Ana Mendieta: filmy, siluety a telá
Redakcia magazínu Pontón i autorka tohto textu podporujú Kultúrny štrajk a aktivity Otvorenej Kultúry! Žiadame predovšetkým odborné a kompetentné riadenie rezortu kultúry a jednotlivých inštitúcií, zastavenie ideologicky motivovanej cenzúry a finančnú stabilizáciu sektora s dôrazom na zlepšenie finančného ohodnotenia pracujúcich a ich sociálneho zabezpečenia. Zároveň vyjadrujeme solidaritu so všetkými, ktorých sa dotýkajú deštruktívne kroky súčasnej politickej reprezentácie a neodborného kultúrneho manažmentu.
Upozornenie: text hovorí o sexuálnom násilí.
Môj záujem o umenie Any Mendiety vyvolala nenápadná fotografia. Silueta z pivonkových lupeňov na ružovej látke nesúca sa riekou. Bol to zrnitý a nedokonalý obraz repliky tela, ktoré krátko po zaznamenaní zaniklo.
Dielo sa mi čiastočne podarilo uvidieť až v knihe Covered in Time and History: The Films of Ana Mendieta, ktorá vyšla v roku 2015 vo vydavateľstve Kalifornskej univerzity. Titul odkrýva procesy archivácie a digitalizácie filmov, ponúka rôzne umenovedné eseje autorov a autoriek zaoberajúcich sa jej tvorbou.
Zamrznuté filmové snímky v dvojkilovej knihe a filmy v nekvalitnej podobe na pirátskych stránkach poskytovali fragmentarizovaný pohľad na diela, ktoré je v našom prostredí takmer nemožné vidieť v pôvodnej a ucelenej podobe.
Píšem teda o niečom, čo som takmer nevidela.
She Got Love
V zábere je monotónny dom so sklenenými dverami a zatiahnutými žalúziami. Na chodníku sa nachádza lepkavá tmavá škvrna. V roku 1973 Ana Mendieta vyliala pred vchod bytového domu zvieraciu krv a pred jeho prah umiestnila zvieracie vnútornosti. Spolu so sestrou sa ukryla v aute a na fotoaparát a 8mm kameru zaznamenávala ľahostajných okoloidúcich. Niekto sa pristaví, ťukne do hmoty dáždnikom a nezaujato odchádza preč. Krv, akoby vytekajúca spopod dverí, vyvoláva minimálne znepokojenie. Moffitt Building Piece sa označuje za kľúčové dielo v Mendietinej filmovej tvorbe. Vzniklo dva mesiace po znásilnení a vražde študentky Sarah Ann Ottens na Iowskej univerzite, ktorú Mendieta tiež navštevovala.
Skúmanie rodovo podmieneného násilia prostredníctvom stôp a zdôrazňovania chýbajúcich tiel – akejsi neprítomnej prítomnosti – sa stávajú opakovaným motívom v jej tvorbe.
Z dostupných fotografií, stiliek a textov pozerám film vďaka vlastnej predstavivosti.
Ružová, červená, púdrová i čierna zrnitá tma.
Rozpoznávame pery a jazyk. Nahé telo je fragmentarizované, miestami abstraktné, nasnímané cez kľúčovú dierku. Voyeristické dielo Door Piece zaznamenáva, ako Mendieta preberá kontrolu nad svojím pôžitkom. V kontemplatívne pôsobiacom filme Sweating Blood je v detaile snímaná Mendietina tvár a na čele sa po chvíli začínajú objavovať kvapky krvi. V 1974 pokračuje sériou Blood Writing, Blood Sign, Body Tracks a She Got Love, v ktorých naďalej vlastným telom zdôrazňuje násilie páchané na ženách. V dielach používa zvieraciu krv, ale aj iné organické materiály ako rastliny, perie a hlinu. V tejto symbolike sa inšpirovala afrokubánskymi kultúrnymi tradíciami vrátane obetných rituálov náboženstva santería.
