Óda na minimalizmus pre strednú triedu: prečo nás (ne)dojímajú Wendersove Dokonalé dni

Životným prístupom Hirajama zosobňuje ideál rodinného a spoločenského outsidera, ktorý žije podľa vlastných pravidiel a odmieta konštantný rast, nevyhnutnosť kapitalistického systému. Hoci protagonista ostáva pasívny v interakciách s ľuďmi, záblesk citového prežívania sledujeme práve v kontakte s inými životnými formami, napríklad rastlinstvom alebo prírodnými elementmi. Východiskom tohto vzťahu je japonský termín komorebi – prenikanie slnečných lúčov skrz vetvičky stromov. Tento vizuálny jav využíva Wenders ako neverbálny komunikačný kanál medzi protagonistom a mestskou zeleňou, ktorej Hirajama opakovane venuje skúmavé pohľady. Pozorovanie mestskej topografie sa následne prepisuje do snových sekvencií. Čiernobiela hra svetla a tmy – listov a slnka – odhaľuje meditatívny rozmer tejto ekocentrickej perspektívy. Ak nás Wenders cez terénne nahrávky pulzujúceho mesta v Lisabonskom príbehu (Lisbon Story, 1994) motivoval nastražiť uši, teraz nám velí napnúť zrak.

Wenders však zobrazuje „neprirodzenosť“ konzumného a na zisk orientovaného života aj oveľa prvoplánovejšie, na postave muža bez domova. Ten sa epizodicky objavuje v každodennej scenérii parkov a ulíc, ktorými Hirajama prechádza, pričom jeho zasadenie do prostredia je opakovane schematické: objímanie stromov s výrazom spokojnosti kontrastuje s nekoordinovanými pohybmi a zmätkom pri prechádzaní cez križovatku. Wenders hlása návrat k prírode, avšak dosť insitným spôsobom.

Devízou Wendersovej filmárskej praxe je schopnosť nasať rôzne krajinné scenérie, či už ide o rozľahlé horizonty americko-mexického pohraničia vo filme Paríž, Texas (Paris, Texas, 1984), alebo zvučné predmestia portugalskej metropoly v spomínanom Lisabonskom príbehu. Zdá sa, že tentoraz sa mu podarilo preniknúť do Tokia. Nenútenú atmosféru miestnych kúpeľov striedajú komorné bistrá či panoramatické zábery na dopravné uzly. Cez čelné sklo auta upratovacej služby nám Wenders tlmočí svoje intímne dojatie zo špecifickej dynamiky mesta. Pachuť turizmu však zanecháva lipnutie na amerických punkrockových hitoch 70. a 80. rokov, z ktorých je vyskladaný celý soundtrack. Tie sa vtieravo rozliehajú nad nekorešpondujúcim prostredím, akoby európske publikum potrebovalo návod na čítanie mesta, jeho stráviteľnú verziu. Aj preto sa Wendersovi napriek priamo tematizovanému cestovateľskému skepticizmu nepodarilo snímku zbaviť nánosov propagačného filmu (pre Tokyo Toilet Project, ktorým pôvodne aj mal byť, ako režisér sám uvádza v interview pre Guardian).

Film si okrem iného dáva za cieľ zobraziť akt fyzickej práce ako hodnotu, o ktorú prichádzame s aktuálnym rozmachom virtuálnych korporátnych džobov. Tie nás oberajú o kontakt s výsledným produktom aj adresátom našej práce – teda dôvodom, prečo ju vlastne vykonávame. Dokazujú to trápne i úsmevné Hirajamove interakcie s používateľmi a používateľkami toaliet. Aj kompozícia filmu zdôrazňuje hodnotu procesu, ani nie tak dĺžkou záberov, ako neúnavným opakovaním jednotlivých pracovných úkonov. Wenders nezobrazuje prácu ako činnosť s dôsledkami (v podobe psychického a fyzického vyčerpania), ale ako koncept, jej prikrášlenú podobu bez potu a zápachu. Obdobne romantizovane vyznieva aj Wendersov portrét slobodnej matky v jeho črte Watching a Working Woman (vo voľnom preklade Pozorovať pracujúcu ženu), ktorá sprevádzala nedávnu prehliadku dámskej kolekcie AW 2024 japonskej značky Undercover. Podľa Wendersovho modelu pôsobí pracujúca žena nadmieru vyrovnane, spokojne a odpočinuto, ani stopy po úzkosti človeka mučeného životnými okolnosťami ako v Americkom priateľovi (Der amerikanische Freund, 1977), kde kombinácia zdravotných problémov a nedostatku peňazí ústi do fatálnych rozhodnutí.

