Keď sa na Vtáčnik pozerá kritický geograf
Redakcia magazínu Pontón i autor tohto textu podporujú Kultúrny štrajk a aktivity Otvorenej Kultúry! Žiadame predovšetkým odborné a kompetentné riadenie rezortu kultúry a jednotlivých inštitúcií, zastavenie ideologicky motivovanej cenzúry a finančnú stabilizáciu sektora s dôrazom na zlepšenie finančného ohodnotenia pracujúcich a ich sociálneho zabezpečenia. Zároveň vyjadrujeme solidaritu so všetkými, ktorých sa dotýkajú deštruktívne kroky súčasnej politickej reprezentácie a neodborného kultúrneho manažmentu.
Dokumentárny film Vtáčnik režisérky Evy Križkovej zachytáva subjektívne prežívanie zmien v rovnomennej bratislavskej lokalite postihnutej intenzívnou výstavbou. Fyzická premena prostredia tu pôsobí o to dramatickejšie, že ešte donedávna išlo o miesto intímneho kontaktu pozostatkov vinohradníckej krajiny s prírodou karpatského lesa. Ide síce o príbeh špecifického miesta, no ten sa vo svojej podstate (nielen) v Bratislave odohráva často, čiže ponúka aj všeobecnejšiu výpoveď o premenách mesta, ku ktorým došlo pri konfrontácii s kapitalizmom. Zoberiem vážne logline filmu „kapitalizmus z vtáčej perspektívy“ a pozriem sa na jeho obsah a na procesy, ktoré premenili toto miesto, z perspektívy mne vlastnej: mestské premeny budem pozorovať optikou kritickej politickej geografie. Tá si tradične všíma napríklad to, aké politicko-ekonomické procesy a vzťahy umožňujú vznik konkrétnych priestorových dynamík a foriem. Pozornosť zameraná na sociálno-priestorovú podmienenosť však má aj opačný vektor a zaujímať nás napríklad môže, ako sa produkcia priestoru podieľa na vzniku a reprodukcii sociálnych hierarchií.
Nebudem teda hovoriť o umeleckých kvalitách filmu, rovnako sa vyhnem ornitologickým aspektom diela, hoci tvoria jeho významnú súčasť, ale pozriem sa na problém produkcie priestoru v historicky špecifickom kontexte postsocialistického neoliberalizmu. Skúsim priblížiť niektoré momenty určujúce charakter bratislavskej urbanizácie ostatných dekád a poukážem na súvislosti, pre ktoré sa vo filme nenašlo miesto, respektíve boli iba naznačené, a takto sa pokúsim dorozprávať isté dôležité časti príbehu.
Film prostredníctvom obrazov a výpovedí protagonistov a protagonistiek dáva diváctvu možnosť zazrieť fragmenty klasického príbehu stretu lokality s neoliberálnym kapitalizmom. V tomto príbehu prejavia o privatizované pozemky záujem oslobodené súkromné subjekty realizujúce trhové výmeny, aby mohli v deregulovanom prostredí maximálne zhodnotiť svoje investície a posilniť svoj elitný status. Film priamo odkazuje na mnohé z konkrétnych problémov postsocialistického urbanizmu vrátane privatizácie a privatizmu, nepreniknuteľných brán a plotov, absencie komunity a spoločenstva v nových obytných súboroch, nedostatku verejného priestoru, slabého plánovania a nedostatočnej regulácie, kľúčovej úlohy súkromného sektora a kapitálu pri premene mesta, sociálnych a triednych rozdielov pri vnímaní hodnoty miesta i schopnosti vlastné vízie presadiť.
Na chvíľu však ešte zmeňme perspektívu a pozrime sa na Vtáčnik nielen z výšky, ale pripomeňme si niektoré dávnejšie momenty, ktoré predchádzali a nevyhnutne viedli k divokej a v mnohých ohľadoch problematickej výstavbe na svahoch nad mestom.
Ako sa z viníc stali stavebné pozemky?