Tieto filmy sledujem na portáli Solidarity Cinema. Takmer odvraciam zrak, pretože sú priveľmi vzdialené tomu, čo nachádzam v knihe alebo na internete v nehybnej podobe. Zdigitalizované VHS záznamy sú nemé, v pozadí však počuť statickú elektrinu. Keď sa prstom priblížim k Mendietinej rozšírenej krikľavoružovej hlave na pískajúcej obrazovke, nič sa nestane. Vlniaci sa materiál ohýba jej efemérnu tvorbu.
Siluety, dislokácia a chýbajúce telá
Ana Mendieta sa narodila 18. novembra 1948 v Havane. Keď mala 12 rokov, jej otec sa pridal ku kontrarevolučnému hnutiu a bol za svoje aktivity uväznený. Spolu so sestrou odišla do Spojených štátov. Prvé týždne strávili v utečeneckých táboroch, neskôr v sirotinci a pestúnskych rodinách. Roku 1966, počas štúdia maľby na Iowskej univerzite, sa opäť stretla s matkou a mladším bratom; jej otec sa k nim pripojil až v roku 1979, po 18 rokoch v politickom väzení.
Radikálnym obratom prešlo Mendietino umenie počas jej študentskej návštevy Mexika.
Na trhu si kúpila kvety a nahá si s nimi ľahla do hrobky. Ako fotografka a súčasne fotografický objekt vytvára jednu zo svojich najznámejších fotografií. Vzniká prvá silueta – Imagen de Yagul.
Zdá sa, akoby jej z tela rástli kvety.
Prostredníctvom tvorby sa stáva predĺžením prírody a príroda sa stáva predĺžením jej tela.
Je pochovaná, a teda žije.
V rokoch 1973 až 1980 vzniká filmová séria Silueta, v ktorej Mendieta tvorí prírodné intervencie. Pracuje so svojím telom ako materiálom alebo telo replikuje z organickej hmoty, ktorú nachádza v samotnom prostredí.
Kontúry nôh sú len veľmi zriedkavo viditeľné, telá sa objavujú so zdvihnutými rukami alebo rukami tesne pri tele. Ak je Mendietino telo prítomné, zväčša je pochované.
Povaha efemérnych tiel sa však neustále mení. Telo vytvorené z ľadu sa roztápa a stráca, telo z ľahkej látky alebo kvetov, vznášajúce sa na hladine, sa rozpadá a potápa. Keď sú siluety na piesočnej pláži, ich stopu odstráni oceán. Keď sa vodorovné sochy tela zapália, premenia sa na popol alebo inú hmotu. Tie, ktoré nájdem len ako fotografiu alebo stilku v knihe, pozerám ako film. Je ľahké predstaviť si, ako siluety zaznamenané na materiál Super 8, zanikajú.
Siluety sú happeningom bez diváctva, odohrávajú sa pred prírodou a pred očami autorky.
Stopa je dočasným zápisom do zeme, znakom planetárneho domova.
Mendieta sleduje, ako sa jej replika, nový náznak tela, stráca.
Akoby inscenovala svoje vykorenenie a retraumatizovala svoje i dočasné telo.
Jej diela prenášajú pohyb (ne)tela z jedného stavu do druhého.
Vzniká tretí, dočasný priestor medzi. Medzi Kubou a Amerikou, ktorý následne zaniká.
Krajina exilu sa stáva prízračnou krajinou neprítomnosti a pominuteľnosti.
Diela zároveň evokujú históriu absencie – či už prostredníctvom femicíd, otroctva, nútenej migrácie, alebo kolonizácie, ako aj neprítomnú históriu Latinskej Ameriky v umeleckom dedičstve 70. rokov 20. storočia. Svoju osobnú exilovú skúsenosť prelína s odporom voči koloniálnym a patriarchálnym štruktúram a jej práca s predkoloniálnymi symbolmi destabilizuje západný štandard umeleckého prostredia. Otvára tak priestor hlasom potlačených kultúr.
