Dejiny filmu a smrti
Redakcia magazínu Pontón i autor tohto textu podporujú Kultúrny štrajk a aktivity Otvorenej Kultúry! Žiadame predovšetkým odborné a kompetentné riadenie rezortu kultúry a jednotlivých inštitúcií, zastavenie ideologicky motivovanej cenzúry a finančnú stabilizáciu sektora s dôrazom na zlepšenie finančného ohodnotenia pracujúcich a ich sociálneho zabezpečenia. Zároveň vyjadrujeme solidaritu so všetkými, ktorých sa dotýkajú deštruktívne kroky súčasnej politickej reprezentácie a neodborného kultúrneho manažmentu.
Last Movies je umelecko-kurátorsko-výskumný projekt Stanleyho Schtintera o posledných filmoch, ktoré videli rôzne osobnosti 20. storočia pred svojou smrťou. Rovnomenná kniha, jeden z výstupov projektu – ďalším je mnohohodinové kontinuálne premietanie týchto filmov (uvedené aj na festivale PAF), akýsi dotyk s transcendentnom prostredníctvom pohyblivého obrazu – sa venuje 27 známym postavám z filmu, literatúry, hudby, politiky či kultúry a tiež členstvu sekty Heaven’s Gate. V jednotlivých kapitolách sa nutne nedozvedáme o ich práci a Schtinter neanalyzuje ani spomínané filmy, ide skôr o dôkladne vyrešeršované voľné eseje plné fascinujúcich príbehov, najrôznejších prepojení a historických paradoxov. Last Movies môžeme čítať ako podvratné dejiny kinematografie.
Nachádzať zmysel tvárou v tvár smrti
Hneď v úvode knihy Schtinter zdôrazňuje princíp náhody pred cieleným výberom. Ľudí, o ktorých píše, si, samozrejme, sám vybral – respektíve ide o ľudí, pri ktorých sa zrejme vedel dopátrať k ich poslednému filmu. Človek si však zväčša nevyberá, kedy niečo robí posledný raz v živote, a tak je aj posledný film výsledkom náhody. Môžeme potom tejto voľbe priradiť význam a podobne ako celému životu jej dať nejaký zmysel? Autor sa pohráva s našou racionalitou a potrebou dávať veciam zmysel, odmietať náhodu – najmä v kontexte smrti. Je posledný videný film signifikantný, dokáže odhaliť niečo o našom živote či tvorbe?
Zrejme nie. Schtinter si dáva pozor, aby neskĺzol do nadinterpretácií či dokonca konšpirácií. To mu však v jeho bádateľskej hre nebráni nachádzať rôzne paralely a súvislosti ako v prípade Rainera Wernera Fassbindera a režiséra jeho posledného filmu Michaela Curtiza (20,000 Years in Sing Sing, 1932) alebo v prípade Kurta Cobaina a hlavnej postavy filmu Piano (The Piano, r. Jane Campion, 1993). Schtinter je priznane špekulatívny, no zároveň výskumne poctivý. Zneisťuje nás a neustále nám pripomína, že naozaj ide iba o náhodou. Avšak náhodu, ktorá môže intelektuálne stimulovať.
Vo väčšine opisovaných prípadov je vzťah medzi filmom a smrťou komplexnejší. Nejde len o to, že skúmané postavy videli nejaký film a o niekoľko dní nato zomreli. Autor opisuje prípady, keď Rainer Werner Fassbinder, Sergio Leone, Charlie Parker a Boris Vian umierajú počas sledovania filmu. John Dillinger, Olof Palme a v podstate aj Lee Harvey Oswald zomierajú krátko po odchode z kina – všetci traja násilnou smrťou. Kino sa stáva priestorom smrti. Ďalších možno filmy k smrti podnietili. Až šesť z vybraných postáv – Friedrich Wilhelm Murnau, Boris Vian, Pier Paolo Pasolini, Bette Davis, Stanley Kubrick a Jean-Luc Godard – videlo ako posledný svoj vlastný film, respektíve v jednom prípade jeho trailer.
