5to9: Programový riaditeľ Jakub Spevák o Fest Anči: Témami zvýrazňujeme piliere nášho rozmýšľania 

Séria textov 5to9 reflektuje filmovú prácu – jej podmienky, východiská, úskalia, špecifiká.

Začiatok leta pre mňa znamená Bratislavu v stúpajúcich teplotách, dlhé dni a posledné roky aj návštevu Medzinárodného festivalu animácie Fest Anča. Najprv ako diváčka, neskôr ako súčasť festivalového tímu. Na najbližší 19. ročník sa do Žiliny opäť vrátim pozerať filmy a užiť si atmosféru dlhých večerov pod Rondelom.

Fest Anča sa za 19 rokov rozrástla na festival, ktorý je okrem prehliadky animácie aj miestom stretnutí animátorskej komunity zo Slovenska a zahraničia. Študentstvo z európskych škôl prezentuje svoje projekty na Študentskom fóre. Sprievodné aktivity priťahujú publikum na koncerty, diskusie, výstavy a program pre rodiny s deťmi. V tomto roku prvýkrát uvedie sekciu filmov vo virtuálnej realite. 

Jedno ráno som sa na Zoome stihla porozprávať s jej programovým riaditeľom Jakubom Spevákom o tom, čo vlastne znamená tvoriť program, aké výzvy mu do práce prináša umelá inteligencia, ako skladá filmové pásmo, aj o situáciách, keď je jeho práca neplatená.

Ako vyzerá tvoj rok na Fest Anči? 

Môj rok sa začína v septembri ako školský rok, vtedy mám aj narodeniny, tak sa mi to spúšťa ruka v ruke. Po festivale máme v lete pauzu a s najužším tímom sa stretávame už v septembri, keď sa začíname rozprávať o kontúrach nastávajúceho ročníka. Prioritou je pre nás reflektovať celospoločenské dianie. Každý rok máme inú festivalovú tému, preto sa najprv snažíme uchopiť ďalší ročník tematicky. Riešime, aké osobnosti pozvať, aké budú poroty, či otvoríme nejakú novú sekciu. Tento pôdorys si prichystáme v septembri a v októbri. V tom čase začínam oslovovať ľudí, rozmýšľať nad dramaturgiou, a sledovať nové celovečerné alebo klasické archívne filmy, na ktoré by sme mohli nadviazať v retrospektívach. 

Začiatkom novembra spúšťame prihlasovanie do súťaže a počas troch mesiacov nám prichádzajú krátke filmy. V tomto roku nám ich prišlo 1823, toľko ich ešte nikdy predtým nebolo. V období jesene a zimy, keď je človek aj rád doma v teple, pozeráme filmy s výberovou komisiou, ktorú okrem mňa tvoria aj Ema Nemčovičová a Peter Gašparík. V tomto tíme fungujeme už pár rokov, filmy pozeráme v dvojtýždňových blokoch a voláme si kvôli nim dve-tri hodiny, niekedy aj viac. Tento proces kulminuje v polovici marca, keď sa stretneme na víkendovom sústredení, počas ktorého zostavíme oficiálny výber pozostávajúci zo súťažných a z nesúťažných sekcií. 

Do tejto hlavnej línie práce vstupuje aj vybavovanie práv na filmy, čo je často zdĺhavá cesta – je náročné vybaviť filmy a zariadiť účasť ich autorstva. Najintenzívnejšia práca trvá do polovice apríla, keď uzatvárame program. Dovtedy s Emou, ktorá je aj mojou asistentkou, riešime tieto veci. Pripravujeme sprievodný program a snažíme sa ho udržať v medziach zvolenej témy. Potom prichádzajú pragmatické veci ako príprava katalógu, vytvorenie funkčnej programovej štruktúry a harmonogramu filmových blokov.

Na začiatku júna sa zvyčajne koná tlačová konferencia. Vtedy sa mení charakter mojej práce, snažíme sa najmä vytvoriť mediálny priestor pre festival, aby sa dostal k čo najviac ľuďom. Ročné úsilie kulminuje v Žiline na prelome júna a júla. Po festivale máme priestor na reflexiu ročníka a po lete začíname nanovo.

Fest Anča spolupracuje aj s inými festivalmi animácie. Ako tieto spolupráce vyzerajú z tvojej perspektívy?

