Amália, dieťa milión
Redakcia magazínu Pontón i autorka tohto textu podporujú Kultúrny štrajk a aktivity Otvorenej Kultúry! Žiadame predovšetkým odborné a kompetentné riadenie rezortu kultúry a jednotlivých inštitúcií, zastavenie ideologicky motivovanej cenzúry a finančnú stabilizáciu sektora s dôrazom na zlepšenie finančného ohodnotenia pracujúcich a ich sociálneho zabezpečenia. Zároveň vyjadrujeme solidaritu so všetkými, ktorých sa dotýkajú deštruktívne kroky súčasnej politickej reprezentácie a neodborného kultúrneho manažmentu.
Pohľad kamery kĺže ponad vrcholky stromov. Prechádza nad tmavozeleným kobercom lesa v sprievode jednoduchej sladkobôľnej hudobnej linky. Zvuky prostredia sú utlmené, akoby nás pohltili vzdušné prúdy. Kamera dospeje k hranici lesa, za ktorou leží zopár stavieb, pridružených chatrčí či búd. Prostredie ľudí výrazne kontrastuje so zeleňou stromov, terakotový pás hliny aj z výšky zafarbujú rozsypané odpadky. Ticho lesa nahrádzajú pokriky ľudí, brechot psov a detský smiech.
Dokumentárny film Tam, kde bocian pristál s Amáliou autorského dua Tomáš Bačo a Sabina Papp, ktorý mal premiéru na festivale Jeden svet, nevtieravým spôsobom prináša pohľad na život rodiny uväznenej v cykle medzigeneračnej chudoby kdesi na východnom Slovensku. Dospelých vidíme pri bežných činnostiach, pri varení či oprave obydlí, ale aj pri odhrabávaní nahromadeného odpadu v okolí. Dej filmu sprostredkúva svedectvo o ich sústavnej snahe budovať svoj malý svet, ktorý je v príkrom rozpore s bežnou realitou slovenskej majority. Popri svete dospelých sa odvíja svet detí. Vidíme ich pri hre či pozeraní videí na mobile, alebo ako pomáhajú rodičom pri ich horúčkovitej práci okolo domu. Osada je aj krajinou zvierat, svetom psov a mačiek neurčitého veku, ponevierajúcich sa, sprevádzajúcich, oddychujúcich či hľadajúcich potravu. Často špinavých, zranených, všadeprítomných – ich prítomnosť dotvára spoločenstvo, v ktorom ľudia aj zvieratá zdieľajú neustály nedostatok.
Mnohé súvislosti, ktoré vo filme vidíme, sú nám bytostne známe, pri pohľade na realitu komunity však odhaľujú krehkosť existencie tam, kde je boj o ľudskú dôstojnosť každodennou rutinou. Dostupnosť vzdelania či hygienického prostredia sa stávajú predmetom zápasu so systémom. Silným kontrastným momentom je, naopak, posedenie rodiny v lese pri ohníku, ktoré navodzuje pocit idylickej medzihry. Divoký les stojí v protiklade voči prostrediu ľudí – pripomína, že skutočný pocit bezpečia a pohody prinášajú deťom harmonické vzťahy v rodine, ktoré v tomto prípade fungujú skôr napriek systému, nie vďaka nemu.
Film zanechá silný dojem z neokázalej prítomnosti. Ponúka priestor na sebareflexiu a umocňuje pocit blízkosti. Jedna súvislosť ma však pri sledovaní predsa vyrušila – vec vedľajšia, no zároveň kľúčová: absencia titulkov pri väčšine bezprostredne zachytených dialógov. Publikum neznalé rómskeho jazyka väčšinou vníma len voľne plynúci tok reči, ktorý vytvára akýsi bezvýznamový zvukový kolorit. Obraz nás vťahuje, ale zvuk nás ponecháva v pozícii outsidera. Protagonistky a protagonisti zostávajú v pozícii tých druhých a my len pozorujeme „zvonka“. Intimita a odosobnenie tak fungujú paralelne a navzájom sa rušia. Možno to bolo zámerom, no jedna z hlavných kvalít etnografickej observácie spočíva práve v intímnom vniknutí do života iných. Tí vo filme, samozrejme, prítomnosť štábu vnímajú, ale zjavne ju aj prijímajú, čo navodzuje unikátnu mieru bezprostrednosti. Porozumenie ich bežnej vrave by tento moment posilnilo, a zvýšilo tak dosah filmovej výpovede. Možno však ako diváctvo máme pocítiť, že do ich sveta nepatríme. Oddeľuje nás od neho systém, vnímanie reality, ale aj naše vlastné predsudky.