V Mexiku a aztéckych hrobkách vznikajú filmové diela ako Silueta del Laberinto, Burial Pyramid, Buried in Mud, Fire Silueta, Anima, Silueta de Cohets, Silueta/Volcán, Birth a ďalšie. Niektoré blúdili v mojej late y2k tumblr pamäti bez autorstva. Pamätám si gif slučky diela Creek, v ktorom ženské telo leží v potoku hlavou nadol, alebo Ocean Bird, kde má Mendieta na nahom tele perie, ktoré postupne odstraňuje more. Repostovala som ich bez kontextu do prostredia online tínedžerských denníkov.
Na reverzný film natočila viac než sto krátkych filmov. Zvyčajne nie sú dlhšie ako jeden kotúč, hoci umelecké diela pokračujú aj mimo zaznamenaného obrazu. Uvedomujúc si limity, ktoré filmový materiál prináša, zaznamenávala a zachovávala premietané performancie zo steny na Super 8 kameru alebo používala špeciálny skener v laboratóriách na duplikovanie jednotlivých celuloidových políčok. Posledný filmový kotúč stál 3,70 $. Dala ho vyvolať v obyčajnej drogérií.
Môj limitovaný pohľad na obrysy a náznaky absentujúcich diel je sám osebe stopou Mendiety. Tak, ako sa v tvorbe objavuje a stráca autorkine telo, sa aj diela ukazujú a miznú. Mendietina prítomnosť sa odohráva v medzere, v nepriamom pohľade a v samotnom hľadaní.
Flower Person, Flower Body
Zrnitý obraz, sivastá voda. Dva ľahké konáre sú obviazané ružovou látkou, ktorá je napnutá ako plátno. Materiál tmavne, textil pohlcuje voda. Na látke sú poukladané biele a ružové lupene kvetov, tvarom imitujú ľudské telo. Pivonky. Postava, vznáša sa na hladine, prúd však telo odnáša preč. Konáre nerovnomerne klesajú a strácajú sa pod hladinou. Lupene ešte chvíľu držia tvar a následne sa rozídu do všetkých smerov. Postava a jej priestorová pamäť zaniká. Mendieta zoomuje na posledný nádych svojho dočasného tela. Pohrebný rituál. Farby sa rozkladajú pod zrnom Super 8 kamery.
Predstavujem si film, ktorý som nevidela.
Jazyková redakcia: Alexandra Strelková
Obrázky:
[1] Blood Writing (r. Ana Mendieta, 1974)
[2] Body Tracks (r. Ana Mendieta, 1974)
[3] Sweating Blood (r. Ana Mendieta, 1973)
[4 – 7] Untitled: Silueta Series (r. Ana Mendieta, 1978)
Redakcia magazínu Pontón i autorka tohto textu podporujú Kultúrny štrajk a aktivity Otvorenej Kultúry! Žiadame predovšetkým odborné a kompetentné riadenie rezortu kultúry a jednotlivých inštitúcií, zastavenie ideologicky motivovanej cenzúry a finančnú stabilizáciu sektora s dôrazom na zlepšenie finančného ohodnotenia pracujúcich a ich sociálneho zabezpečenia. Zároveň vyjadrujeme solidaritu so všetkými, ktorých sa dotýkajú deštruktívne kroky súčasnej politickej reprezentácie a neodborného kultúrneho manažmentu.
Upozornenie: text hovorí o sexuálnom násilí.
Môj záujem o umenie Any Mendiety vyvolala nenápadná fotografia. Silueta z pivonkových lupeňov na ružovej látke nesúca sa riekou. Bol to zrnitý a nedokonalý obraz repliky tela, ktoré krátko po zaznamenaní zaniklo.
Dielo sa mi čiastočne podarilo uvidieť až v knihe Covered in Time and History: The Films of Ana Mendieta, ktorá vyšla v roku 2015 vo vydavateľstve Kalifornskej univerzity. Titul odkrýva procesy archivácie a digitalizácie filmov, ponúka rôzne umenovedné eseje autorov a autoriek zaoberajúcich sa jej tvorbou.
Zamrznuté filmové snímky v dvojkilovej knihe a filmy v nekvalitnej podobe na pirátskych stránkach poskytovali fragmentarizovaný pohľad na diela, ktoré je v našom prostredí takmer nemožné vidieť v pôvodnej a ucelenej podobe.
Píšem teda o niečom, čo som takmer nevidela.