V októbri som bol napríklad ako porotca na festivale Linoleum v Kyjive. Kurátoroval som pre nich aj sekciu, ktorú som nazval We Found Love in a Hopeless Place. Dotýkala sa queer tém, ale aj témy nachádzania lásky v časoch temna, boli v nej aj nejaké nezvyčajné filmy, ktoré vo svojej obskúrnosti vedeli dodávať pocit nádeje.

Pred dvoma rokmi som zase na festivale Animateka v Ľubľane kurátorsky zostavoval pásma pre dospelých, polnočné premietania o potápajúcom sa svete a o svete novom, vznikajúcom. Po tých pásmach dokonca nazvali aj drinky na bare, čo bola pre mňa nová skúsenosť. Pred rokom som im robil aj mini performance, takže táto práca sa prelína s inými vecami, ktoré robím v živote. (Poznámka autorky: Jakub Spevák je tanečník, aktívne pôsobí na ballroomovej scéne.) Nie vždy ide o premietania. Niekedy sa ocitnem v diskusii, kde rozprávam o scenáristike, takže je to pomerne fluidné a využívam hociktorú facetu toho, čo robím.

Tento rok som mal na festivale v Bergame úplne inú skúsenosť, lebo ma nezavolali kurátorovať polnočné alebo queer pásma, čo väčšinou robím, ale pripraviť pásma pre deti a tínedžerskú mládež. A po premietaní som sa mohol s talianskymi deťmi vďaka prekladateľke o filmoch aj rozprávať. Takže je to rôznorodé, ocitneš sa v rôznych situáciách a presne o tom je práca dramaturga: vedieť program prispôsobiť danému kontextu.

Fest Anča je tiež súčasťou Animation Festival Network, s tým asi tiež súvisí nejaká práca?

Áno, súčasťou siete je aj spomínaná Animateka, chorvátsky Animafest, český Anifilm a rumunský Animest, pre ktorý takisto už tretí rok kurátorujem polnočné pásmo Erotica.

Ako festivalová sieť sme už druhýkrát pripravili pásmo That’s What She Said, ktoré predstavuje hlasy animátoriek zo strednej a východnej Európy, a distribuujeme ho medzi ďalšie festivaly. Navštevujeme spoločne festivalové trhy v Clermont-Ferrand alebo v Annecy, kde hľadáme nové filmy a zvyšujeme povedomie o našich festivaloch. Takže náplňou mojej práce nie je len dramaturgia, ale aj osveta, cestovanie, vzdelávanie sa v nových témach, v nových prístupoch alebo vzdelávanie nášho publika.

Bez ktorých troch vecí alebo ľudí si nevieš predstaviť svoj rok na Anči a prečo? 

Nevedel by som prežiť bez Excelu. Keď ideme zostavovať pásmo alebo rozhodovať o niečom ohľadom dramaturgie, Excel otváram ako prvý a už tam vypĺňam film, krajinu pôvodu, minutáž, témy. Mám aj svoju internú tabuľku filmov, z ktorej čerpám, katalógy z iných festivalov, ktorými som v byte obložený, mám tu náš katalóg, kde si listujem a nachádzam medzi filmami nové prepojenia.

Potom si neviem predstaviť túto prácu bez mojej spojky Emy Nemčovičovej. Máme spoločné čety, kam si posielame, čo je nové v animácii, alebo keď si nevieme spomenúť na názov nejakého filmu, dáme si tri kľúčové slová, napríklad: zemetrasenie, hora, stop motion. Je to kvíz, v ktorom prídeme na správnu odpoveď, takže často tvoríme dramaturgiu spoločne. Už druhý rok spoločne pripravujeme pásmo Curator’s Pick, predtým sa volalo Focus, naviazané na festivalovú tému. Je to pre mňa veľmi obohacujúce.

A ešte nejakú tretiu vec, chcelo by to možno niečo okolo jedla alebo pitia… Keď si voláme s Petrom alebo s Emou, vždy je tam nejaká kávička alebo koláčik, aj keď sme často v našich príbytkoch. Prítomnosť tejto kombinácie, káva s koláčikom, je tiež dôležitá a silne sa mi spája s prácou programera. 

Máš nejaký svoj curator’s pick, čo sa týka koláča? 

Curator’s pick, čo sa týka koláča, je punčák. Punčák all the way. Ale nie vždy si ten tanierik kurátorujem ja. Často mi ho prinesie môj priateľ Dany a Ema to má tiež tak, že koláčik jej prinesie priateľ. Je to vlastne milé, že do tvorby programu je zapojené aj naše okolie. 

