicky motivovanej cenzúry a finančnú stabilizáciu sektora s dôrazom na zlepšenie finančného ohodnotenia pracujúcich a ich sociálneho zabezpečenia. Zároveň vyjadrujeme solidaritu so všetkými, ktorých sa dotýkajú deštruktívne kroky súčasnej politickej reprezentácie a neodborného kultúrneho manažmentu.
Záhrebský festival 25 FPS ma lákal už dlho, keďže mám rád menšie festivaly a zdalo sa mi, že aj vkusom by mi mohol sedieť. Každý rok som však návštevu odkladal. Jednak som september dlho zvykol mať pracovne vyťažený, jednak ma trochu odrádzala cesta – aj keď je Záhreb od Bratislavy vzdušnou čiarou bližšie ako Košice, cesta vlakom trvá takmer dvakrát toľko. Tento rok som sa (po dlhom váhaní) odhodlal a konečne sa na 25 FPS vybral.
Keďže som doteraz festival poznal iba z webstránky a katalógov, neuvedomil som si, aký malý v skutočnosti je. Takmer celý sa odohráva na jednom mieste, trochu odsadenom od ulice, a tam sa motajú všetci. So štábom, porotou, hosťovstvom i bežným publikom neustále chodíme okolo seba, vidíme sa na premietaniach, vysedávame v kaviarni kina alebo postávame pred sálou. Aj napriek tomu, že som na festivale nikoho osobne nepoznal, čo som si veľmi užíval, a ani nespoznal, rýchlo som začal rozpoznávať opakujúce sa tváre a cítiť istú súdržnosť alebo spriaznenosť s anonymným davom. A, uznávam, svoje čaro malo aj nenútene sa obchádzať s ľuďmi ako John Smith alebo Erika Balsom.
Koncept tohto päťdňového medzinárodného festivalu experimentálneho filmu a videa je jednoduchý. Prináša chorvátskemu publiku najmä prehľad súčasnej scény, pričom tematické alebo retrospektívne bloky sú skôr v úzadí. Program sa skladá z medzinárodnej a chorvátskej súťaže krátkych filmov, výberov poroty a niekoľkých ďalších premietaní vrátane performancií expanded cinema. Spolu 14 filmových blokov, ktoré sú doplnené o výstavu a večerné hudobné vystúpenia. Projekcie sa nikdy neprekrývajú, čo je veľmi príjemná voľba, najmä z pohľadu niekoho ako ja, kto má čas a chuť pozerať naozaj celý program.
Medzinárodná súťaž ponúka prierez súčasnou experimentálnou tvorbou. Videli sme filmy skúmajúce pohľad a svetlo, introspektívne a antropologické, spoločensko-kritické a politické, no tiež uletené a vtipné. Pohybovali sa na spektre od abstraktnejších a formalistickejších cez impresionistické a esejistické až po investigatívne. Aké rôzne podoby môže mať experimentálny film, dokazujú aj tri rovnocenné Grand Prix udelené medzinárodnou porotou.
Being John Smith (2024; momentálne vystavený aj vo viedenskom Secessione a od 7. novembra na týždeň dostupný aj na Le Cinéma Club) je autobiografická esej tejto legendy britského experimentálneho filmu. Skrz svoje meno, ktoré je najčastejším v anglicky hovoriacom svete, hovorí Smith s typickým humorom a sebairóniou o hľadaní vlastnej identity a o tom, ako nás pridelené meno môže formovať či dokonca predurčovať. Film je vystavaný prevažne z fotografií, používa opakujúce sa hlukové vsuvky a nevyhýba sa politickým presahom, keď Smith komentuje genocídu v Gaze či neregulovanú mestskú výstavbu.
Film Green Grey Black Brown (2024) čínskej autorky Yuyan Wang, žijúcej v Paríži, existoval pôvodne vo forme inštalácie. Ide o hypnotickú, znepokojujúcu koláž rôznorodých záberov nájdených na internete prepojených spomalenou verziou piesne Owner of a Lonely Heart, ktorá tematizuje priemyselnú premenu prírody, všadeprítomnosť ropných produktov a technooptimistické riešenia nielen vo vzťahu ku klimatickej kríze.
Tretím oceneným filmom je Momentum (2025) palestínsko-egyptskej autorky Nady El-Omari, usadenej v Kanade. Pred 20 rokmi, počas druhej intifády, zachytil jej otec incident medzi palestínskym obyvateľstvom a izraelskou armádou. El-Omari sa k týmto záberom vracia, podrobne ich študuje a zároveň destabilizuje – všíma si detaily, uvažuje, či môžu slúžiť ako dôkaz, no taktiež do obrazu zasahuje, maľuje naň, prekrýva ho textom či rozostruje. Z filmu, zámerne odťažitého a odmietajúceho efektnú investigatívnu estetiku, sa stáva esej o fragmentarizovanej pamäti – tak individuálnej, ako aj kolektívnej – a (ne)možnosti odhaliť pravdu.
Aj keď všetky tri filmy pracujú primárne s nájdenými obrazmi, čo poukazuje na súčasnú prominentnosť tohto typu tvorby, pri sledovaní celého súťažného výberu sa mi nepodarilo odčítať nijaké trendy v tvorbe alebo špecifické zameranie festivalu. Videl som skôr široké spektrum možností filmového výrazu, hoci prevažne toho s vysokou produkčnou hodnotou, a konzistentnosť vkusu. To sa okrem iného prejavuje tým, že medzi autorstvom vidíme mená, ktoré sú na festivale opakovane. Výber bol z môjho pohľadu veľmi dobrý, zároveň však nepriniesol nič prekvapujúce.
Výrazne bolo cítiť, že väčšina filmov pochádzala z dominantných krajín: USA, Veľkej Británie, Francúzska a Nemecka. Z Afriky, Latinskej Ameriky či Ázie (alebo tiež strednej a východnej Európy) bolo filmov minimum – a ak boli, často produkčne vznikali v Európe alebo Severnej Amerike, kde ich autorstvo pôvodom z krajín globálneho Juhu momentálne žije a pracuje. To, že medzinárodná súťaž vytvára predovšetkým priestor pre záhrebské publikum spoznať súčasnú tvorbu, dokazuje aj jej návštevnosť, ktorá bola výrazne vyššia oproti iným filmovým programom (s výnimkou chorvátskej súťaže). Vidieť stovku ľudí sledovať takýto typ filmov je vždy príjemné.
