Eva Victor: “Sorry, bejby”
Upozornenie: text hovorí o sexuálnom násilí.
Minulý rok vyvolal na festivale Sundance ohlasy nenápadný autorský debut Sorry, Baby, pod ktorým je podpísanx Eva Victor. Autorstvo bez akademického filmového vzdelania oslovil na spoluprácu režisér a producent Berry Jenkins, ktorého zaujalo virálnymi videami na Tik Toku a (vtedy ešte) Twitteri. Victor tak dostalx príležitosť režijne asistovať na ďalšom výraznom debute I Saw the TV Glow (2024) tiež nebinárneho autorstva Jane Schoenbrun, kde sa prakticky naučilx, ako zrežírovať film. Zo standupových pódií (kde si podávalx mikrofón aj s hviezdou seriálu Overcompensating Mary Beth Barone) sa cez písanie pre satirický web Reductress, menšie herecké roly a vlastné krátke videá prepracovalx k debutovému Sorry, Baby.
Film je pozoruhodný v tom, akej téme sa venuje a akým spôsobom sa mu darí vytvárať pocit bezpečia. V štyroch kapitolách mapuje zhruba päť rokov v živote hlavnej postavy Agnes, ktorú hrá samotnx Eva Victor. Jeho pevným pilierom je jej priateľstvo so spolužiačkou Lydie. To tiež tvorí oporné body nelineárneho rozprávania naprieč rokmi. Eva Victor tu spracúva vlastnú skúsenosť so sexuálnym napadnutím, ktoré Agnes pomenúva nepriamo ako „tú zlú vec“, ktorá sa jej stala. Victor však vo viacerých rozhovoroch spomína, že tento film nie je o traume, ale o liečení a o priateľstve. Práve ústredný motív priateľstva a bezprostredné dialógy Agnes a Lydie vytvárajú bezpečný priestor na spracovanie Agnesinej skúsenosti, a to aj pre diváctvo, ktoré film sleduje.
Virginie Despentes píše v Teórii King Kong, že v prvých rokoch po znásilnení nevedela nájsť útechu v knihách. „Všetky traumy majú svoj literárny podžáner: (…) táto trauma nebola v literatúre reflektovaná. (…) Je zvláštne, že ženy mladým dievčatám nič neodovzdávajú, ani len základný návod na prežitie, jednoduché praktické rady. Nič.“ Podobne opisuje aj Victor dôvody vzniku svojho debutu: „Nevidelx som nič, čo by som po vlastnej skúsenosti potrebovalx o období po tom. Mnohé z filmov, ktoré som videlx, zobrazovali násilie. Nič také som nechcelx vytvoriť či ukazovať, ani vystavovať takým obrazom vlastné telo či telo kohokoľvek iného.“ Ako hovoriť o sexuálnom násilí, sa stalo ústrednou témou filmu Sorry, Baby.
Eva Victor vychádza zo svojho profesijného pozadia v komédii. Napriek ťaživosti spájanej s traumou si vďaka tomu film udržiava ľahký tón. Volí nelineárnu štruktúru rozprávania, lebo, ako vraví, presnejšie kopíruje proces uzdravovania než tradičná lineárna. Do kapitol vkladá mikrokatarzné momenty radosti ako osvojenie si strateného mačiatka alebo zjedenie fakt dobrého sendviča. Statická scéna, kde nás Victor necháva čakať na Agnes pred dverami profesorovým domom a čas necháva plynúť, bola spôsobom, ako sprítomniť to, čo odmieta zobraziť. Pre Victor bolo dôležité „decentralizovať násilie a ochrániť diváctvo“. Nesnaží sa šokovať, vydesiť ani burcovať negatívne emócie ako nenávisť k mužom. Aj vďaka tomu vytvára pocit, že vás pri sledovaní ťaživých scén vedie za ruku niekto, komu môžete veriť.