Čiže je to vlastne istá forma starostlivosti tvojho okolia o teba, keď pracuješ.

Presne. Naše hovory vedia trvať dve až tri hodiny a nerád z nich odchádzam. Je fajn, keď si v tom sústredenom, tvorivom procese, ale niekedy už nevieš, ako veci správne pomenovať. A naše okolie z tej situácie vyčíta, že teraz by bodla tá kávička a ten koláčik to zachráni. To je super.

Ktorú časť svojej práce by si kľudne niekomu prenechal, ale nemôžeš? 

Z roka na rok sa nám prihlasuje viac a viac filmov. Povedomie o festivale rastie, aj tým, že víťazné filmy v dvoch súťažných kategóriách sa môžu uchádzať o Oscara. Zároveň vzniká stále viac filmov s využitím AI na prvú, bez nejakej umeleckej kreativity. Takže objem filmov rastie, ale naša kapacita nie. Každý rok sa zamýšľame nad tým, ako predvýberový proces zefektívniť a viem si predstaviť, že tu by sa dalo nejakú prácu odobrať. Na druhej strane, keď si všetky tie filmy pozriem, tak mám nacítený stav animovaného filmu za daný rok. Niektoré filmy, ktoré napríklad nevyberieme do programu, si do svojej databázy dám, lebo vo mne nejakým spôsobom zarezonovali. Môžem ich napríklad zaradiť do sekcie, ktorú budem robiť pre iný festival. Snažím sa im teda nachádzať kontexty a miesto. Takže mám aj obavu, že by som sa nedostal k takej diverzite filmov, ale zase na druhej strane, treba mať nejaký filtračný lievik. Dala by sa možno rozšíriť výberová komisia alebo pozerať filmy na kolá. Ponúkajú sa rôzne modely, ako na to, je to však na diskusiu aj vzhľadom na ľudské kapacity. Človek musí mať na takúto prácu kvalifikáciu a musí ju mať aj rád, lebo po určitom objeme filmov to začína byť kritické. Keby pozeranie filmov nemal rád, neviem si predstaviť, ako by tú prácu vykonával.

A ktorej časti práce by si sa nechcel vzdať? Ktorá je tvoja obľúbená? 

Pre mňa je to skladanie filmových blokov a nachádzanie významov medzi filmami. Pásmo má mať výpovednú hodnotu, ja si vyberám spomedzi nekonečna animovaných filmov a vyskladávam z nich asi 70-minútový blok. Niektoré vyhodím, niektoré znova pridám, preskupujem ich medzi sebou ako pri skladbe filmového scenára. Kladiem vedľa seba situácie, ktoré medzi sebou interagujú alebo sa vzájomne negujú, ponúkajú antitézu danej témy, sú syntetické, alebo otváram pásmo rozprávkovým tónom a končím v horore… Možností, ako k tomu pristupovať, je nekonečne veľa a baví ma, že si pritom akoby skladám svoj film, výpoveď alebo čosi ako argumentačný bodový scenár. Je pre mňa veľmi zaujímavé spájať filmy tak, aby spolu interagovali a vytvárali aj iné významy. Film tak môže zahrať na strunu, ktorú tam možno autorstvo na začiatku vôbec nevidelo. Toto ma veľmi baví a je to niečo, čo si neviem predstaviť, že by som nerobil. 

Mohla by byť táto práca na plný úväzok, a ak nie je, tak prečo? 

Myslím si, že by mohla byť. Začali sme sa venovať celoročnému vzdelávaniu, robiť workshopy, zaoberať sa inklúziou filmov pre nevidiacich či nepočujúcich. Venujeme sa distribúcii filmových pásiem. Alebo ma zavolá nejaký festival pripraviť pre nich pásmo či vystupovať. Keď sa tieto veci nakopia, viem si absolútne predstaviť, že by to mohla byť práca na plný úväzok. Dokonca poznám festivaly, ktoré pár pozícií projektového manažmentu a riadenia festivalu na plný úväzok majú. Dalo by sa to krásne naplniť, aj ako festival to volanie cítime, ale aktuálna situácia tomu nenahráva.

Robíš aj prácu, ktorá je neplatená? 

