Sú naše telá bezpečné? Fest Anča 2025
Redakcia magazínu Pontón i autorka tohto textu podporujú Kultúrny štrajk a aktivity Otvorenej Kultúry! Žiadame predovšetkým odborné a kompetentné riadenie rezortu kultúry a jednotlivých inštitúcií, zastavenie ideologicky motivovanej cenzúry a finančnú stabilizáciu sektora s dôrazom na zlepšenie finančného ohodnotenia pracujúcich a ich sociálneho zabezpečenia. Zároveň vyjadrujeme solidaritu so všetkými, ktorých sa dotýkajú deštruktívne kroky súčasnej politickej reprezentácie a neodborného kultúrneho manažmentu.
Témou 18. ročníka Medzinárodného filmového festivalu animácie Fest Anča v Žiline sa stala samotná podstata telesného koexistovania festivalového účastníctva – Naše telá a s nimi spojená potreba a sila fyzického spolubytia. V čoraz roztrieštenejšej spoločnosti pôsobí akt stretávania ako významné gesto. Po predošlých ročníkoch, zaoberajúcich sa témami utópie a dystopie, pôsobí zameranie pozornosti na telesnosť a vtelenú skúsenosť ako prirodzený dramaturgický vývoj, keďže dystopiu v atmosfére rastúcej agresie a strachu z ohrozenia aj utopické momenty strávené v bezpečnom kruhu pociťujeme o to intenzívnejšie a fyzickejšie. Môže byť naše telo odpoveďou na radikalizáciu politického diskurzu (a tendenciu dehumanizovať) a na každodenné dystopie základný aspekt našej existencie?
Súčasťou tohtoročnej Fest Anče bol vymedzený bezpečný priestor. Podobne ako aj v predošlých ročníkoch bol festival prestúpený aktívnou snahou vytvárať rešpektujúce a bezpečné podmienky nielen pre účastníctvo, ktorá siahala i za hranice festivalu. Pred jednotlivými premietaniami sa objavovali informácie o možnosti nahlásiť akékoľvek nevhodného správanie na festivale či výzvy na zapojenie do projektu To Gaza, With Love a vytvorenie krátkeho filmu na podporu Palestíne. V spolupráci s festivalom Svet podľa Gabriela sa konala diskusia s názvom Moje telo o témach tohtoročnej Fest Anče v kontexte transrodových skúseností. Ponor do témy bol však sústredený najmä v nesúťažnej sekcii krátkych filmov pomenovanej Naše telá, ktorú zostavili programový riaditeľ Jakub Spevák a festivalová dramaturgička Ema Nemčovičová. Každé pásmo (Zrkadielko, zrkadielko, povedz že mi…, Zvliekanie sa z kože, Prečo som na svete?, Okná do duše, Spojíme vás hneď, ako to bude možné, Reset systému) skúmalo telá cez inú optiku, kládlo nové otázky a hľadalo nové odpovede. Čo dnes vlastne znamená telo?
Naše telá
Naše telá sú často ako staré priateľstvá – samozrejmé, polozabudnuté. A pritom kumulujú a integrujú všetko, čím sme boli, aby nám to potom pri prvej príležitosti pripomenuli. Rovnako, ako chladnú medziľudské vzťahy, strácame aj kontakt sami so sebou. Disociujeme sa od vlastnej telesnosti, zabúdame na ňu, a pritom – rovnako ako spomínané priateľstvá – nás konštituuje. Nedá sa oddeliť od toho, čomu hovoríme vedomie.
