Politika obrazov a imaginácia solidarity podľa Andrey Průchovej Hrůzovej
Redakcia magazínu Pontón i autor tohto textu podporujú Kultúrny štrajk a aktivity Otvorenej Kultúry! Žiadame predovšetkým odborné a kompetentné riadenie rezortu kultúry a jednotlivých inštitúcií, zastavenie ideologicky motivovanej cenzúry a finančnú stabilizáciu sektora s dôrazom na zlepšenie finančného ohodnotenia pracujúcich a ich sociálneho zabezpečenia. Zároveň vyjadrujeme solidaritu so všetkými, ktorých sa dotýkajú deštruktívne kroky súčasnej politickej reprezentácie a neodborného kultúrneho manažmentu.
Teoretičku vizuálnej kultúry Andreu Průchovú Hrůzovú som spoznal vďaka jej textom v Dok.revue, v ktorých vždy ponúka svieži pohľad na obrazy a reprezentácie sveta. Preto ma veľmi potešilo, keď jej začiatkom minulého leta v edícii #POPs vydavateľstva Akropolis zameranej na reflexiu populárnej kultúry vyšla kniha venujúca sa štyrom veľkým témam súčasnosti: hnutiu Black Lives Matter a rasizmu, takzvanej utečeneckej kríze, vojne na Ukrajine a klimatickej zmene.
V zajetí obrazů. Vizuální politika 21. století je síce teoretická, no popularizačne ladená práca. Autorka využíva medziodborový prístup a skúma, ako obrazy vstupujú do spoločenskej diskusie, pomáhajú šíriť myšlienky, upevňovať stereotypy, meniť názory, vyvolávať emócie, ovplyvňovať správanie – pričom je dôležité, že to neraz robia so skrytým politickým zámerom. Průchová Hrůzová sa na obrazy pozerá ako na politických aktérov. Nielenže osvetľuje vizuálne motívy opakujúce sa v rôznych kontextoch naprieč dejinami, ale zdôrazňuje nutnosť čítať obrazy vo vrstvách a pýtať sa, kto a s akým zámerom ich vytvára/šíri, či zobrazované osoby majú možnosť vytvárať reprezentácie samy alebo nie, aké médium sa používa, kde sa na ne pozeráme, s kým, pri akej príležitosti a tak ďalej.
S Andreou Průchovou Hrůzovou sme sa stretli v Olomouci počas festivalu PAF (kde mala prednášku o Jonasovi Mekasovi pri príležitosti prekladu knihy jeho textov, čo len dokazuje široký záber jej výskumu). Rozprávali sme sa takmer dve hodiny, otvorili sme množstvo tém od vplyvu obrazov na našu psychiku cez stredoeurópsky etnonacionalizmus, strach z budúcnosti, umelú inteligenciu až po konflikt v Palestíne – a ani tak som sa nestihol opýtať všetko, čo som chcel. Veľmi ma bavilo sledovať, ako štruktúrovane rozmýšľa, a pritom hovorí zrozumiteľne, objasňujúco a najmä s veľkým zápalom pre dané témy.
Vaša kniha sa venuje vizuálnej kultúre, pričom dôraz, aspoň z môjho pohľadu, kladie na politický rozmer obrazov, na to, ako obrazy vstupujú do politiky. Čo vás k tomu viedlo?
To, akým spôsobom o obrazoch uvažujem, súvisí s kultúrnymi štúdiami. Zaujíma ma estetická kvalita obrazov, audiovízia alebo súčasné umenie, no najviac ma zaujíma, keď sa obrazy stávajú aktérmi a paradoxne sa zneviditeľňujú. V tej chvíli začínajú mať moc. Zaujíma ma ich prítomnosť v mediálnej komunikácii, v učebniciach, vo vzdelávacom systéme, v pamäti, keď sa neustále opakujú v múzejnom vzdelávaní, v kánonických filmoch alebo populárnej kultúre. V momentoch, keď strácame povedomie o ich spoluúčasti na vyjednávaní moci.
Zároveň sama prežívam, podobne ako mnohí z nás, obrovské neistoty, ktorými je definované minimálne posledné desaťročie alebo posledných dvadsať rokov. Obrazy mi pomáhajú premýšľať o týchto krízach trochu inak. Premýšľať o tom, prečo sa často navzájom nie sme schopní vidieť a počuť, prečo nie sme schopní nadväzovať solidárnu a empatickú komunikáciu.
Často neostávate iba pri vizuálnej kultúre, ale prechádzate ku kulturológii, sociológii, psychológii či politológii, vnášate do textu veľa z týchto a ďalších odborov. Aká dôležitá bola pre vás pri písaní táto medziodborovosť?
V knihe sa zaoberám rasizmom či všeobecne reprezentáciou človeka, ktorá ho môže stereotypizovať, dehumanizovať alebo marginalizovať, vojnovými konfliktmi, ktoré sú s tým výrazne spojené, a klimatickou zmenou. Sú to také komplexné sociálne javy, že sa mi zdá nedostatočné dívať sa na ne optikou jedného odboru.
Obrazy sú silné afektívne nosiče, vedia sa akoby hadiť, prispôsobovať sa médiám a priestoru, či už verejnému, súkromnému, alebo digitálnemu. Práve preto, že prenikajú jednotlivými prostrediami a infraštruktúrami k rôznym typom publika, potrebujem aj ja prechádzať rôznymi odbormi, aby som mohla odsledovať, ako sa hýbu. Ja tie obrazy naháňam naprieč odbormi, aby som vedela zistiť, akú moc majú v danom prostredí a pre určité publikum. Je rozdiel, keď ide o publikum, ktoré sa vzdeláva a v rukách drží historickú učebnicu, a keď ide o súčasné mladé publikum, ktoré sleduje vojnový teror a hrôzy pri skrolovaní Instagramu, alebo keď niekto ide na klasickú výstavu a vidí tam obrovské fotografie vyťaženej krajiny. Zakaždým ten obraz so svojou remediovanou podobou získava iné publikum, iné prostredie, iné aktérstvo, preto je to medziodborová interpretačná hra. Chcem dať obrazu čo najväčší zmysel a mám pocit, že sa to nedá prostredníctvom jedného odboru. Nevidím zmysel v neustálom prehlbovaní jednoodborového poznania, myslím si, že dnes nám to už nestačí.
V knihe sa venujete štyrom hlavným oblastiam, ktoré sú politickými a politizovanými témami, pričom minimálne tri z nich sa bežne označujú ako krízy. Prečo ste si zvolili práve tieto?
Tieto témy sú s nami celé desaťročia, preto sa na ne nabaľuje strašne veľa už existujúcich obrazov, môžeme pri nich sledovať rôzne dynamiky či premeny obrazového kánonu. Sú dlhodobo zastabilizované ako politické a politizované, takže ja môžem sledovať ich historickú trajektóriu a figúry, ktoré sa opakujú a o ktoré mi ide. Keďže žijeme v silne globalizovanom, digitálne prepojenom svete, kde dochádza k inému typu socializácie a budovania politického a občianskeho vedomia u rôznych generácií a tried, tak tieto témy začínajú byť znovu vyjednávané a dostávajú novú dynamiku. A to ma veľmi zaujíma. Nie sú iba historické, ale je v nich aj akýsi nový pohon.