Samozrejme, s najväčšou pravdepodobnosťou ide o skreslené údaje – to, aké filmy títo ľudia videli pred smrťou, vieme aj preto, že ich práve dokončovali, zúčastňovali sa na retrospektíve alebo podľahli streľbe pri východe z kina. Okolnosti smrti sa stali súčasťou ich príbehu, a preto sa aj dostali do výberu. Vysoký počet filmových osobností v knihe, ktoré zomreli v súvislosti s filmom, je však zarážajúci, a ak si nedáme pozor, až mýtotvorný. Možno sa nám vybavuje postava Glorie Swanson v Sunset Boulevard (r. Billy Wilder, 1950), ktorá dookola pozerá svoje staré filmy, možno je to prejav ultimátnej cinefílie, pohltenia a oddanosti filmu, keď je kinematografii zasvätený nielen celý život, ale aj smrť. A možno je to obyčajná irónia osudu.
Eseje o filme, vrahoch, vlčiakoch, jedle
Väčšinu kapitol knihy možno čítať ako samostatné eseje, ktoré využívajú osobu a jej posledný film ako východisko rôznych úvah. Tieto časti sú plné voľnosti a Schtinter v nich zručne vytvára pomerne divoké asociácie, ako napríklad v kapitole o Olofovi Palmem, keď prechádza od umeleckých falšovateľov a filmu F ako falzifikát (F for Fake, r. Orson Welles, 1973) cez viedenské podzemia vo filme Tretí muž (The Third Man, r. Carol Reed, 1949), Hasana Ibn Sabáha a sektu Asasínov v iránskej pevnosti Alamút až po Andreja Tarkovského. Inokedy poukazuje na paradoxy histórie, ako v prípade Anny Frank a jej posledného filmu v hlavnej úlohe s Rin Tin Tinom, nemeckým ovčiakom, obľúbeným plemenom nemeckých nacionalistov, a zároveň naznačuje paralely medzi hollywoodskym marketingom a nacistickou propagandou. Alebo využije záľubu Elvisa Presleyho (posledný film: Agent, ktorý ma miloval; The Spy Who Loved Me, r. Lewis Gilbert, 1977) a postavy Jamesa Bonda v jedle a pití, aby sa venoval tomu, ako sa táto ich vášeň prejavovala v ich piesňach, románoch a filmoch.
Iné časti knihy sa viac pridržiavajú kinematografie a filmovej kultúry. Kapitola o Johnovi Dillingerovi približuje spoločenskú klímu 20. a 30. rokov minulého storočia v USA, politickú a hospodársku situáciu, ktorá umožnila nárast zločinu, a akýsi súboj životných filozofií na opačných stranách zákona – ako ho tematizuje aj Dillingerov posledný videný film Dráma z Manhattanu (Manhattan Melodrama, r. W. S. Van Dyke, George Cukor, 1934). Je však v prvom rade úvahou, nakoľko Dillinger ako veľký fanúšik kinematografie modeloval svoj život podľa filmových vzorov, do akej miery on sám urobil zo svojho života film. A ako sa J. Edgar Hoover snažil tento „film“ režírovať a prekresľovať Dillingerov život podľa seba. Schtinter tak prichádza k otázke, kto má moc rozprávať príbehy – vrátane filmov, ktoré neskôr o Dillingerovi vznikli. Ako pripomína, (zhodou okolností?) v ten istý mesiac, ako Dillingera zastrelili, začal Hollywood naplno dodržiavať takzvaný Haysov kódex, teda systém autocenzúry, ktorý na viac ako tri desaťročia určoval, čo sa mohlo a nemohlo v štúdiových filmoch zobrazovať.
O vplyve filmov či popkultúry na sebaštylizáciu a život jednotlivca hovorí aj dvojkapitola o Johnovi Fitzgeraldovi Kennedym a Leem Harveym Oswaldovi. Kennedyho posledným filmom bol titul Srdečné pozdravy z Ruska (From Russia with Love, r. Terence Young, 1963) a ľahko sa nájdu paralely medzi jeho a Bondovým uhladeným, charizmatickým imidžom spojeným s bohatstvom, luxusom a ženami. Schtinter sa pozerá aj na ďalších prezidentov USA a ukazuje, ako sa vo výbere filmov, ktoré mali radi a sledovali v Bielom dome, odráža ich osobnosť a politika. Cez osobnosť Kennedyho a jeho otca taktiež hovorí o prepojeniach medzi Hollywoodom a politikou a pripomína nám vplyv takzvaného Zapruderovho filmu, ktorý zachytáva moment zastrelenia Kennedyho, na experimentálnu kinematografiu.