Scenáru by sa dalo vytknúť, že niektoré z postáv príliš typizuje (napríklad žiarlivá a otravná spolužiačka, sused, s ktorým spáva, byrokratické pracovníčky školy), práve preexponovaná kresba postáv však umocňuje perspektívu Agnes. Takto ich vidí, takto vníma ich reakcie, takto na ňu pôsobia. To nás ako diváctvo k Agnes približuje. Práca s hyperbolou, “punch-upmi” či odľahčujúcimi hláškami je pre Victor prirodzená, čo prechádza aj na plátno.
V jednej z epizódnych scén je Agnes súčasťou poroty na súdnom pojednávaní. Má sa rozhodnúť, či je schopná prípad nezaujato posúdiť. Keď porota dostane otázku, či bol niekto obeťou trestného činu, Agnes sa prihlási. Citlivosť autorského režijného prístupu spočíva aj v prístupe k polarizujúcim postojom. Agnes nie je vyhranená, netúži po pomste a vo svojom prípade ani po rozsudku. Chcela by len, aby sa to už viac nedialo. Scéna tak slúži skôr na objasnenie Agnesinho postoja, než ako paralela s prípadom. Eva Victor nám hovorí, že nie je zodpovednosťou ani úlohou toho, kto násilie zažije, dosiahnuť či dokonca chcieť trest pre násilníka. A Agnesina skúsenosť sa tým nestáva menej relevantnou, bolestivou či dôveryhodnou.
V Sorry, Baby nejde o naplnenie spravodlivosti ani o dolapenie vinníka. Ten ujde pred zodpovednosťou v okamihu, keď si uvedomí, čo urobil, a viac ho vo filme nevidíme. Napriek tomu akosi ostáva všadeprítomný. V momentoch, keď má Agnes pocit, že ju niekto pozoruje cez okno, v kvílení vetra za dverami jej domu a v neposlednom rade na pôde školy, v kancelárii, ktorú po ňom Agnes v istom bode zdedí. Napriek tomu, že je preč, akoby nikdy neodišiel. Agnes pred ním nemá kam ujsť.
Agnes ani napriek traumatickému zážitku neostáva paralyzovaná, ale postupuje podľa všeobecných odporúčaní. Zdalo by sa, že urobila všetko správne, no podľa inštitúcií, od ktorých očakávala podporu a starostlivosť, neskoro. Prišla na kontrolu ku gynekológovi, no nie bezprostredne po napadnutí. Podala na svojho profesora sťažnosť na škole, on však stihol z večera do rána podať výpoveď. Úradníčky ju odbijú s tým, že nevedia nič urobiť, pretože už nie je zamestnancom školy. Trpkú bodku situácii dodal dôvetok, že ju chápu, lebo „aj ony sú ženy“. Kto má teda v konečnom dôsledku niesť zodpovednosť za to, čo sa Agnes stalo? Práve nepriama kritika akademického prostredia podporená (nielen) vlastnou skúsenosťou ma podnietila k napísaniu tohto textu.
Veronika Valkovičová zo Sociologického ústavu SAV skúmala sexuálne obťažovanie v akademickom prostredí na Slovensku. Z jej výskumu vyplynulo, že ide o pomerne normalizované správanie. Študentstvo, ktoré zažilo sexuálne obťažovanie, nevie, na koho sa v takom prípade obrátiť, pretože vedeniu školy hlboko nedôveruje. Podľa zhromaždených dát školy tieto sťažnosti reálne riešili len v jednom percente prípadov. Študentstvu preto často ostáva hlavne vzájomná solidarita. Doteraz si pamätám, ako nás v prvom ročníku VŠMU na výlete v Banskej Štiavnici spolužiak z vyššieho ročníka varoval, na koho z pedagógov si máme dať pozor. Práve mladí ľudia v prvom ročníku sú najzraniteľnejší voči technikám groomingu. Ako píše Valkovičová, ide o snahu autority, ktorá je hierarchicky vyššie, si s vybraným študentom či študentkou „vytvoriť vzťah, ktorý je veľmi otvorený, dôverný a starostlivý.“ Podstatou groomingu je však sexuálny záujem, nie starostlivosť.