Ku každej z nich som taktiež v minulosti robila výskum a dlhodobo o nich prednášam, preto som mala pocit, že by som o nich dokázala aj zrozumiteľne písať. Verila som, že sa mi podarí nájsť hlavnú informáciu, alebo, naopak, zistím, o čom hovoriť menej, čo ukázať, čo je zbytočné, na čo iba odkázať. Bola som si v nich dostatočne istá, a preto som mohla odložiť úlohu expertky a stať sa skôr rozprávačkou a sprievodkyňou, ako sa to snažím robiť pri výučbe. Keby ma niekto „skúšal“ a tvrdil, že si niečo vymýšľam, môžem povedať, že napríklad za témou migrácie je už desať rokov práce s dátami a rozhovormi. No tie do knihy už nemusím dávať, pretože je popularizačná. Dúfala som, že by mohla pomáhať pri učení – aj na strednej škole, určite na vysokej. Mala by nabádať k tomu, aby sa ľudia viac pozerali, viac si všímali obrazovú komunikáciu.
V závere v krátkosti otvárate ďalšiu veľkú tému súčasnosti, situáciu v Palestíne. Prečo ste sa tak rozhodli, nechceli ste jej venovať viac priestoru?
Keď som knihu dokončila, bol január 2024 a prekvapovalo ma, že to, čo sa dnes označuje ako genocída v Gaze, sa stále deje. Aj vzhľadom na to, ako odlišne sa česká spoločnosť, najmä oficiálna politická reprezentácia, stavia k ruskej vojne na Ukrajine a izraelskej agresii na území Gazy a ďalších častiach regiónu, sa mi zdalo dôležité vyjadriť sa aj k tejto téme. Nechcela som však vytvárať ďalšiu kapitolu, chcela som knihu uzavrieť, preto som sa na záver pokúsila formulovať myšlienku, ktorú si ja nesiem, a tou je imaginácia solidarity.
Chcem ukázať, aké dôležité je uvedomovať si stereotypizáciu a historické kultúrne figúry, ktoré ma definujú. Tým, že si ich zviditeľním, sa voči nim vymedzím a môžem si povedať, v čom sú a v čom nie sú produktívne, ako s nimi chcem zaobchádzať. Umožní mi to vidieť za horizont toho, čo sa zdá byť normálne, bežné, čo si neustále adoptujeme a nasávame v rodinách, v národných či mediálnych systémoch, v digitálnych infraštruktúrach. Vtedy sa mi ten druhý môže zjaviť ako komplexný subjekt. O to mi šlo. V témach, ktorým sa venujem, obrazy často vytvárajú skôr bariéry, než aby ich dovolili búrať. Kniha by mala byť nástrojom na zviditeľnenie spôsobov, akými sa stavajú bariéry, cez ktoré nevidieť toho druhého.
Od vydania knihy prešiel rok, situácia v Gaze sa výrazne zhoršila a z konfliktu sa stala oveľa silnejšia téma. Aké sú súčasné reprezentácie Gazy v českom prostredí? Vidíte paralely so situáciou na Ukrajine?
Myslím si, že v českom prostredí sa vytvára mytológia stretu civilizácií. V prípade ruskej vojny na Ukrajine je Ukrajina vnímaná ako reprezentant Západu, a teda reprezentant nás a toho, kam patríme. Rusko je v tejto mytológii politicky zaostalý až barbarský, autoritársky systém, ktorý nie je žiadnym demokratickým aktérom, nemá žiadne hodnoty budovania spoločnosti, ku ktorým by sme sa mohli v súčasnej dobe vzťahovať. Navyše, historicky je anticipované v pozícii Sovietskeho zväzu, ktorého bolo Československo satelitom, alebo v pozícii veľkej nekonečnej Rusi, ktorá figuruje v imaginácii 19. alebo 18. storočia.
Táto imaginácia a skúsenosť umožňujú vytvárať toho necivilizovaného, barbarizovaného druhého, ktorým je v tejto chvíli Rusko. Nastáva tu stret civilizácií Západu a Východu – avšak Východu, ktorý Západu klope na dvere. Preto sa musíme chytiť Európy, na ktorej semiperiférii sme. Sme vlastne v pozícii strážcu „prvých 100 metrov“ Západu, od nás sa to počíta. To stále dosť mobilizuje.
Príbeh stretu civilizácií, ktorý vytvárajú české média dlhodobo, je však v prípade palestínsko-izraelského konfliktu a toho, čo sa deje v Gaze a na Západnom brehu, postavený mimo európskeho rámca. Neklope nám na dvere, takže nás to tak nemobilizuje, to je prvá vec. Druhá vec je, že tým západným aktérom sa stáva Izrael, ktorého si dokážeme imaginovať ako blízkeho na základe toho, že Česko ako Protektorát Čechy a Morava, bolo súčasťou infraštruktúry genocídy holokaustu.
Ako si teda v českom či stredoeurópskom priestore predstavujeme, čo sa v Palestíne deje?
V európskej pamäti, minimálne tej, ktorej súčasťou je česká alebo československá kultúrna pamäť, je holokaust tým jediným možným typom genocídy, ktorý je kanonizovaný a opakovane zaznamenávaný v obrazoch, textoch, audiovízii. Je to centrálny spôsob imaginovania genocídy, zatiaľ čo vôbec nevieme o Rwande a ďalších typoch. Ako píše Michael Rothberg v knihe Multidirectional Memory, aby sme mohli byť solidárnejší a schopnejší anticipovať rôzne typy vzťahov dominancie a subordinácie a rôzne typy tráum, potrebujeme viac predstáv o genocíde. My ich však nemáme, nie sme k tomu socializovaní. Preto je, myslím si, Izrael vykresľovaný ako západný demokratický priateľ. Navyše, môžeme pociťovať sekundárnu vinu za holokaust, je to stále nedávna história, stále živá pamäť, ktorá je európsky dominantná, a my si ju pamäťovo socializujeme. Aj keď je konflikt v Palestíne ďaleko, nám môže byť blízky prostredníctvom tejto kultúrne-historickej pamäti, ktorá nám klope na dvere.
Palestínčania a Palestínčanky sú zároveň dlhodobo imaginovaní ako súčasť saidovského Východu: Východu, ktorý je mimo civilizačného rámca. Už to nie je západná a východná Európa, ale úplná kultúrna ruptúra, navyše asociovaná s neschopnosťou vybudovať štátny útvar. Je však strašne ťažké budovať štátny útvar, keď ste neustále okupovaným územím. Je asociovaná s politickou nerozvinutosťou, ktorá je však daná tou okupáciou. Je to nedostatočne kultúrne autonómne prostredie – pretože je to apartheid. Je tu táto imaginácia barbarstva s absolútnou mentálnou nerozvinutosťou, totálnou zaostalosťou.
Príbehy z Gazy a Palestíny sú u nás zároveň rámcované terorizmom, kým príbehy Izraela sú rámcované viktimizáciou, ktorá funguje od polovice 20. storočia. Je tu jasne dané, kto je páchateľ a kto obeť, a to sa nemôže zmeniť. Iniciuje sa tu celý rad civilizačných stereotypov. Zároveň Izrael, ako nám hovoria české médiá, sa snaží znovu a znovu brániť útokom z vonkajšieho prostredia bez toho, aby mohol čokoľvek spôsobiť. Je tu primárna nevinnosť. Terorizmus je spojený s islamofóbiou, ktorej sa chytili populizmus a etnonacionalizmus v strednej Európe v roku 2014 alebo 2015, keď sa dá vysledovať jej nástup s migračnou krízou. Takže je tu civilizačný diskurz, existujúce islamofóbne stereotypy, kultúrna pamäť holokaustu, ktorú si projektujeme – to sú iba základné prvky, je ich omnoho viac.
