Mimozemské podzemie Natálie Trejbalovej
Redakcia magazínu Pontón i autorka tohto textu podporujú Kultúrny štrajk a aktivity Otvorenej Kultúry! Žiadame predovšetkým odborné a kompetentné riadenie rezortu kultúry a jednotlivých inštitúcií, zastavenie ideologicky motivovanej cenzúry a finančnú stabilizáciu sektora s dôrazom na zlepšenie finančného ohodnotenia pracujúcich a ich sociálneho zabezpečenia. Zároveň vyjadrujeme solidaritu so všetkými, ktorých sa dotýkajú deštruktívne kroky súčasnej politickej reprezentácie a neodborného kultúrneho manažmentu.
V Galérii mesta Bratislava aktuálne prebieha výstava Natálie Trejbalovej Never Ground v kurátorskej koncepcii Lýdie Pribišovej. Jadrom miesto špecifickej inštalácie je umelkynin najnovší krátky film, podľa ktorého je výstava aj pomenovaná.
Inštalácia ako taká je súborom objektov, ktoré fungujú ako výtvarné solitéry a pri vstupe do výstavy nás „vedú“ k samotnému filmu, no počas sledovania zistíme, že predstavujú aj filmárske kulisy, drobné, prepracované prostredia – tie vo filme získavajú nové významové vrstvy a úplne inú mierku. Pri opúšťaní výstavy sa znovu ocitáme pri skulpturálnych objektoch, utvárajúcich atmosféru filmu, pozeráme na ne novými očami a hľadáme v nich krajiny, jaskyne a podzemné zákutia.
Film Never Ground je súčasťou série zatiaľ troch videí, ktoré postupne vznikajú od roku 2020 a sú akýmisi vizuálnymi planetárnymi špekuláciami. Prvé dve, About Mirages and Stolen Stones (2020) a Isle of the Altered Sun (2021), reagujú na rastúcu tendenciu ľudstva veriť konšpiračným teóriám a na presýtenie digitálneho i fyzického priestoru hoaxami či alternatívnymi faktami, pričom tematizujú teóriu plochej Zeme. V tomto kontexte filmy súvisia so sklonom istej časti planetárneho obyvateľstva k vyhodnocovaniu informácií a formulovaniu alternatívnych faktov na základe skúsenosti s „malým svetom“, s jej bezprostredným okolím. Teda svetom, ktorého mierku je schopná uchopiť a je jej pomerne dostupný. Natália Trejbalová k týmto témam nepristupuje s výsmechom či hodnotiacim postojom. Využíva ich ako akcelerátor špekulácií, imaginatívnych svetov a alternatívnych scenárov. Skúma drastické zmeny, ktoré by nastali v prípade sploštenia Zeme, dopad na planetárny ekosystém a vytvára novú terénnu a fyzikálnu „realitu“. Konštruuje nový obraz Zeme. Umelkyňa týmito filmami vytvára pole na amplifikáciu urgentnej potreby nových (geo)politických modelov a organizácie sveta presahujúcej človeka.
V poradí tretí film je viac než pokračovaním – skôr voľne nadväzuje na predchádzajúce dva. Nevenuje sa už teóriám plochej Zeme, no tiež prináša novú planetárnu perspektívu a otvára dôležité otázky o povahe a podstate antropocénu v čase polykríz, vojen, klimatického kolapsu a spoločensko-politického chaosu. Never Ground nás z predošlého uvažovania o tvare a povrchu Zeme prenáša na „druhú stranu“, do podzemia, k jadru, do jaskýň, pôdy, vnútra vulkánov a proti času a priestoru až von, do vesmíru. Inšpirovaná sci-fi príbehmi, prírodnými vedami a výskumom, autorka komponuje abstraktný naratív o podzemnom živote, špekulatívny futuristický príbeh, v ktorom sa podzemným priechodom planétou Zem môžeme dostať až na iné vesmírne teleso.
V dobe, keď ľudstvo dávno rozleptalo hranice pojmov klimatická zmena, globálne otepľovanie, klimatická kríza a za jedným stolom už niekoľko piatkov sedí s klimatickou katastrofou a planetárnym kolapsom, je nutné čoraz intenzívnejšie pomenúvať a prehodnocovať jeho pozíciu vo svete, na planéte, ktorú obýva, a vo vesmíre, ktorý sa usiluje dobývať. Každým dňom, každou ďalšou správou o nenávratnom poškodení planéty a v nekonečnom mori digitalizovaného planetárneho chradnutia sme konfrontovaní s priamymi dôsledkami priorizácie ľudského záujmu a túžby po nekonečnom ekonomickom raste. A to, čo nám už Zem dať nevie, chceme vziať inde, mimo nej, niekomu či niečomu inému, vzdialenému planetárnemu telesu – fetišizujúc najmodernejšie technológie a technologický rozvoj. Zem (plochú či guľatú) si privlastňujeme a majetnícky si prerozdeľujeme jej pôdu a na vesmír sa pozeráme cez sebeckú prizmu rozšírenia ľudského života za jej horizont. To, čo sú malé kroky pre človeka a veľké skoky pre ľudstvo, sú pravdepodobne stresujúce zásahy pre vesmírne telesá.