O život ľudí z marginalizovaných komunít sa Tomáš Bačo zaujíma dlhodobo, sám vyrastal v blízkosti známeho sídliska Luník IX v Košiciach. Pred nakrúcaním so Sabinou Papp a s terénnymi sociálnymi pracovníčkami a pracovníkmi navštívil niekoľko komunít, kým tam napokon spoznal rodinu pre svoj film. Dostal sa k nej ozaj blízko, filmový dej navodzuje pocit nenúteného spoločného trávenia času. „Zvykli si na nás a prijali nás,“ konštatuje. Scény preto neinscenovali, skôr len zaznamenávali, čo sa naokolo dialo. Takéto rozprávanie má pre mňa špecifické čaro, napokon, sama som pri filme Šťastný človek (2023) pracovala podobným spôsobom. Jeho rizikom však je, že sa v zaznamenávanej každodennosti stratíte, prípadne podľahnete akejsi exotizácii zobrazovaného. Bačo a Papp predkladajú realitu bez hodnotenia či komentára. Kamera filmu je pokojná, akoby zdržanlivá, a navodzuje pocit prirodzeného plynutia času. Filmové rozprávanie nám tak dáva priestor na zamyslenie a umožňuje ponoriť sa do vlastných pocitov. Nechá na nás pôsobiť realitu, ktorú zachytáva bez príkras či súdenia.
Ako mi v rozhovore povedal Tomáš Bačo, pri natáčaní sa snažili maximálne rešpektovať súkromie svojich postáv. Zodpovednosť k nim bola jednou z priorít, ktoré mali aj so Sabinou Papp „stále pred sebou“. Natoľko, že boli v prípade potreby pripravení radšej „stratiť roky práce“ ako im „zbytočne ublížiť“. V tejto súvislosti mi však nedá nezamyslieť sa, kde je hranica etiky zobrazovania detí vo filme. Napriek súhlasu ich rodičov či ich vlastnému entuziazmu považujem práve expozíciu detských tvárí a identít za mimoriadne citlivú. Kto z nás vie, čo v tomto zmysle prinesie niektorá z perspektívnych dystopických budúcností? Práve prítomnosťou detí však film získava na pálčivosti a spontánnej autenticite. V jednej zo scén napríklad sledujeme mladú matku, ako úzkostlivo umýva dcérku, ktorú svrbí telo. „Zase si sa hrala v prachu?” pýta sa jej. Bežný moment odhaľuje systémové zlyhania na mnohých úrovniach.
Vnímavé diváctvo si počas filmu nevyhnutne kladie otázku, čím si zasluhuje vlastný životný komfort a kde sa berie hranica medzi svetom naším a svetom rodiny v osade. Samotný záver túto reflexiu znásobuje. Kamera – pomyselný bocian – opäť odlieta a ľudské tváre hľadia priamo do kamery, akoby nemo obviňovali publikum, že sa prostredníctvom filmu len prizeralo ich biede, aby zas odvrátilo zrak: „Na Slovensku je 600 vylúčených rómskych osád,“ dopovedá záverečný titulok filmu, „v ktorých žije viac než 100 000 ľudí bez elektriny a pitnej vody.“ V tomto kontexte som sa spolurežiséra opýtala, čo nakrúcanie filmu podľa neho ich protagonistkám a protagonistom prinieslo. Odpoveď bola vecne sebakritická: „Riešili sme tú otázku v sebe, ale ani my sme na ňu nenašli odpoveď. Toto sú veľmi ťažké veci, pretože človek by veľmi rád pomohol, ako sa dá, ale tých možností je veľmi málo.“ Filmová Amália tak zatiaľ zostala „dieťaťom milión“. Vymaní sa niekedy ona či jej súrodenci z prostredia generačnej chudoby? A keby aj, „jedna kvetina deň neskrášli“, ako nám pripomína film.