Práve v súčasnosti, aj vo svetle medializovaných dokumentov v kauze Jeffrey Epstein s presahom aj na Slovensko, je viac než potrebné nahliadať kriticky na autority a na inštitúcie, ktoré ich zastrešujú a chránia. Vysoké školy potrebujú mladých ľudí, ktorí chcú na nich študovať, aby mohli existovať, keďže ich financovanie do veľkej miery závisí od počtu študujúcich. Vzbudzovaním dojmu exkluzivity, ktorá nie vždy korešponduje s kvalitou poskytovaného vzdelania, vytvárajú súťaživé a konkurenčné prostredie, a to je pre grooming ideálne. Príklad zobrazenia groomingu nájdeme v Sorry, Baby, keď profesor vychváli Agnes za jej prácu, označí ju za výnimočnú, a vyvolá tak žiarlivosť u jej spolužiačky. Tá neskôr prizná, že s ním mala konsenzuálny sex, čo u Agnes vyvolá panický záchvat.
Vytvára vedenie vysokých škôl podporný systém pre študentstvo, ktoré čelí predátorskému správaniu ich zamestnanectva? Alebo sa správa akoby existovalo samo pre seba, chráni zastaralý systém a možno aj nevedome poskytuje predátorom priestor na realizáciu? To sú niektoré z otázok, ktoré ma neopustili, odkedy som film videla. Sú tu, sú prítomné, nie je pred nimi kam ujsť. O to ťažšie sa pred nimi uniká, ak ste na škole a pre hierarchiu a dynamiku moci, potrebu uznania, je takmer nemožné pozrieť sa na vlastnú situáciu s odstupom. Virginie Despentes má pravdu, keď zastáva názor, že by sme mali o svojich skúsenostiach hovoriť. Aj keď sú nepríjemné a mätúce.
Mnohé z hodín počas môjho štúdia prebiehali v kaviarňach a krčmách. Vtedy mi prišlo cool nezatvárať sa v sterilných triedach. Neformálne prostredie spojené s debatami o filmoch a tvorbe vytváralo dojem kamarátstva. Stierali sa hranice medzi tým, kto je autorita a kto autorite načúva, vzhliada k nej a hľadá uznanie vlastnej tvorby v jej rodiacich sa počiatkoch. Keď vás v takej situácii niekto z autorít zvláštne chytí alebo sa pokúsi o bozk, spôsobí to vnútorný zmätok. Keď som zamrzla a tú osobu to od pokusu odradilo, cítila som sa divne. Rozmýšľala som, či som urobila niečo, čím som to spôsobila, a špirála analyzovania spoločných interakcií a sebaspochybňovania bola na svete. Roky života v patriarchálnom usporiadaní spoločnosti vytvárajú rodový stereotyp neprimerane častého sebaobviňovania u osôb, ktorým bolo pri narodení priradené ženské pohlavie. Na školu som nastúpila v 25 rokoch. Rozmýšľam, či by som niektoré zo situácií vedela zvládnuť rovnako, keby som v tom čase mala 20. Priala by som si, aby vysoké školy vytvárali pre svoje študentstvo také bezpečie, aké som cítila v kinosále pri sledovaní filmu Sorry, Baby.
V závere, keď Lydie s partnerkou odchádzajú na prechádzku k majáku, ostáva Agnes doma strážiť ich bábätko. V dojemnom monológu sa prihovára dieťaťu. Hovorí, že sa mu v živote stanú zlé veci, a keby mohla niečomu z toho zabrániť, tak to urobí. No vždy jej bude môcť povedať čokoľvek. Som veľmi vďačná za to, ako sa Eva Victor o mňa pri pozeraní filmu postaralx.
Jazyková redakcia: Alexandra Strelková
Obrázky:
[1 – 5] Sorry, Baby (Zdroj: VVS Films)
Upozornenie: text hovorí o sexuálnom násilí.