Ako sa to prejavuje pri zobrazovaní v médiách?
Vidíme, že české médiá, s výnimkou niekoľkých ako Alarm, A2, Voxpot alebo Deník N, pracujú primárne s americkým a oficiálnym izraelským spravodajstvom, čo vedie k stereotypom. V mediálnej teórii sa píše o základných stereotypoch, ako západné médiá dlhodobo obhajujú Izrael v rámci palestínsko-izraelského konfliktu. Je medzi nimi prezumpcia absolútnej neviny – je nemožné, aby Izrael niečo spôsobil, keď voči nemu je historicky vždy vykonávané zlo. Takisto je Izrael neviditeľný aktér násilia, čo v médiách vidíme neustále – keď útočí Hamás, sú to konkrétni ľudia, konkrétne zbrane, zatiaľ čo v prípade Izraela sú to chytré bomby, ktoré náhodou niekde dopadli. Nie, niekto ich tam zhadzuje a je to financované z nejakých peňazí. Tých stereotypov je omnoho viac a je dôležité povedať, že stereotypy sa objavujú aj na strane arabských médií vo vzťahu k Izraelu.
Často sa v literatúre hovorí o asymetrickej vojne, ktorá definuje mnoho typov konfliktov medzi štátnymi a neštátnymi aktérmi. Avšak palestínsko-izraelský konflikt je momentálne rámcovaný hlavne informačnou asymetriou. To je veľmi dôležité. Zdá sa, že proti sebe stoja aktéri, ktorí sú rovnocenní vojensky a ktorí sú rovnocenní vo vysielaní informačných zdrojov, v tom, ako sa môžu prezentovať svetu. Novinári však nemajú možnosť ísť do Gazy a my sa o Gaze dozvedáme zo sociálnych sietí a z pokrytia oficiálneho izraelského spravodajstva, ktoré je vo vojne prítomné s armádou. Vidíme disproporciu, kto koho reprezentuje a akým spôsobom.
Zaujíma ma aj generačné rozštiepenie, pretože niekto má prístup k informáciám z Gazy z digitálnej infraštruktúry a niekto nie. Staršia generácia sa spolieha na televízne spravodajstvo, napríklad to verejnoprávne, ktoré má ukazovať realitu, respektíve ju konštruovať spôsobom, ktorý nebude dehumanizovať jednu skupinu. No deje sa to, dochádza k porušovaniu etického kódexu verejnoprávnych médií, hoci publikum o tom nevie. Pomaly sa však situácia v českých médiách začína meniť, avšak až vo chvíli, keď je situácia dávno za hranicou predstaviteľného a únosného. Keď Jean Baudrillard písal o vojne v Perzskom zálive ako o prvej vojne, ktorá sa odohráva v priamom prenose na televíznych obrazovkách, tak toto je genocída, ktorú sledujeme v reálnom čase v digitálnom priestore. Ale platí to iba pre niekoho a pre mňa je strašne zaujímavé, pre koho. Vidím, ako mi môj algoritmus po niekoľkých mesiacoch, čo sledujem istý typ obsahu a zdieľam ho, uhýba. Ako rôzne fungujú sociálne siete, inak Twitter/X, inak Instagram. Ako algoritmy hýbu konštrukciou toho, čo vidíme a nevidíme v tomto konflikte.
Naprieč kapitolami knihy môžeme sledovať niekoľko línií. Jednou z nich je vaše skúmanie opakujúcich sa vizuálnych motívov, v podstate stereotypov. Prečo fungujeme tak, že sa neustále vraciame k zaužívanej ikonografii?
Napadajú mi tri veci. Tie najsilnejšie obrazy v sebe často majú niečo z historického kánonu, určitú štruktúru, konfiguráciu, možno symbolické prvky alebo kontextové rámcovanie, skrátka nesú nejakú textúru minulosti. Preto vedia byť také silné – sú rezíduom niečoho, čo už poznáme. Plne im rozumieme, aj keď sú vyrendrované v AI alebo sa zmení médium, napríklad to bola fotografia a teraz je to mém. Vyvolávajú reakciu, pretože sme sa symbolickú alebo kontextovú informáciu niekde naučili a ona sa nám znovu vyjavuje.
Iný pohľad môže byť ten, že obrazy niekto aproprioval a snaží sa im dať nový význam, snaží sa ich heknúť. To je zrejme niečo, čo by povedal Stuart Hall alebo John Fiske, ktorý opisoval apropriáciu vnútri populárnej kultúry. Myslím si, že sa to obrazom často stáva – vezmeme niečo, čo už existuje, čo poznáme ako silný symbol, a posunieme ho do nového rámca. Typickým príkladom je, keď si nejaký hegemonický znak odrazu vezme subkultúra a zmení jeho význam na boj proti niečomu. Alebo, naopak, keď si dominantný komunikačný prúd adoptuje znaky subkultúrnej a politickej rezistencie. Poznáme obe dynamiky, ktoré sú previazané, a mnoho takýchto prípadov.
Zároveň si myslím, že pri vojnovej fotografii a obrazoch migrácie tiež ide o to, že profesionáli a profesionálky v médiách sa tento kánon vizuálnej komunikácie učia. Môžu si ho uvedomovať a využiť ho, ísť proti nemu, použiť ho subverzívne. Alebo si ho nemusia uvedomovať a fotiť tak, ako sa veci fotia. Keď sa robia rozhovory s ľuďmi, ktorí profesionálne fotia vojnu a migráciu, je zaujímavé počuť, ako niektoré fotografie môžu nadobúdať mytologický charakter, a pritom vznikli iba ako kompozičné cvičenie alebo ako technická skúška. Ale títo ľudia majú taký technický a zároveň pamäťový tréning, že fotografia bude vždy fungovať, že sa trafia do určitého spôsobu zobrazovania, do svojho vizuálneho diskurzu.
Keď ste spomenuli umelú inteligenciu (hoci v knihe sa jej nevenujete), môže súčasná generatívna AI, ktorá je takisto trénovaná na už existujúcich obrazoch, nejakým spôsobom zmeniť to, ako obrazy vnímame?
Nezaoberám sa umelou inteligenciou nejako intenzívne, ale ani diskusie okolo nej neignorujem. Je pre mňa zaujímavé uvažovať, nakoľko umelá inteligencia môže alebo nemôže byť zlomovým médiom, ktoré by vychýlilo spomínané zvyklosti, akými sú profesionálny mediálny diskurz a repetitívnosť tvorby, reprezentácie a interpretácie.
Sledujem to z dvoch uhlov pohľadu. Po prvé, pripadá mi fascinujúce pozrieť sa na diskusie okolo vzniku fotografie – že šlo o prvý technický obraz, že vďaka technológii už ľudský aktér nie je potrebný alebo nakoľko ešte potrebný je, či môže byť fotografia umením alebo ním nikdy nebude, pretože je technickým záznamom skutočnosti, a tak ďalej. Teraz tu totiž máme podobnú diskusiu o našom obrazovom aktérstve vo vzťahu k technológiám. Veľké jazykové systémy sú v súčasnosti postavené tak, že sa učia na tom, čo je v dátach najprítomnejšie, takže sa s najväčšou pravdepodobnosťou budú učiť na tých najväčších stereotypoch alebo na tých najväčších pamäťových a profesijných kánonoch. Môžeme si teda položiť otázku, či práve to, že sa tieto stereotypy a zavedené profesijné diskurzy znovu objavia vo výtvoroch umelej inteligencie, nepovedie k tomu, že sa nám zviditeľnia, že uvidíme, čo robíme najviac. Môže to mať na nás edukačný vplyv.