Jazyková redakcia: Alexandra Strelková
Obrázky:
Tam, kde bocian pristál s Amáliou (r. Tomáš Bačo, Sabina Papp)
Redakcia magazínu Pontón i autorka tohto textu podporujú Kultúrny štrajk a aktivity Otvorenej Kultúry! Žiadame predovšetkým odborné a kompetentné riadenie rezortu kultúry a jednotlivých inštitúcií, zastavenie ideologicky motivovanej cenzúry a finančnú stabilizáciu sektora s dôrazom na zlepšenie finančného ohodnotenia pracujúcich a ich sociálneho zabezpečenia. Zároveň vyjadrujeme solidaritu so všetkými, ktorých sa dotýkajú deštruktívne kroky súčasnej politickej reprezentácie a neodborného kultúrneho manažmentu.
Pohľad kamery kĺže ponad vrcholky stromov. Prechádza nad tmavozeleným kobercom lesa v sprievode jednoduchej sladkobôľnej hudobnej linky. Zvuky prostredia sú utlmené, akoby nás pohltili vzdušné prúdy. Kamera dospeje k hranici lesa, za ktorou leží zopár stavieb, pridružených chatrčí či búd. Prostredie ľudí výrazne kontrastuje so zeleňou stromov, terakotový pás hliny aj z výšky zafarbujú rozsypané odpadky. Ticho lesa nahrádzajú pokriky ľudí, brechot psov a detský smiech.
Dokumentárny film Tam, kde bocian pristál s Amáliou autorského dua Tomáš Bačo a Sabina Papp, ktorý mal premiéru na festivale Jeden svet, nevtieravým spôsobom prináša pohľad na život rodiny uväznenej v cykle medzigeneračnej chudoby kdesi na východnom Slovensku. Dospelých vidíme pri bežných činnostiach, pri varení či oprave obydlí, ale aj pri odhrabávaní nahromadeného odpadu v okolí. Dej filmu sprostredkúva svedectvo o ich sústavnej snahe budovať svoj malý svet, ktorý je v príkrom rozpore s bežnou realitou slovenskej majority. Popri svete dospelých sa odvíja svet detí. Vidíme ich pri hre či pozeraní videí na mobile, alebo ako pomáhajú rodičom pri ich horúčkovitej práci okolo domu. Osada je aj krajinou zvierat, svetom psov a mačiek neurčitého veku, ponevierajúcich sa, sprevádzajúcich, oddychujúcich či hľadajúcich potravu. Často špinavých, zranených, všadeprítomných – ich prítomnosť dotvára spoločenstvo, v ktorom ľudia aj zvieratá zdieľajú neustály nedostatok.
Mnohé súvislosti, ktoré vo filme vidíme, sú nám bytostne známe, pri pohľade na realitu komunity však odhaľujú krehkosť existencie tam, kde je boj o ľudskú dôstojnosť každodennou rutinou. Dostupnosť vzdelania či hygienického prostredia sa stávajú predmetom zápasu so systémom. Silným kontrastným momentom je, naopak, posedenie rodiny v lese pri ohníku, ktoré navodzuje pocit idylickej medzihry. Divoký les stojí v protiklade voči prostrediu ľudí – pripomína, že skutočný pocit bezpečia a pohody prinášajú deťom harmonické vzťahy v rodine, ktoré v tomto prípade fungujú skôr napriek systému, nie vďaka nemu.
Film zanechá silný dojem z neokázalej prítomnosti. Ponúka priestor na sebareflexiu a umocňuje pocit blízkosti. Jedna súvislosť ma však pri sledovaní predsa vyrušila – vec vedľajšia, no zároveň kľúčová: absencia titulkov pri väčšine bezprostredne zachytených dialógov. Publikum neznalé rómskeho jazyka väčšinou vníma len voľne plynúci tok reči, ktorý vytvára akýsi bezvýznamový zvukový kolorit. Obraz nás vťahuje, ale zvuk nás ponecháva v pozícii outsidera. Protagonistky a protagonisti zostávajú v pozícii tých druhých a my len pozorujeme „zvonka“. Intimita a odosobnenie tak fungujú paralelne a navzájom sa rušia. Možno to bolo zámerom, no jedna z hlavných kvalít etnografickej observácie spočíva práve v intímnom vniknutí do života iných. Tí vo filme, samozrejme, prítomnosť štábu vnímajú, ale zjavne ju aj prijímajú, čo navodzuje unikátnu mieru bezprostrednosti. Porozumenie ich bežnej vrave by tento moment posilnilo, a zvýšilo tak dosah filmovej výpovede. Možno však ako diváctvo máme pocítiť, že do ich sveta nepatríme. Oddeľuje nás od neho systém, vnímanie reality, ale aj naše vlastné predsudky.
