PONTÓN
Záber z filmu A Fidai Film Kamala Aljafariho: krajina s domami, na obraze sú veľké červené škvrny

Fragments of a stolen memory: Efforts to reclaim the Palestinian image

The Palestinian archive has become a focal point for many Palestinian historians and filmmakers. As seen in the works mentioned earlier, it represents a quest to reclaim the narrative and reconstruct a national identity that Palestinians have long been denied. This appears either through efforts to recover and repurpose the archive, or through virtual reconstructions and retellings of events and histories, ensuring they are remembered in the future.
Záber z filmu A Fidai Film Kamala Aljafariho: žena leží na kameni, v jej blízkosti sú plamene

Fragmenty ukradnutej pamäti: Úsilie o prisvojenie obrazu Palestíny

Palestínsky archív sa stal stredobodom záujmu historického a filmového výskumu v Palestíne. Ako vidno v už spomínaných dielach, predstavuje úsilie o opätovné prisvojenie naratívu a rekonštrukciu národnej identity, ktorá bola Palestínčanom a Palestínčankám dlhodobo upieraná. Toto úsilie sa prejavuje buď prostredníctvom snahy archív znovuobjaviť a tvorivo ho využiť, alebo formou virtuálnych rekonštrukcií a nových spracovaní udalostí a dejín tak, aby sa uchovali aj pre budúce generácie.
fotografia knihy Last Movies autora Stanleyho Schtintera

Dejiny filmu a smrti

Last Movies je umelecko-kurátorsko-výskumný projekt Stanleyho Schtintera o posledných filmoch, ktoré videli rôzne osobnosti 20. storočia pred svojou smrťou. Rovnomenná kniha sa venuje 27 známym postavám z filmu, literatúry, hudby, politiky či kultúry a tiež členstvu sekty Heaven's Gate. V jednotlivých kapitolách sa nutne nedozvedáme o ich práci a Schtinter neanalyzuje ani spomínané filmy, ide skôr o dôkladne vyrešeršované voľné eseje plné fascinujúcich príbehov, najrôznejších prepojení a historických paradoxov. Last Movies môžeme čítať ako podvratné dejiny kinematografie.
Záber z filmu Magic Farm režisérky Amalie Ulman: žena (Chloë Sevigny) s koňom

Lesk a bieda alebo Tabi shoes a rurálna Argentína

Pri spoznávaní tvorby argentínsko-španielskej umelkyne Amalie Ulman možno spozorovať plynulý monológ, ktorý väčšinu času až denníkovo vedie sama o sebe. Ulman je totiž osobou s poruchou autistického spektra, ako hovorí hneď na začiatku rozhovoru moderátorke a diváctvu po uvedení svojho najnovšieho filmu Magic Farm (2025) v kine Urania na tohtoročnom Berlinale. Hovorí, že projektovanie vlastných skúseností (alebo poukazovanie na opakujúce sa vzorce správania napríklad pri typizácií postáv) v jej dielach nie je náhodné a je to jeden z kompenzačných mechanizmov v rámci porúch autistického spektra.
Záber z filmu A Woman’s Torment režisérky Roberty Findlay: žena sedí na posteli, muž leží

Ktokoľvek okrem jej manžela: nový pohľad na Robertu Findlay

V rokoch 1966 až 1989 bola Roberta Findlay režisérkou, scenáristkou, producentkou, kameramankou, strihačkou a príležitostne aj herečkou vo veľkom množstve exploatačných, hororových a pornografických filmov, často pod rôznymi pseudonymami alebo v produkčných kontextoch, kde bola povaha jej práce nejasná (a následne zahmlievaná aj jej vlastnými, neustále sa meniacimi výpoveďami na danú tému). Vo svojej produkčnej spoločnosti Reeltime sa starala aj o distribúciu mnohých z týchto filmov naprieč Severnou Amerikou a do určitej miery aj v zahraničí. Najprv to boli filmy pre dospelých a neskôr, v rokoch 1985 až 1988, lacné horory a exploatačné snímky určené na trh s VHS kazetami. Napriek tejto pozoruhodnej a svojskej tvorbe je Findlay neuchopiteľná postava, ktorej filmy a popudlivé verejné komentáre kontrastujú s uhladenými autorskými a najmä feministickými interpretáciami, ktorými ju fanúšikovská obec v dobrej viere rada častuje.
Záber z filmu A Woman’s Torment režisérky Roberty Findlay: veľký detail na oči človeka

Anyone but her husband: Roberta Findlay revisited

Between 1966 and 1989, Roberta Findlay directed, wrote, produced, shot, edited, and occasionally acted in countless exploitation, horror, and pornographic films, often under pseudonyms or in production contexts where the precise nature of her involvement was unclear (and subsequently obfuscated by Findlay’s own shifting stories on the subject). At her company Reeltime, she also managed the distribution of many of these works across North America and, at least to some extent, in foreign territories, first for her adult work and then, between 1985 and 1988, for the cheap horror and exploitation films she made with the VHS market in mind. Despite this considerable and quite singular oeuvre, Findlay remains an elusive character whose films and pugnacious public comments thwart the tidy auteurist and especially feminist readings well-meaning fans apply to them.
záber z filmu Když slunce zapadá režisérky Phumi Morare: Dve postavy stoja oproti sebe

Phumi Morare: Colonialism took away our right to self-determination

Phumi Morare, the South-African filmmaker and directress, presented her short films Why the Cattle Wait (2024) and When the Sun Sets (Lakutshon Ilanga, 2021) at the Ponrepo cinema of the National Film Archive in Prague earlier this year. When the Sun Sets won the so-called Student Oscar and was shortlisted for an Academy Award. In this interview, Morare reflects on the importance of telling the stories of ordinary women, amplifying non-white narratives, and the potential of historical revisionism in independent film.
Viac článkov
ISSN: 2989-3739
FacebookInstagram
© 2026 Inštitút Pontón
crossarrow-up