Po druhé, veľa sa hovorí o modularite obrazu ako o charakteristike, keď cítite technológiu veľmi silno prítomnú, napríklad ak je nejaký obraz taký kvalitný, až vám to pripadá divné. Technológia v takomto obraze úplne dominuje a vy máte pocit, že neodráža spôsob, akým vidíte realitu. Množstvo ľudí rozpozná vstup AI vďaka tomu, že obraz má prehnanú modularitu, že je hrozne neprirodzený. Keď sa bavíme o modularite a o tom, nakoľko technický obraz napodobňuje naše videnie, je zaujímavé, že to ešte chceme. Že chceme, aby nám obrazy simulovali realitu, a hneváme sa, keď nám ju simulujú príliš.
Čo teda chceme od AI – chceme mať fotografiu, pri ktorej už nebudeme cvakať? Alebo jej dovolíme vytvárať obrazy so špecifickou modularitou, ktorú začneme vnímať ako samostatnú charakteristiku a stane sa jedným zo žánrov, ako sú CGI animácia, fotografia, lomografia a tak ďalej? Dáme jej slobodu a autonómiu a prestaneme od nej chcieť, aby niečo napodobňovala?
Už 90. roky minulého storočia priniesli optimizmus, že stereotypy a hegemonická vizualita sa narušia, čo sa však nie celkom naplnilo. Viete povedať, čo sa stalo a či sa z tejto skúsenosti vieme nejako poučiť?
Jedným z kľúčových aspektov súčasnej vizuálnej kultúry je, že sa demokratizovala. V 90. rokoch sa písalo o vzniku nových digitálnych médií, o nových tvorcoch a tvorkyniach obsahu a publikách, o skvelom nástroji na to, aby sme rozšírili komunikačnú paletu. Dúfalo sa, že vznikne množstvo alternatívnych obrazov, kontravizuality, stále však tvoríme rovnaké obrazy, nevynachádzame nové. Zároveň dochádza k obrovskému znásobeniu. Digitálne technológie, od ktorých sme tak veľa čakali ako od platformy demokratizácie, sú korporátne štruktúry posilňujúce dominanciu. Algoritmy zviditeľňujú zavedené vzorce.
Keď sa pozerám na diskusiu z 90. rokov, núti ma to premýšľať o súčasnosti, o vytváraní nových infraštruktúr, ktoré budú napríklad komunitne spravované, alebo médií, ktoré sú založené na fungovaní zdola. Zaujíma ma priestor, v ktorom ľudia môžu reprezentovať samých seba spôsobom, akým chcú. A nesmieme zabúdať na fyzické prostredie, v ktorom sa môžeme združovať a lepšie vidieť.
Keď sa naučíme neuvažovať o videní ako o biologickom akte a jednoduchom opise skutočnosti, ale ako o komplexnej konštrukcii rôznych skutočností, môže nám to pomôcť. Vtedy si uvedomíme vlastný produkčný potenciál a začneme rozmýšľať o tom, či k tomu chceme prispievať alebo nie. O tom, či nechávame stereotypy cirkulovať alebo ich rozpoznáme a povieme, že sú nefér voči ľuďom, o ktorých médiá informujú – najmä v prípade mediálnych profesionálov alebo profesionálok.
Krok, ktorý musíme urobiť, nespočíva vo vynaliezaní nových technologických infraštruktúr, ale v kritickom vzdelávaní. Myslím si, že nemusíme byť všetci tvorcovia kontravizuality, no ak si dokážeme zhmotniť, ako vzniká hegemonická vizualita, je to obrovské víťazstvo pre kritické myslenie. Treba sa rozprávať o tom, že prirodzenosti nie sú prirodzenosti. Učím na sociológii a málokto z budúcich sociológov a sociologičiek premýšľa o obraze. Keď s nimi túto tému otváram, sú prekvapení, ale okamžite im to dôjde, stačí to iba naťuknúť. To nie je veda, je to každodennosť. Veľmi by som si priala, aby sme sa bavili o mediálnej a vizuálnej gramotnosti, aby boli súčasťou základného vzdelávacieho systému. To, že sa im v roku 2025 na vysokých školách humanitného a spoločenskovedného zamerania nevenuje pozornosť, sa mi zdá ohrozujúce pre vývoj demokratických hodnôt.
Náš neustály návrat k histórii sa prejavuje aj iným spôsobom. Keď píšete o rasizme alebo o Black Lives Matter, odkazujete na výskum ich vnímania v Českej republike, ktorého záverom je, že ľudia majú tendenciu vnášať do súčasných tém historizujúce paralely – a to pomerne voľným spôsobom. Prečo sa to deje?
Je to znovu snaha uchopiť súčasnosť skrz to minulé. Žijeme v rýchlo akcelerujúcej dobe, ktorá naozaj neponúka veľa istôt, a jeden zo spôsobov, ako jej môžeme dať zmysel, je ten, že sa ju snažíme k niečomu pripodobniť. Budúcnosť sa zle anticipuje, potrebujeme na to výnimočnú imagináciu a špekuláciu a nie všetci sa do toho chceme púšťať – nie všetci sme Donna Haraway. Preto sa skôr vraciame do minulosti a k príbehom, ktoré sa zdajú uzavreté, ktoré sú už napísané, sú v učebniciach, majú víťazov a porazených.
Takéto pripodobňovanie, historické metafory a paralely ma veľmi zaujímajú v tom, akým spôsobom ich ľudia využívajú na získavanie pocitu stability. Neraz sa zároveň vďaka nim môžu označiť za obete nejakého súčasného spoločenského vývoja tým, že sa pripodobnia k obetiam, ktoré už sú v histórii definované ako obete. Tieto laické teórie histórie, ako sa im odborne hovorí, slúžia ako politické zbrane. Sú jednak terapeutickými nástrojmi, pretože stabilizujú prítomnosť, no jednak mi umožňujú sa sebaviktimizovať a ukázať, aký je systém zlý, ako ma v ňom nedostatočne počuť, aký som ohrozený.
Ako sa to konkrétne prejavuje, napríklad v stredoeurópskom regióne?
Vidíme to pri témach globálneho charakteru pracujúcich so solidaritou, ktorá prekračuje etnonacionalistický homogenizujúci rámec, tak silne prítomný v strednej Európe. V momente, keď sa začneme baviť o nástupe digitálne zrodených globálnych hnutí ako Black Lives Matter alebo o dekolonizácii v jej rôznych podobách od múzejných reparácií cez ekonomické a politické ospravedlnenia až po myslenie v tom najširšom zmysle slova, ľudia vôbec nemajú rámec na to, aby si to vedeli predstaviť a pochopiť to. Preto začnú hľadať historické paralely a hovoria: nás sa to netýka, my tu nemáme problémy s rasou – to je fenomén neviditeľnej rasy v strednej Európe, pretože sme si tu všetci podobní a tých pár odlišných, čo tu máme, zvládneme v rámci stereotypov.