Vo filme režisérky Nienky Deutz Bloeistraat 11 (2018) sa dve dospievajúce priateľky musia vyrovnať s telesnými (a spolu s nimi aj vzťahovými) zmenami. Film je definovaný pocitom straty – detstva, ale aj istých spôsobov vzťahovania sa k okoliu, pocitu bezpečia v detských vzťahoch. Konflikt medzi priateľkami je o to silnejší, že jedna z nich prechádza pubertou rýchlejšie ako druhá. Nielenže sa vo svete predtým uzatvorenej dvojice objavujú stále ďalšie nárazy zvonku, ale dvojica na externý svet začína reagovať inak, novými spôsobmi. Prichádza záujem o mužov (doteraz skôr komparzistov v ich životoch), starostlivosť o vlastný vzhľad, o individualizujúce sa ja. Pretvára sa tak samotná podstata detského priateľstva a vstupuje do nej nový pocit. Pocit hanby, dynamika nazerania jednej na druhú a uvedomenie si všadeprítomného druhého pohľadu. Nerovnomernosť a nestabilnosť ich nových telesných skúseností vedie k uzatváraniu sa voči tej druhej, k násilnému vyvrcholeniu rokov detskej, neuvedomovanej telesnej blízkosti.
Vytváranie pocitu hanby v období dospievania (rozpaky z telesných zmien, nových pocitov, skúseností) je nástrojom, ako prinútiť dospievajúcich ľudí k zmene prejavov a existencie ako takej, k prispôsobeniu sa spoločenským normám a k identifikácii s nimi. U chlapcov dochádza k potlačeniu niektorých stránok ich osobnosti v prospech patriarchálnych konceptov mužstva. Pohľad indoktrinovaného okolia na nich kladie požiadavky. Tie vyžadujú naplnenie a stelesnenie. Dievčatá sa učia vnímať a internalizovať takzvaný „mužský pohľad“ alebo male gaze. Male gaze je termín z dnes už legendárnej eseje Laury Mulvey Visual Pleasure and Narrative Cinema z roku 1975. Opísala ho ako prvok kritiky filmového, vizuálneho jazyka. Maskulínny pohľad objektivizuje sledované ženy – tie sú zbavované subjektivity a stávajú sa predmetom spoločenského pohľadu. Ich hodnotou tak je ich telo (aj keď len do hĺbky pokožky). Moment vzniku tejto disonancie v psychike mladých dievčat je momentom, od ktorého sa píše ich komplikovaný vzťah k vlastnému telu. Telo sa stáva miestom útlaku, ale aj emancipácie. Je vyvlastnené, ale aj stopercentne identifikované so svojou nositeľkou. Film Carlosa Velandia Žena ako obraz, muž ako nositeľ pohľadu (Woman as Image, Man as Bearer of the Look, 2022), koncipovaný ako milostný list Laure Mulvey, reflektuje desiatky rokov filmovej histórie – histórie nazerania na ženské telá. Materiály prevzaté z iných filmov ukladá do koláží. Zdôrazňuje v nich ženy herečky. Tieto zahlcujúce obrazy spoločne rozprávajú príbehy herečiek a ich vzťahu ku kamere.
Podobne aj film Všetky mamine telefonáty (All My Mother’s Phone Calls, 2021) v réžii Iiti Yli-Harja zobrazuje telo matky Maije, splývajúce s modernými technológiami. Telefón reprezentuje možnosť nadväzovania spojení, ale aj stres vyplývajúci z jej „opatrovateľskej“, materskej roly. Neustále zvonenie sťažností, povinností, radostí aj mizogýnnych konfliktov zmieta Maijou po kuchyni a necháva jej sotva pár sekúnd na nádych. Akoby ju telo predbiehalo a ona sa ho snažila chytiť. Rýchle tempo filmu zrkadlí stav tela dotlačeného za hranice vlastných možností. V priebehu niekoľkých sekúnd sa mení miesto diania, v rýchlom slede sa strieda niekoľko prehovárajúcich hlasov. Film poukazuje na masochizmus, s ktorým pristupujeme k vlastným telám, považujúc ich za nástroje či prostriedky.
