5to9: Ono to vždy nějak dopadne alebo Inedits 2025

24.-28.11.2025

Cesta

Cestujem vlakom z Bratislavy. Už druhýkrát neplánovane stojíme a ešte sme len pred Devínskou Novou Vsou. Prestup vo Viedni stihnem len tesne. V Linzi pristupuje bradatý pán, popiskuje si a lúšti krížovky, čo pozdvihne náladu vo vagóne. Rakúske viacgeneračné zateplené domy mi pripomínajú tie oravské. Innsbruck mi pre zmenu pripomína Poprad. Niečo také panelákové s vysokými horami naokolo. Šnicel v reštauráku nič moc a už vôbec nie víner, na jedálnom lístku vyzeral inak. Pri vedľajšom stole sa tlačia mladí muži pravdepodobne zo strednej Ázie. Viacerí sa delia o jedno jedlo.

Prechádzame horskými priesmykmi. Súvislá snehová pokrývka, občas sa vynorí futuristická architektúra určená na zimný šport: skokanský mostík, areál na bežecké lyžovanie a tak podobne.

Švajčiarsko vyzerá ako reklama z turistickej brožúry. Pekné hrazdené domy, kravy na paši, alpské štíty v pozadí. Poslednú hodinu sedím vo vlaku v napätí. Vlak výrazne mešká, na prestup v Zürichu som mal mať hodinu, nakoniec to bude len šesť minút. Našťastie, rýchlik do Bernu stojí hneď na vedľajšom peróne, a tak stihnem prestúpiť. Dve Britky oproti pojedajú čipsy, bavia sa o svojich nešťastných vzťahoch s mužmi a dovolenkách v zľave. Prichádzam do Bernu.

Bern

Cestou do môjho Airbnb míňam mladých ľudí vo vojenskej uniforme smerujúcich na železničnú stanicu. Švajčiarsko má povinnú vojenskú službu. Zrejme prebieha odvod alebo povinné cvičenie, aj z vlaku som zazrel pohyby vojenskej techniky. Svet sa mení. Práve v týchto dňoch sa v tejto krajine rokuje o podmienkach ukončenia vojny na Ukrajine.

Do mojej izby na poschodí sa vchádza doslova cez rýchle občerstvenie Royal Kebab, čo som pri výbere ubytovania akosi prehliadol. Interiér zapácha výparmi z prevádzky. Kuchynský ventilátor je pustený do neskorých nočných hodín, jeho otáčky vibrujú celou budovou. Pomyslím si, že istá miera autentického utrpenia dodá reportáži potrebnú naliehavosť a emocionálny náboj. Na ventilátor si nakoniec zvyknem a bude sa mi pri ňom dobre zaspávať. Kebab mojich landlordov stojí v prepočte asi 17 eur, čo mi dáva predstavu o miestnych cenách.

Druhý deň doobeda mám čas trochu preskúmať mesto. Bern má zachované stredoveké centrum s orlojom a množstvom fontán s pitnou vodou zdobených vyrezávanými drevenými sochami, na ktorých je často prítomný medveď, symbol mesta. Meštianske domy sú podpivničené, nachádzajú sa tu rôzne prevádzky. Objavujem pivničný bufet, kam budem chodievať na raňajky. Blížia sa Vianoce, čomu zodpovedajú gýčovito vyzdobené výklady obchodov. Pre rodinu a kamarátstvo kupujem čokolády v tvare medveďa a švajčiarsky nožík.

Lichtspiel / Kinemathek Bern

Konferencia sa bude konať v Lichtspiel / Kinemathek Bern, čo je archív, klubové kino, bar, eventové miesto, vývojový hub, školiace, reštaurátorské a digitalizačné pracovisko zároveň. Lichtspiel sídli v bývalej textilnej továrni, miesto dýcha industriálnou atmosférou medzivojnovej doby. Interiéru dominuje veľká zbierka filmovej techniky od kamier a premietačkiek až po rôzne prehistorické kinematografické nástroje, prístroje či kuriozity vrátane praxinoskopu a rôznych staničných kinetoskopov. Exponáty sú funkčné, predovšetkým vďaka pracovníkovi menom Vlad Malogajski, postaršiemu pánovi, ktorý z Juhoslávie emigroval ešte za Tita. Pôvodným povolaním je fyzik a okrem servisovania techniky tu vyvíja vlastné vynálezy. Počas úvodnej exkurzie nám predvedie prístroj, ktorý reže 16 mm film na 9,5 mm aj s vyrazením stredovej perforácie, čo je, podľa debaty, ktorá sa strhne, európska rarita. Mňa najviac zaujme jeho DIY univerzálny filmový skener na ručný pohon. Dokáže digitalizovať všetky filmové formáty, film sníma lacná industriálna kamera a pred jej objektív sa posúva pomocou koliesok zo skateboardu. David Pfluger, jeden z vedúcich zamestnancov, filmový reštaurátor a vývojár, nám predstaví svoj Looper8, pomôcku na slučkovanie 8 mm filmu, ktorá sa využíva napríklad pri projekciách v galériách.