Ak sú Black Lives Matter a dekolonizácia nejaký imperatív emancipácie, berú si z nich iba ten imperatív a už nie emancipáciu, pretože nemajú potrebu sa emancipovať. Politická emancipácia sa im zdá ohrozujúca, chcú sa iba vrátiť do akejsi stability, a tou je minulosť. Začnú sa pripodobňovať – k čomu? Keď sa bavíme o rase, v strednej Európe je to eugenická politika: my sme tu už rasové politiky mali a vieme, aké boli zlé. Navyše, veď my tu nemáme žiadnych černochov, prečo by sme sa o to vôbec mali zaujímať? Odrazu sa imperatív môže javiť ako scudzený, pretože nemá nijaký zmysel pre každodennú realitu.
Ja im však rozumiem, pretože emancipácia sa niekedy naozaj môže tváriť ako imperatív. O tom sa musíme baviť. Emancipácia musí byť dialogická, nemá byť imperatívna. Často sa podáva spektakulárne, v tom hrajú médiá a obrazy veľkú rolu, zdá sa, že vás niekto núti, zavedie sa nejaké kurikulum a niečo sa zruší. A pritom, ak by sme sa chvíľu bavili dialogicky, dokázali by sme sa na emancipácii viac zhodnúť. Tí najhorší politici si však tieto témy berú a odrazu máme v strednej Európe orbánovské laboratórium.
V knihe sa venujete aj vplyvu obrazov na psychiku človeka. Píšete napríklad o ľuďoch, ktorí kontrolujú obsah na sociálnych sieťach – jednak pracujú v zlých podmienkach, jednak sú vystavení záplave obrazov, neraz s násilným obsahom. Ako na nás vplýva zahltenie obrazmi?
Literatúra a výskumy hovoria, že každý z nás má individuálny recepčný prah, ktorý súvisí s vnútornou citlivosťou, s empatiou. Je to podobné ako s prahom bolesti. Obrazy pôsobia na naše telesné prežívanie, môžete cítiť až bolesť, môže vám prísť zle. Zároveň sme ovplyvnení kultúrou a vieme, že niečo sa nemá zobrazovať, na niečo by sme sa nemali dívať – na tvrdú pornografiu, znevažovanie ľudského tela, týranie zvierat alebo detí.
Moje vnímanie obrazov zároveň ovplyvňuje moja profesionálna skúsenosť. Editori a editorky v médiách, ktorí musia pracovať s obrazmi neustále, môžu byť voči tomu množstvu, ktoré vidia vo fotobankách, otupení. A v rýchlosti, akou pracujú, potom do článku iba tak niečo dajú. Vo výskumoch často vidíme, že títo ľudia si neuvedomujú váhu, ktorú ich fotoeditorská práca má, že ilustračné obrázky majú obrovskú významovú hodnotu a tvoria názory.
V knihe opisujem takzvaných čističov sociálnych sietí, ktorí pracujú práve s týmto extrémnym typom obsahu. Majú mu rozumieť a vyhodnotiť, či je obsah v poriadku alebo je hanobiaci či nebezpečný. Byť vystavovaný extrémnemu násiliu, hoci je len sprostredkované, je extrémna psychická záťaž. Vieme, že napríklad aj deti, ktoré vidia domáce násilie, sú jeho obeťami, aj keď na nich nikto nevztiahne ruku. Táto sekundárna traumatizácia môže pri sledovaní obrazov fungovať podobne.
Zdá sa teda, že obrazy potom môžu vyvolať iný typ reakcie, aký bol zamýšľaný, napríklad namiesto strachu z neznámeho začíname pociťovať ľahostajnosť.
Je zaujímavé, ako vieme voči niektorým obrazom otupieť. A teraz je otázka, či je to pre množstvo obrazov, ktoré už nevieme usledovať, alebo máme takzvanú únavu zo súcitu, ktorá sa týka práve obrazov spojených s migráciou, rasizmom, klimatickou zmenou, ničením planéty, umieraním zvierat či vojnovými konfliktmi. Naviac je dôležité, či obrazy sledujem v telefóne, na výstave alebo v kine, s niekým, koho mám rada, alebo v triede s 30 študentkami a študentmi. A ešte do toho vstupuje technologická remediácia. Obrazy môžu vždy vyznievať inak v závislosti od toho, kto sa pozerá, v akom priestore a čase, v akej sú kvalite, koľko ich je. Pri kritickom myslení o obraze vrstvíte uhly pohľadu, prostredia, typy publika, formáty.
Myslím si, že by sme mali hovoriť o tom, koľkým veciam sme vystavovaní. Koľko ľudí potrebujem vidieť, aby som bola schopná pociťovať empatiu alebo solidaritu? Napísala som knihu o obrazoch a venujem sa im profesionálne, no zároveň sa snažím pred obrazmi chrániť. Poznám svoju mieru a radšej vidím menej, ale venujem obrazom pozornosť a čas. Asi je to komunikačná kvalita, ktorú sa tiež musíme učiť a je súčasťou psychického zdravia.
V knihe opisujete návštevu výstavy s fotografiami z Ukrajiny. Zdalo sa mi zaujímavé, že táto časť je napísaná iným spôsobom, ako zvyšok knihy, je subjektívnejšia, emocionálnejšia. Prečo bolo pre vás dôležité zahrnúť do knihy aj takúto časť?
Zdalo sa mi, že je to prejav kritického dívania sa. Namiesto toho, aby som bola v role interpretky, ktorá neustále všetko kontextualizuje a snaží sa ponúkať nástroje na interpretáciu obrazov, bolo pre mňa dôležité zmeniť pozíciu a byť diváčkou. Chcela som ukázať dialóg s obrazmi a to, ako sa do nás vpisujú, v akej hĺbke ku mne môže obraz prehovoriť, aké silné môže byť stretnutie s obrazom. Takéto videnie môže človeka zmeniť – mňa obrazy menia neustále.
Zároveň som chcela ukázať, ako a prečo premýšľam o všetkých ostatných obrazoch, ktoré sú v knihe – pretože s nimi mám tento typ vzťahu. Myslím si, že ho má väčšina z nás, len si ho často neuvedomujeme alebo mu nedávame dostatočný priestor. Inak by sme si mohli uvedomiť, že nám niektoré obrazy nerobia dobre, naháňajú nám strach alebo nami môžu manipulovať.
V úvode knihy naznačujete, že hĺbkové skúmanie obrazov a písanie knihy je pre vás možno aj istá forma terapie. Pomohlo to?
Uvažovanie nad obrazmi mi umožňuje premýšľať nad týmito veľkými témami s odstupom, pretože sa na ne dívam cez niečo ďalšie. Ja obrazy tiež prežívam a tiež mi z nich vôbec nie je dobre. Niekto využíva metafory minulosti, aby našiel stabilitu, ja používam najrôznejšie teoretické východiská na to, aby som sa pozrela cez obrazy a dala javom zmysel. Je to môj spôsob, ako dať realite zmysel a zároveň ako si od nej držať odstup, aby som sa z nej nezrútila.
Jazyková redakcia: Alexandra Strelková
Obrázky:
[1] Andrea Průchová Hrůzová; fotografia (výrez): Kateřina Sýsová
[2 – 4] V zajetí obrazů. Vizuální politika 21. století (ilustrácie: Barbora Müllerová); fotografia: Adriána Vančová
Redakcia magazínu Pontón i autor tohto textu podporujú Kultúrny štrajk a aktivity Otvorenej Kultúry! Žiadame predovšetkým odborné a kompetentné riadenie rezortu kultúry a jednotlivých inštitúcií, zastavenie ideologicky motivovanej cenzúry a finančnú stabilizáciu sektora s dôrazom na zlepšenie finančného ohodnotenia pracujúcich a ich sociálneho zabezpečenia. Zároveň vyjadrujeme solidaritu so všetkými, ktorých sa dotýkajú deštruktívne kroky súčasnej politickej reprezentácie a neodborného kultúrneho manažmentu.