Minulý rok vyvolal na festivale Sundance ohlasy nenápadný autorský debut Sorry, Baby, pod ktorým je podpísanx Eva Victor. Autorstvo bez akademického filmového vzdelania oslovil na spoluprácu režisér a producent Berry Jenkins, ktorého zaujalo virálnymi videami na Tik Toku a (vtedy ešte) Twitteri. Victor tak dostalx príležitosť režijne asistovať na ďalšom výraznom debute I Saw the TV Glow (2024) tiež nebinárneho autorstva Jane Schoenbrun, kde sa prakticky naučilx, ako zrežírovať film. Zo standupových pódií (kde si podávalx mikrofón aj s hviezdou seriálu Overcompensating Mary Beth Barone) sa cez písanie pre satirický web Reductress, menšie herecké roly a vlastné krátke videá prepracovalx k debutovému Sorry, Baby.
Film je pozoruhodný v tom, akej téme sa venuje a akým spôsobom sa mu darí vytvárať pocit bezpečia. V štyroch kapitolách mapuje zhruba päť rokov v živote hlavnej postavy Agnes, ktorú hrá samotnx Eva Victor. Jeho pevným pilierom je jej priateľstvo so spolužiačkou Lydie. To tiež tvorí oporné body nelineárneho rozprávania naprieč rokmi. Eva Victor tu spracúva vlastnú skúsenosť so sexuálnym napadnutím, ktoré Agnes pomenúva nepriamo ako „tú zlú vec“, ktorá sa jej stala. Victor však vo viacerých rozhovoroch spomína, že tento film nie je o traume, ale o liečení a o priateľstve. Práve ústredný motív priateľstva a bezprostredné dialógy Agnes a Lydie vytvárajú bezpečný priestor na spracovanie Agnesinej skúsenosti, a to aj pre diváctvo, ktoré film sleduje.
Virginie Despentes píše v Teórii King Kong, že v prvých rokoch po znásilnení nevedela nájsť útechu v knihách. „Všetky traumy majú svoj literárny podžáner: (…) táto trauma nebola v literatúre reflektovaná. (…) Je zvláštne, že ženy mladým dievčatám nič neodovzdávajú, ani len základný návod na prežitie, jednoduché praktické rady. Nič.“ Podobne opisuje aj Victor dôvody vzniku svojho debutu: „Nevidelx som nič, čo by som po vlastnej skúsenosti potrebovalx o období po tom. Mnohé z filmov, ktoré som videlx, zobrazovali násilie. Nič také som nechcelx vytvoriť či ukazovať, ani vystavovať takým obrazom vlastné telo či telo kohokoľvek iného.“ Ako hovoriť o sexuálnom násilí, sa stalo ústrednou témou filmu Sorry, Baby.
Eva Victor vychádza zo svojho profesijného pozadia v komédii. Napriek ťaživosti spájanej s traumou si vďaka tomu film udržiava ľahký tón. Volí nelineárnu štruktúru rozprávania, lebo, ako vraví, presnejšie kopíruje proces uzdravovania než tradičná lineárna. Do kapitol vkladá mikrokatarzné momenty radosti ako osvojenie si strateného mačiatka alebo zjedenie fakt dobrého sendviča. Statická scéna, kde nás Victor necháva čakať na Agnes pred dverami profesorovým domom a čas necháva plynúť, bola spôsobom, ako sprítomniť to, čo odmieta zobraziť. Pre Victor bolo dôležité „decentralizovať násilie a ochrániť diváctvo“. Nesnaží sa šokovať, vydesiť ani burcovať negatívne emócie ako nenávisť k mužom. Aj vďaka tomu vytvára pocit, že vás pri sledovaní ťaživých scén vedie za ruku niekto, komu môžete veriť.