Vtipnou paralelou k Všetkým maminým telefonátom je film Anny Mantzaris Stačilo (Enough, 2017). Ľudia v ňom podliehajú svojim najnezvyčajnejším impulzom. Vykračujú za hranice spoločensky prijateľného, „normálneho“ správania. Dovoľujú si prejaviť úplne každú potrebu navonok. Na rozdiel od Maije postavy v Stačilo každodennému životnému stresu nečelia. Naopak, utekajú pred ním, podliehajú mu. Kým Maija je matkou, akú mnoho z nás pozná z vlastných životov, vždy krajne vystresovanou a zároveň starostlivou, odmietnutie prispôsobenia sa spoločnosti stresu a rozbitie normatívnych scenárov ľudských interakcií v Stačilo nám môže zase pripomínať naše vlastné potlačené impulzy.
Normativita a odpor voči nej sa stali leitmotívom viacerých filmov z výberu Naše telá. Leitmotív zosobnený napríklad v opakujúcich sa prvkoch body horroru, ako vo filmoch Hnev (Fury, 2021) Julie Siudy či Motýlí bozk (Butterfly Kiss, 2024) v réžii Zohary Dvir v pásme Zvliekanie sa z kože. Hnev sa venuje monštruóznosti ľudského tela spôsobom, aký umožňuje iba médium animovaného filmu. Dlhodobo potláčaný hnev exploduje a premení sa na explicitne telesné, deštruktívne procesy. Imaginárne tak nachádza svoju bezprostredne fyzickú formu. Tvár fúrie sa deformuje, násilne napína a padá naspäť do seba. Nenormatívna telesnosť sa stáva najautentickejšou reprezentáciou vnútorných pochodov. Motýlí bozk pracuje s fyzickou metaforou procesu vnútornej transformácie – ľudia sa zakuklia a zmenia na motýle. Pomerne zaužívaná metafora kuklenia tu dostáva hororové rozmery. Ľudská metamorfóza je vo filme desivá a násilná, cesta zmien a náročných rozhodnutí bolestivá a nepohodlná. Príšernosť je v týchto filmoch integrálnou súčasťou ľudskej životnej skúsenosti.
Čo sa teda stane, ak sa obrátime späť k našim zabudnutým telám? Koľko príšernosti, monštruóznosti, potenciálu na metamorfózu môžeme nájsť?
Sú naše telá nebezpečné?
Marginalizované skupiny bývali historicky redukované na telesno, animalizované, biologizované a patologizované s cieľom devalvovať ich existenciu, znehodnocovať ich hlasy či legitimizovať ich útlak. Sú to však práve tieto skupiny ľudí, ktoré nachádzajú vo vlastnej telesnosti zdroje oslobodenia, ktoré poznajú revolučný potenciál tela. Telo nie je len nástrojom, je formou našich unikátnych životných skúseností. Je aj bodom stretu tejto rozmanitosti a spoločne zdieľanou skúsenosťou.
Analýzu tiel v istých socioekonomických podmienkach prináša film kolektívu Total Refusal Sotva pracujúci (Hardly Working, 2022). Pojednáva o ľuďoch nástrojoch. Mapuje ich dni plné repetície a odstupu od samých seba, ignorovanie vlastných potrieb až do takých extrémov, že niektorí z nich ani nejedia – nezvyknú totiž cítiť potrebu jesť. Na vypovedanie tohto príbehu využíva takzvané non-playable characters, sleduje správanie komparzných postáv vo videohrách. Teda postáv zbavených sebadeterminácie.
Opakom odstupu, vzdialenosti a sebaobmedzovania sú výpovede z Nech sa telo vyvíja (To Let the Body Grow, 2019). Film v réžii Andrey Gudiño nás vyzýva k predstave slobodnejšieho sveta. Telá by neboli prekážkou, ale príležitosťou. Mohli by sme nimi prehovárať k sebe aj k ostatným, otvorene sa „nosiť na dlani“, bez strachu alebo potreby rigidnej definitívnosti. Nech sa telo vyvíja nám predstavuje svet slobodných spojení a telesných spolubytí.
