5to9: Môže byť život vo filmovom priemysle zdravý?
Redakcia magazínu Pontón i autorka tohto textu podporujú Kultúrny štrajk a aktivity Otvorenej Kultúry! Žiadame predovšetkým odborné a kompetentné riadenie rezortu kultúry a jednotlivých inštitúcií, zastavenie ideologicky motivovanej cenzúry a finančnú stabilizáciu sektora s dôrazom na zlepšenie finančného ohodnotenia pracujúcich a ich sociálneho zabezpečenia. Zároveň vyjadrujeme solidaritu so všetkými, ktorých sa dotýkajú deštruktívne kroky súčasnej politickej reprezentácie a neodborného kultúrneho manažmentu.
Upozornenie: text hovorí o psychických problémoch a samovražde.
Pracovníčky a pracovníci v audiovizuálnom priemysle začali v posledných rokoch hlasnejšie volať po zlepšení pracovných podmienok. Vznikli Asociácia slovenského dokumentárneho filmu, Asociácia scenáristov v slovenskej audiovízii (ASSA) a Kultúrne odbory. V Česku v roku 2024 viaceré udalosti v audiovízii, ako prejav Darie Kascheevovej na odovzdávaní ceny Český lev či konferencia v kampuse Hybernská, poukázali na nedostatky v sociálnom a zdravotnom zabezpečení ľudí z filmového priemyslu. Potrebu zmeny potvrdzujú aj pravidelné prieskumy britskej neziskovej organizácie Film and TV Charity. Tá od roku 2019 skúma, aká je psychická, finančná a sociálna pohoda ľudí pracujúcich vo filme a televízii. Podľa výsledkov prieskumu Looking Glass z roku 2024 označilo filmový priemysel za zdravé pracovné prostredie iba 12% opýtaných a viac ako polovica zvažuje odvetvie opustiť úplne. Výsledky prieskumu z roku 2019 spojené s osobnou skúsenosťou motivovali dánsku festivalovú dramaturgičku žijúcu v Prahe Louise Højgaard Johansen k založeniu iniciatívy Sane Cinema. V novembri na podujatí Safe & Sound Film Days, ktoré organizovala spoločnosť NINJA FILM, viedla panelovú diskusiu s názvom Ako ostať v bezpečí a duševne zdravý/á počas celého procesu natáčania filmu?
„What is the price of passion?“ stálo na jednom zo slidov jej prezentácie. Išlo o názov správy britskej dokumentárnej iniciatívy DocuMentality o psychickom zdraví dokumentaristov a dokumentaristiek. Ak cítime pre nejakú činnosť nadšenie, priam vášeň, jej hodnota pre nás rastie. Čo však urobíme v prípade, že sa cenou za ňu stane naše zdravie alebo blízke vzťahy? Čo ak po rokoch zistíme, že práca sa stala naším životom a kolegovia jedinými priateľmi? Stálo to za to? Ak sa od nás očakáva, že projekt robíme z nadšenia pre vec a dáva nám pocit hlbšieho zmyslu, máme prijať, že nebudeme spravodlivo ohodnotení? Ako dlho sa dá uživiť nadšením? Koľko rokov prejde, kým vyprchá? A čo je tým prísľubom, ktorý nás v tomto súkolí drží? Nadšením nájomné nezaplatíš, ani neustále drahšie potraviny. Dôsledkom môže byť čosi závažnejšie než existenciálna úzkosť z neudržateľného stavu práce vo filmovom priemysle. Ak sa naša situácia dlhodobo nemení, môžeme nadobudnúť pocit, že sme v nej ostali uväznení, že naše nadšenie, pocit zmyslu ani množstvo času nestačili. Že sme sa nechali oklamať očakávaním, že nič iné k pocitu plného života nepotrebujeme. Museli by sme prehodnotiť celý svoj aktívny pracovný život.
Filmy a seriály súťažia na festivaloch a rozdávajú sa za ne ceny. Výhra v súťaži, ale aj uvedenie filmu na prestížnom podujatí sú považované za úspech. Producentka Julie Marková Žáčková v panelovej diskusii spomenula, že sama sa zamýšľa nad tým, čo znamená úspech – vyhrať cenu alebo „len“ dokončiť film? Neodvádzajú trblietavé ocenenia našu pozornosť od toho zásadného – ako sa nám popri tejto práci vlastne žije? Napokon, aj dejiny najsledovanejšieho ocenenia Oscar sú poznačené snahami o potlačenie vzniku odborov.