Scenáru by sa dalo vytknúť, že niektoré z postáv príliš typizuje (napríklad žiarlivá a otravná spolužiačka, sused, s ktorým spáva, byrokratické pracovníčky školy), práve preexponovaná kresba postáv však umocňuje perspektívu Agnes. Takto ich vidí, takto vníma ich reakcie, takto na ňu pôsobia. To nás ako diváctvo k Agnes približuje. Práca s hyperbolou, “punch-upmi” či odľahčujúcimi hláškami je pre Victor prirodzená, čo prechádza aj na plátno.
V jednej z epizódnych scén je Agnes súčasťou poroty na súdnom pojednávaní. Má sa rozhodnúť, či je schopná prípad nezaujato posúdiť. Keď porota dostane otázku, či bol niekto obeťou trestného činu, Agnes sa prihlási. Citlivosť autorského režijného prístupu spočíva aj v prístupe k polarizujúcim postojom. Agnes nie je vyhranená, netúži po pomste a vo svojom prípade ani po rozsudku. Chcela by len, aby sa to už viac nedialo. Scéna tak slúži skôr na objasnenie Agnesinho postoja, než ako paralela s prípadom. Eva Victor nám hovorí, že nie je zodpovednosťou ani úlohou toho, kto násilie zažije, dosiahnuť či dokonca chcieť trest pre násilníka. A Agnesina skúsenosť sa tým nestáva menej relevantnou, bolestivou či dôveryhodnou.
V Sorry, Baby nejde o naplnenie spravodlivosti ani o dolapenie vinníka. Ten ujde pred zodpovednosťou v okamihu, keď si uvedomí, čo urobil, a viac ho vo filme nevidíme. Napriek tomu akosi ostáva všadeprítomný. V momentoch, keď má Agnes pocit, že ju niekto pozoruje cez okno, v kvílení vetra za dverami jej domu a v neposlednom rade na pôde školy, v kancelárii, ktorú po ňom Agnes v istom bode zdedí. Napriek tomu, že je preč, akoby nikdy neodišiel. Agnes pred ním nemá kam ujsť.
Agnes ani napriek traumatickému zážitku neostáva paralyzovaná, ale postupuje podľa všeobecných odporúčaní. Zdalo by sa, že urobila všetko správne, no podľa inštitúcií, od ktorých očakávala podporu a starostlivosť, neskoro. Prišla na kontrolu ku gynekológovi, no nie bezprostredne po napadnutí. Podala na svojho profesora sťažnosť na škole, on však stihol z večera do rána podať výpoveď. Úradníčky ju odbijú s tým, že nevedia nič urobiť, pretože už nie je zamestnancom školy. Trpkú bodku situácii dodal dôvetok, že ju chápu, lebo „aj ony sú ženy“. Kto má teda v konečnom dôsledku niesť zodpovednosť za to, čo sa Agnes stalo? Práve nepriama kritika akademického prostredia podporená (nielen) vlastnou skúsenosťou ma podnietila k napísaniu tohto textu.
Veronika Valkovičová zo Sociologického ústavu SAV skúmala sexuálne obťažovanie v akademickom prostredí na Slovensku. Z jej výskumu vyplynulo, že ide o pomerne normalizované správanie. Študentstvo, ktoré zažilo sexuálne obťažovanie, nevie, na koho sa v takom prípade obrátiť, pretože vedeniu školy hlboko nedôveruje. Podľa zhromaždených dát školy tieto sťažnosti reálne riešili len v jednom percente prípadov. Študentstvu preto často ostáva hlavne vzájomná solidarita. Doteraz si pamätám, ako nás v prvom ročníku VŠMU na výlete v Banskej Štiavnici spolužiak z vyššieho ročníka varoval, na koho z pedagógov si máme dať pozor. Práve mladí ľudia v prvom ročníku sú najzraniteľnejší voči technikám groomingu. Ako píše Valkovičová, ide o snahu autority, ktorá je hierarchicky vyššie, si s vybraným študentom či študentkou „vytvoriť vzťah, ktorý je veľmi otvorený, dôverný a starostlivý.“ Podstatou groomingu je však sexuálny záujem, nie starostlivosť.
