5to9: Práca s pohyblivým cieľom. Debutové filmy v medzipriestore

O pracovných podmienkach začínajúcich dokumentárnych režisérov a režisérok a o ich pripravovaných filmoch som sa rozprávala s Ivanou Hucíkovou a Štefanom Strakom.

Pred bránou verejnej podpory

Aj napriek tomu, že systém podpory filmovej tvorby na Slovensku v mnohom funguje, autorstvo je na začiatku prípravy námetu postavené pred absurdný paradox: už pred podaním žiadosti o štipendium musí odviesť neplatenú prácu, pričom tlak konkurencie je silný a vyhliadky na realizáciu nejasné. Nie každý si môže dovoliť venovať dostatok „voľného času“ príprave projektu, aby zvýšil svoje šance presadiť sa. Neistotu do filmárskeho prostredia vnáša aj skutočnosť, že rada Audiovizuálneho fondu (AVF) prednedávnom spochybnila samotný princíp autorských štipendií – jediného nástroja podpory určeného priamo pre filmové autorstvo na vývoj scenára.

Začínajúce dokumentaristky a dokumentaristi sa často venujú ľuďom v regiónoch a minoritám, osvetľujú príbehy z periférie, otvárajú kriticky podnetné diskusie. Ako príklady z posledného obdobia môžem spomenúť dielo Romana Ďuriša a Michaely Hoškovej Pokiaľ ja žijem (2024), Neplatené voľno (2025) Pauly Ďurinovej či Šedú zónu (2024) Daniely Meressa Rusnokovej. Aj debutové filmy Štefana Straku a Ivany Hucíkovej vznikajú s touto ambíciou. Na dlhú dobu však zostali pred bránou verejnej podpory.

Štefan Straka už štyri roky pracuje na dokumente o Mikulášovi Varehovi, kontroverznej postave z Dolného Zemplína: „Vareha je typický ‚deväťdesiatkový‘ podnikateľ, kedysi policajt, ktorý si vytvoril špecifické postavenie tým, že zamestnával veľkú časť miestneho obyvateľstva. Svoje bohatstvo však získal rozsiahlymi daňovými podvodmi, najmä cez vratky DPH,“ spomína režisér. Za podvody bol odsúdený na 12 rokov väzenia a v súčasnosti je znovu na slobode.

Straka začal pripravovať projekt ešte počas štúdia na VŠMU a priznáva, že na začiatku mohol byť neúspech na AVF spôsobený tým, že ešte nebol dostatočne presvedčivý. Dnes z jeho pohľadu už hrá rolu aj spoločenská situácia, na „riskantnejšie“ projekty nie je dostatok peňazí. Zároveň sa naďalej stretáva s kritickými poznámkami komisií: „Napríklad, že chceme glorifikovať Mikuláša Varehu alebo voči nemu nie sme dostatočne kritickí.“

Režisér však zdôrazňuje, že film nie je oslavou „Jánošíka z Dolného Zemplína“, ale kritikou a sondou do regiónu, kde spoločenské podmienky umožnili vznik takýchto figúr, a naďalej sa usiluje presvedčiť o význame svojho projektu: „Vždy to bolo 50 na 50 – časť komisie nám fandila, časť mi neverila. A takto sa to ťahá už roky,“ hovorí Straka.

S čakaním a nedôverou komisie sa stretla aj dokumentaristka Ivana Hucíková, ktorá už šesť rokov pripravuje film Velvet Generation. Dielo sleduje životy troch mladých queer ľudí v Česku a na Slovensku na pozadí rozvíjajúcej sa ballroomovej scény. O grant sa neúspešne uchádzala niekoľkokrát, pričom čelili aj explicitne neprofesionálnym a diskriminačným komentárom: „…projekt môže viesť k zbytočnému vyhraňovaniu ostatnej populácie voči LGBTI+. Slovensko je konzervatívnou krajinou, ktorá reaguje na tieto témy podráždene,“ zaznelo v hodnotení. Najmä mužskí hodnotitelia v súvislosti s témou filmu používali hanlivé a často až bizarné pojmy, ktoré vo vecnom posudku rozhodne nemajú svoje miesto, napríklad „pochod pýchy“ (Pride), či „desegregovaný LGBT mariáš“ (význam nejasný). Hucíková spomína i to, že jeden člen komisie ich označil za „heterofóbnych“, lebo v projekte nie sú heterosexuálne postavy.

Finančná podpora na produkciu filmu prišla až po tragickej udalosti v októbri 2022, keď boli na Zámockej ulici v Bratislave zavraždení Juraj Vankulič a Matúš Horváth: „Prišlo mi šialené, že museli zomrieť dvaja nevinní ľudia, aby časť komisie pochopila, že na Slovensku môžu vznikať queer filmy,“ dodáva Hucíková.