Schtinter v esejach otvára množstvo tém, pričom neraz ostávajú iba v náznakoch. Využíva veľa drobných odbočiek, čo robí text bohatým a podnetným. Rozpráva príbehy a niekedy za nimi nachádza významy, niekedy pred nás iba položí informáciu, akoby testoval našu tendenciu vytvárať kauzálne prepojenia aj tam, kde kauzalita nie je – napríklad keď nám povie, že Baynes Barron, herec v hlavnej úlohe v poslednom filme Leeho Harveyho Oswalda War Is Hell (r. Burt Topper, 1961), sa narodil v rovnaký deň ako Kennedy. Alebo keď rieši symboliku Picassovej sošky sovy, ktorá sa nachádzala v Kennedyho hotelovom apartmáne poslednú noc pred jeho smrťou. Poznamenáva, že sova je v Macbethovi zvestovateľom smrti kráľa a anagram Lee Harvey Oswald je a shy owl revealed (plachá sova odhalená). Schtinter sa zámerne pohybuje na hrane konšpirácií, pohráva sa s nami.
Alternatívne dejiny kinematografie
Ako pripomína Erika Balsom v predhovore knihy, filmová teória sa vzťahom medzi smrťou a kinematografiou zaoberá už celé storočie. Schtinter na túto tradíciu nadväzuje a vytvára akési alternatívne dejiny kinematografie, navyše so svojskou chronológiou, keď sú jednotlivé kapitoly zoradené podľa dátumov úmrtí jednotlivých osobností. Vo výsledku ide o nesystematické rezy dejinami, ktoré vytvárajú svoj vlastný systém. Implicitne nám ukazuje, že historiografia vždy vyberá a redukuje, je vlastne arbitrárna.
Autor dáva nový život rozprávaniu dejín prostredníctvom veľkých postáv – a áno, ide najmä o postavy mužské, pracujúce v euroamerickom kontexte. No zároveň sa od nich často vzďaľuje. Vnáša do rozprávania príbehy menej známych až zabudnutých osobností, vracia ich do dejín. Z nejakého dôvodu sa neraz cez rôzne personálne prepojenia dostane k filmovej sérii o Jamesovi Bondovi, čo je motív, ktorý sa zvláštnym spôsobom vinie celou knihou.
Aj keď Last Movies nie je akademická kniha – Schtinter píše voľne, s humorom a neraz so sarkastickými poznámkami –, je za ňou kvalitný výskum a obsahuje množstvo historického poznania. Autor viackrát rozbíja mýty okolo smrti jednotlivých osôb alebo faktograficky opravuje zobrazenie ich smrti v biografických filmoch, aj keď to nie je hlavnou témou jeho esejí. Niekedy pátra, ktorý film mohol byť ten posledný, a nie vždy ho s istotou dokáže určiť. Najmä vtedy, keď niekto zomrel počas sledovania televízie. Napríklad v kapitole o Charliem Parkerovi detailne opisuje televízny program v daný deň a my zrazu nahliadneme do bežného vysielania v polovici 50. rokov minulého storočia, do programovej skladby a typov relácií. V ďalších častiach knihy potom môžeme vidieť, ako sa televízia premieňala.
Sledovať vlastnú smrť
V doslove sa Nicole Brenez podrobnejšie venuje úmrtiu Jeana-Luca Godarda. Správa o jeho skone totiž nevyšla po tom, čo zomrel, ale v čase, keď mal dohodnutý termín na klinike pre asistovanú smrť. Godard teda v posledných momentoch svojho života sledoval v médiách budúcnosť, svoj vlastný odchod. Smrť môžeme chápať ako jeho posledný film. Film, ktorý taktiež režíroval. Film, ktorým porazil náhodu.