Doménou Lichtspielu je orientácia na kinematografickú techniku, jej prispôsobenie a kreatívne využitie. Vo svojej kolekcii uchováva aj anomálie: napríklad pridaný zvukový systém na kamere či špeciálne šošovky na vytváranie kaleidoskopického obrazu. Na konferencii Inedits sa tieto nevšedné predmety dostali do centra pozornosti. Témou je majstrovanie a technická invencia amatérskych tvorcov a tvorkýň, ale aj súčasného archivárstva.

Konferencia

Na stretnutí panuje uvoľnená atmosféra. Sála s kinosedačkami je komorná, pre nižšiu kapacitu miest bola tento rok účasť obmedzená na 65 ľudí. Vážim si, že som sa sem dostal.

Cinemateca Portuguesa som zachytil ešte na konferencii Inedits 2024 v Bologni s projektom skúmajúcim Karafiátovú revolúciu cez amatérske filmové obrazy. Manažérka akvizícií Inês Viana a fotochemický technik Franco Bosco v Berne predstavujú príbeh darovanej premietačky, ktorá sa v ich zbierke ocitla minulý rok. Álvaro de Oliveira Dias pracoval ako automechanik a v 80. rokoch minulého storočia v noci a cez víkendy vo svojej garáži súkromne premietal filmy pre ľudí zo susedstva a zo svojho priateľského kruhu. Pôvodne nemú a ručne poháňanú premietačku Pathé na 35 mm film zreštauroval, doplnil elektrickým motorom a obohatil o svojpomocne zmajstrovaný systém reprodukcie zvuku. Dediči filmotéke spolu s premietačkou darovali aj denník, do ktorého si Dias detailne zaznamenával konštrukčný proces. Jeho cieľom bolo vytvoriť dokonalý stroj a tomuto snu obetoval všetok voľný čas. 

Franco Bosco, taliansky freelancer momentálne pôsobiaci vo fotochemickom laboratóriu Cinemateca Portuguesa, v neskoršej prezentácii predstaví, ako spolu so svojím tímom transformovali starší analógový optický kopírovací stroj SEIKI na 8K digitálny skener 35/16 mm filmov. Zabudovaním industriálnej monochromatickej kamery, výmenou hnacieho motora a ďalšími úpravami dosiahli, že hlučná a veľká kopírka slúži na moderné účely. Pre mňa pekný príklad digitálnej resuscitácie filmového technologického dedičstva a zároveň zachovania rituálu práce s filmom na kopírke.

Neskôr sa dám do reči so sympatickou dvojicou a vysvitne, že Inȇsin manžel pochádza z Banskej Bystrice. Trochu ich prekvapí, že Cinemateca Portuguesa považujem na základe ich prezentácií za progresívnu inštitúciu, avšak keď im vysvetlím, že amatérsky film náš filmový ústav prakticky ešte nerozpoznal, pochopia, ako som to myslel. V Európe sme v tomto smere skôr rarita.

V pauzách medzi príspevkami môže ktokoľvek vystúpiť a prítomným predstaviť novinky zo svojej práce. Neda Milanova, filmová producentka a jedna zo zakladateliek bulharského Kinoclub Super 8, hovorí o nových filmových akvizíciách darovaných do ich zbierky. Na 9,5 mm filmoch je zaznamenaný napríklad prelet Zeppelinovej vzducholode alebo kráľovská svadba Borisa III. v uliciach Sofie z roku 1930. Druhá kolekcia pozostáva z filmov Stanky Penchevy, bulharskej poetky a zároveň kinoamatérky, ktorá si svoju techniku aj svojpomocne servisovala. Kinoclub Super 8 vznikol zdola ako umelecký kolektív. Venuje sa uchovávaniu, digitalizácii a popularizácii amatérskych a rodinných filmov. V priemere dve kolekcie ročne premietne buď v kine, ktoré pri tejto príležitosti vždy vypredá, alebo v iných, komornejších priestoroch, napríklad v kníhkupectve OneBookStore v Sofii. Filmové kolekcie neskôr zverejňujú na svojej webstránke s priloženými fotografiami a textom. Texty majú ozrejmiť pôvod filmov a byť osobné, píšu ich spolu s členmi rodiny, ktoré filmy darovali. Takto menia anonymné zábery na živé príbehy. Film bez kontextu je len obraz, s príbehom je to dedičstvo.