Okrem sekcie Naše telá sa téma telesnosti prelievala aj do zvyšku festivalového programu. Či už to boli celovečerné, alebo krátke filmy zo súťažných pásiem, masterclass Sawako Kabuki Shame? Don’t Know Her! o telesnom tabu alebo prednáška Sary Koppel Body Obsession o jej dlhoročnej posadnutosti (najmä ženským) telom. Filmy ako Nahá láska – Eaina záhrada (Naked Love – Ea’s Garden, 2012), Malá Vulva a jej povedomie o klitorise (Little Vulvah & Her Clitoral Awareness, 2013) a Objatia a dotyk kože (Embraces & the Touch of Skin, 2019) reprezentujú nezaťažený, povznášajúci pohľad na prácu s telom v animácii, ale aj príklad zbavovania tela zdedenej stigmy. Skoro by sa žiadalo dojem z filmov nazvať utopickým. Ale prečo utopickým?
Hľadanie nových spôsobov vzťahovania sa k sebe aj k ostatným, nové, nenásilné nazeranie… Možno nám v tomto hľadaní môžu pomôcť práve festivaly ako Fest Anča, ktorá každoročne do programu zaraďuje množstvo filmov pracujúcich s nenormatívnymi formami telesnosti. Animované filmy majú schopnosť zobrazovať telá z neobvyklých uhlov – zvnútra, naopak… Vedia ich zväčšovať, zmenšovať, pridávať či odoberať rôzne prvky. Jednu vec však Fest Anča robí celkom iste – rok čo rok poskytuje priestor na to, aby sme boli spolu. Pozýva naše telá do priestorov v centre Žiliny a umožňuje nám stretávať sa, na niekoľko dní existovať ako komunita aj napriek akýmkoľvek represívnym externým silám. Potreba byť fyzicky spolu nie je zanedbateľná ani naivná. Konštituuje naše vzťahy, komunity, nás.
Jazyková redakcia: Alexandra Strelková
Obrázky:
[1, 4, 5] Autor: Šimon Lupták
[2] Všetky mamine telefonáty (r. Iiti Yli-Harja)
[3] Sotva pracujúci (r. Total Refusal)
Redakcia magazínu Pontón i autorka tohto textu podporujú Kultúrny štrajk a aktivity Otvorenej Kultúry! Žiadame predovšetkým odborné a kompetentné riadenie rezortu kultúry a jednotlivých inštitúcií, zastavenie ideologicky motivovanej cenzúry a finančnú stabilizáciu sektora s dôrazom na zlepšenie finančného ohodnotenia pracujúcich a ich sociálneho zabezpečenia. Zároveň vyjadrujeme solidaritu so všetkými, ktorých sa dotýkajú deštruktívne kroky súčasnej politickej reprezentácie a neodborného kultúrneho manažmentu.
Témou 18. ročníka Medzinárodného filmového festivalu animácie Fest Anča v Žiline sa stala samotná podstata telesného koexistovania festivalového účastníctva – Naše telá a s nimi spojená potreba a sila fyzického spolubytia. V čoraz roztrieštenejšej spoločnosti pôsobí akt stretávania ako významné gesto. Po predošlých ročníkoch, zaoberajúcich sa témami utópie a dystopie, pôsobí zameranie pozornosti na telesnosť a vtelenú skúsenosť ako prirodzený dramaturgický vývoj, keďže dystopiu v atmosfére rastúcej agresie a strachu z ohrozenia aj utopické momenty strávené v bezpečnom kruhu pociťujeme o to intenzívnejšie a fyzickejšie. Môže byť naše telo odpoveďou na radikalizáciu politického diskurzu (a tendenciu dehumanizovať) a na každodenné dystopie základný aspekt našej existencie?