Práca vo filmovej a seriálovej tvorbe je vnímaná ako privilégium. Nielen pre glorifikujúci obraz prúdiaci z médií, ale aj jeho internalizovaním ľuďmi, ktorí v tomto priemysle pôsobia. Už len dostať sa k takejto práci si vyžaduje talent, roky úsilia, nadobudnutý sociálny (a finančný) kapitál a často veľa šťastia. Aj to je zrejme dôvod, pre ktorý tak dlho trvalo, kým ľudia začali volať po zlepšení. V akej inej práci by bolo akceptovateľné nepretržite pracovať 15 hodín, len pár hodín si pospať a skoro ráno opätovne nastúpiť na zmenu?
Do filmu mnohí z nás vstupujú počas vysokej školy. Už tam sa stretávame s tlakom na výkon a na networking. Julie Marková Žáčková spomínala, ako počas štúdia v prvom ročníku produkcie na FAMU vznikla v jej ročníku akási súťaž o spoluprácu s režisérom, okolo ktorého bola vytvorená aura génia len vďaka nízkemu veku, v akom bol na štúdium réžie prijatý. Takáto atmosféra prispieva k vytváraniu úzkostí začínajúcich filmárov a filmárok už na pôde školy, ktorá by, naopak, mala byť bezpečným priestorom, komunitným a vzdelávacím laboratóriom filmu. Ďalší účastník diskusie, režisér a scenárista Albert Hospodářský, zase poukázal na to, že pre neho ako pre začínajúceho autora je dôležité začať so silnými koreňmi a silnou komunitou. Preto od svojich prvých filmov pracuje s rovnakým štábom, ktorému dôveruje. Producent Jakub Viktorín z produkčnej spoločnosti nutprodukcia zase zdôraznil význam otvorenej diskusie. Je podľa neho dôležité, aby osoba zo štábu, ktorá čelí nejakému problému, o ňom prehovorila a nenechávala si ho pre seba. Môže sa tak vyhnúť zbytočným nedorozumeniam, ktoré niekedy vedú aj k ukončeniu spolupráce.
Louise Højgaard Johansen v našom rozhovore hovorí o tom, čo môžeme urobiť, aby sme filmový priemysel ozdravili.
Na Slovensku v súčasnosti zažívame krízu v oblasti kultúry a obávame sa, že ovplyvní aj filmový priemysel. Máš nejakú radu, ako si v tejto spoločenskej a politickej atmosfére zachovať zdravý rozum?
Takýto rozhovor som v posledných dňoch vzhľadom na politickú situáciu okolo nás už viedla viackrát. Myslím si, že ľudia budú musieť hľadať oporu jeden v druhom a vytvárať menšie komunity. Možno budem znieť ako aktivistka, ale keď je systém rozbitý, musíme sa vrátiť ku koreňom a znovu sa spájať. Mám pocit, že sme stratili vzájomný kontakt. Neverím, že je prirodzené, že sú ľudia tak extrémne polarizovaní. A myslím si, že obrovskú úlohu v tom zohrávajú médiá. Je to o tom, aby sme sa vrátili k sebe.
V Pontóne začíname sériu rozhovorov s označením 5to9 venovanú filmovému priemyslu. Mnohí ľudia cez deň chodia do zamestnania a po pracovnom čase opäť pracujú na filmoch – od piatej do deviatej. Myslíš si, že je možné udržať si pri práci vo filme nejakú rovnováhu medzi pracovným a súkromným životom?
Úplne sa stotožňujem s konceptom 5to9. Tak som vo filme začínala aj ja. Ešte som študovala na univerzite a už som chvíľu pracovala pre CPH:DOX – sledovala som prihlásené filmy a projekty, písala heslá do katalógu. Môže byť život vo filmovom priemysle zdravý? A tým sa vlastne pýtam: je takéto niečo vôbec predstaviteľné? Alebo to vnímame ako oxymoron? To je otázka, ktorú by som chcela nastoliť v Sane Cinema v rámci podujatí a koncepcií, ktorým sa venujem.
Neexistuje na to jednoznačná odpoveď – musíme si nájsť vlastné spôsoby. Pravdepodobne som sama tým najhorším príkladom. Dlhé roky som žila prácou – až do istého momentu, keď som sa zastavila a začala uvažovať o svojej ceste. Uvedomila som si, že som tento spôsob práce nikdy nespochybňovala, pretože som bola veľmi šťastná, že môžem pracovať vo filme, v odbore, ktorý som vyštudovala a ktorý bol mojím koníčkom od ranej puberty. Myslím si, že práca vo filmovom priemysle je nesmierne súťaživá, takže keď sa nám k nej podarí dostať, sme šťastí, že to konečne vyšlo. Možno to je jeden z dôvodov, prečo máme pocit, že sa nemôžeme na nič sťažovať. Konečne sme sa dočkali a je to pre nás česť. Myslím si, že to je obrovská časť problému.
Kedy u teba nastala zmena?
