5to9: Prehodnotenie odolnosti vo filmovom prostredí

Priestor vzájomnej podpory

Workshop viedla Valeria Bullo, konzultantka pre duševné zdravie a inklúziu vo filmovej a televíznej produkcii vo Veľkej Británii. Ako producentka si na základe vlastných negatívnych skúseností pri filmových výrobách uvedomila potrebu venovať sa téme duševného zdravia v audiovizuálnom priemysle. V súčasnosti spolupracuje so štúdiami, produkčnými spoločnosťami, filmovými štábmi aj jednotlivcami na nastavovaní stratégií, ktoré podporujú odolnosť a prinášajú pozitívne zmeny v pracovnom prostredí. Je autorkou Whole Picture Toolkit pre organizáciu Film and TV Charity – prvého britského nástroja zameraného na podporu duševného zdravia vo filmovom a televíznom priemysle. Takisto založila komunitu Cinemamas, určenú pre matky pôsobiace vo filmovom priemysle, ktorej cieľom je podporiť vytváranie inkluzívnejších podmienok pre pracujúcich rodičov v audiovizuálnom prostredí.

Na workshope sa zúčastnilo sedem ľudí, prevažne študentstvo filmových škôl z rôznych odborov. Valeria Bullo hneď od začiatku vytvárala veľmi otvorenú a priateľskú atmosféru. Dala jasne najavo, že chce, aby priestor, v ktorom strávime nasledujúce tri hodiny, bol pre nás takzvaný „safe space“ – že budeme môcť zdieľať svoje skúsenosti a problémy spojené s tvorivým procesom a ona sa nám pokúsi poskytnúť užitočné rady a nástroje, ktoré by nám mohli pomôcť. Zároveň nás upozornila, že workshop vychádza z výskumu a vzdelávacích procesov a určite nie je náhradou psychoterapie. Po tomto krátkom úvode bolo odrazu cítiť akési odľahčenie a začali sme naozaj otvorene a nenútene hovoriť o svojich osobných skúsenostiach s filmovým priemyslom alebo so štúdiom na filmových školách.

Krátko po úvode sme sa rozdelili do dvojíc, aby sme navzájom pomenovali a zdieľali najväčšie výzvy, ktorým sme počas produkcie filmu čelili v súvislosti s duševným zdravím. Pre mňa to bol jeden z najsilnejších momentov workshopu. Boli sme postavení do veľmi zraniteľnej pozície, ktorá však nepôsobila oslabujúco. Naopak, mala som pocit, že práve vďaka nej sa skupina začala scitlivovať a posilňovať.

Následne sme hovorili o vlastných skúsenostiach, ktoré často odhaľovali podobné vzorce fungovania naprieč rôznymi typmi produkcií alebo aj v rámci štúdia na filmových školách. Diskusia sa dotýkala konkrétnych situácií z praxe – časového tlaku, hierarchie moci, nejasných kompetencií či normalizovaného prekračovania osobných hraníc. Ukazovalo sa, že vyčerpanie či pocit vyhorenia nie sú individuálnym zlyhaním, ale systémovým problémom, ktorý je hlboko zakorenený v spôsobe, akým sa filmy vyrábajú.

Zdieľanie osobných skúseností vytváralo pocit vzájomnej podpory, ale zároveň aj priestor učiť sa jeden od druhého. Práve tieto momenty otvorenosti boli, zdá sa, jedným zo základných cieľov workshopu, ktoré Valeria Bullo vedome a veľmi funkčne vytvárala. Zároveň boli potvrdením toho, aké dôležité je hovoriť nahlas nielen o individuálnych pocitoch vyčerpania či úzkosti, ale aj o toxických a nefunkčných štruktúrach, ktoré sú v audiovizuálnej praxi často normalizované. Ich pomenovanie a spoločné odmietnutie by mohlo byť prvým krokom k vytváraniu zdravšieho a udržateľnejšieho pracovného prostredia.

Medzinárodné inšpirácie

Počas vzájomného rozhovoru lektorka prezentovala konkrétne príklady z praxe vo Veľkej Británii, prostredníctvom ktorých ukazovala, že s nefunkčnými štruktúrami, je možné pracovať aj inými, udržateľnejšími spôsobmi. Pod pojmom nefunkčné štruktúry pritom mala na mysli najmä toxické správanie na filmovom pľaci (napríklad ponižovanie, zastrašovanie či normalizovanie verbálnej agresie zo strany nadriadených), nadmerné pracovné zaťaženie spojené s extrémne dlhými pracovnými dňami, nedostatočnými prestávkami a minimálnym priestorom na regeneráciu, ako aj absenciu jasne nastavených hraníc pri práci s citlivým obsahom. Upozornila tiež na nevhodnú alebo nekorektnú komunikáciu pri otváraní tém, ako sú intimita, násilie či psychicky náročné situácie, ktoré si vyžadujú citlivý a profesionálny prístup.

Súčasťou prezentácie boli aj štatistiky týkajúce sa duševného zdravia, ktoré demonštrovali, že spokojnosť ľudí pracujúcich vo filmovom priemysle vo Veľkej Británii v posledných rokoch výrazne vzrástla. Zároveň nám predstavila viacero medzinárodných iniciatív, zameraných na psychické zdravie a bezpečie počas nakrúcania. Patrí medzi ne britská iniciatíva Eyes Half Shut, ktorá vedie kampaň za skrátenie pracovného času v produkcii s cieľom zvýšiť produktivitu, bezpečnosť a rovnováhu medzi pracovným a súkromným životom vo filmovom a televíznom priemysle. Talianska asociácia Women in Film, Television & Media Italia si kladie za cieľ podporovať rodovú rovnosť a zároveň bojovať proti existujúcim predsudkom, ktoré pretrvávajú v mediálnom svete, zatiaľ čo nemecká iniciatíva No Stigma – Media 4 Mental Health podporuje korektné zobrazovanie schizofrénie vo filme a televízii. Tieto príklady ukazujú, že systematická práca s duševným zdravím je v niektorých krajinách už pevnou súčasťou filmovej praxe.