O život ľudí z marginalizovaných komunít sa Tomáš Bačo zaujíma dlhodobo, sám vyrastal v blízkosti známeho sídliska Luník IX v Košiciach. Pred nakrúcaním so Sabinou Papp a s terénnymi sociálnymi pracovníčkami a pracovníkmi navštívil niekoľko komunít, kým tam napokon spoznal rodinu pre svoj film. Dostal sa k nej ozaj blízko, filmový dej navodzuje pocit nenúteného spoločného trávenia času. „Zvykli si na nás a prijali nás,“ konštatuje. Scény preto neinscenovali, skôr len zaznamenávali, čo sa naokolo dialo. Takéto rozprávanie má pre mňa špecifické čaro, napokon, sama som pri filme Šťastný človek (2023) pracovala podobným spôsobom. Jeho rizikom však je, že sa v zaznamenávanej každodennosti stratíte, prípadne podľahnete akejsi exotizácii zobrazovaného. Bačo a Papp predkladajú realitu bez hodnotenia či komentára. Kamera filmu je pokojná, akoby zdržanlivá, a navodzuje pocit prirodzeného plynutia času. Filmové rozprávanie nám tak dáva priestor na zamyslenie a umožňuje ponoriť sa do vlastných pocitov. Nechá na nás pôsobiť realitu, ktorú zachytáva bez príkras či súdenia.
Ako mi v rozhovore povedal Tomáš Bačo, pri natáčaní sa snažili maximálne rešpektovať súkromie svojich postáv. Zodpovednosť k nim bola jednou z priorít, ktoré mali aj so Sabinou Papp „stále pred sebou“. Natoľko, že boli v prípade potreby pripravení radšej „stratiť roky práce“ ako im „zbytočne ublížiť“. V tejto súvislosti mi však nedá nezamyslieť sa, kde je hranica etiky zobrazovania detí vo filme. Napriek súhlasu ich rodičov či ich vlastnému entuziazmu považujem práve expozíciu detských tvárí a identít za mimoriadne citlivú. Kto z nás vie, čo v tomto zmysle prinesie niektorá z perspektívnych dystopických budúcností? Práve prítomnosťou detí však film získava na pálčivosti a spontánnej autenticite. V jednej zo scén napríklad sledujeme mladú matku, ako úzkostlivo umýva dcérku, ktorú svrbí telo. „Zase si sa hrala v prachu?” pýta sa jej. Bežný moment odhaľuje systémové zlyhania na mnohých úrovniach.
Vnímavé diváctvo si počas filmu nevyhnutne kladie otázku, čím si zasluhuje vlastný životný komfort a kde sa berie hranica medzi svetom naším a svetom rodiny v osade. Samotný záver túto reflexiu znásobuje. Kamera – pomyselný bocian – opäť odlieta a ľudské tváre hľadia priamo do kamery, akoby nemo obviňovali publikum, že sa prostredníctvom filmu len prizeralo ich biede, aby zas odvrátilo zrak: „Na Slovensku je 600 vylúčených rómskych osád,“ dopovedá záverečný titulok filmu, „v ktorých žije viac než 100 000 ľudí bez elektriny a pitnej vody.“ V tomto kontexte som sa spolurežiséra opýtala, čo nakrúcanie filmu podľa neho ich protagonistkám a protagonistom prinieslo. Odpoveď bola vecne sebakritická: „Riešili sme tú otázku v sebe, ale ani my sme na ňu nenašli odpoveď. Toto sú veľmi ťažké veci, pretože človek by veľmi rád pomohol, ako sa dá, ale tých možností je veľmi málo.“ Filmová Amália tak zatiaľ zostala „dieťaťom milión“. Vymaní sa niekedy ona či jej súrodenci z prostredia generačnej chudoby? A keby aj, „jedna kvetina deň neskrášli“, ako nám pripomína film.
Jazyková redakcia: Alexandra Strelková
Obrázky:
Tam, kde bocian pristál s Amáliou (r. Tomáš Bačo, Sabina Papp)