V istom období som freelancovala na siedmich projektoch naraz. Prihodilo sa mi niečo v súkromnom živote a musela som sa zastaviť a aspoň z niektorých sa stiahnuť, pretože som v tom čase pociťovala naozaj veľký pracovný stres. Nevadí mi o tom otvorene hovoriť, možno to bude dokonca užitočné pre niekoho, kto to číta.
Videla som prieskumy z Veľkej Británie s mimoriadne alarmujúcimi výsledkami z britského filmového a televízneho priemyslu. V istom zmysle to bolo ako zrkadlo. Uvedomila som si, že v tom, čím si prechádzam, nie som vôbec sama. Akoby bol človek zahltený prácou a nevedieť definovať, čo je práca a čo život. V podstate nemá voľný čas. Začala som sa o tom rozprávať s ľuďmi a prišla som na to, že je to veľmi časté.
Bolo to tiež v období po lockdowne. Začala som sa rozprávať s priateľmi z filmového priemyslu a pochopila som, že túto diskusiu potrebujeme všetci, aby sme mohli zistiť, či pre seba robíme to správne. Najmä po covide. Lockdown mi tak trochu otvoril oči v celosvetovom meradle. Celá téma rovnováhy medzi pracovným a súkromným životom nadobudla iný význam po tom, čo každý z nás zažil, aké je to zostať zaseknutý doma.
Myslím, že by sme sa mali viac zamerať na to, čo je pre nás dôležité. Aké sú moje hodnoty? Aké sú moje potreby? Možno ma už dlho poháňa vášeň. A raz mi tá vášeň zrazu dôjde. Čo urobím potom? Môžem ešte pracovať vo filme? Verím, že áno. Len niekedy treba prehodnotiť motivácie. Všetci sa meníme. Myslím, že taký je život. Je zdravé meniť sa, rásť a učiť sa. A v neposlednom rade prehodnocovať svoj vzťah k práci.
Myslíš si, že sa filmový priemysel po pandémii zmenil?
Myslím, že do istej miery áno, pokiaľ ide o flexibilitu či home office. Má to však aj slabé stránky. V odvetví sa po pandémii COVID-19 prejavil fakt, že sa všetko zastavilo, najmä pre freelancerov. Pretože ako freelancerovi vám nikto nekryje chrbát, ste odkázaní sami na seba. Ak nemáte projekt alebo vás v dohľadnom čase nejaký nečaká, ako zaplatíte účty? Ďalšou veľkou výzvou pre priemysel boli štrajky v USA a to, ako ovplyvnili všetky produkcie, ktoré zvyčajne vo veľkom množstve prichádzali do Európy a využívali miestne servisné produkcie. Stále prichádzajú, no pomalšie. A trvalo oveľa dlhšie, kým sa sem vrátili. Keď nastane kríza, ukáže sa, ako veľmi je filmový svet prepojený.
Aké sú prvé nevyhnutné kroky k duševnému ozdraveniu filmového priemyslu?
Informovanosť, znalosti a tréning. Začínať si viac všímať jeden druhého. Myslím si, že to, ako rýchlo a ako dlho môžu ľudia bežať, má svoje hranice. Rovnako aj to, do akej miery môžete ľudí vyťažiť a vyžmýkať a ako dlho môžu trvať ich pracovné dni, má svoje hranice. Jedna vec je natočiť nezávislý film, druhá vec je točiť televízny seriál a byť v pohybe celé mesiace, niekedy aj roky. Má to vplyv na kreativitu. Na číslach z Veľkej Británie jasne vidno, že ľudia zvažujú odchod z filmového priemyslu – v skutočnosti ho zvažuje viac ako 60 % opýtaných, pretože práca nesmierne negatívne vplýva na ich duševné zdravie.
Dôležité je, aby nezávislí filmári otvorene hovorili o problémoch, ktoré vidia vo svojom bezprostrednom okolí, a aby ich komunikovali zainteresovaným stranám, aj tým, ktoré ich financujú. Potrebujeme byť schopní plánovať rozpočty s určitým druhom podpory tak, aby to bolo všeobecne akceptované a považované za normálne. To je jedna vec. Ďalším krokom je vzdelávanie a tréning v tejto oblasti. Riešenie problémov, ako sú duševné zdravie na pracovisku, v pozícii manažéra alebo lídra je zručnosť, ktorú ľudia nevyhnutne nemajú alebo sa v nej necítia komfortne. Myslím si, že je dôležité, aby ktokoľvek, kto má silné postavenie v kinematografii, vystúpil a o tejto téme hovoril. Pomohol by tak normalizovať diskusiu o duševnom aspekte zdravia a bezpečnosti.