Teoretičku vizuálnej kultúry Andreu Průchovú Hrůzovú som spoznal vďaka jej textom v Dok.revue, v ktorých vždy ponúka svieži pohľad na obrazy a reprezentácie sveta. Preto ma veľmi potešilo, keď jej začiatkom minulého leta v edícii #POPs vydavateľstva Akropolis zameranej na reflexiu populárnej kultúry vyšla kniha venujúca sa štyrom veľkým témam súčasnosti: hnutiu Black Lives Matter a rasizmu, takzvanej utečeneckej kríze, vojne na Ukrajine a klimatickej zmene.
V zajetí obrazů. Vizuální politika 21. století je síce teoretická, no popularizačne ladená práca. Autorka využíva medziodborový prístup a skúma, ako obrazy vstupujú do spoločenskej diskusie, pomáhajú šíriť myšlienky, upevňovať stereotypy, meniť názory, vyvolávať emócie, ovplyvňovať správanie – pričom je dôležité, že to neraz robia so skrytým politickým zámerom. Průchová Hrůzová sa na obrazy pozerá ako na politických aktérov. Nielenže osvetľuje vizuálne motívy opakujúce sa v rôznych kontextoch naprieč dejinami, ale zdôrazňuje nutnosť čítať obrazy vo vrstvách a pýtať sa, kto a s akým zámerom ich vytvára/šíri, či zobrazované osoby majú možnosť vytvárať reprezentácie samy alebo nie, aké médium sa používa, kde sa na ne pozeráme, s kým, pri akej príležitosti a tak ďalej.
S Andreou Průchovou Hrůzovou sme sa stretli v Olomouci počas festivalu PAF (kde mala prednášku o Jonasovi Mekasovi pri príležitosti prekladu knihy jeho textov, čo len dokazuje široký záber jej výskumu). Rozprávali sme sa takmer dve hodiny, otvorili sme množstvo tém od vplyvu obrazov na našu psychiku cez stredoeurópsky etnonacionalizmus, strach z budúcnosti, umelú inteligenciu až po konflikt v Palestíne – a ani tak som sa nestihol opýtať všetko, čo som chcel. Veľmi ma bavilo sledovať, ako štruktúrovane rozmýšľa, a pritom hovorí zrozumiteľne, objasňujúco a najmä s veľkým zápalom pre dané témy.
Vaša kniha sa venuje vizuálnej kultúre, pričom dôraz, aspoň z môjho pohľadu, kladie na politický rozmer obrazov, na to, ako obrazy vstupujú do politiky. Čo vás k tomu viedlo?
To, akým spôsobom o obrazoch uvažujem, súvisí s kultúrnymi štúdiami. Zaujíma ma estetická kvalita obrazov, audiovízia alebo súčasné umenie, no najviac ma zaujíma, keď sa obrazy stávajú aktérmi a paradoxne sa zneviditeľňujú. V tej chvíli začínajú mať moc. Zaujíma ma ich prítomnosť v mediálnej komunikácii, v učebniciach, vo vzdelávacom systéme, v pamäti, keď sa neustále opakujú v múzejnom vzdelávaní, v kánonických filmoch alebo populárnej kultúre. V momentoch, keď strácame povedomie o ich spoluúčasti na vyjednávaní moci.
Zároveň sama prežívam, podobne ako mnohí z nás, obrovské neistoty, ktorými je definované minimálne posledné desaťročie alebo posledných dvadsať rokov. Obrazy mi pomáhajú premýšľať o týchto krízach trochu inak. Premýšľať o tom, prečo sa často navzájom nie sme schopní vidieť a počuť, prečo nie sme schopní nadväzovať solidárnu a empatickú komunikáciu.
Často neostávate iba pri vizuálnej kultúre, ale prechádzate ku kulturológii, sociológii, psychológii či politológii, vnášate do textu veľa z týchto a ďalších odborov. Aká dôležitá bola pre vás pri písaní táto medziodborovosť?
V knihe sa zaoberám rasizmom či všeobecne reprezentáciou človeka, ktorá ho môže stereotypizovať, dehumanizovať alebo marginalizovať, vojnovými konfliktmi, ktoré sú s tým výrazne spojené, a klimatickou zmenou. Sú to také komplexné sociálne javy, že sa mi zdá nedostatočné dívať sa na ne optikou jedného odboru.
Obrazy sú silné afektívne nosiče, vedia sa akoby hadiť, prispôsobovať sa médiám a priestoru, či už verejnému, súkromnému, alebo digitálnemu. Práve preto, že prenikajú jednotlivými prostrediami a infraštruktúrami k rôznym typom publika, potrebujem aj ja prechádzať rôznymi odbormi, aby som mohla odsledovať, ako sa hýbu. Ja tie obrazy naháňam naprieč odbormi, aby som vedela zistiť, akú moc majú v danom prostredí a pre určité publikum. Je rozdiel, keď ide o publikum, ktoré sa vzdeláva a v rukách drží historickú učebnicu, a keď ide o súčasné mladé publikum, ktoré sleduje vojnový teror a hrôzy pri skrolovaní Instagramu, alebo keď niekto ide na klasickú výstavu a vidí tam obrovské fotografie vyťaženej krajiny. Zakaždým ten obraz so svojou remediovanou podobou získava iné publikum, iné prostredie, iné aktérstvo, preto je to medziodborová interpretačná hra. Chcem dať obrazu čo najväčší zmysel a mám pocit, že sa to nedá prostredníctvom jedného odboru. Nevidím zmysel v neustálom prehlbovaní jednoodborového poznania, myslím si, že dnes nám to už nestačí.
V knihe sa venujete štyrom hlavným oblastiam, ktoré sú politickými a politizovanými témami, pričom minimálne tri z nich sa bežne označujú ako krízy. Prečo ste si zvolili práve tieto?
Tieto témy sú s nami celé desaťročia, preto sa na ne nabaľuje strašne veľa už existujúcich obrazov, môžeme pri nich sledovať rôzne dynamiky či premeny obrazového kánonu. Sú dlhodobo zastabilizované ako politické a politizované, takže ja môžem sledovať ich historickú trajektóriu a figúry, ktoré sa opakujú a o ktoré mi ide. Keďže žijeme v silne globalizovanom, digitálne prepojenom svete, kde dochádza k inému typu socializácie a budovania politického a občianskeho vedomia u rôznych generácií a tried, tak tieto témy začínajú byť znovu vyjednávané a dostávajú novú dynamiku. A to ma veľmi zaujíma. Nie sú iba historické, ale je v nich aj akýsi nový pohon.
Ku každej z nich som taktiež v minulosti robila výskum a dlhodobo o nich prednášam, preto som mala pocit, že by som o nich dokázala aj zrozumiteľne písať. Verila som, že sa mi podarí nájsť hlavnú informáciu, alebo, naopak, zistím, o čom hovoriť menej, čo ukázať, čo je zbytočné, na čo iba odkázať. Bola som si v nich dostatočne istá, a preto som mohla odložiť úlohu expertky a stať sa skôr rozprávačkou a sprievodkyňou, ako sa to snažím robiť pri výučbe. Keby ma niekto „skúšal“ a tvrdil, že si niečo vymýšľam, môžem povedať, že napríklad za témou migrácie je už desať rokov práce s dátami a rozhovormi. No tie do knihy už nemusím dávať, pretože je popularizačná. Dúfala som, že by mohla pomáhať pri učení – aj na strednej škole, určite na vysokej. Mala by nabádať k tomu, aby sa ľudia viac pozerali, viac si všímali obrazovú komunikáciu.