Jazyková redakcia: Alexandra Strelková
Obrázok:
Fotografia knihy Last Movies
Redakcia magazínu Pontón i autor tohto textu podporujú Kultúrny štrajk a aktivity Otvorenej Kultúry! Žiadame predovšetkým odborné a kompetentné riadenie rezortu kultúry a jednotlivých inštitúcií, zastavenie ideologicky motivovanej cenzúry a finančnú stabilizáciu sektora s dôrazom na zlepšenie finančného ohodnotenia pracujúcich a ich sociálneho zabezpečenia. Zároveň vyjadrujeme solidaritu so všetkými, ktorých sa dotýkajú deštruktívne kroky súčasnej politickej reprezentácie a neodborného kultúrneho manažmentu.
Last Movies je umelecko-kurátorsko-výskumný projekt Stanleyho Schtintera o posledných filmoch, ktoré videli rôzne osobnosti 20. storočia pred svojou smrťou. Rovnomenná kniha, jeden z výstupov projektu – ďalším je mnohohodinové kontinuálne premietanie týchto filmov (uvedené aj na festivale PAF), akýsi dotyk s transcendentnom prostredníctvom pohyblivého obrazu – sa venuje 27 známym postavám z filmu, literatúry, hudby, politiky či kultúry a tiež členstvu sekty Heaven’s Gate. V jednotlivých kapitolách sa nutne nedozvedáme o ich práci a Schtinter neanalyzuje ani spomínané filmy, ide skôr o dôkladne vyrešeršované voľné eseje plné fascinujúcich príbehov, najrôznejších prepojení a historických paradoxov. Last Movies môžeme čítať ako podvratné dejiny kinematografie.
Nachádzať zmysel tvárou v tvár smrti
Hneď v úvode knihy Schtinter zdôrazňuje princíp náhody pred cieleným výberom. Ľudí, o ktorých píše, si, samozrejme, sám vybral – respektíve ide o ľudí, pri ktorých sa zrejme vedel dopátrať k ich poslednému filmu. Človek si však zväčša nevyberá, kedy niečo robí posledný raz v živote, a tak je aj posledný film výsledkom náhody. Môžeme potom tejto voľbe priradiť význam a podobne ako celému životu jej dať nejaký zmysel? Autor sa pohráva s našou racionalitou a potrebou dávať veciam zmysel, odmietať náhodu – najmä v kontexte smrti. Je posledný videný film signifikantný, dokáže odhaliť niečo o našom živote či tvorbe?
Zrejme nie. Schtinter si dáva pozor, aby neskĺzol do nadinterpretácií či dokonca konšpirácií. To mu však v jeho bádateľskej hre nebráni nachádzať rôzne paralely a súvislosti ako v prípade Rainera Wernera Fassbindera a režiséra jeho posledného filmu Michaela Curtiza (20,000 Years in Sing Sing, 1932) alebo v prípade Kurta Cobaina a hlavnej postavy filmu Piano (The Piano, r. Jane Campion, 1993). Schtinter je priznane špekulatívny, no zároveň výskumne poctivý. Zneisťuje nás a neustále nám pripomína, že naozaj ide iba o náhodou. Avšak náhodu, ktorá môže intelektuálne stimulovať.
Vo väčšine opisovaných prípadov je vzťah medzi filmom a smrťou komplexnejší. Nejde len o to, že skúmané postavy videli nejaký film a o niekoľko dní nato zomreli. Autor opisuje prípady, keď Rainer Werner Fassbinder, Sergio Leone, Charlie Parker a Boris Vian umierajú počas sledovania filmu. John Dillinger, Olof Palme a v podstate aj Lee Harvey Oswald zomierajú krátko po odchode z kina – všetci traja násilnou smrťou. Kino sa stáva priestorom smrti. Ďalších možno filmy k smrti podnietili. Až šesť z vybraných postáv – Friedrich Wilhelm Murnau, Boris Vian, Pier Paolo Pasolini, Bette Davis, Stanley Kubrick a Jean-Luc Godard – videlo ako posledný svoj vlastný film, respektíve v jednom prípade jeho trailer.