Keď pracujete na produkcii, viete, že existujú bezpečnostné a zdravotné opatrenia. Mali by sme sa dostať do bodu, keď k nim pridáme aj „duševné zdravie“, aby sa stalo bežnou súčasťou týchto opatrení. Pracujeme s kreatívnymi ľuďmi, a ak sú vyčerpaní, nevyspatí alebo sa cítia šikanovaní či obťažovaní, nepodávajú najlepší výkon. Myslím si, že sa to potom odrazí aj na samotných filmoch. Malo by byť v našom záujme, aby na produkciách pracovali ľudia, ktorí sa cítia dobre a prosperujú.
Myslíš si, že by súčasťou riešenia mohlo byť založenie odborov?
Pochádzam z Dánska, z prostredia, kde sú odbory bežné. Neznamená to však, že v dánskom filmovom priemysle nemáme problémy s duševným zdravím, ale odbory poskytujú základné štandardy, o ktoré sa ľudia môžu oprieť – do určitej miery vás kryjú. Ak ochoriete a nemôžete jeden deň nakrúcať, tento deň máte pokrytý. Neprišla som sem, aby som vám hovorila, čo pre vás bude fungovať, chcem však byť súčasťou diskusie o hľadaní spoločných štandardov duševného zdravia v tomto odvetví. Je dôležité viesť túto debatu na lokálnej úrovni. Pokúsiť sa spoločne so zástupcami filmového priemyslu definovať, aké konkrétne výzvy existujú, aby bolo možné zvoliť adekvátne riešenie. Táto diskusia tu chýbala celé roky, a preto sa Sane Cinema v posledných rokoch snaží vytvárať bezpečné prostredie, v ktorom sa tejto téme možno venovať. Ľudia tu môžu zdieľať svoje osobné skúsenosti ako kolegovia, ale aj si vymieňať osvedčené postupy. Vo filmovom priemysle už existujú profesionáli, ktorí idú príkladom.
Videla som údaje z prieskumu Looking Glass a, žiaľ, v našom prostredí sa vyskytujú mladí ľudia pracujúci vo filmovom priemysle, ktorí sa rozhodli siahnuť si na život. Chcela by som vedieť, ako si môžeme vytvoriť dostatočne bezpečné záchranné siete. Stretla si sa s nejakými pozitívnymi príkladmi podporných filmových komunít?
Takéto komunity sú stále pomerne nové, ale niekoľko verejných sietí vzájomnej podpory už existuje. Napríklad vo Veľkej Británii bezplatne ponúkajú krízové linky a online nástroje vrátane hodnotenia rizík duševného zdravia pre členov produkcie. Ak ste rodič, môžete sa pozrieť na platformu Cinemamas, čo je peer-to-peer platforma, ktorá organizuje podujatia a hovorí s rodičmi o tom, aké je to mať deti a zároveň pracovať v tomto odvetví. Ďalšou iniciatívou je DocuMentality – ponúka podporné skupiny, realizuje fokusové skupiny a priniesla reportáž s názvom The Price of Passion (Cena za vášeň). No predovšetkým si myslím, že je dôležité nájsť si vlastných kolegov – či už na miestnej, alebo medzinárodnej úrovni. Ak neexistuje neformálna sieť, čo tak ju založiť – spolu s niekým, kto rozumie tomu, čo zažívate?
Čo sa týka produkcií, už existujú osvedčené postupy, ako zaviesť viac zručností v oblasti zdravia a bezpečnosti pre štáb a vedúcich jednotlivých oddelení. Ak riadime produkciu, môžeme sa sami seba spýtať: Ponúkame bezpečné pracovné prostredie? Máme mechanizmy, ktoré umožňujú ľuďom prehovoriť, ak niečo nie je v poriadku? Môžu sa obrátiť aj na niekoho iného než na svojho šéfa? Je dôležité viesť túto diskusiu so štábom ešte pred začiatkom produkcie.
Možno sa táto konkrétna produkcia venuje náročnému obsahu, ktorý môže byť pre niektorých spúšťačom. Možno pracujete s deťmi, s neprofesionálnymi hercami alebo so zraniteľnými ľuďmi – ste na to vy a váš tím pripravení? Je dôležité, aby všetci vedeli, na koho sa môžu obrátiť v prípade problémov. Je to šéf oddelenia, produkčný manažér, line producer, alebo je to poverená dôveryhodná osoba zo štábu? A je táto osoba na túto rolu pripravená? Všetko toto je súčasťou hodnotenia rizík a predprodukčnej diskusie, ktorá pomáha ľuďom byť lepšie pripravení a sebavedomejší. Výskumy ukazujú, že pre ľudí a ich pracovný výkon je najdôležitejšie to, aby sa cítili mentálne v bezpeční. To je kľúčová hodnota každého pracovného kolektívu – aby sa ľudia mohli slobodne vyjadriť. Myslím si, že práve toto je jednou z kľúčových vecí, ktoré vedú k zdravšej produkcii.