Svahy Malých Karpát si z kedysi rozsiahlych území bratislavských vinohradov zachovali svoj charakter najdlhšie. V priebehu 20. storočia bol dokonca ešte posilňovaný, kým na iných územiach už vinice ustupovali rýchlo rastúcemu mestu. Boli to práve vinohrady, teda viacerými zákonmi a normami chránený typ poľnohospodárskej pôdy, ktoré bolo možné po roku 1989 postupne premeniť na lukratívne rezidenčné projekty spájajúce blízkosť centra a lesa s exkluzívnym výhľadom na mesto.
Privatizácia veľkej časti vinohradov prebieha najmä v rokoch 1993 – 1995 prostredníctvom reštitúcií, no veľmi rýchlo dochádza k ďalším prevodom majetkov, pričom tentoraz začína formujúca sa skupina vlastníkov vykazovať špecifickejšie črty. Nájdeme medzi nimi mená ako Dušan Muňko, Alexander Rozin či manželia Ficovci. Poslední menovaní kupujú relatívne malý vinohrad až v roku 2002, teda v čase, keď v dôsledku tlaku vlastníčok a vlastníkov dochádza v lokalite k prvým zmenám územných plánov, na základe ktorých je možné na vybraných pozemkoch stavať, čím sa zásadne mení aj ich ekonomická hodnota. V roku 2002 schválilo mestské zastupiteľstvo i miestne zastupiteľstvo Nového Mesta aktualizácie veľkého územného plánu, respektíve územného plánu zóny Podhorský pás, ktoré ohlasovali proces významných zmien na poli regulácie výstavby v lokalite.
V roku 2002 vtedajší hlavný architekt bratislavského Nového Mesta vyjadril presvedčenie, že ak budú pri výstavbe dodržané regulatívy a zachová sa určité percento zelene, mohli by domy na svahu pôsobiť „ako perličky“. Sám si masívnu výstavbu nedokázal predstaviť aj pre investičnú náročnosť danú absenciou technickej a dopravnej infraštruktúry. Nasledovali ďalšie zmeny územných plánov na úrovni mesta či zóny, ktoré postupne sprístupňovali čoraz rozsiahlejšie plochy čoraz intenzívnejšej výstavbe. Proces vyvrcholil prijatím mestského územného plánu v roku 2007. Koalícia KDH – SDKÚ, ktorá v komunálnych voľbách 2006 ovládla mestské zastupiteľstvo, prerazila odpor verejnosti a komisie životného prostredia a schválila dokument, ktorý určuje hlavné parametre rozvoja do dnešných dní.
Takýto vývoj musel nepríjemne zaskočiť všetkých elitných novovlastníkov hlasno prezentujúcich svoje vinohradnícke ambície. Spomeňme naposledy manželov Ficovcov, nie preto, že by boli najväčšími hráčmi v Podhorskom páse – to určite nie sú –, ale preto, aby sme si na príklade smoliarov vystavených verejnej kontrole médií ilustrovali, akú motiváciu mohli mať skupiny ľudí disponujúce informáciou či dokonca istými možnosťami vplývať na parametre novej regulácie. Menovaní tu kúpili vinicu s rozlohou 800 m2 v spomínanom roku 2002 za 37 tisíc korún, teda štvorcový meter vyšiel na čosi vyše 46 korún (1,53 eura). Pred pár rokmi sa jeho cena za štvorcový meter odhadovala na 200 eur, čo zrejme postačilo ako satisfakcia za nenaplnené sny o fľaškovaní frankovky, ktoré skončili zaliate v betóne. V každom prípade bola skupina nových vlastníkov pozemkov súčasťou zásadnej intenzifikácie kapitálovo-akumulačných procesov na území, pričom toto skokové urýchlenie významne obohatilo vybranú skupinu zúčastnených. To, že na výsledný urbanizmus sa nepozerá vždy ľahko, je vedľajšie.
Kritický pohľad
Film Vtáčnik prostredníctvom rôznych fragmentov zachytáva aktuálnu situáciu na svahu nad mestom, ktorá je konfrontovaná s miznúcim svetom režisérkinho detstva. Jeho kľúčovým prvkom boli práve momenty blízkosti prírodného prostredia.