V závere v krátkosti otvárate ďalšiu veľkú tému súčasnosti, situáciu v Palestíne. Prečo ste sa tak rozhodli, nechceli ste jej venovať viac priestoru?
Keď som knihu dokončila, bol január 2024 a prekvapovalo ma, že to, čo sa dnes označuje ako genocída v Gaze, sa stále deje. Aj vzhľadom na to, ako odlišne sa česká spoločnosť, najmä oficiálna politická reprezentácia, stavia k ruskej vojne na Ukrajine a izraelskej agresii na území Gazy a ďalších častiach regiónu, sa mi zdalo dôležité vyjadriť sa aj k tejto téme. Nechcela som však vytvárať ďalšiu kapitolu, chcela som knihu uzavrieť, preto som sa na záver pokúsila formulovať myšlienku, ktorú si ja nesiem, a tou je imaginácia solidarity.
Chcem ukázať, aké dôležité je uvedomovať si stereotypizáciu a historické kultúrne figúry, ktoré ma definujú. Tým, že si ich zviditeľním, sa voči nim vymedzím a môžem si povedať, v čom sú a v čom nie sú produktívne, ako s nimi chcem zaobchádzať. Umožní mi to vidieť za horizont toho, čo sa zdá byť normálne, bežné, čo si neustále adoptujeme a nasávame v rodinách, v národných či mediálnych systémoch, v digitálnych infraštruktúrach. Vtedy sa mi ten druhý môže zjaviť ako komplexný subjekt. O to mi šlo. V témach, ktorým sa venujem, obrazy často vytvárajú skôr bariéry, než aby ich dovolili búrať. Kniha by mala byť nástrojom na zviditeľnenie spôsobov, akými sa stavajú bariéry, cez ktoré nevidieť toho druhého.
Od vydania knihy prešiel rok, situácia v Gaze sa výrazne zhoršila a z konfliktu sa stala oveľa silnejšia téma. Aké sú súčasné reprezentácie Gazy v českom prostredí? Vidíte paralely so situáciou na Ukrajine?
Myslím si, že v českom prostredí sa vytvára mytológia stretu civilizácií. V prípade ruskej vojny na Ukrajine je Ukrajina vnímaná ako reprezentant Západu, a teda reprezentant nás a toho, kam patríme. Rusko je v tejto mytológii politicky zaostalý až barbarský, autoritársky systém, ktorý nie je žiadnym demokratickým aktérom, nemá žiadne hodnoty budovania spoločnosti, ku ktorým by sme sa mohli v súčasnej dobe vzťahovať. Navyše, historicky je anticipované v pozícii Sovietskeho zväzu, ktorého bolo Československo satelitom, alebo v pozícii veľkej nekonečnej Rusi, ktorá figuruje v imaginácii 19. alebo 18. storočia.
Táto imaginácia a skúsenosť umožňujú vytvárať toho necivilizovaného, barbarizovaného druhého, ktorým je v tejto chvíli Rusko. Nastáva tu stret civilizácií Západu a Východu – avšak Východu, ktorý Západu klope na dvere. Preto sa musíme chytiť Európy, na ktorej semiperiférii sme. Sme vlastne v pozícii strážcu „prvých 100 metrov“ Západu, od nás sa to počíta. To stále dosť mobilizuje.
Príbeh stretu civilizácií, ktorý vytvárajú české média dlhodobo, je však v prípade palestínsko-izraelského konfliktu a toho, čo sa deje v Gaze a na Západnom brehu, postavený mimo európskeho rámca. Neklope nám na dvere, takže nás to tak nemobilizuje, to je prvá vec. Druhá vec je, že tým západným aktérom sa stáva Izrael, ktorého si dokážeme imaginovať ako blízkeho na základe toho, že Česko ako Protektorát Čechy a Morava, bolo súčasťou infraštruktúry genocídy holokaustu.
Ako si teda v českom či stredoeurópskom priestore predstavujeme, čo sa v Palestíne deje?
V európskej pamäti, minimálne tej, ktorej súčasťou je česká alebo československá kultúrna pamäť, je holokaust tým jediným možným typom genocídy, ktorý je kanonizovaný a opakovane zaznamenávaný v obrazoch, textoch, audiovízii. Je to centrálny spôsob imaginovania genocídy, zatiaľ čo vôbec nevieme o Rwande a ďalších typoch. Ako píše Michael Rothberg v knihe Multidirectional Memory, aby sme mohli byť solidárnejší a schopnejší anticipovať rôzne typy vzťahov dominancie a subordinácie a rôzne typy tráum, potrebujeme viac predstáv o genocíde. My ich však nemáme, nie sme k tomu socializovaní. Preto je, myslím si, Izrael vykresľovaný ako západný demokratický priateľ. Navyše, môžeme pociťovať sekundárnu vinu za holokaust, je to stále nedávna história, stále živá pamäť, ktorá je európsky dominantná, a my si ju pamäťovo socializujeme. Aj keď je konflikt v Palestíne ďaleko, nám môže byť blízky prostredníctvom tejto kultúrne-historickej pamäti, ktorá nám klope na dvere.
Palestínčania a Palestínčanky sú zároveň dlhodobo imaginovaní ako súčasť saidovského Východu: Východu, ktorý je mimo civilizačného rámca. Už to nie je západná a východná Európa, ale úplná kultúrna ruptúra, navyše asociovaná s neschopnosťou vybudovať štátny útvar. Je však strašne ťažké budovať štátny útvar, keď ste neustále okupovaným územím. Je asociovaná s politickou nerozvinutosťou, ktorá je však daná tou okupáciou. Je to nedostatočne kultúrne autonómne prostredie – pretože je to apartheid. Je tu táto imaginácia barbarstva s absolútnou mentálnou nerozvinutosťou, totálnou zaostalosťou.
Príbehy z Gazy a Palestíny sú u nás zároveň rámcované terorizmom, kým príbehy Izraela sú rámcované viktimizáciou, ktorá funguje od polovice 20. storočia. Je tu jasne dané, kto je páchateľ a kto obeť, a to sa nemôže zmeniť. Iniciuje sa tu celý rad civilizačných stereotypov. Zároveň Izrael, ako nám hovoria české médiá, sa snaží znovu a znovu brániť útokom z vonkajšieho prostredia bez toho, aby mohol čokoľvek spôsobiť. Je tu primárna nevinnosť. Terorizmus je spojený s islamofóbiou, ktorej sa chytili populizmus a etnonacionalizmus v strednej Európe v roku 2014 alebo 2015, keď sa dá vysledovať jej nástup s migračnou krízou. Takže je tu civilizačný diskurz, existujúce islamofóbne stereotypy, kultúrna pamäť holokaustu, ktorú si projektujeme – to sú iba základné prvky, je ich omnoho viac.
Ako sa to prejavuje pri zobrazovaní v médiách?