Preklad: Zuzana Hrivňáková
Jazyková redakcia: Alexandra Strelková
Obrázky:
zdroj: NINJA FILM, autor: Šimon Lupták
Redakcia magazínu Pontón i autorka tohto textu podporujú Kultúrny štrajk a aktivity Otvorenej Kultúry! Žiadame predovšetkým odborné a kompetentné riadenie rezortu kultúry a jednotlivých inštitúcií, zastavenie ideologicky motivovanej cenzúry a finančnú stabilizáciu sektora s dôrazom na zlepšenie finančného ohodnotenia pracujúcich a ich sociálneho zabezpečenia. Zároveň vyjadrujeme solidaritu so všetkými, ktorých sa dotýkajú deštruktívne kroky súčasnej politickej reprezentácie a neodborného kultúrneho manažmentu.
Upozornenie: text hovorí o psychických problémoch a samovražde.
Pracovníčky a pracovníci v audiovizuálnom priemysle začali v posledných rokoch hlasnejšie volať po zlepšení pracovných podmienok. Vznikli Asociácia slovenského dokumentárneho filmu, Asociácia scenáristov v slovenskej audiovízii (ASSA) a Kultúrne odbory. V Česku v roku 2024 viaceré udalosti v audiovízii, ako prejav Darie Kascheevovej na odovzdávaní ceny Český lev či konferencia v kampuse Hybernská, poukázali na nedostatky v sociálnom a zdravotnom zabezpečení ľudí z filmového priemyslu. Potrebu zmeny potvrdzujú aj pravidelné prieskumy britskej neziskovej organizácie Film and TV Charity. Tá od roku 2019 skúma, aká je psychická, finančná a sociálna pohoda ľudí pracujúcich vo filme a televízii. Podľa výsledkov prieskumu Looking Glass z roku 2024 označilo filmový priemysel za zdravé pracovné prostredie iba 12% opýtaných a viac ako polovica zvažuje odvetvie opustiť úplne. Výsledky prieskumu z roku 2019 spojené s osobnou skúsenosťou motivovali dánsku festivalovú dramaturgičku žijúcu v Prahe Louise Højgaard Johansen k založeniu iniciatívy Sane Cinema. V novembri na podujatí Safe & Sound Film Days, ktoré organizovala spoločnosť NINJA FILM, viedla panelovú diskusiu s názvom Ako ostať v bezpečí a duševne zdravý/á počas celého procesu natáčania filmu?
„What is the price of passion?“ stálo na jednom zo slidov jej prezentácie. Išlo o názov správy britskej dokumentárnej iniciatívy DocuMentality o psychickom zdraví dokumentaristov a dokumentaristiek. Ak cítime pre nejakú činnosť nadšenie, priam vášeň, jej hodnota pre nás rastie. Čo však urobíme v prípade, že sa cenou za ňu stane naše zdravie alebo blízke vzťahy? Čo ak po rokoch zistíme, že práca sa stala naším životom a kolegovia jedinými priateľmi? Stálo to za to? Ak sa od nás očakáva, že projekt robíme z nadšenia pre vec a dáva nám pocit hlbšieho zmyslu, máme prijať, že nebudeme spravodlivo ohodnotení? Ako dlho sa dá uživiť nadšením? Koľko rokov prejde, kým vyprchá? A čo je tým prísľubom, ktorý nás v tomto súkolí drží? Nadšením nájomné nezaplatíš, ani neustále drahšie potraviny. Dôsledkom môže byť čosi závažnejšie než existenciálna úzkosť z neudržateľného stavu práce vo filmovom priemysle. Ak sa naša situácia dlhodobo nemení, môžeme nadobudnúť pocit, že sme v nej ostali uväznení, že naše nadšenie, pocit zmyslu ani množstvo času nestačili. Že sme sa nechali oklamať očakávaním, že nič iné k pocitu plného života nepotrebujeme. Museli by sme prehodnotiť celý svoj aktívny pracovný život.
Filmy a seriály súťažia na festivaloch a rozdávajú sa za ne ceny. Výhra v súťaži, ale aj uvedenie filmu na prestížnom podujatí sú považované za úspech. Producentka Julie Marková Žáčková v panelovej diskusii spomenula, že sama sa zamýšľa nad tým, čo znamená úspech – vyhrať cenu alebo „len“ dokončiť film? Neodvádzajú trblietavé ocenenia našu pozornosť od toho zásadného – ako sa nám popri tejto práci vlastne žije? Napokon, aj dejiny najsledovanejšieho ocenenia Oscar sú poznačené snahami o potlačenie vzniku odborov.
Práca vo filmovej a seriálovej tvorbe je vnímaná ako privilégium. Nielen pre glorifikujúci obraz prúdiaci z médií, ale aj jeho internalizovaním ľuďmi, ktorí v tomto priemysle pôsobia. Už len dostať sa k takejto práci si vyžaduje talent, roky úsilia, nadobudnutý sociálny (a finančný) kapitál a často veľa šťastia. Aj to je zrejme dôvod, pre ktorý tak dlho trvalo, kým ľudia začali volať po zlepšení. V akej inej práci by bolo akceptovateľné nepretržite pracovať 15 hodín, len pár hodín si pospať a skoro ráno opätovne nastúpiť na zmenu?