Tim van der Heijden je odborný asistent mediálnych štúdií na Open University of Netherlands, kde sa orientuje na dejiny amatérskych médií. Jadrom jeho prístupu je experimentálna mediálna archeológia, ktorú definovali Andreas Fickers a Annie van den Oever. Ide o senzorický prístup k dejinám, hlavným heslom je sensing the past – cítiť minulosť cez priamu fyzickú skúsenosť s filmovou technológiou (hands-on orientation). Keď bádateľstvo fyzicky uchopí kameru, môže implicitné poznanie premeniť na explicitné porozumenie. Jedným z kľúčových momentov Heijdenovho nedávneho výskumu bolo nakrúcanie vlastnej dcéry, batoľaťa, na kameru Ciné-Kodak 16mm. Vedome sa pritom inšpiroval ikonickými filmami bratov Lumièrovcov.

Jeho filmovanie nebolo len hrou, ale aj vedeckým experimentom: Heijden zažil obmedzenia, hmotnosť a mechanické vlastnosti techniky, s ktorou pracovali prví rodinní kronikári. Ďalším krokom bolo previesť film do amatérskych filmových premietacích technológií zo začiatku 20. storočia – Kinory a premietačky Pathé-Baby. Kinora je zariadenie na prezeranie pohyblivých obrazov, fungujúce na základe rotujúceho bubna, v ktorom sú upevnené stovky papierových fotografií. Keďže je často súčasťou filmových zbierok a nemožno s ním voľne narábať, Heijden s pomocou odborníkov vytvoril vytlačenú 3D repliku a fotografie vyzväčšoval z filmových políčok. Premietačka Pathé-Baby na 9,5 mm film bola historicky prvým masovo distribuovaným systémom domáceho kina. Na univerzite premietačku zmodernizovali o bezpečné elektrické pripojenie, 16 mm film Heijden previedol na 9,5 mm pomocou už spomínanej rezačky z Lichtspiel Bern. Heijden sa snažil odpovedať na otázku: Akú úlohu môže zohrať technické vybavenie pri výskume amatérskych filmových dejín? Svojimi experimentmi ukázal, že mediálnym historikom a historičkám umožňuje preskúmať techniku, ktorú poznáme len z kníh dejín filmu, pochopiť jej funkcionalitu a zároveň aj kultúru nakrúcania a premietania ako už zabudnutého rituálu.

Filmový reštaurátor a archivár Guy Edmonds pracuje na oddelení Screen and Sound Archive v National Library of Wales. V roku 2007 v článku Amateur Widescreen; Or, Some Forgotten Skirmishes in the Battle of the Gauges upozornil na zabudnutý experimentálny širokouhlý amatérsky filmový formát Half-16. Na rozdiel od masovo rozšíreného formátu Double 8 alebo Double Super8, kde sú políčka filmu snímané vertikálne, ide o horizontálne snímanie. Vzniká širokouhlý obraz v pomere strán 1,5:1, čo bolo v amatérskych podmienkach unikátne. Jeho hlavný predstaviteľ D. H. Jones si zostrojil a upravil vlastnú kameru a projektor. Pár rokov po zverejnení článku sa Edmondsovi ozvala Jonesova dcéra. Pri upratovaní domu objavila kolekciu otcových Half-16 filmov. Problémom však bolo, že filmy boli „väzňami“ svojej vlastnej technológie. Bez špeciálne upraveného Jonesovho projektora boli jeho vzácne zábery nepremietateľné. S pomocou kolegov z National Library of Wales a Das Österreichische Filmmuseum rôznymi trikmi prispôsobili digitálny skener tak, aby bol schopný neštandardný formát prečítať. Príbeh Half-16 ukazuje, že filmové dejiny sú aj o zabudnutých amatérskych filmových formátoch, a je zároveň ďalším príkladom technickej vynaliezavosti vo filmových archívoch.