Áno, keď ma zavolajú do poroty alebo ako kurátora na festival, tak je to neplatená práca. Úzus je taký, že ti zabezpečujú dopravu, ubytovanie a stravu. Ale konkrétna rešeršná, kurátorská práca vo väčšine prípadov nie je zaplatená. Sú výnimky, kde je to vopred ukotvené, ale sú aj situácie, keď máš pocit, že to bude platené, ale vlastne na konci toho celého zistíš, že to bolo neplatené, tie podmienky sú akoby vo vzduchu. To sa mi stávalo skôr na začiatku, keď som ešte nevedel, ako to funguje. Naučilo ma to vyjednať si podmienky vopred.

Keď ide o neplatenú prácu, pozerám na kontext, či napríklad festival patrí do našej Animation Festival Network alebo je to napríklad festival na Ukrajine. A podľa toho vyhodnotím, či tú ponuku prijmem. Pre festival Annecy, čo je najväčší festival animácie na svete, som v roku 2023 kurátoroval dve pásma queer animácie. Vtedy som, povedzme, začínal a nemal som dostatočné sebavedomie vyjednávať podmienky. Myslel som si, že najprestížnejší festival animácie bude mať kurátorský rozpočet, ale nič som vtedy nedostal a z toho som bol veľmi prekvapený. A samozrejme, aj samotná práca na našom festivale by mohla byť ohodnotená lepšie, ale to sú skôr systémové otázky v rámci kultúry u nás. 

Je to pre nich podľa teba otázka prestíže, že si môžeš do životopisu napísať, že si kurátoroval pásmo pre Annecy, a preto necítia povinnosť tú prácu ohodnotiť finančne? 

Áno, vtedy som to tak vnímal, zrejme to vyplývalo z toho, že som v tom čase nebol skúsený kurátor, len som začínal. Teraz skôr chápem, že ide o určitý druh práce a Annecy je festival, na ktorý sa pozerá celý svet, a preto by mal ísť príkladom. Súvisí to aj s premenami festivalového sveta, snaží sa prežiť a hľadá prostriedky. Aj festival ako Annecy má problém s tým, aby vôbec existoval. Nie je to len téma našich končín a našich festivalov. 

Ako skladáš festivalový program? Každý rok máte nejakú festivalovú tému a aké ďalšie témy do procesu výberu vstupujú?

Téma ročníka býva napojená aj na to, čo sa deje v spoločnosti. Nie nutne v danom roku, ale čo nás možno pocitovo dlhší čas presahuje. Napríklad v tomto roku máme tému Fake. Minulý rok sme mali Naše telá, predtým Nočné mory, a ešte predtým Utópie. Sú to témy, ktoré v spoločnosti intenzívne vnímame a snažíme sa ľuďom ukázať, že animovaný film nie je len pre deti. Je schopný saturovať náročnejšie témy, týkajúce sa nášho každodenného bytia, politiky. Diapazón toho, čo animovaný film zvládne obsiahnuť, je veľmi široký. 

Samotná téma je magnetom pre výber celovečerných filmov a kurátorovaných pásiem. Keď sa na ten proces pozriem z hľadiska oficiálneho výberu, teda filmov prihlásených do súťaže, okrem formálnych pravidiel doň vstupujú aj geopolitické témy. Myslím tým účasť ruských alebo izraelských filmov. Vždy o nich vedieme diskusie s výberovou komisiou a je nám nepríjemné dávať priestor filmom financovaným vládami, ktoré financujú aj vojnovú agresiu.. Alebo keď vieme, že nejaký režisér má históriu sexuálneho obťažovania a existujú voči nemu obvinenia, zaradenie jeho filmu do programu sa tiež stáva predmetom diskusie. Keďže režisérstvu vybraných filmov posielame pozvánku na festival, v tomto prípade by svojou účasťou mohlo ohroziť aj festivalové účastníctvo. Snažíme sa scitlivovať seba samých, aj naše publikum. Keď napríklad zaraďujeme film, ktorý zobrazuje niečo drastické, je dôležité, aby to bolo opodstatnené. Ošetrujeme ho aj takzvanými trigger warnings v systéme Cinepass, aj pri uvádzaní príslušného filmového bloku na festivale. 

K výberu filmov pristupujeme v súlade s témami, ktoré si vyberáme. Nie je to tak, že sme si vybrali minulý rok tému Naše telá a už sa ňou nebudeme zaoberať. Témami len zvýrazňujeme piliere nášho rozmýšľania alebo toho, za čím stojíme. Snažíme sa tie témy reflektovať aj mimo plátna a nabádať ľudí na festivale, aby boli k sebe zhovievaví. Na webstránke máme kódex správania a snažíme sa prízvukovať, že festival nie sú len filmy, ale aj párty alebo cesta domov. 