Do filmu mnohí z nás vstupujú počas vysokej školy. Už tam sa stretávame s tlakom na výkon a na networking. Julie Marková Žáčková spomínala, ako počas štúdia v prvom ročníku produkcie na FAMU vznikla v jej ročníku akási súťaž o spoluprácu s režisérom, okolo ktorého bola vytvorená aura génia len vďaka nízkemu veku, v akom bol na štúdium réžie prijatý. Takáto atmosféra prispieva k vytváraniu úzkostí začínajúcich filmárov a filmárok už na pôde školy, ktorá by, naopak, mala byť bezpečným priestorom, komunitným a vzdelávacím laboratóriom filmu. Ďalší účastník diskusie, režisér a scenárista Albert Hospodářský, zase poukázal na to, že pre neho ako pre začínajúceho autora je dôležité začať so silnými koreňmi a silnou komunitou. Preto od svojich prvých filmov pracuje s rovnakým štábom, ktorému dôveruje. Producent Jakub Viktorín z produkčnej spoločnosti nutprodukcia zase zdôraznil význam otvorenej diskusie. Je podľa neho dôležité, aby osoba zo štábu, ktorá čelí nejakému problému, o ňom prehovorila a nenechávala si ho pre seba. Môže sa tak vyhnúť zbytočným nedorozumeniam, ktoré niekedy vedú aj k ukončeniu spolupráce.
Louise Højgaard Johansen v našom rozhovore hovorí o tom, čo môžeme urobiť, aby sme filmový priemysel ozdravili.
Na Slovensku v súčasnosti zažívame krízu v oblasti kultúry a obávame sa, že ovplyvní aj filmový priemysel. Máš nejakú radu, ako si v tejto spoločenskej a politickej atmosfére zachovať zdravý rozum?
Takýto rozhovor som v posledných dňoch vzhľadom na politickú situáciu okolo nás už viedla viackrát. Myslím si, že ľudia budú musieť hľadať oporu jeden v druhom a vytvárať menšie komunity. Možno budem znieť ako aktivistka, ale keď je systém rozbitý, musíme sa vrátiť ku koreňom a znovu sa spájať. Mám pocit, že sme stratili vzájomný kontakt. Neverím, že je prirodzené, že sú ľudia tak extrémne polarizovaní. A myslím si, že obrovskú úlohu v tom zohrávajú médiá. Je to o tom, aby sme sa vrátili k sebe.
V Pontóne začíname sériu rozhovorov s označením 5to9 venovanú filmovému priemyslu. Mnohí ľudia cez deň chodia do zamestnania a po pracovnom čase opäť pracujú na filmoch – od piatej do deviatej. Myslíš si, že je možné udržať si pri práci vo filme nejakú rovnováhu medzi pracovným a súkromným životom?
Úplne sa stotožňujem s konceptom 5to9. Tak som vo filme začínala aj ja. Ešte som študovala na univerzite a už som chvíľu pracovala pre CPH:DOX – sledovala som prihlásené filmy a projekty, písala heslá do katalógu. Môže byť život vo filmovom priemysle zdravý? A tým sa vlastne pýtam: je takéto niečo vôbec predstaviteľné? Alebo to vnímame ako oxymoron? To je otázka, ktorú by som chcela nastoliť v Sane Cinema v rámci podujatí a koncepcií, ktorým sa venujem.
Neexistuje na to jednoznačná odpoveď – musíme si nájsť vlastné spôsoby. Pravdepodobne som sama tým najhorším príkladom. Dlhé roky som žila prácou – až do istého momentu, keď som sa zastavila a začala uvažovať o svojej ceste. Uvedomila som si, že som tento spôsob práce nikdy nespochybňovala, pretože som bola veľmi šťastná, že môžem pracovať vo filme, v odbore, ktorý som vyštudovala a ktorý bol mojím koníčkom od ranej puberty. Myslím si, že práca vo filmovom priemysle je nesmierne súťaživá, takže keď sa nám k nej podarí dostať, sme šťastí, že to konečne vyšlo. Možno to je jeden z dôvodov, prečo máme pocit, že sa nemôžeme na nič sťažovať. Konečne sme sa dočkali a je to pre nás česť. Myslím si, že to je obrovská časť problému.
Kedy u teba nastala zmena?
V istom období som freelancovala na siedmich projektoch naraz. Prihodilo sa mi niečo v súkromnom živote a musela som sa zastaviť a aspoň z niektorých sa stiahnuť, pretože som v tom čase pociťovala naozaj veľký pracovný stres. Nevadí mi o tom otvorene hovoriť, možno to bude dokonca užitočné pre niekoho, kto to číta.