Samozrejme, s najväčšou pravdepodobnosťou ide o skreslené údaje – to, aké filmy títo ľudia videli pred smrťou, vieme aj preto, že ich práve dokončovali, zúčastňovali sa na retrospektíve alebo podľahli streľbe pri východe z kina. Okolnosti smrti sa stali súčasťou ich príbehu, a preto sa aj dostali do výberu. Vysoký počet filmových osobností v knihe, ktoré zomreli v súvislosti s filmom, je však zarážajúci, a ak si nedáme pozor, až mýtotvorný. Možno sa nám vybavuje postava Glorie Swanson v Sunset Boulevard (r. Billy Wilder, 1950), ktorá dookola pozerá svoje staré filmy, možno je to prejav ultimátnej cinefílie, pohltenia a oddanosti filmu, keď je kinematografii zasvätený nielen celý život, ale aj smrť. A možno je to obyčajná irónia osudu.
Eseje o filme, vrahoch, vlčiakoch, jedle
Väčšinu kapitol knihy možno čítať ako samostatné eseje, ktoré využívajú osobu a jej posledný film ako východisko rôznych úvah. Tieto časti sú plné voľnosti a Schtinter v nich zručne vytvára pomerne divoké asociácie, ako napríklad v kapitole o Olofovi Palmem, keď prechádza od umeleckých falšovateľov a filmu F ako falzifikát (F for Fake, r. Orson Welles, 1973) cez viedenské podzemia vo filme Tretí muž (The Third Man, r. Carol Reed, 1949), Hasana Ibn Sabáha a sektu Asasínov v iránskej pevnosti Alamút až po Andreja Tarkovského. Inokedy poukazuje na paradoxy histórie, ako v prípade Anny Frank a jej posledného filmu v hlavnej úlohe s Rin Tin Tinom, nemeckým ovčiakom, obľúbeným plemenom nemeckých nacionalistov, a zároveň naznačuje paralely medzi hollywoodskym marketingom a nacistickou propagandou. Alebo využije záľubu Elvisa Presleyho (posledný film: Agent, ktorý ma miloval; The Spy Who Loved Me, r. Lewis Gilbert, 1977) a postavy Jamesa Bonda v jedle a pití, aby sa venoval tomu, ako sa táto ich vášeň prejavovala v ich piesňach, románoch a filmoch.
Iné časti knihy sa viac pridržiavajú kinematografie a filmovej kultúry. Kapitola o Johnovi Dillingerovi približuje spoločenskú klímu 20. a 30. rokov minulého storočia v USA, politickú a hospodársku situáciu, ktorá umožnila nárast zločinu, a akýsi súboj životných filozofií na opačných stranách zákona – ako ho tematizuje aj Dillingerov posledný videný film Dráma z Manhattanu (Manhattan Melodrama, r. W. S. Van Dyke, George Cukor, 1934). Je však v prvom rade úvahou, nakoľko Dillinger ako veľký fanúšik kinematografie modeloval svoj život podľa filmových vzorov, do akej miery on sám urobil zo svojho života film. A ako sa J. Edgar Hoover snažil tento „film“ režírovať a prekresľovať Dillingerov život podľa seba. Schtinter tak prichádza k otázke, kto má moc rozprávať príbehy – vrátane filmov, ktoré neskôr o Dillingerovi vznikli. Ako pripomína, (zhodou okolností?) v ten istý mesiac, ako Dillingera zastrelili, začal Hollywood naplno dodržiavať takzvaný Haysov kódex, teda systém autocenzúry, ktorý na viac ako tri desaťročia určoval, čo sa mohlo a nemohlo v štúdiových filmoch zobrazovať.
O vplyve filmov či popkultúry na sebaštylizáciu a život jednotlivca hovorí aj dvojkapitola o Johnovi Fitzgeraldovi Kennedym a Leem Harveym Oswaldovi. Kennedyho posledným filmom bol titul Srdečné pozdravy z Ruska (From Russia with Love, r. Terence Young, 1963) a ľahko sa nájdu paralely medzi jeho a Bondovým uhladeným, charizmatickým imidžom spojeným s bohatstvom, luxusom a ženami. Schtinter sa pozerá aj na ďalších prezidentov USA a ukazuje, ako sa vo výbere filmov, ktoré mali radi a sledovali v Bielom dome, odráža ich osobnosť a politika. Cez osobnosť Kennedyho a jeho otca taktiež hovorí o prepojeniach medzi Hollywoodom a politikou a pripomína nám vplyv takzvaného Zapruderovho filmu, ktorý zachytáva moment zastrelenia Kennedyho, na experimentálnu kinematografiu.