Aj látkové vrecko s ryžou môže byť artefaktom v zbierke filmového múzea. Rakúska amatérska filmárka Elfriede Schwab ho používala namiesto statívu. „Pracovala som s vreckom ryže a nosila som ho so sebou v taške na fotoaparát. […] Vždy keď som chcela urobiť statický záber alebo panorámu, použila som ryžové vrecko. Na múriku, kameni, na lúke, funguje všade. Prispôsobí sa podložke aj kamere. […] Odporučila by som ho každému.“ Vrecko s ryžou je súčasťou projektu Reel Adventures, ktorý v súčasnosti finišuje Das Österreichische Filmmuseum  a na konferencii ho predstavila filmová archivárka a kurátorka Stefanie Zingl. Reel Adventures je online platforma, kde sa dá nájsť 200 amatérskych filmov nakrútených vo Viedni. Filmy sú anotované, obohatené o geodáta a rozdelené do rôznych kategórií ako napríklad pohľady z okna, protesty, filmy migrantov a migrantiek alebo LGBTI+ komunity. Súčasťou stránky sú podcastové rozhovory o filmoch s ich autorstvom, ale aj s odbornou komunitou z oblasti rôznych humanitných vied, a ďalšie materiály ako dokumenty, fotografie, predmety a filmárske vybavenie. Cieľom platformy je slúžiť odbornému i laickému publiku tým, že poskytuje bezplatný prístup k archívnym materiálom v pútavom prostredí plnom súvislostí. Kontextovo nasýtený projekt chce ukázať, že pri filme všetko so všetkým súvisí, a zároveň predstaviť jedinečný pohľad na históriu mesta očami amatérskych filmárov a filmárok.

Svoj príspevok som si pripravil spoločne s Jiřím Horníčkom, kurátorom amatérskeho a rodinného filmu z Národního filmového archivu v Prahe. Blíži sa naša prezentácia. Nervozita ma vtláča do sedačky. Fascinuje ma kľud môjho českého kolegu. Zdôverím sa mu a on ma upokojí vetou hodnou stoika: „Ono to vždy nějak dopadne.“ Má pravdu. Pred publikom mávam dva momenty – buď sa zaseknem, alebo som až príliš žoviálny. Teraz nastal ten druhý prípad, zrejme vďaka uvoľnenej atmosfére na konferencii.

Prezentácia sa týka zvuku v amatérskom filme. Horníček sa zameral na pionierske začiatky ozvučovania amatérskych filmov v Československu cez postavu Jiřího Rentza. Rentz bol pôvodným povolaním farmaceut a pripravoval si vlastnú magnetickú emulziu, ktorú pomocou svojho technického zariadenia nanášal na filmový pás. Metódu neskôr zdokonalil, svoje služby začal poskytovať komerčne a takto ozvučil mnoho československých amatérskych filmov.

Ja hovorím o experimentovaní Štefana Leloviča s podomáckym nanášaním zvukovej vrstvy na Super8 film. Štefan Lelovič je amatérsky filmár z Nových Zámkov, ktorého som spoznal prostredníctvom projektu Osmičkári. Svoju prvú kameru si kúpil v roku 1976 po stretnutí s miestnou amatérskou filmovou komunitou. Vo filmovom klube začal nakrúcať dokumentárne a hrané filmy, ktoré získali niekoľko ocenení na československých a medzinárodných súťažiach. Jeho film Až do súdneho dňa (1979) bol jedným z prvých amatérskych sci-fi v Československu. Lelovič pracoval ako stavebný projektant, čo sa odrážalo v precíznom technickom riešení jeho filmov. Experimentoval a majstroval – vyrábal si vlastné kamerové filtre, zhotovil rezačku DS 8 mm filmov, ktorá bola presnejšia ako tie vtedy dostupné na československom trhu, a keď som ho navštívil, ukázal mi svoj rodinný film, na ktorý naniesol zvukovú vrstvu. Podľa jeho vlastných slov prvý impulz prišiel, keď videl, aká nízka je kvalita magnetofónových pások Orwo vyrobených vo Východnom Nemecku – počas prehrávania z nich opadával magnetický prach. Rozhodol sa magnetický prach využiť na ozvučenie svojich filmov.

Aby som vo svojom príspevku neostal len v teoretickej rovine, rozhodol som sa Lelovičov experiment zopakovať, avšak upravil som si ho podľa seba. Ozvučil som pár metrov rodinného filmu nájdeného na nedeľnom blšáku na bratislavskom Interi. „Kuchynský recept“ na to, ako si v domácich podmienkach ozvučiť film, prikladám na konci tohto článku.