Výstavba v zóne Podhorský pás atakovala najskôr a doteraz najintenzívnejšie práve svahy Vtáčnika, kde sa realizuje celý rad projektov, zjavne už nie „perličkového“ typu. O to zanietenejšie odkazujú vo svojich názvoch na rôzne aspekty vinohradníctva či názvy vŕškov v okolí, samotný Vtáčnik nevynímajúc. Vznikajúca štruktúra, ktorá odráža a normalizuje nové sociálne hierarchie, však namiesto kontaktu s prírodou ponúka bezpečnosť za bránou „uzavretej komunity“, pričom jednotlivé projekty tu spolu súťažia aj o posledné výhľady, miznúcu blízkosť lesa či fyzické možnosti jedinej prístupovej komunikácie.
Film si všíma dôsledky individualizmu a presadzovania súkromných záujmov na úkor tých kolektívnych alebo verejných. Jedným z príkladov je poukázanie na privatizmus definujúci nové obytné súbory. Limitovaná miera sociálnej interakcie a širšej sociálnej identifikácie sa stáva pre nové priestory príznačná. Neexistencia verejného priestoru je tu spolu so všadeprítomnými bariérami inštrumentálna pri produkcii atomizovaného jednotlivca a núti pozorovateľa uvedomiť si skutočnosť, že prostredie, ktoré dnes budujeme, nielen zrkadlí aktuálne spoločenské pomery, ale má aj schopnosť formovať zmýšľanie, správanie a „prirodzenosť“ človeka v budúcnosti.
Film tak na viacerých rovinách kreslí obrazy neveselej sociálnej reality transformujúceho sa miesta. Sociálne hierarchie a konflikty, niektoré celkom explicitné, iné len naznačené, sa však zjavujú už ako hotové – nevidíme, ako sa tieto hierarchie a konflikty formovali a akú úlohu pri ich vzniku zohrali práve budovateľské projekty na karpatských svahoch či inde v Bratislave. Ako jeden príklad z mnohých nech poslúži scéna, kde staršiemu pánovi do ešte staršej záhrady nový vlastník ešte novšej vily nechal vyústiť ventiláciu svojich garáží. Táto scéna pripomenie, že jednotlivé vlastníctvo kúska pôdy nestačí. Musí ho byť dosť na to, aby definovalo zásadne vyšší spoločenský status a s ním spojenú moc oslobodenú nielen od noriem morálnych, no schopnú ohnúť aj normy právne.
Tu však treba dodať, že samotná produkcia priestoru je nástrojom vytvárania a reprodukcie sociálnych nerovností. Ako bolo naznačené v krátkom historickom exkurze, neoliberalizmus je viac než len výstredná ekonomická teória, ktorej lokálna aplikácia bráni kvalitnému urbanizmu. Vo svojej podstate predstavuje triedny projekt. Ten sa vyznačuje stratégiami, kam môžu patriť aj konkrétne projekty urbanizácie, ktoré pod rúškom hodnotovej neutrality rozširujú bohatstvo a posilňujú moc ekonomickej elity a zároveň znižujú ochranu a príležitosti neprivilegovaných skupín či prírodných systémov.
Hoci sa Vtáčnik na kapitalizmus pozerá z výšky a kľúčové otázky kladie skôr v náznakoch, na viacerých miestach mu je vlastná perspektíva kritickej geografie a jej nazeranie na priestor a produkciu priestoru zbavených domnelej nevinnosti. Túto skutočnosť dokladá aj ambícia tvorcovstva filmu na jeho spoločenský presah v podobe kampane za zmenu politík mestského rozvoja. Uvidí sa, do akej miery sa plánované diskusie z vtáčej perspektívy znesú len na povrch aktuálnych stavebných technikálií alebo sa pokúsia o ponor do kritiky sociálnych vzťahov zodpovedných za produkciu a transformácie priestoru ako prostriedku akumulácie kapitálu so všetkými dôsledkami pre spoločnosť a prostredie.