Čakať na prvý veľký film

Neistota odborných komisií vo vzťahu k debutom s kritickými alebo riskantnými témami sa pravdepodobne spája aj s nedostatkom verejných zdrojov. Dobrých projektov je veľa, ale peňazí minimum, zaznieva naprieč filmovou komunitou. Tento fenomén výstižne pomenúva aj filmár Roman Ďuriš v článku Barbory Nemčekovej pre časopis Film.sk: „Debutant je vlastne veľmi podozrivý človek, lebo chce robiť niečo, čo ešte nikdy nerobil, a potrebuje na to nemálo financií.“

V praxi sa s financovaním môžu spájať aj etické otázky, najmä pri spoločensky kritických dielach. Straka sa musel s touto dilemou vyrovnať, keď dostal ponuku od súkromného donora, ktorý bol ochotný zafinancovať jeho film. Rozhodol sa ho odmietnuť, keďže potenciálny sponzor vnímal protagonistu skôr ako „popkultúrnu postavičku, ako Mickeyho Mousa z Čiernej nad Tisou“. V prípade spoločensky citlivých tém považuje grantovú podporu za vhodnejšiu cestu práve preto, že tvorca sa zodpovedá spoločnosti, nie konkrétnemu mecenášovi: „Nechcem sa zodpovedať jednotlivcovi, ktorému sa film nebude páčiť, lebo je príliš kritický, alebo sa mu bude páčiť až príliš, lebo je adoračný.“

Aj Hucíková opisuje obdobie čakania: „My sme sa v žiadnom bode nenechali odradiť, ani tým, že to trvalo dlho, ani tým, že reakcie na projekt neboli úplne pozitívne. Myslím, že mám k tomu spirituálny prístup, veci sa dejú vtedy, keď sa majú diať.“ Ťažšie než samotné čakanie bolo pre ňu vyrovnať sa s mierou nepochopenia a silným odporom voči LGBTI+ minorite. Napriek frustrácii vníma celý proces ako hodnotný – aj v kritických momentoch mala silnú producentskú oporu: „Za ten projekt sa bili zubami-nechtami a doteraz za ním veľmi silno stoja.“

Napokon z vlastných peňazí, ako gesto vďačnosti voči queer komunite, ktorá im počas rokov venovala svoj čas, vytvorili krátky film House of Velvet (2023): „Chceli sme natočiť niečo, čo vieme dať ballroomovej scéne naspäť rýchlejšie ako celovečerný film.“

Zámerne zvolili opačný prístup ako pri pripravovanom celovečernom dokumente. „Chceli sme, aby bol film ballroomovejší, vizuálnejší, tanečnejší, aby viac predstavil to, ako ballroom vyzerá a čo to je.“ Kým krátky film zachytáva najmä estetiku a atmosféru prostredia, pripravovaný celovečerný dokument z pohľadu režisérky „vo väčšej miere sleduje každodenné situácie a ballroom najmä prepája protagonistov a protagonistky na jednom mieste“.

Tvorba dokumentárneho filmu je proces, v ktorom sa konečná vízia neustále mení – reaguje na realitu hlavných postáv, spoločenský kontext i nepredvídateľné okolnosti. Dokumentaristi a dokumentaristky sa často rozhodnú pre nakrúcanie na vlastné náklady aj v čase vývoja filmu, pretože si uvedomujú urgentnosť diania pre ich budúce filmové dielo. Je to práca s pohyblivým cieľom. Často spracovávajú skutočné príbehy, ktoré je potrebné zachytiť v určitom čase a kultúrno-spoločenskom priestore: „To, čo sme si vymysleli pred rokmi, sa časom úplne zmenilo,“ spomína Hucíková. Ďalej hovorí, že keby sa im podarilo natočiť film skôr, mohol byť jedným z prvých filmov v stredoeurópskom priestore na túto tému, dnes už však vzniká v úplne inom kontexte.

Režisér Štefan Straka priznáva, že pri odmietnutiach bol konfrontovaný s pochybnosťami – o sebe, aj o samotnom námete. „Bola to ťažká cesta, aj čo sa týka sebadôvery, ale aj tej praktickej stránky – finančnej, časovej a podobne,“ hovorí. Napriek tomu dnes cíti väčšiu istotu: každé odmietnutie vníma ako skúsenosť, ktorá projekt posunula.

Nájsť si „normálnu prácu“

Nepravidelný príjem, emočná zraniteľnosť a systémové podhodnotenie kreatívnych profesií sú bežnou súčasťou života nielen začínajúcich tvorcov a tvorkýň. Vo Francúzsku či v Belgicku existuje takzvaný štatút umelca, ktorý poskytuje umeleckým profesiám nárok na podporu v nezamestnanosti, vyplácanú počas obdobia medzi projektmi. Nejde o „mzdu“, skôr o kompenzáciu nestálosti umeleckej práce. Na Slovensku je takýto model stále nerealistický.