Z hlavného hrdinu Dokonalých dní srší neochvejná spokojnosť, ktorú neohrozuje nedostatočné finančné ohodnotenie či spoločenský kredit jeho zamestnania – zadosťučinenie plynie z dobre odvedenej práce a zo služby druhým. Wendersovo utopické zobrazenie práce však nie je úspešným cvičením v imaginácii. Nejde ani tak o to, že prácu zasadzuje do všeobecne nerealistického prostredia najkrajších verejných toaliet na svete. Tie môžeme obviniť akurát z konformnej vizuality, ktorá sa spolieha na architektonickú vyspelosť japonského veľkomesta a čisté línie značky Uniqlo (tá sa postarala o niektoré kostýmy). Ale režisér sa navyše cielene vyhýba negatívnym zmyslovým podnetom, pocitom hnusu, nechutnosti, odporu či špiny. Či už ide o telo mesta, alebo postáv, v oboch prípadoch Wenders popiera mnohé zmyslové aspekty fyzična, akoby sa vysmieval sociálnej realite svojho obecenstva. Snaha predstaviť si alternatívne prístupy k práci tak razom opadne.

Pre svoju vizuálnu sterilitu, príznačnú pre privilegované vrstvy obyvateľstva, nemajú Dokonalé dni nič spoločné so skutočnou manuálne pracujúcou triedou. Hirajama napokon disponuje rodinným aj majetkovým zázemím a pre tento štýl života sa sám rozhodol. Wenders vôbec nemá na zreteli pracujúcu triedu, iba využíva imperatív jednoduchosti a skromnosti, aby prehovoril k tej strednej. Protagonista, ktorý odmieta blahobyt výmenou za asketické duchovno, sa má stať jej vzorom a potvrdením tézy, že sa nemožno dožadovať oboch (istého komfortu a naplneného života) zároveň. Namiesto dôveryhodnej problematizácie práce (jej podmienok, ohodnotenia či prekariátu) sa nám od Wendersa dostáva len naivnej predstavy, že prostota a fyzická námaha nám prinesú šťastie. Dokonalé dni ignorujú nutnosť systémových zmien, pričom zodpovednosť prenášajú na jednotlivca. Zbavte sa komodít, zbavte sa pozlátka, vzťahov, záväzkov, prijmite samotu, žite v prítomnom okamihu, rezignujte na budúcnosť – Wenders nás vedie k individuálnemu šťastiu postavenom na vlastnej integrite a vnútornom sebavedomí. Je práve takýto individualizmus cestou zo začarovaného kruhu príjmov a výdavkov? Ako dieťa z nižšej strednej triedy by ma v pätnástich takýto eskapizmus určite dojal. S odstupom vo mne vyvoláva dojem tínedžerského sebectva a naivity – podobne skepticky sa dnes pozeráme na dedičstvo kultúrnych revolúcií 60. rokov.

Dokonalé dni symptomaticky uvádza pieseň Perfect Day od Lou Reeda – odtiaľ aj názov samotného filmu. Vo svojom oduševnení z nanovo sa črtajúceho dňa Wenders akoby zabudol, že pieseň nie je len vzletným zachytením šťastia, ale opisuje disociačný zážitok z heroínu. Ten plní úlohu oporného bodu („you just keep me hanging on“), pretože ľudí niet. Je samota skutočne receptom na Dokonalé dni?

Jazyková redakcia: Alexandra Strelková

Obrázky:

Dokonalé dni (r. Wim Wenders)