Môže podľa teba Fest Anča prežiť bez verejnej podpory? 

Prežiť môže, ale otázka je, v akej forme a ako dlho. Tento rok sme spustili aj kampaň na darujme.sk, aby naše návštevnícke a nadšenecké kruhy mohli podporovať festival celoročne, ale myslím si, že verejná podpora je dôležitá pre udržateľnosť. S tímom Fest Anče sme absolvovali aj školenie o udržateľnosti, nielen tej zelenej, ale v zmysle, ako udržať festival v súčasných politických podmienkach. A tam som si uvedomil, že pre udržateľnosť festivalu sú neskutočne dôležité verejné zdroje, lebo keď je politická situácia neistá, tá neistota sa pretavuje aj do samotného festivalu. Fest Anča bude mať už 19 rokov a za ten čas presiahla funkciu filmového festivalu, má v sebe Študentské fórum, stretáva sa tu slovenské profesionálne autorstvo, je platformou na scitlivovanie v istých témach, prináša diskusie, tému bezpečného priestoru či duševného zdravia. Postupne rástla a stabilizovala sa vo svojich mantineloch, ktoré sa, prirodzene, menia a preskupujú, lebo festival je dynamická záležitosť, ale už vieme, aký festival robíme, ako ho môžeme robiť, a chceme ho tak ďalej robiť. Situácia nejakého okliešťovania podpory nie je, samozrejme, vyhovujúca. 

V čom je podľa teba výhoda animovaného filmu? Prečo by nás mali animované filmy viac zaujímať?

Animovaný svet nám ponúka obraz reality, imaginácie a ich spojenia, na ktorý nie sme úplne zvyknutí. Mám pocit, že aj vo filmárskej komunite je voči animovanému filmu nejaká bariéra a neviem prečo. Snažíme sa ju skrz tému ročníka a prinášanie kontextov nejako rozbiť. Dotýka sa miest, ktoré často ani nedokážem pomenovať. Mnohokrát sú to len detaily, posunutie vo vnútri človeka, ktoré je také subtílne, že ho dokument alebo hraný film nemôže zachytiť. Je pestrým ihriskom na vyjadrenie vnútorných stavov, ktoré ma z roka na rok neprestávajú prekvapovať.

Zdá sa mi, že ľudia sa to boja skúsiť. Pre mňa je animovaný svet miestom, kde si vieme predstaviť ten lepší svet, kde ho vieme skúmať, podrobovať ho rôznym skúškam, nachádzať sa v ňom alebo nenachádzať a zisťovať, kto sme a ako ho vieme zlepšiť. V tomto má pre mňa animovaný film veľkú pridanú hodnotu a mám pocit, že to nám v súčasnosti dosť chýba. Nenazval by som to únikom z reality, ale poskytnutím akejsi nadreality na lepšie pochopenie toho, čo sa nám deje. Je aj o kapacite prekročiť naše vlastné limity, ktoré hraný alebo dokumentárny film často umocňujú.

Máš ty osobne nejaký animovaný film, ktorý ťa priblížil k animácii a zmenil ti na ňu pohľad? 

Bolo ich viac, ale ten najzásadnejší som videl, keď som už na Fest Anči pracoval. V roku 2021 sme mali tému Tradície a do programu sme zaradili film Dom vlkov (La casa lobo, r. Joaquín Cociña, Cristóbal León, 2018). Je to čilský film pre dospelých s hororovým podtónom, vracajúci sa do temnej histórie krajiny, do izolovanej kolónie Dignidad počas diktátorského režimu Augusta Pinocheta. Pracuje so stop motion animáciou v klaustrofobickom priestore domu, ktorý sa neustále mení. Pri pozeraní má človek pocit, že sa stále pozerá na zrod a rozklad ako na dve prítomné konštanty. Prináša hororový zážitok, ktorý v sebe spája reálne historické obdobie s vnútornými pocitmi autorov a národa. Ide o akési spoločenské aj individuálne vyrovnanie sa s fašistickou históriou krajiny. Tento rozmer vo mne veľmi silno rezonoval, rovnako ako aj hororová atmosféra postáv, stop motion techniky a nekonečne sa meniaceho priestoru. Film so mnou v tom čase pomerne dosť zamietol a zmenil moju percepciu, často sa k nemu v myšlienkach vraciam. Spája to, čo ma baví, zároveň je to aj veľmi dobré kino, má neskutočné presahy a umelecká remeselnosť celého filmu je úžasná. Veľmi rád by som jeho autorské duo niekedy dostal na Fest Anču, ale uvidíme – sú dosť zaneprázdnení, zvykneme si aj písať, ale ešte sa nám nepodarilo sa dohodnúť. 