Súčasťou tohtoročnej Fest Anče bol vymedzený bezpečný priestor. Podobne ako aj v predošlých ročníkoch bol festival prestúpený aktívnou snahou vytvárať rešpektujúce a bezpečné podmienky nielen pre účastníctvo, ktorá siahala i za hranice festivalu. Pred jednotlivými premietaniami sa objavovali informácie o možnosti nahlásiť akékoľvek nevhodného správanie na festivale či výzvy na zapojenie do projektu To Gaza, With Love a vytvorenie krátkeho filmu na podporu Palestíne. V spolupráci s festivalom Svet podľa Gabriela sa konala diskusia s názvom Moje telo o témach tohtoročnej Fest Anče v kontexte transrodových skúseností. Ponor do témy bol však sústredený najmä v nesúťažnej sekcii krátkych filmov pomenovanej Naše telá, ktorú zostavili programový riaditeľ Jakub Spevák a festivalová dramaturgička Ema Nemčovičová. Každé pásmo (Zrkadielko, zrkadielko, povedz že mi…, Zvliekanie sa z kože, Prečo som na svete?, Okná do duše, Spojíme vás hneď, ako to bude možné, Reset systému) skúmalo telá cez inú optiku, kládlo nové otázky a hľadalo nové odpovede. Čo dnes vlastne znamená telo?
Naše telá
Naše telá sú často ako staré priateľstvá – samozrejmé, polozabudnuté. A pritom kumulujú a integrujú všetko, čím sme boli, aby nám to potom pri prvej príležitosti pripomenuli. Rovnako, ako chladnú medziľudské vzťahy, strácame aj kontakt sami so sebou. Disociujeme sa od vlastnej telesnosti, zabúdame na ňu, a pritom – rovnako ako spomínané priateľstvá – nás konštituuje. Nedá sa oddeliť od toho, čomu hovoríme vedomie.
Vo filme režisérky Nienky Deutz Bloeistraat 11 (2018) sa dve dospievajúce priateľky musia vyrovnať s telesnými (a spolu s nimi aj vzťahovými) zmenami. Film je definovaný pocitom straty – detstva, ale aj istých spôsobov vzťahovania sa k okoliu, pocitu bezpečia v detských vzťahoch. Konflikt medzi priateľkami je o to silnejší, že jedna z nich prechádza pubertou rýchlejšie ako druhá. Nielenže sa vo svete predtým uzatvorenej dvojice objavujú stále ďalšie nárazy zvonku, ale dvojica na externý svet začína reagovať inak, novými spôsobmi. Prichádza záujem o mužov (doteraz skôr komparzistov v ich životoch), starostlivosť o vlastný vzhľad, o individualizujúce sa ja. Pretvára sa tak samotná podstata detského priateľstva a vstupuje do nej nový pocit. Pocit hanby, dynamika nazerania jednej na druhú a uvedomenie si všadeprítomného druhého pohľadu. Nerovnomernosť a nestabilnosť ich nových telesných skúseností vedie k uzatváraniu sa voči tej druhej, k násilnému vyvrcholeniu rokov detskej, neuvedomovanej telesnej blízkosti.
Vytváranie pocitu hanby v období dospievania (rozpaky z telesných zmien, nových pocitov, skúseností) je nástrojom, ako prinútiť dospievajúcich ľudí k zmene prejavov a existencie ako takej, k prispôsobeniu sa spoločenským normám a k identifikácii s nimi. U chlapcov dochádza k potlačeniu niektorých stránok ich osobnosti v prospech patriarchálnych konceptov mužstva. Pohľad indoktrinovaného okolia na nich kladie požiadavky. Tie vyžadujú naplnenie a stelesnenie. Dievčatá sa učia vnímať a internalizovať takzvaný „mužský pohľad“ alebo male gaze. Male gaze je termín z dnes už legendárnej eseje Laury Mulvey Visual Pleasure and Narrative Cinema z roku 1975. Opísala ho ako prvok kritiky filmového, vizuálneho jazyka. Maskulínny pohľad objektivizuje sledované ženy – tie sú zbavované subjektivity a stávajú sa predmetom spoločenského pohľadu. Ich hodnotou tak je ich telo (aj keď len do hĺbky pokožky). Moment vzniku tejto disonancie v psychike mladých dievčat je momentom, od ktorého sa píše ich komplikovaný vzťah k vlastnému telu. Telo sa stáva miestom útlaku, ale aj emancipácie. Je vyvlastnené, ale aj stopercentne identifikované so svojou nositeľkou. Film Carlosa Velandia Žena ako obraz, muž ako nositeľ pohľadu (Woman as Image, Man as Bearer of the Look, 2022), koncipovaný ako milostný list Laure Mulvey, reflektuje desiatky rokov filmovej histórie – histórie nazerania na ženské telá. Materiály prevzaté z iných filmov ukladá do koláží. Zdôrazňuje v nich ženy herečky. Tieto zahlcujúce obrazy spoločne rozprávajú príbehy herečiek a ich vzťahu ku kamere.
