Estetické potešenie „intelektuálnej“ menšiny

Upozornenie: text hovorí o sexuálnom násilí a depresii.

Film Pornomelanchólia (Pornomelancolía) režiséra Manuela Abramovicha som videla na Filmovom festivale inakosti v čase, keď som písala reportáž o práci v digitálnom sexbiznise. Prácou a prekarizáciou sa zaoberám vo výskume aj v publicistike a v tomto príspevku ponúkam perspektívu výskumníčky práce, nie filmovej kritičky alebo pracovníčky v sexbiznise. Z kinosály som odchádzala nadšená, pretože som videla film, ktorý nestigmatizuje sexbiznis aj napriek tomu, že hlavnou témou je smútok a samota. Kritizuje pornopriemysel bez toho, aby sa opieral o zjednodušené vnímanie sexuálneho vykorisťovania. Zaskočilo ma však, čo som sa o filme dozvedela počas písania.

Medzi dokumentom a fikciou

Lalo Santos je queer muž z pracujúcej triedy v Mexiku. Pracuje ako zvárač a zároveň vytvára sexuálny obsah na Twitter. Vo filme je zobrazený takmer výhradne počas práce – v továrni, na pľaci alebo doma, keď sa fotí, nakrúca, publikuje príspevky a odpovedá na správy. Ako zvárač má problém nadviazať vzťah s kolegami a dostáva sa do konfliktu s vedením: Santos je HIV pozitívny, chodieva na lekárske prehliadky, pre ktoré však prichádza o dochádzkový bonus. Prejde kastingom na pornofilm o mexickom revolucionárovi Emilianovi Zapatovi, vďaka čomu vstúpi do sexbiznisu „na plný úväzok“. Javí sa, že Santos žije v konštantnej melanchólii bez ohľadu na okolnosti.

Film sa pohybuje niekde medzi dokumentom a fikciou. Lalo Santos, hlavný protagonista, hrá verziu samého seba v príbehu voľne inšpirovanom jeho vlastným životom. Nakrúcanie porna, ktoré je tu vlastne filmom vo filme, je do istej miery skutočné, aj keď ťažko odhadnúť, do akej. Pornofilm totiž existuje ako samostatné dielo, no Zapatu v ňom narozdiel od Pornomelanchólie nehrá Santos. Abramovich v jednom z rozhovorov povedal, že aj on sám bol počas nakrúcania zmätený z toho, ktoré situácie sú reálne a ktoré fiktívne. Režisér pornofilmu o Zapatovi sa vo svojej tvorbe zaoberá mexickou identitou a históriou a Emiliano Zapata zapadá do všeobecnejšieho motívu vykorisťovania vo filme Pornomelanchólia. Bol totiž hlavnou postavou mexickej revolúcie v roku 1910 a zasadzoval sa za majetkové práva pôvodného obyvateľstva v čase kapitalistických pozemkových reforiem. Pornofilm o Zapatovi zároveň robí film zábavným, predstavuje totiž absurdné situácie bežné pri tvorbe (sexuálneho) obsahu. Nespolieha sa však na prvoplánový humor, ktorý sa v spojení so sexom ponúka. V jednej scéne Santos prednáša reč o vykorisťovaní, agituje pracujúcu triedu, aby povstala proti diktatúre, v ďalšej má sex so súdruhom, ktorý sa opiera o koňa. 

Práca v sexbiznise

Vnímanie práce v sexbiznise sa pohybuje v extrémoch, a to hlavne v súvislosti so sexuálnymi pracovníčkami. Ich práca je považovaná buď za ponižujúcu a vykorisťujúcu, alebo za finančne a psychicky emancipujúcu. Pornomelanchólia, napriek svojmu názvu, zobrazuje prácu v sexbiznise ako zamestnanie. Nespokojnosť hlavného hrdinu nevyplýva z poníženia, traumatickej skúsenosti alebo neúspechu. Naopak, je to nespokojnosť s prácou ako takou.

Vstup do sexbiznisu je pre Santosa ako queer a HIV pozitívneho človeka plynulý. V predchádzajúcom zamestnaní tajil, že berie lieky, napriek tomu, že HIV už nie je rozsudkom smrti a ten, kto sa lieči a má nedetekovateľnú vírusovú nálož, HIV neprenáša. Naopak, kolegovia na nakrúcaní sú vzájomne solidárni, radia si a zdieľajú negatívne skúsenosti. Práca v sexbiznise je pre queer a HIV+ osoby často lepšou voľbou ako práca v továrni alebo v kancelárii. Prítomnosť iných queer ľudí a destigmatizácia sú dôležitými faktormi pri výbere zamestnania a môžu prevážiť neistotu a zraniteľnosť spojené s prácou na voľnej nohe a so sexbiznisom. 