Antonia Majaca v eseji The Oikos of the Earth, the Nomos of the Black Hole hovorí o tom, že keď astronaut William Anders počas misie Apollo 8, ktorá prvý raz obletela Mesiac, vytvoril fotografiu Zeme vytŕčajúcej spoza Mesiaca, ktorá dostala názov Východ Zeme, spustila sa nová vlna environmentálneho hnutia. A tak sa „[m]isia, ktorá mala preskúmať Mesiac, namiesto toho stala dramatickým ‚objavením‘ Zeme, dokonalým prometeovským podobenstvom, alebo ešte lepšie, faustovským návratom človeka k sebe samému, so všetkými prvkami hroziaceho sebazničenia. A to, čo malo Zemi priniesť nevyčerpateľnú energiu, prinieslo jadrové ničenie a tie isté fosílne palivá, ktoré umožnili misiu Apollo, zničili zemskú atmosféru.“ Majaca týmto príkladom opisuje jednak symptomatické zmýšľanie o vesmíre, keď ho človek nevie vnímať inak ako cez seba a optikou vlastnej roztopaše, jednak načrtáva rozpoltený vzťah ľudstva k Zemi, keď na to, aby nás „dojala“, ju musíme opustiť, pozrieť sa na ňu z vesmíru, kam sme sa dostali poháňaní tým, čo ju ničí. Cesta do vesmíru sa tak nevyhnutne stáva cestou do vnútra Zeme a cesta na Zem sa nevyhnutne stáva cestou do vesmíru podobne, ako to naznačuje Never Ground. A na to, aby sme túto cestu viac či menej zdanlivého „ocenenia“ Zeme z diaľky podstúpili, musíme najprv jej atmosféru, biosféru a geosféru narušiť technológiami. Napokon, aj v kurátorskom texte k výstave sa ako jeden z východiskových inšpiračných bodov pre tvorbu tohto filmu spomína fakt, že aj astronauti a astronautky v rámci výcviku absolvujú jaskyniarsky kurz. Prenikajú hlboko pod zemský povrch, do drsného prostredia, aby mohli planétu opustiť a prehlbovať ľudskú túžbu po objasnení vesmírnych súvislostí.
Natália Trejbalová nám svojím umeleckým jazykom a rozpoznateľným vizuálnym rukopisom, ktorého základné princípy prestupujú všetky tri filmy, vytvára abstraktný naratív o ceste do podzemia a cezeň do vesmíru. Ide v istom zmysle o meditatívny príbeh, komponovaný v spomínaných skulpturálnych prostrediach, „kulisách“. Celou cestou nás sprevádza spev, rozjímavý, introspektívny, no zároveň znepokojivý. Kamera náš pohľad v úvode a na konci sprevádza snovou, zahmlenou sopečnou krajinou. Sopka ako vrcholné spojenie s vesmírom, krátery ako cesty pod zemský alebo mesačný povrch a ich vrcholy ako miesta pre ľuďmi zbožňované technológie. Naše vesmír objavujúce, kolonizátorské ambície spôsobujú to, že nám nič pozemské „nie je sväté“ a že na to, aby sme ich naplnili, nepotrebujeme rešpektovať prírodu a v niektorých prípadoch ani hlasy a vedomosti zainteresovaných komunít pôvodného obyvateľstva (príkladom môže byť obrovské observatórium na vrchole sopky Mauna Kea [1]). Kamera následne hľadá v sopečnom povrchu dutinu, ktorou nás vedie pod zem. Na jednej strane môže byť cesta pod povrch, pod hranice národných štátov akousi poetickou cestou ľudí naspäť „k sebe“ a prívetivá tma nám môže poskytnúť priestor na sebareflexiu a prehodnocovanie vlastného koristníckeho, teritoriálneho vzťahu k Zemi. Na druhej strane je akýmsi bolestivým symptómom ľudskej nenásytnosti.