Podobne aj film Všetky mamine telefonáty (All My Mother’s Phone Calls, 2021) v réžii Iiti Yli-Harja zobrazuje telo matky Maije, splývajúce s modernými technológiami. Telefón reprezentuje možnosť nadväzovania spojení, ale aj stres vyplývajúci z jej „opatrovateľskej“, materskej roly. Neustále zvonenie sťažností, povinností, radostí aj mizogýnnych konfliktov zmieta Maijou po kuchyni a necháva jej sotva pár sekúnd na nádych. Akoby ju telo predbiehalo a ona sa ho snažila chytiť. Rýchle tempo filmu zrkadlí stav tela dotlačeného za hranice vlastných možností. V priebehu niekoľkých sekúnd sa mení miesto diania, v rýchlom slede sa strieda niekoľko prehovárajúcich hlasov. Film poukazuje na masochizmus, s ktorým pristupujeme k vlastným telám, považujúc ich za nástroje či prostriedky.
Vtipnou paralelou k Všetkým maminým telefonátom je film Anny Mantzaris Stačilo (Enough, 2017). Ľudia v ňom podliehajú svojim najnezvyčajnejším impulzom. Vykračujú za hranice spoločensky prijateľného, „normálneho“ správania. Dovoľujú si prejaviť úplne každú potrebu navonok. Na rozdiel od Maije postavy v Stačilo každodennému životnému stresu nečelia. Naopak, utekajú pred ním, podliehajú mu. Kým Maija je matkou, akú mnoho z nás pozná z vlastných životov, vždy krajne vystresovanou a zároveň starostlivou, odmietnutie prispôsobenia sa spoločnosti stresu a rozbitie normatívnych scenárov ľudských interakcií v Stačilo nám môže zase pripomínať naše vlastné potlačené impulzy.
Normativita a odpor voči nej sa stali leitmotívom viacerých filmov z výberu Naše telá. Leitmotív zosobnený napríklad v opakujúcich sa prvkoch body horroru, ako vo filmoch Hnev (Fury, 2021) Julie Siudy či Motýlí bozk (Butterfly Kiss, 2024) v réžii Zohary Dvir v pásme Zvliekanie sa z kože. Hnev sa venuje monštruóznosti ľudského tela spôsobom, aký umožňuje iba médium animovaného filmu. Dlhodobo potláčaný hnev exploduje a premení sa na explicitne telesné, deštruktívne procesy. Imaginárne tak nachádza svoju bezprostredne fyzickú formu. Tvár fúrie sa deformuje, násilne napína a padá naspäť do seba. Nenormatívna telesnosť sa stáva najautentickejšou reprezentáciou vnútorných pochodov. Motýlí bozk pracuje s fyzickou metaforou procesu vnútornej transformácie – ľudia sa zakuklia a zmenia na motýle. Pomerne zaužívaná metafora kuklenia tu dostáva hororové rozmery. Ľudská metamorfóza je vo filme desivá a násilná, cesta zmien a náročných rozhodnutí bolestivá a nepohodlná. Príšernosť je v týchto filmoch integrálnou súčasťou ľudskej životnej skúsenosti.
Čo sa teda stane, ak sa obrátime späť k našim zabudnutým telám? Koľko príšernosti, monštruóznosti, potenciálu na metamorfózu môžeme nájsť?