Vidíme, že české médiá, s výnimkou niekoľkých ako Alarm, A2, Voxpot alebo Deník N, pracujú primárne s americkým a oficiálnym izraelským spravodajstvom, čo vedie k stereotypom. V mediálnej teórii sa píše o základných stereotypoch, ako západné médiá dlhodobo obhajujú Izrael v rámci palestínsko-izraelského konfliktu. Je medzi nimi prezumpcia absolútnej neviny – je nemožné, aby Izrael niečo spôsobil, keď voči nemu je historicky vždy vykonávané zlo. Takisto je Izrael neviditeľný aktér násilia, čo v médiách vidíme neustále – keď útočí Hamás, sú to konkrétni ľudia, konkrétne zbrane, zatiaľ čo v prípade Izraela sú to chytré bomby, ktoré náhodou niekde dopadli. Nie, niekto ich tam zhadzuje a je to financované z nejakých peňazí. Tých stereotypov je omnoho viac a je dôležité povedať, že stereotypy sa objavujú aj na strane arabských médií vo vzťahu k Izraelu.
Často sa v literatúre hovorí o asymetrickej vojne, ktorá definuje mnoho typov konfliktov medzi štátnymi a neštátnymi aktérmi. Avšak palestínsko-izraelský konflikt je momentálne rámcovaný hlavne informačnou asymetriou. To je veľmi dôležité. Zdá sa, že proti sebe stoja aktéri, ktorí sú rovnocenní vojensky a ktorí sú rovnocenní vo vysielaní informačných zdrojov, v tom, ako sa môžu prezentovať svetu. Novinári však nemajú možnosť ísť do Gazy a my sa o Gaze dozvedáme zo sociálnych sietí a z pokrytia oficiálneho izraelského spravodajstva, ktoré je vo vojne prítomné s armádou. Vidíme disproporciu, kto koho reprezentuje a akým spôsobom.
Zaujíma ma aj generačné rozštiepenie, pretože niekto má prístup k informáciám z Gazy z digitálnej infraštruktúry a niekto nie. Staršia generácia sa spolieha na televízne spravodajstvo, napríklad to verejnoprávne, ktoré má ukazovať realitu, respektíve ju konštruovať spôsobom, ktorý nebude dehumanizovať jednu skupinu. No deje sa to, dochádza k porušovaniu etického kódexu verejnoprávnych médií, hoci publikum o tom nevie. Pomaly sa však situácia v českých médiách začína meniť, avšak až vo chvíli, keď je situácia dávno za hranicou predstaviteľného a únosného. Keď Jean Baudrillard písal o vojne v Perzskom zálive ako o prvej vojne, ktorá sa odohráva v priamom prenose na televíznych obrazovkách, tak toto je genocída, ktorú sledujeme v reálnom čase v digitálnom priestore. Ale platí to iba pre niekoho a pre mňa je strašne zaujímavé, pre koho. Vidím, ako mi môj algoritmus po niekoľkých mesiacoch, čo sledujem istý typ obsahu a zdieľam ho, uhýba. Ako rôzne fungujú sociálne siete, inak Twitter/X, inak Instagram. Ako algoritmy hýbu konštrukciou toho, čo vidíme a nevidíme v tomto konflikte.
Naprieč kapitolami knihy môžeme sledovať niekoľko línií. Jednou z nich je vaše skúmanie opakujúcich sa vizuálnych motívov, v podstate stereotypov. Prečo fungujeme tak, že sa neustále vraciame k zaužívanej ikonografii?
Napadajú mi tri veci. Tie najsilnejšie obrazy v sebe často majú niečo z historického kánonu, určitú štruktúru, konfiguráciu, možno symbolické prvky alebo kontextové rámcovanie, skrátka nesú nejakú textúru minulosti. Preto vedia byť také silné – sú rezíduom niečoho, čo už poznáme. Plne im rozumieme, aj keď sú vyrendrované v AI alebo sa zmení médium, napríklad to bola fotografia a teraz je to mém. Vyvolávajú reakciu, pretože sme sa symbolickú alebo kontextovú informáciu niekde naučili a ona sa nám znovu vyjavuje.
Iný pohľad môže byť ten, že obrazy niekto aproprioval a snaží sa im dať nový význam, snaží sa ich heknúť. To je zrejme niečo, čo by povedal Stuart Hall alebo John Fiske, ktorý opisoval apropriáciu vnútri populárnej kultúry. Myslím si, že sa to obrazom často stáva – vezmeme niečo, čo už existuje, čo poznáme ako silný symbol, a posunieme ho do nového rámca. Typickým príkladom je, keď si nejaký hegemonický znak odrazu vezme subkultúra a zmení jeho význam na boj proti niečomu. Alebo, naopak, keď si dominantný komunikačný prúd adoptuje znaky subkultúrnej a politickej rezistencie. Poznáme obe dynamiky, ktoré sú previazané, a mnoho takýchto prípadov.
Zároveň si myslím, že pri vojnovej fotografii a obrazoch migrácie tiež ide o to, že profesionáli a profesionálky v médiách sa tento kánon vizuálnej komunikácie učia. Môžu si ho uvedomovať a využiť ho, ísť proti nemu, použiť ho subverzívne. Alebo si ho nemusia uvedomovať a fotiť tak, ako sa veci fotia. Keď sa robia rozhovory s ľuďmi, ktorí profesionálne fotia vojnu a migráciu, je zaujímavé počuť, ako niektoré fotografie môžu nadobúdať mytologický charakter, a pritom vznikli iba ako kompozičné cvičenie alebo ako technická skúška. Ale títo ľudia majú taký technický a zároveň pamäťový tréning, že fotografia bude vždy fungovať, že sa trafia do určitého spôsobu zobrazovania, do svojho vizuálneho diskurzu.
Keď ste spomenuli umelú inteligenciu (hoci v knihe sa jej nevenujete), môže súčasná generatívna AI, ktorá je takisto trénovaná na už existujúcich obrazoch, nejakým spôsobom zmeniť to, ako obrazy vnímame?
Nezaoberám sa umelou inteligenciou nejako intenzívne, ale ani diskusie okolo nej neignorujem. Je pre mňa zaujímavé uvažovať, nakoľko umelá inteligencia môže alebo nemôže byť zlomovým médiom, ktoré by vychýlilo spomínané zvyklosti, akými sú profesionálny mediálny diskurz a repetitívnosť tvorby, reprezentácie a interpretácie.
Sledujem to z dvoch uhlov pohľadu. Po prvé, pripadá mi fascinujúce pozrieť sa na diskusie okolo vzniku fotografie – že šlo o prvý technický obraz, že vďaka technológii už ľudský aktér nie je potrebný alebo nakoľko ešte potrebný je, či môže byť fotografia umením alebo ním nikdy nebude, pretože je technickým záznamom skutočnosti, a tak ďalej. Teraz tu totiž máme podobnú diskusiu o našom obrazovom aktérstve vo vzťahu k technológiám. Veľké jazykové systémy sú v súčasnosti postavené tak, že sa učia na tom, čo je v dátach najprítomnejšie, takže sa s najväčšou pravdepodobnosťou budú učiť na tých najväčších stereotypoch alebo na tých najväčších pamäťových a profesijných kánonoch. Môžeme si teda položiť otázku, či práve to, že sa tieto stereotypy a zavedené profesijné diskurzy znovu objavia vo výtvoroch umelej inteligencie, nepovedie k tomu, že sa nám zviditeľnia, že uvidíme, čo robíme najviac. Môže to mať na nás edukačný vplyv.