Pornomelanchólia zobrazuje niekoľko negatívnych aspektov práce v pornopriemysle a tvorby sexuálneho obsahu. Veľkou súčasťou Santosovho pracovného života je nudná repetitívna činnosť, napríklad posielanie emotikonov obdivovateľom a obdivovateľkám na Twitteri. Pri natáčaní scény do filmu sa Santos dostáva do konfliktu s režisérom, pretože naňho tlačí, aby pokračoval napriek nesúhlasu druhého herca. Tejto situácii predchádza monológ Zapatu o vykorisťovaní. Iný kolega sa pri nakrúcaní podelí so skúsenosťou: „Niekedy je im jedno ako ti je, ty mrzneš a im je to jedno. Ale zarobíš si, posielam mame každý týždeň peniaze. Kúpil som jej práčku a Netflix.“

Santos sa v tvorbe zameria výhradne na digitálne platformy. Takáto práca mu dáva priestor rozhodovať o tom, aký obsah vytvorí a kedy bude pracovať. Spomína, že na začiatku venoval veľa času úprave videí, ale zistil, že je to neefektívne. Jeho predplatiteľská základňa žiada viac obsahu, ktorý je krátky, neupravený a zobrazuje iba orgazmus. Práca sa mu čoraz väčšmi prelína s osobným životom a vytráca sa z nej kreativita. Sex pre tvorcu obsahu prechádza z osobnej sféry do pracovnej, pôžitok sa stáva nutnosťou. Každá sexuálna skúsenosť, ktorá nebola zaznamenaná, predstavuje stratu zárobku. Santos cíti, že sa z neho stáva produkt, publikum ho vidí ako „stroj na sex“ bez záujmu o jeho prežívanie.

Bezpečný priestor

Počas písania tohto textu som narazila na hercovo vyjadrenie na Twitteri. Lalo Santos sa od filmu dištancuje, pretože nesúhlasí s podmienkami, v ktorých film vznikol. „Keby som vedel, čo všetko sa stane, určite by som tento hraný dokument nenatočil,“ tvrdí. Hovorí o nedostatku citlivosti zo strany režiséra a produkcie a neprítomnosti odbornej starostlivosti o duševné zdravie. Filmovanie bolo pre Santosa náročné, nemal žiadnu predchádzajúcu skúsenosť s herectvom mimo porna a trpel depresiou. Napriek tomu, že odmietol nakrúcať sexuálne scény, bol naňho vyvíjaný tlak. S účasťou na projekte na začiatku súhlasil, pretože malo ísť o horizontálnu spoluprácu, počas ktorej sa bude dbať na starostlivosť. Santos tak zažíval nátlak ako postava v pornofilme aj ako neskúsený herec v Abramovichovom filme.

V tomto kontexte film vytvára ešte silnejší obraz o práci v sexbiznise. Napriek tomu, že režisér chcel vytvoriť film o intimite a maskulinite založený na skutočných zážitkoch z pornopriemyslu, vytvoril toxické pracovné prostredie a produkt, s ktorým sa Lalo Santos nestotožňuje. Tento príbeh nie je jedinečný, pripomína obvinenia voči niektorým osobnostiam zo sveta etického a feministického porna ako Erika Lust, Olympe de G. alebo Nico Bertrand.

Džobôľ

Pôvodný nadpis, ktorý som dala tomuto textu, bol: „I’m a hard worker, in case you need a little bit of work done.“ (Pracujem tvrdo, ak potrebuješ spraviť) Vo filme dal Santos takýto komentár fotke z továrne, na ktorej je nahý. Vo vyššie spomínanom rozhovore režisér hovorí, že Lalo Santos ho zaujal, pretože pôsobí maskulínne, vytvára o sebe obraz „mexického macha“. Mňa na tejto prezentácii zaujalo prepojenie manuálnej práce a sexuálnej práce. Vnímanie práce v sexbiznise ako zamestnania súvisí aj s vnímaním práce ako výhradne duševnej alebo manuálnej. Každá práca je do nejakej miery fyzická a každý človek predáva na trhu práce svoje telo.

Keď začneme na prácu v sexbiznise nazerať ako na prácu v zmysle zamestnania alebo džobu, môžeme sa zasadiť o zlepšenie podmienok pre pracujúcich. Taktiež môžeme prekonať jej polarizované vnímanie ako výhradne oslobodzujúcej alebo ponižujúcej. Pornomelanchólia zobrazuje človeka, ktorý je odcudzený od svojej práce ako zvárač, pornoherec aj ako tvorca sexuálneho obsahu. Protagonista pocíti moment pokoja práve vtedy, keď v role Zapatu zomiera a stvárňuje mŕtveho. Vtedy nemusí na nič myslieť, má pauzu. 

Domnievam sa, že Santosov smútok pramení aj z nespokojnosti v práci, ktorá však nie je inherentná práci v sexbiznise. Je prirodzené, že aj keď považujeme svoju prácu za dôležitú a napĺňame v nej svoj potenciál, budeme ju neznášať, ak sa stane nutnou pre naše prežitie. Santos ňou trávi všetok svoj čas, je nútený produkovať, musí splniť očakávania vo svojom online svete. Osobný život sa nedá oddeliť od toho pracovného. V ekonomickom systéme, v ktorom sa kladie dôraz na produktivitu a zisk, vysnívaná práca neexistuje. Ak sa naša spoločenská hodnota odráža od schopnosti produkovať, tak sa ľudské potreby dostávajú do úzadia. Dôsledkom je život v melanchólii. 

Rozhodla som sa však ako nadpis použiť časť vyjadrenia herca. Lalo Santos sa pýta, či je vhodné využiť ľudí bez filmovej skúsenosti, zraniteľných a trpiacich, na estetické potešenie „intelektuálnej“ menšiny. Tvrdí, že ak si nevieme klásť takéto otázky, ešte nevieme pracovať s citlivými témami bez toho, aby sme „upadli do dynamiky dominancie maskovanej za falošnú empatiu“. 

Jazyková redakcia: Alexandra Strelková

Obrázky:

Pornomelanchólia (r. Manuel Abramovich); zdroj: Luxbox Films, Epicentre Films