Niektorí absolventi a absolventky zostávajú po skončení školy pracovať v médiách, kultúrnych inštitúciách či umeleckej sfére, no nie všetci pokračujú vo svojom odbore. Hucíková to pripisuje najmä existenčným ťažkostiam, s ktorými sa treba vyrovnávať hneď po škole. Podobnú skúsenosť má aj Straka: „Keď grant nedostaneš, musíš si nájsť inú cestu, hľadáš spôsoby, ako sa uživiť a zároveň sa venovať svojmu projektu.“

V praxi to často znamená skladať si živobytie z viacerých zamestnaní: „Mám normálnu prácu v novinách, kde robím videomanažment. Zároveň pracujem na rôznych filmových výrobách, väčšinou ako asistent kamery, a okrem toho robím supervíziu v jednej produkčnej spoločnosti. Takže mám vlastne tri práce. A cez víkendy sa venujem debutovému filmu,“ spomína dokumentarista. Myslí si však, že ak je človek dostatočne vytrvalý, časom sa môže dostať do bodu, keď ho film bude živiť: „Kultúra je ťažký odbor, ale podľa mňa to človeka zocelí. Vytrénuje. Čím ťažšie začiatky, tým ľahšie neskôr.“ Straka na grant od AVF na produkciu filmu ešte stále čaká a bude to skúšať znova. Na prezentácií bol zatiaľ „iba osemkrát“, čo považuje za slovenský rekord.

S obdobím finančnej neistoty sa vyrovnávala aj Ivana Hucíková. Po ukončení štúdia mala problém nájsť si stabilnú prácu, určitý čas pôsobila ako asistentka v produkcii, no túto skúsenosť nevnímala ako tvorivo podnetnú. Po rezidenčnom pobyte v USA sa zamestnala ako strihačka televízneho spravodajstva a neskôr nastúpila na doktorandské štúdium na VŠMU. Štipendium jej prinieslo aspoň základnú finančnú istotu, počas pandémie, keď bol pracovný trh vo filme utlmený, jej príjem pokryl aspoň náklady na bývanie. Po čase sa však opäť vrátila do televízie a v súčasnosti sa môže aj vďaka finančnej podpore AVF venovať debutovému filmu.

Snívať o hypotéke

K jedným z najväčších problémov filmovej brandže patrí kult neustálej práce – 12- až 16-hodinové zmeny sa berú skôr ako norma než výnimka. Ako uvádza predsedníčka českej Asociácie režisérov, scenáristov a dramaturgov (ARAS) Marta Nováková pre portál Page not found, ľudia „sú chronicky zvyknutí sa preťažovať. Brať prácu, keď je. Často za akýchkoľvek podmienok. Ani im nenapadne, že by to mohlo byť inak. Chápu to ako súčasť svojej profesie.“ Táto odolnosť však nevychádza z lásky k filmu, ale najmä z existenčnej neistoty – nestálosti príjmov či nízkych honorárov, čo sa napokon prejavuje aj na duševnom zdraví tvorcov a tvorkýň a hypoteticky aj na kvalite umeleckých diel.

Systém podpory audiovizuálnych diel na Slovensku je preťažený a podfinancovaný, no VŠMU vychováva študentstvo s vidinou, že sa uchytia na poli nezávislej tvorby. Pred prvým filmom je však potrebné vyrovnať sa etablovanej konkurencii a zniesť dlhé obdobia čakania – vyhodnocovanie grantových žiadostí trvá mesiace. Proces tvorby filmu je náročný z byrokratického aj osobnostného hľadiska. Je potrebné veriť v seba, svoj film, ale aj v to, že vlak v podobe grantovej podpory raz príde, i keď odklad zmení štáb a nevyhnutne aj výsledné dielo a často i protagonistov a protagonistky.

O komerčnej tvorbe má veľká časť autorstva len hmlistú predstavu. VŠMU ich na tento typ práce jednoducho nepripravuje. Asketické Modli sa a pracuj tak často vystrieda popkultúrna hymna prvej SuperStar Kým vieš snívať, tak máš nádej. Šetrenie a umelecká tvorba často nejdú ruka v ruke. A tak mnohí absolventi a absolventky snívajú skôr o hypotéke než o kariére v umení.

Jazyková redakcia: Alexandra Strelková

Obrázky:

[1, 5] Velvet Generation (r. Ivana Hucíková)

[2] House of Velvet (r. Igor Smitka, Ivana Hucíková)

[3, 4] Mal som sen o slonovi (r. Štefan Straka)