Jazyková redakcia: Alexandra Strelková
Obrázky:
Vtáčnik (r. Eva Križková); zdroj: Film Expanded
Redakcia magazínu Pontón i autor tohto textu podporujú Kultúrny štrajk a aktivity Otvorenej Kultúry! Žiadame predovšetkým odborné a kompetentné riadenie rezortu kultúry a jednotlivých inštitúcií, zastavenie ideologicky motivovanej cenzúry a finančnú stabilizáciu sektora s dôrazom na zlepšenie finančného ohodnotenia pracujúcich a ich sociálneho zabezpečenia. Zároveň vyjadrujeme solidaritu so všetkými, ktorých sa dotýkajú deštruktívne kroky súčasnej politickej reprezentácie a neodborného kultúrneho manažmentu.
Dokumentárny film Vtáčnik režisérky Evy Križkovej zachytáva subjektívne prežívanie zmien v rovnomennej bratislavskej lokalite postihnutej intenzívnou výstavbou. Fyzická premena prostredia tu pôsobí o to dramatickejšie, že ešte donedávna išlo o miesto intímneho kontaktu pozostatkov vinohradníckej krajiny s prírodou karpatského lesa. Ide síce o príbeh špecifického miesta, no ten sa vo svojej podstate (nielen) v Bratislave odohráva často, čiže ponúka aj všeobecnejšiu výpoveď o premenách mesta, ku ktorým došlo pri konfrontácii s kapitalizmom. Zoberiem vážne logline filmu „kapitalizmus z vtáčej perspektívy“ a pozriem sa na jeho obsah a na procesy, ktoré premenili toto miesto, z perspektívy mne vlastnej: mestské premeny budem pozorovať optikou kritickej politickej geografie. Tá si tradične všíma napríklad to, aké politicko-ekonomické procesy a vzťahy umožňujú vznik konkrétnych priestorových dynamík a foriem. Pozornosť zameraná na sociálno-priestorovú podmienenosť však má aj opačný vektor a zaujímať nás napríklad môže, ako sa produkcia priestoru podieľa na vzniku a reprodukcii sociálnych hierarchií.
Nebudem teda hovoriť o umeleckých kvalitách filmu, rovnako sa vyhnem ornitologickým aspektom diela, hoci tvoria jeho významnú súčasť, ale pozriem sa na problém produkcie priestoru v historicky špecifickom kontexte postsocialistického neoliberalizmu. Skúsim priblížiť niektoré momenty určujúce charakter bratislavskej urbanizácie ostatných dekád a poukážem na súvislosti, pre ktoré sa vo filme nenašlo miesto, respektíve boli iba naznačené, a takto sa pokúsim dorozprávať isté dôležité časti príbehu.
Film prostredníctvom obrazov a výpovedí protagonistov a protagonistiek dáva diváctvu možnosť zazrieť fragmenty klasického príbehu stretu lokality s neoliberálnym kapitalizmom. V tomto príbehu prejavia o privatizované pozemky záujem oslobodené súkromné subjekty realizujúce trhové výmeny, aby mohli v deregulovanom prostredí maximálne zhodnotiť svoje investície a posilniť svoj elitný status. Film priamo odkazuje na mnohé z konkrétnych problémov postsocialistického urbanizmu vrátane privatizácie a privatizmu, nepreniknuteľných brán a plotov, absencie komunity a spoločenstva v nových obytných súboroch, nedostatku verejného priestoru, slabého plánovania a nedostatočnej regulácie, kľúčovej úlohy súkromného sektora a kapitálu pri premene mesta, sociálnych a triednych rozdielov pri vnímaní hodnoty miesta i schopnosti vlastné vízie presadiť.
Na chvíľu však ešte zmeňme perspektívu a pozrime sa na Vtáčnik nielen z výšky, ale pripomeňme si niektoré dávnejšie momenty, ktoré predchádzali a nevyhnutne viedli k divokej a v mnohých ohľadoch problematickej výstavbe na svahoch nad mestom.
Ako sa z viníc stali stavebné pozemky?