Schtinter v esejach otvára množstvo tém, pričom neraz ostávajú iba v náznakoch. Využíva veľa drobných odbočiek, čo robí text bohatým a podnetným. Rozpráva príbehy a niekedy za nimi nachádza významy, niekedy pred nás iba položí informáciu, akoby testoval našu tendenciu vytvárať kauzálne prepojenia aj tam, kde kauzalita nie je – napríklad keď nám povie, že Baynes Barron, herec v hlavnej úlohe v poslednom filme Leeho Harveyho Oswalda War Is Hell (r. Burt Topper, 1961), sa narodil v rovnaký deň ako Kennedy. Alebo keď rieši symboliku Picassovej sošky sovy, ktorá sa nachádzala v Kennedyho hotelovom apartmáne poslednú noc pred jeho smrťou. Poznamenáva, že sova je v Macbethovi zvestovateľom smrti kráľa a anagram Lee Harvey Oswald je a shy owl revealed (plachá sova odhalená). Schtinter sa zámerne pohybuje na hrane konšpirácií, pohráva sa s nami.
Alternatívne dejiny kinematografie
Ako pripomína Erika Balsom v predhovore knihy, filmová teória sa vzťahom medzi smrťou a kinematografiou zaoberá už celé storočie. Schtinter na túto tradíciu nadväzuje a vytvára akési alternatívne dejiny kinematografie, navyše so svojskou chronológiou, keď sú jednotlivé kapitoly zoradené podľa dátumov úmrtí jednotlivých osobností. Vo výsledku ide o nesystematické rezy dejinami, ktoré vytvárajú svoj vlastný systém. Implicitne nám ukazuje, že historiografia vždy vyberá a redukuje, je vlastne arbitrárna.
Autor dáva nový život rozprávaniu dejín prostredníctvom veľkých postáv – a áno, ide najmä o postavy mužské, pracujúce v euroamerickom kontexte. No zároveň sa od nich často vzďaľuje. Vnáša do rozprávania príbehy menej známych až zabudnutých osobností, vracia ich do dejín. Z nejakého dôvodu sa neraz cez rôzne personálne prepojenia dostane k filmovej sérii o Jamesovi Bondovi, čo je motív, ktorý sa zvláštnym spôsobom vinie celou knihou.
Aj keď Last Movies nie je akademická kniha – Schtinter píše voľne, s humorom a neraz so sarkastickými poznámkami –, je za ňou kvalitný výskum a obsahuje množstvo historického poznania. Autor viackrát rozbíja mýty okolo smrti jednotlivých osôb alebo faktograficky opravuje zobrazenie ich smrti v biografických filmoch, aj keď to nie je hlavnou témou jeho esejí. Niekedy pátra, ktorý film mohol byť ten posledný, a nie vždy ho s istotou dokáže určiť. Najmä vtedy, keď niekto zomrel počas sledovania televízie. Napríklad v kapitole o Charliem Parkerovi detailne opisuje televízny program v daný deň a my zrazu nahliadneme do bežného vysielania v polovici 50. rokov minulého storočia, do programovej skladby a typov relácií. V ďalších častiach knihy potom môžeme vidieť, ako sa televízia premieňala.
Sledovať vlastnú smrť
V doslove sa Nicole Brenez podrobnejšie venuje úmrtiu Jeana-Luca Godarda. Správa o jeho skone totiž nevyšla po tom, čo zomrel, ale v čase, keď mal dohodnutý termín na klinike pre asistovanú smrť. Godard teda v posledných momentoch svojho života sledoval v médiách budúcnosť, svoj vlastný odchod. Smrť môžeme chápať ako jeho posledný film. Film, ktorý taktiež režíroval. Film, ktorým porazil náhodu.
Jazyková redakcia: Alexandra Strelková
Obrázok:
Fotografia knihy Last Movies