Práve v súčasnosti, aj vo svetle medializovaných dokumentov v kauze Jeffrey Epstein s presahom aj na Slovensko, je viac než potrebné nahliadať kriticky na autority a na inštitúcie, ktoré ich zastrešujú a chránia. Vysoké školy potrebujú mladých ľudí, ktorí chcú na nich študovať, aby mohli existovať, keďže ich financovanie do veľkej miery závisí od počtu študujúcich. Vzbudzovaním dojmu exkluzivity, ktorá nie vždy korešponduje s kvalitou poskytovaného vzdelania, vytvárajú súťaživé a konkurenčné prostredie, a to je pre grooming ideálne. Príklad zobrazenia groomingu nájdeme v Sorry, Baby, keď profesor vychváli Agnes za jej prácu, označí ju za výnimočnú, a vyvolá tak žiarlivosť u jej spolužiačky. Tá neskôr prizná, že s ním mala konsenzuálny sex, čo u Agnes vyvolá panický záchvat.
Vytvára vedenie vysokých škôl podporný systém pre študentstvo, ktoré čelí predátorskému správaniu ich zamestnanectva? Alebo sa správa akoby existovalo samo pre seba, chráni zastaralý systém a možno aj nevedome poskytuje predátorom priestor na realizáciu? To sú niektoré z otázok, ktoré ma neopustili, odkedy som film videla. Sú tu, sú prítomné, nie je pred nimi kam ujsť. O to ťažšie sa pred nimi uniká, ak ste na škole a pre hierarchiu a dynamiku moci, potrebu uznania, je takmer nemožné pozrieť sa na vlastnú situáciu s odstupom. Virginie Despentes má pravdu, keď zastáva názor, že by sme mali o svojich skúsenostiach hovoriť. Aj keď sú nepríjemné a mätúce.
Mnohé z hodín počas môjho štúdia prebiehali v kaviarňach a krčmách. Vtedy mi prišlo cool nezatvárať sa v sterilných triedach. Neformálne prostredie spojené s debatami o filmoch a tvorbe vytváralo dojem kamarátstva. Stierali sa hranice medzi tým, kto je autorita a kto autorite načúva, vzhliada k nej a hľadá uznanie vlastnej tvorby v jej rodiacich sa počiatkoch. Keď vás v takej situácii niekto z autorít zvláštne chytí alebo sa pokúsi o bozk, spôsobí to vnútorný zmätok. Keď som zamrzla a tú osobu to od pokusu odradilo, cítila som sa divne. Rozmýšľala som, či som urobila niečo, čím som to spôsobila, a špirála analyzovania spoločných interakcií a sebaspochybňovania bola na svete. Roky života v patriarchálnom usporiadaní spoločnosti vytvárajú rodový stereotyp neprimerane častého sebaobviňovania u osôb, ktorým bolo pri narodení priradené ženské pohlavie. Na školu som nastúpila v 25 rokoch. Rozmýšľam, či by som niektoré zo situácií vedela zvládnuť rovnako, keby som v tom čase mala 20. Priala by som si, aby vysoké školy vytvárali pre svoje študentstvo také bezpečie, aké som cítila v kinosále pri sledovaní filmu Sorry, Baby.
V závere, keď Lydie s partnerkou odchádzajú na prechádzku k majáku, ostáva Agnes doma strážiť ich bábätko. V dojemnom monológu sa prihovára dieťaťu. Hovorí, že sa mu v živote stanú zlé veci, a keby mohla niečomu z toho zabrániť, tak to urobí. No vždy jej bude môcť povedať čokoľvek. Som veľmi vďačná za to, ako sa Eva Victor o mňa pri pozeraní filmu postaralx.
Jazyková redakcia: Alexandra Strelková
Obrázky:
[1 – 5] Sorry, Baby (Zdroj: VVS Films)