Svahy Malých Karpát si z kedysi rozsiahlych území bratislavských vinohradov zachovali svoj charakter najdlhšie. V priebehu 20. storočia bol dokonca ešte posilňovaný, kým na iných územiach už vinice ustupovali rýchlo rastúcemu mestu. Boli to práve vinohrady, teda viacerými zákonmi a normami chránený typ poľnohospodárskej pôdy, ktoré bolo možné po roku 1989 postupne premeniť na lukratívne rezidenčné projekty spájajúce blízkosť centra a lesa s exkluzívnym výhľadom na mesto.
Privatizácia veľkej časti vinohradov prebieha najmä v rokoch 1993 – 1995 prostredníctvom reštitúcií, no veľmi rýchlo dochádza k ďalším prevodom majetkov, pričom tentoraz začína formujúca sa skupina vlastníkov vykazovať špecifickejšie črty. Nájdeme medzi nimi mená ako Dušan Muňko, Alexander Rozin či manželia Ficovci. Poslední menovaní kupujú relatívne malý vinohrad až v roku 2002, teda v čase, keď v dôsledku tlaku vlastníčok a vlastníkov dochádza v lokalite k prvým zmenám územných plánov, na základe ktorých je možné na vybraných pozemkoch stavať, čím sa zásadne mení aj ich ekonomická hodnota. V roku 2002 schválilo mestské zastupiteľstvo i miestne zastupiteľstvo Nového Mesta aktualizácie veľkého územného plánu, respektíve územného plánu zóny Podhorský pás, ktoré ohlasovali proces významných zmien na poli regulácie výstavby v lokalite.
V roku 2002 vtedajší hlavný architekt bratislavského Nového Mesta vyjadril presvedčenie, že ak budú pri výstavbe dodržané regulatívy a zachová sa určité percento zelene, mohli by domy na svahu pôsobiť „ako perličky“. Sám si masívnu výstavbu nedokázal predstaviť aj pre investičnú náročnosť danú absenciou technickej a dopravnej infraštruktúry. Nasledovali ďalšie zmeny územných plánov na úrovni mesta či zóny, ktoré postupne sprístupňovali čoraz rozsiahlejšie plochy čoraz intenzívnejšej výstavbe. Proces vyvrcholil prijatím mestského územného plánu v roku 2007. Koalícia KDH – SDKÚ, ktorá v komunálnych voľbách 2006 ovládla mestské zastupiteľstvo, prerazila odpor verejnosti a komisie životného prostredia a schválila dokument, ktorý určuje hlavné parametre rozvoja do dnešných dní.
Takýto vývoj musel nepríjemne zaskočiť všetkých elitných novovlastníkov hlasno prezentujúcich svoje vinohradnícke ambície. Spomeňme naposledy manželov Ficovcov, nie preto, že by boli najväčšími hráčmi v Podhorskom páse – to určite nie sú –, ale preto, aby sme si na príklade smoliarov vystavených verejnej kontrole médií ilustrovali, akú motiváciu mohli mať skupiny ľudí disponujúce informáciou či dokonca istými možnosťami vplývať na parametre novej regulácie. Menovaní tu kúpili vinicu s rozlohou 800 m2 v spomínanom roku 2002 za 37 tisíc korún, teda štvorcový meter vyšiel na čosi vyše 46 korún (1,53 eura). Pred pár rokmi sa jeho cena za štvorcový meter odhadovala na 200 eur, čo zrejme postačilo ako satisfakcia za nenaplnené sny o fľaškovaní frankovky, ktoré skončili zaliate v betóne. V každom prípade bola skupina nových vlastníkov pozemkov súčasťou zásadnej intenzifikácie kapitálovo-akumulačných procesov na území, pričom toto skokové urýchlenie významne obohatilo vybranú skupinu zúčastnených. To, že na výsledný urbanizmus sa nepozerá vždy ľahko, je vedľajšie.
Kritický pohľad
Film Vtáčnik prostredníctvom rôznych fragmentov zachytáva aktuálnu situáciu na svahu nad mestom, ktorá je konfrontovaná s miznúcim svetom režisérkinho detstva. Jeho kľúčovým prvkom boli práve momenty blízkosti prírodného prostredia.