Videla som prieskumy z Veľkej Británie s mimoriadne alarmujúcimi výsledkami z britského filmového a televízneho priemyslu. V istom zmysle to bolo ako zrkadlo. Uvedomila som si, že v tom, čím si prechádzam, nie som vôbec sama. Akoby bol človek zahltený prácou a nevedieť definovať, čo je práca a čo život. V podstate nemá voľný čas. Začala som sa o tom rozprávať s ľuďmi a prišla som na to, že je to veľmi časté.
Bolo to tiež v období po lockdowne. Začala som sa rozprávať s priateľmi z filmového priemyslu a pochopila som, že túto diskusiu potrebujeme všetci, aby sme mohli zistiť, či pre seba robíme to správne. Najmä po covide. Lockdown mi tak trochu otvoril oči v celosvetovom meradle. Celá téma rovnováhy medzi pracovným a súkromným životom nadobudla iný význam po tom, čo každý z nás zažil, aké je to zostať zaseknutý doma.
Myslím, že by sme sa mali viac zamerať na to, čo je pre nás dôležité. Aké sú moje hodnoty? Aké sú moje potreby? Možno ma už dlho poháňa vášeň. A raz mi tá vášeň zrazu dôjde. Čo urobím potom? Môžem ešte pracovať vo filme? Verím, že áno. Len niekedy treba prehodnotiť motivácie. Všetci sa meníme. Myslím, že taký je život. Je zdravé meniť sa, rásť a učiť sa. A v neposlednom rade prehodnocovať svoj vzťah k práci.
Myslíš si, že sa filmový priemysel po pandémii zmenil?
Myslím, že do istej miery áno, pokiaľ ide o flexibilitu či home office. Má to však aj slabé stránky. V odvetví sa po pandémii COVID-19 prejavil fakt, že sa všetko zastavilo, najmä pre freelancerov. Pretože ako freelancerovi vám nikto nekryje chrbát, ste odkázaní sami na seba. Ak nemáte projekt alebo vás v dohľadnom čase nejaký nečaká, ako zaplatíte účty? Ďalšou veľkou výzvou pre priemysel boli štrajky v USA a to, ako ovplyvnili všetky produkcie, ktoré zvyčajne vo veľkom množstve prichádzali do Európy a využívali miestne servisné produkcie. Stále prichádzajú, no pomalšie. A trvalo oveľa dlhšie, kým sa sem vrátili. Keď nastane kríza, ukáže sa, ako veľmi je filmový svet prepojený.
Aké sú prvé nevyhnutné kroky k duševnému ozdraveniu filmového priemyslu?
Informovanosť, znalosti a tréning. Začínať si viac všímať jeden druhého. Myslím si, že to, ako rýchlo a ako dlho môžu ľudia bežať, má svoje hranice. Rovnako aj to, do akej miery môžete ľudí vyťažiť a vyžmýkať a ako dlho môžu trvať ich pracovné dni, má svoje hranice. Jedna vec je natočiť nezávislý film, druhá vec je točiť televízny seriál a byť v pohybe celé mesiace, niekedy aj roky. Má to vplyv na kreativitu. Na číslach z Veľkej Británie jasne vidno, že ľudia zvažujú odchod z filmového priemyslu – v skutočnosti ho zvažuje viac ako 60 % opýtaných, pretože práca nesmierne negatívne vplýva na ich duševné zdravie.
Dôležité je, aby nezávislí filmári otvorene hovorili o problémoch, ktoré vidia vo svojom bezprostrednom okolí, a aby ich komunikovali zainteresovaným stranám, aj tým, ktoré ich financujú. Potrebujeme byť schopní plánovať rozpočty s určitým druhom podpory tak, aby to bolo všeobecne akceptované a považované za normálne. To je jedna vec. Ďalším krokom je vzdelávanie a tréning v tejto oblasti. Riešenie problémov, ako sú duševné zdravie na pracovisku, v pozícii manažéra alebo lídra je zručnosť, ktorú ľudia nevyhnutne nemajú alebo sa v nej necítia komfortne. Myslím si, že je dôležité, aby ktokoľvek, kto má silné postavenie v kinematografii, vystúpil a o tejto téme hovoril. Pomohol by tak normalizovať diskusiu o duševnom aspekte zdravia a bezpečnosti.
Keď pracujete na produkcii, viete, že existujú bezpečnostné a zdravotné opatrenia. Mali by sme sa dostať do bodu, keď k nim pridáme aj „duševné zdravie“, aby sa stalo bežnou súčasťou týchto opatrení. Pracujeme s kreatívnymi ľuďmi, a ak sú vyčerpaní, nevyspatí alebo sa cítia šikanovaní či obťažovaní, nepodávajú najlepší výkon. Myslím si, že sa to potom odrazí aj na samotných filmoch. Malo by byť v našom záujme, aby na produkciách pracovali ľudia, ktorí sa cítia dobre a prosperujú.