Napadajú ti nejaké mýty o animovanom filme, ktoré Fest Anča rúca? 

Podľa mňa je najväčší mýtus, že animovaný film je pre deti. V niečom je to pravda, ale my sa tento mýtus snažíme búrať programovaním hlavne pre dospelé publikum. S tým súvisia aj prednášky a kurátorské úvody, aby sme ukázali, že animovaný film nie je len Disney alebo že to nie sú len rozprávky pre deti alebo večerníčky. Samozrejme, prinášame aj tie, ale snažíme sa zamerať sa na to opomínané. Naše filmy majú zároveň dosť špecifickú formu. Väčšinou sú to krátke filmy, s čím má väčšinová spoločnosť malú skúsenosť, a navyše sú animované. Dve okrajové záležitosti, ktoré sa stretávajú v jednom, a možno práve to je to, čo vytvára výnimočný zážitok.

Prečo by sme nemali vynechať tohtoročnú Fest Anču? Čo sú tvoje hot takes tohto roka? 

Toto je vždy najťažšia otázka. Ja by som povedal, že všetko, samozrejme. Akurát teraz mi prišiel katalóg, celý som si ho čítal a fakt sa je na čo tešiť. Mimo kurátorovaných sekcií k téme Fake bude naším hlavným hosťom Boris Labbé, francúzsky umelec, ktorý pracuje aj s animáciou a často aj s hybridnými tvarmi. Robí vjing, inštalácie, ilustrácie, je to taký renesančný človek. Vo svojich dielach ponúka hybridnosť a otvára otázky o povahe animácie a správnej reprezentácii reality. Jeho filmovú retrospektívu som nazval Algoritmus Erosa a Thanata, kde budú prítomné tieto dve energie života a smrti, a bude mať aj masterclass. Máme aj novú sekciu VR filmov, takisto zosobňujúcu tému Fake, ktorú pre nás kurátorsky pripravil Ondřej Moravec z Česka. Aj na to sa veľmi teším. Podarilo sa nám získať celovečerné filmy, ktoré budú v slovenskej premiére, ako vlastne väčšina programu, ako sú Decorado (r. Alberto Vázquez, 2025) alebo Bouchra (r. Meriem Bennani, Orian Barki, 2025). Bouchra je príbehom lesbickej kojotky z Maroka, veľmi zaujímavý počin. A Decorado je zase o pocite, že celý svet je skonštruovaný set, v ktorom žijeme a sme ovládaní nejakou vyššou silou. Téma Fake je vlastne prítomná aj v tomto. Z archívnych filmov budeme mať Papriku (2006) od Satošiho Kona, tá je o pocite viacerých realít a viacerých osobností. Tému zosobňuje skrz snovosť a skúmanie hraníc a priesečníkov medzi realitou, snami a imagináciou. A našou špecialitou je premietanie so živou hudbou, budeme hrať krátky film Prometeova záhrada (Prometheus’ Garden) z roku 1988. Voľne pracuje s mýtom o Prometeovi a je to aj zaujímavá stop motion od Brucea Bickforda, ktorý spolupracoval aj s Frankom Zappom. Hudbu k filmu na mieste pripraví francúzsky skladateľ Nathanael Mevel. 

A na záver, ako vyzerá tvoja ranná rutina počas festivalu? 

Chcel by som, aby to znelo ako z Diabol nosí Pradu (The Devil Wears Prada, r. David Frankel, 2006) a mal som na seba čas, ale často ten čas nie je. Pamätám si, že minulý rok som sa na záverečný ceremoniál obliekal na záchodoch Mestského divadla a robil si tam ešte nejaký final touch make-up. Realita festivalu je často chaotická. Všetko sa deje za pochodu a mne pomáha prežiť treska s rožkom, aj vzhľadom na to, že ide o ikonickú žilinskú záležitosť. Mám ju rád, na festivale si ju dám a nakopne ma. Potrebujem mať tú tresku v obehu a potom z nej mám glow.

Jazyková redakcia: Alexandra Strelková

Obrázky: 

[1 – 4] Fest Anča, autor fotografií: Šimon Lupták

[5] Fest Anča, autor fotografie: Juraj Starovecký