Výstavba v zóne Podhorský pás atakovala najskôr a doteraz najintenzívnejšie práve svahy Vtáčnika, kde sa realizuje celý rad projektov, zjavne už nie „perličkového“ typu. O to zanietenejšie odkazujú vo svojich názvoch na rôzne aspekty vinohradníctva či názvy vŕškov v okolí, samotný Vtáčnik nevynímajúc. Vznikajúca štruktúra, ktorá odráža a normalizuje nové sociálne hierarchie, však namiesto kontaktu s prírodou ponúka bezpečnosť za bránou „uzavretej komunity“, pričom jednotlivé projekty tu spolu súťažia aj o posledné výhľady, miznúcu blízkosť lesa či fyzické možnosti jedinej prístupovej komunikácie.
Film si všíma dôsledky individualizmu a presadzovania súkromných záujmov na úkor tých kolektívnych alebo verejných. Jedným z príkladov je poukázanie na privatizmus definujúci nové obytné súbory. Limitovaná miera sociálnej interakcie a širšej sociálnej identifikácie sa stáva pre nové priestory príznačná. Neexistencia verejného priestoru je tu spolu so všadeprítomnými bariérami inštrumentálna pri produkcii atomizovaného jednotlivca a núti pozorovateľa uvedomiť si skutočnosť, že prostredie, ktoré dnes budujeme, nielen zrkadlí aktuálne spoločenské pomery, ale má aj schopnosť formovať zmýšľanie, správanie a „prirodzenosť“ človeka v budúcnosti.
Film tak na viacerých rovinách kreslí obrazy neveselej sociálnej reality transformujúceho sa miesta. Sociálne hierarchie a konflikty, niektoré celkom explicitné, iné len naznačené, sa však zjavujú už ako hotové – nevidíme, ako sa tieto hierarchie a konflikty formovali a akú úlohu pri ich vzniku zohrali práve budovateľské projekty na karpatských svahoch či inde v Bratislave. Ako jeden príklad z mnohých nech poslúži scéna, kde staršiemu pánovi do ešte staršej záhrady nový vlastník ešte novšej vily nechal vyústiť ventiláciu svojich garáží. Táto scéna pripomenie, že jednotlivé vlastníctvo kúska pôdy nestačí. Musí ho byť dosť na to, aby definovalo zásadne vyšší spoločenský status a s ním spojenú moc oslobodenú nielen od noriem morálnych, no schopnú ohnúť aj normy právne.
Tu však treba dodať, že samotná produkcia priestoru je nástrojom vytvárania a reprodukcie sociálnych nerovností. Ako bolo naznačené v krátkom historickom exkurze, neoliberalizmus je viac než len výstredná ekonomická teória, ktorej lokálna aplikácia bráni kvalitnému urbanizmu. Vo svojej podstate predstavuje triedny projekt. Ten sa vyznačuje stratégiami, kam môžu patriť aj konkrétne projekty urbanizácie, ktoré pod rúškom hodnotovej neutrality rozširujú bohatstvo a posilňujú moc ekonomickej elity a zároveň znižujú ochranu a príležitosti neprivilegovaných skupín či prírodných systémov.
Hoci sa Vtáčnik na kapitalizmus pozerá z výšky a kľúčové otázky kladie skôr v náznakoch, na viacerých miestach mu je vlastná perspektíva kritickej geografie a jej nazeranie na priestor a produkciu priestoru zbavených domnelej nevinnosti. Túto skutočnosť dokladá aj ambícia tvorcovstva filmu na jeho spoločenský presah v podobe kampane za zmenu politík mestského rozvoja. Uvidí sa, do akej miery sa plánované diskusie z vtáčej perspektívy znesú len na povrch aktuálnych stavebných technikálií alebo sa pokúsia o ponor do kritiky sociálnych vzťahov zodpovedných za produkciu a transformácie priestoru ako prostriedku akumulácie kapitálu so všetkými dôsledkami pre spoločnosť a prostredie.
Jazyková redakcia: Alexandra Strelková
Obrázky:
Vtáčnik (r. Eva Križková); zdroj: Film Expanded