Myslíš si, že by súčasťou riešenia mohlo byť založenie odborov?
Pochádzam z Dánska, z prostredia, kde sú odbory bežné. Neznamená to však, že v dánskom filmovom priemysle nemáme problémy s duševným zdravím, ale odbory poskytujú základné štandardy, o ktoré sa ľudia môžu oprieť – do určitej miery vás kryjú. Ak ochoriete a nemôžete jeden deň nakrúcať, tento deň máte pokrytý. Neprišla som sem, aby som vám hovorila, čo pre vás bude fungovať, chcem však byť súčasťou diskusie o hľadaní spoločných štandardov duševného zdravia v tomto odvetví. Je dôležité viesť túto debatu na lokálnej úrovni. Pokúsiť sa spoločne so zástupcami filmového priemyslu definovať, aké konkrétne výzvy existujú, aby bolo možné zvoliť adekvátne riešenie. Táto diskusia tu chýbala celé roky, a preto sa Sane Cinema v posledných rokoch snaží vytvárať bezpečné prostredie, v ktorom sa tejto téme možno venovať. Ľudia tu môžu zdieľať svoje osobné skúsenosti ako kolegovia, ale aj si vymieňať osvedčené postupy. Vo filmovom priemysle už existujú profesionáli, ktorí idú príkladom.
Videla som údaje z prieskumu Looking Glass a, žiaľ, v našom prostredí sa vyskytujú mladí ľudia pracujúci vo filmovom priemysle, ktorí sa rozhodli siahnuť si na život. Chcela by som vedieť, ako si môžeme vytvoriť dostatočne bezpečné záchranné siete. Stretla si sa s nejakými pozitívnymi príkladmi podporných filmových komunít?
Takéto komunity sú stále pomerne nové, ale niekoľko verejných sietí vzájomnej podpory už existuje. Napríklad vo Veľkej Británii bezplatne ponúkajú krízové linky a online nástroje vrátane hodnotenia rizík duševného zdravia pre členov produkcie. Ak ste rodič, môžete sa pozrieť na platformu Cinemamas, čo je peer-to-peer platforma, ktorá organizuje podujatia a hovorí s rodičmi o tom, aké je to mať deti a zároveň pracovať v tomto odvetví. Ďalšou iniciatívou je DocuMentality – ponúka podporné skupiny, realizuje fokusové skupiny a priniesla reportáž s názvom The Price of Passion (Cena za vášeň). No predovšetkým si myslím, že je dôležité nájsť si vlastných kolegov – či už na miestnej, alebo medzinárodnej úrovni. Ak neexistuje neformálna sieť, čo tak ju založiť – spolu s niekým, kto rozumie tomu, čo zažívate?
Čo sa týka produkcií, už existujú osvedčené postupy, ako zaviesť viac zručností v oblasti zdravia a bezpečnosti pre štáb a vedúcich jednotlivých oddelení. Ak riadime produkciu, môžeme sa sami seba spýtať: Ponúkame bezpečné pracovné prostredie? Máme mechanizmy, ktoré umožňujú ľuďom prehovoriť, ak niečo nie je v poriadku? Môžu sa obrátiť aj na niekoho iného než na svojho šéfa? Je dôležité viesť túto diskusiu so štábom ešte pred začiatkom produkcie.
Možno sa táto konkrétna produkcia venuje náročnému obsahu, ktorý môže byť pre niektorých spúšťačom. Možno pracujete s deťmi, s neprofesionálnymi hercami alebo so zraniteľnými ľuďmi – ste na to vy a váš tím pripravení? Je dôležité, aby všetci vedeli, na koho sa môžu obrátiť v prípade problémov. Je to šéf oddelenia, produkčný manažér, line producer, alebo je to poverená dôveryhodná osoba zo štábu? A je táto osoba na túto rolu pripravená? Všetko toto je súčasťou hodnotenia rizík a predprodukčnej diskusie, ktorá pomáha ľuďom byť lepšie pripravení a sebavedomejší. Výskumy ukazujú, že pre ľudí a ich pracovný výkon je najdôležitejšie to, aby sa cítili mentálne v bezpeční. To je kľúčová hodnota každého pracovného kolektívu – aby sa ľudia mohli slobodne vyjadriť. Myslím si, že práve toto je jednou z kľúčových vecí, ktoré vedú k zdravšej produkcii.
Preklad: Zuzana Hrivňáková
Jazyková redakcia: Alexandra Strelková
Obrázky:
zdroj: NINJA FILM, autor: Šimon Lupták