V priebehu celej prezentácie Valeria Bullo opakovane zdôrazňovala význam destigmatizácie psychoterapie a potrebu dlhodobej osvety v oblasti duševného zdravia, ktorá by mala byť prirodzenou súčasťou profesionálneho diskurzu v audiovizuálnom prostredí. V kontexte hlavnej témy Rethinking Resilience poukazovala na výskumy, podľa ktorých odolnosť nie je individuálna vlastnosť, ale vo veľkej miere ju formujú najmä vzťahy a podporné siete. Zdôrazňovala, že ide o kolektívnu schopnosť, nie o individuálne úsilie. Odolnosť zároveň zahŕňa prijatie vlastnej ľudskosti so všetkými slabosťami. Súčasťou tejto prezentácie bolo aj predstavenie konkrétnych nástrojov, ktoré sama využíva ako konzultantka pre duševné zdravie priamo na filmových pľacoch a ktoré sa preniesli aj do nášho spoločného „wellbeing manifestu“.

Individuálne aj kolektívne kroky

Záver workshopu patril spoločnému cvičeniu Wellbeing and Resilience Mapping a nadväzujúcemu manifestu. Spoločne sme sa počas neho zamýšľali nad rôznymi faktormi, ktoré v prostredí filmovej výroby spôsobujú stres, a nad tým, aké konkrétne potreby je podstatné napĺňať, aby bola naša práca dlhodobo udržateľná. Mapovanie prebiehalo na troch úrovniach – individuálnej, tímovej a produkčnej.

Na individuálnej úrovni sa skupina zhodla najmä na potrebe jasne oddeľovať pracovný a osobný život, vedome si nastavovať hranice alebo nezabúdať na pravidelné prestávky počas práce. Na tímovej úrovni zaznievali najmä témy otvorenej komunikácie o problémoch, vzájomnej starostlivosti, spoločného oddychu, ale aj schopnosti priznať si chybu a ospravedlniť sa. A produkčná rovina sa dotýkala systémových opatrení ako napríklad prítomnosť odborníka či odborníčky (či už z oblasti psychoterapie a koordinácie intimity, alebo špecifickej oblasti, ktorú film tematizuje) priamo na pľaci, plánovanie oddychových dní pre celý štáb, skracovanie pracovného času či transparentná komunikácie o finančných možnostiach rozpočtu.

Z týchto diskusií následne vznikol spoločný „wellbeing manifest“ – súbor záväzkov a hodnôt, ku ktorým sa účastníctvo symbolicky prihlásilo. Jeho cieľom bolo pomenovať konkrétne kroky, ktoré by mohli prispieť k lepšiemu zvládaniu psychickej záťaže počas filmovej výroby. Pre mňa osobne boli najzásadnejšie tri myšlienky: byť si navzájom oporou v momentoch stresu a neistoty, spoločne vytvárať kódex správania naprieč všetkými úrovňami produkcie a nebáť sa požiadať o pomoc či delegovať úlohy vtedy, keď je to nevyhnutné.

Začať hovoriť nahlas

V slovenskom filmovom prostredí, kde sa dlhodobo stretávajú nízke rozpočty, vysoké nároky a romantizácia extrémneho pracovného nasadenia, poskytli tieto diskusie veľmi potrebnú kritickú reflexiu pracovných podmienok. Zároveň však prinášali aj frustráciu z uvedomenia si, že opatrenia, ktoré sú v zahraničí už bežným štandardom, zostávajú u nás skôr vzdialenými cieľmi. Myslím si, že dôvodom sú najmä obmedzené finančné možnosti produkcií. Rozpočty bývajú napäté už pri zabezpečovaní základných profesií, čo výrazne prispieva k pocitom vyhorenia. Zodpovednosť za viacero pozícií sa často sústreďuje na jedného človeka, ktorý pracuje nad rámec svojich povinností bez primeraného finančného ohodnotenia. Ide o skúsenosti, ktoré sú v našom prostredí skôr pravidlom než výnimkou. Hoci by bolo ideálne fungovať inak, možnosti jednotlivca sú zatiaľ limitované. Často sa môže rozhodnúť len o tom, či podobný projekt nabudúce prijme. Tým najfrustrujúcejším však zostáva, že takto nastavený systém je stále normou a alternatívy sú len zriedkavé.

Workshop s Valeriou Bullo neponúkal rýchle ani jednoduché riešenia. Vytvoril však priestor na dôležité poznanie, že zmena je možná len vtedy, ak sa témy duševného zdravia, bezpečia a vzájomného rešpektu stanú prirodzenou súčasťou profesionálneho diskurzu. V slovenskom kontexte je deficit komunikácie o týchto otázkach stále veľmi citeľný. Hoci je zrejmé, že domáci filmový priemysel má pred sebou ešte dlhú cestu k štandardom, ktoré sú inde samozrejmosťou, prvým nevyhnutným krokom k ich naplneniu je začať o týchto témach hovoriť nahlas. Poďme sa teda ako filmárstvo spájať a budovať komunity. Zrušme nezmyselnú rivalitu, otvorene hovorme o našich negatívnych skúsenostiach a problémoch a ozdravujme a scitlivujme tak spolu slovenskú audiovíziu.

Jazyková redakcia: Alexandra Strelková

Prispejte na pomalé filmové písanie cez darujme.sk alebo vašimi 2 %. Ďakujeme!

Obrázky:

[1 – 6] Safe & Sound Film Days 2025, autor: Šimon Lupták