Sú naše telá nebezpečné?
Marginalizované skupiny bývali historicky redukované na telesno, animalizované, biologizované a patologizované s cieľom devalvovať ich existenciu, znehodnocovať ich hlasy či legitimizovať ich útlak. Sú to však práve tieto skupiny ľudí, ktoré nachádzajú vo vlastnej telesnosti zdroje oslobodenia, ktoré poznajú revolučný potenciál tela. Telo nie je len nástrojom, je formou našich unikátnych životných skúseností. Je aj bodom stretu tejto rozmanitosti a spoločne zdieľanou skúsenosťou.
Analýzu tiel v istých socioekonomických podmienkach prináša film kolektívu Total Refusal Sotva pracujúci (Hardly Working, 2022). Pojednáva o ľuďoch nástrojoch. Mapuje ich dni plné repetície a odstupu od samých seba, ignorovanie vlastných potrieb až do takých extrémov, že niektorí z nich ani nejedia – nezvyknú totiž cítiť potrebu jesť. Na vypovedanie tohto príbehu využíva takzvané non-playable characters, sleduje správanie komparzných postáv vo videohrách. Teda postáv zbavených sebadeterminácie.
Opakom odstupu, vzdialenosti a sebaobmedzovania sú výpovede z Nech sa telo vyvíja (To Let the Body Grow, 2019). Film v réžii Andrey Gudiño nás vyzýva k predstave slobodnejšieho sveta. Telá by neboli prekážkou, ale príležitosťou. Mohli by sme nimi prehovárať k sebe aj k ostatným, otvorene sa „nosiť na dlani“, bez strachu alebo potreby rigidnej definitívnosti. Nech sa telo vyvíja nám predstavuje svet slobodných spojení a telesných spolubytí.
Okrem sekcie Naše telá sa téma telesnosti prelievala aj do zvyšku festivalového programu. Či už to boli celovečerné, alebo krátke filmy zo súťažných pásiem, masterclass Sawako Kabuki Shame? Don’t Know Her! o telesnom tabu alebo prednáška Sary Koppel Body Obsession o jej dlhoročnej posadnutosti (najmä ženským) telom. Filmy ako Nahá láska – Eaina záhrada (Naked Love – Ea’s Garden, 2012), Malá Vulva a jej povedomie o klitorise (Little Vulvah & Her Clitoral Awareness, 2013) a Objatia a dotyk kože (Embraces & the Touch of Skin, 2019) reprezentujú nezaťažený, povznášajúci pohľad na prácu s telom v animácii, ale aj príklad zbavovania tela zdedenej stigmy. Skoro by sa žiadalo dojem z filmov nazvať utopickým. Ale prečo utopickým?
Hľadanie nových spôsobov vzťahovania sa k sebe aj k ostatným, nové, nenásilné nazeranie… Možno nám v tomto hľadaní môžu pomôcť práve festivaly ako Fest Anča, ktorá každoročne do programu zaraďuje množstvo filmov pracujúcich s nenormatívnymi formami telesnosti. Animované filmy majú schopnosť zobrazovať telá z neobvyklých uhlov – zvnútra, naopak… Vedia ich zväčšovať, zmenšovať, pridávať či odoberať rôzne prvky. Jednu vec však Fest Anča robí celkom iste – rok čo rok poskytuje priestor na to, aby sme boli spolu. Pozýva naše telá do priestorov v centre Žiliny a umožňuje nám stretávať sa, na niekoľko dní existovať ako komunita aj napriek akýmkoľvek represívnym externým silám. Potreba byť fyzicky spolu nie je zanedbateľná ani naivná. Konštituuje naše vzťahy, komunity, nás.
Jazyková redakcia: Alexandra Strelková
Obrázky:
[1, 4, 5] Autor: Šimon Lupták
[2] Všetky mamine telefonáty (r. Iiti Yli-Harja)
[3] Sotva pracujúci (r. Total Refusal)