Z tmavých, studených jaskynných chodieb sa postupne dostávame do svetla, k farbe a na povrchy Zemi cudzie. Mimozemské prostredie má inú atmosféru aj fyzikalitu. Je také, aké by sme možno chceli, aby bolo. Je krásne a svetlé. Gravitácia či klimatické javy fungujú inak, ako ich poznáme. Postupne sa tu víri prach, atmosféra sa zahmlieva a prostredie sa stáva menej čitateľným. Zrazu sa znova ocitáme na sopke a uvedomujeme si, že to, čo hľadáme vo vesmíre, máme aj tu, na Zemi. Nepoučiteľní minulosťou ju potrebujeme vykoristiť, vziať si z nej, čo potrebujeme, a „iba“ ju znovu „objaviť“ z vesmíru. A ako ďalej poznamenáva Antonia Majaca: „Teraz, tvárou v tvár klimatickému rozpadu, sa padlý antropos opäť pokúša pretvoriť samého seba na obraz boží, svojimi mokrými snami o planetárnej počítačovej nadvláde v antropocéne poháňanom umelou inteligenciou, geoinžinierstvom, terraformovaním a mysterióznymi čiernymi dierami.“
Film Natálie Trejbalovej neukazuje dôsledky ľudského konania a presvedčenia o vlastnej dôležitosti, neestetizuje katastrofu, neilustruje krízy, nepoučuje, nevysvetľuje, neznecitlivuje obrazom, zároveň však alarmujúce stavy a udalosti neignoruje. Na ich pozadí otvára priestor špekuláciám, novým naratívom a alternatívnym planetárnym príbehom. Umelkyňa berie človeku pevnú pôdu pod nohami, aby dôvtipným spôsobom otvorila brány našej predstavivosti a nastolila dôležité otázky o podstate ľudského konania a vlastníckeho chápania planéty a vesmíru. Prehovára k diváctvu metaforami a poetikou, ktorá nezatvára oči, no miesto toho podnecuje akciu.
Jazyková redakcia: Alexandra Strelková.
Poznámky:
[1] Od roku 2019 na Havaji prebiehajú protesty pôvodného obyvateľstva proti plánovanej výstavbe obrovského teleskopu TMT (Thirty Meter Telescope). Má stáť na vrchole sopky Mauna Kea, na ktorej je už 13 ďalších teleskopov. Pre pôvodné havajské obyvateľstvo je Mauna Kea posvätným miestom. Okrem toho je domovom vzácnych ekosystémov, za ktorých ochranu obyvateľstvo bojuje tiež. Pozri: https://www.theguardian.com/us-news/2019/aug/16/hawaii-telescope-protest-mauna-kea
Obrázky:
Autorom fotografií je Matteo Pasin.
Redakcia magazínu Pontón i autorka tohto textu podporujú Kultúrny štrajk a aktivity Otvorenej Kultúry! Žiadame predovšetkým odborné a kompetentné riadenie rezortu kultúry a jednotlivých inštitúcií, zastavenie ideologicky motivovanej cenzúry a finančnú stabilizáciu sektora s dôrazom na zlepšenie finančného ohodnotenia pracujúcich a ich sociálneho zabezpečenia. Zároveň vyjadrujeme solidaritu so všetkými, ktorých sa dotýkajú deštruktívne kroky súčasnej politickej reprezentácie a neodborného kultúrneho manažmentu.
V Galérii mesta Bratislava aktuálne prebieha výstava Natálie Trejbalovej Never Ground v kurátorskej koncepcii Lýdie Pribišovej. Jadrom miesto špecifickej inštalácie je umelkynin najnovší krátky film, podľa ktorého je výstava aj pomenovaná.
Inštalácia ako taká je súborom objektov, ktoré fungujú ako výtvarné solitéry a pri vstupe do výstavy nás „vedú“ k samotnému filmu, no počas sledovania zistíme, že predstavujú aj filmárske kulisy, drobné, prepracované prostredia – tie vo filme získavajú nové významové vrstvy a úplne inú mierku. Pri opúšťaní výstavy sa znovu ocitáme pri skulpturálnych objektoch, utvárajúcich atmosféru filmu, pozeráme na ne novými očami a hľadáme v nich krajiny, jaskyne a podzemné zákutia.
Film Never Ground je súčasťou série zatiaľ troch videí, ktoré postupne vznikajú od roku 2020 a sú akýmisi vizuálnymi planetárnymi špekuláciami. Prvé dve, About Mirages and Stolen Stones (2020) a Isle of the Altered Sun (2021), reagujú na rastúcu tendenciu ľudstva veriť konšpiračným teóriám a na presýtenie digitálneho i fyzického priestoru hoaxami či alternatívnymi faktami, pričom tematizujú teóriu plochej Zeme. V tomto kontexte filmy súvisia so sklonom istej časti planetárneho obyvateľstva k vyhodnocovaniu informácií a formulovaniu alternatívnych faktov na základe skúsenosti s „malým svetom“, s jej bezprostredným okolím. Teda svetom, ktorého mierku je schopná uchopiť a je jej pomerne dostupný. Natália Trejbalová k týmto témam nepristupuje s výsmechom či hodnotiacim postojom. Využíva ich ako akcelerátor špekulácií, imaginatívnych svetov a alternatívnych scenárov. Skúma drastické zmeny, ktoré by nastali v prípade sploštenia Zeme, dopad na planetárny ekosystém a vytvára novú terénnu a fyzikálnu „realitu“. Konštruuje nový obraz Zeme. Umelkyňa týmito filmami vytvára pole na amplifikáciu urgentnej potreby nových (geo)politických modelov a organizácie sveta presahujúcej človeka.