Lelovičov experiment je pre mňa typickým príkladom, ako sa amatérski filmári a filmárky v podmienkach socialistického Československa vyrovnávali s nedostatkom filmovej techniky a služieb. Nútilo ich to improvizovať, experimentovať a vynaliezať. Výsledky neboli dokonalé, ale vždy pôvabné a hravé.

Moje vtipy zrejme nevyšli nazmar, po prezentácii sa pri mne pristavujú ľudia z publika s cieľom dozvedieť sa viac. Za barom sa rozdáva víno zadarmo, čo sa v drahom Švajčiarsku neodmieta. Od suchého februára som si predĺžil abstinenciu až doteraz. Mirco Santi, zakladateľ Home Movies z Bologne, oceňuje, že sme sa s Horníčkom spojili a oživili česko-slovenského ducha. Tento kolektív sa na nič nehrá, je to partia vzácnych ľudí, ktorí milujú amatérsky film a malé filmové formáty. Môže sa mi točiť hlava z pohára vína?

Čo rok dal a vzal

Na záver bude možno čitateľstvo zaujímať, čo sa od publikovania môjho minuloročného článku zmenilo. Ten plagát Kultúrneho štrajku mám zvonku na dverách kancelárie stále nalepený. Symbolické gesto, ale čo z toho? Minulý rok v kultúre bol pre mnohých z nás vyčerpávajúci. Som unavený a svetlo na konci tunela je v nedohľadne. Ak by som mal zhodnotiť, ako sa cítim, pomôžem si poľským kresleným vtipom, ktorý mi nedávno prerozprával môj kamarát z Prešova: „Stretnú sa dvaja kamaráti, jeden sa druhého pýta, ako sa má. Chceš to jedným slovom? Dobre. A dvoma? Nie dobre…“ Pocit bezmocnosti, permanentný stres, občasné vzplanutia dobrej nálady, keď sa niečo podarí. Skrátka, som chodiace klbko nervov. Ako nás zmenila kultúrna politika tohto štátu a aké dlhodobé následky v nás zanechá? Sú toto stratené roky alebo skúška, ktorá nás má niečo naučiť? Uvidíme. Každopádne, ono to vždy nějak dopadne, že jo.

Recept na ozvučenie Super8 filmu podľa Štefana Leloviča upravený podľa Petra Zákuťanského

Čo budeme potrebovať:

acetón, magnetofónový pás Orwo, filmové lepidlo, štetec, pinzeta, pravítko

Do nádoby s acetónom na kratšie kúsky nastriháme niekoľko metrov magnetofónovej pásky značky Orwo. Necháme pôsobiť, občas zamiešame. Po pár hodinách už takmer priehľadné pásky vyberieme pinzetou. Hnedý roztok precedíme cez kávový filter a to, čo sa na ňom zachytí, necháme vyschnúť. Je to magnetická vrstva, ktorá sa pôsobením acetónu oddelila. Rozdrvíme ju na jemný prášok a zmiešame s filmovým lepidlom. Takto získaný roztok tenkým štetcom nanesieme na okraj Super8 filmu oproti perforácii. Môžeme si pomôcť pravítkom, aby bola približne milimetrová čiara ako-tak rovná a nezasahovala do filmového políčka. Necháme zaschnúť. Vyrobili sme si film so zvukovou stopou, na ktorý môžeme nahrať soundtrack pomocou zvukovej premietačky.

Účasť na konferencii bola podporená Audiovizuálnym fondom.

Jazyková redakcia: Alexandra Strelková

Prispejte na pomalé filmové písanie cez darujme.sk alebo vašimi 2 %. Ďakujeme!

Poznámky:

[1] Elfriede Schwab v rozhovore z 9. októbra 2019. Citácia pochádza z prezentácie Stefanie Zingl. Zdroj uvedený nebol.

[2] Existuje viacero spôsobov, ako nahrať soundtrack na zvukový film. Ak má naša zvuková premietačka funkciu nahrávania, prepojíme s ňou buď mikrofón, alebo počítač pomocou zvukovej karty a na film nahráme nami zvolený zvuk – pesničku, komentár alebo ruchy.

Obrázky: 

[1 – 3] Rodinný archív, Peter Zákuťanský

[4] Rodinný archív, Štefan Lelovič

[5] Peter Zákuťanský