Film o zvukoch Los Angeles tak, ako ich vnímajú rastliny, zvieratá a ľudia

Alison O’Daniel v novembri navštívila Medzinárodný festival dokumentárnych filmov Jeden svet. Rozprávali sme sa o tom, ako film vznikal, čo ju na príbehoch krádeží túb fascinovalo, ako sa do štruktúry filmu preniesla jej osobná skúsenosť n/Nepočujúcej alebo o nepreskúmaných možnostiach filmových titulkov.

Film je inšpirovaný skutočnými udalosťami – krádežami túb zo stredných škôl v oblasti Los Angeles. Hoci na krádeže odkazuje, slúžia skôr ako východiskový bod a film je v skutočnosti o niečom úplne inom. Ako ste nad projektom uvažovali, keď ste s ním začínali?

Prvá vec, ktorú som vedela, bolo, že film sa bude volať Zlodeji túb, no nebude o zlodejoch. Hovorila som o tom veľmi otvorenie. Nepáčilo sa mi, že reportáže sa zameriavali vždy na to isté: na zlodejov a tuby. Mňa zaujímala skúsenosť ľudí z rôznych škôl. Keď som sa s nimi rozprávala, všetci mi hovorili zaujímavé príbehy, ktoré vypovedali o ekonomickej situácii školy. Napríklad v jednej z nich mala učiteľka hudby rozpočet na školskú kapelu asi 47 dolárov. Jediné, čo si mohla dovoliť, boli fixky na tabuľu. To je dokumentárna rovina filmu. Nerobím dokument o tom, prečo si táto učiteľka môže dovoliť len fixky, nemôže nahradiť tuby a študentstvo preto potom musí hrať na tube, ktorá je zalepená lepiacou páskou alebo na tube, ktorú škole darovala nejaká žena, pretože jej 30 rokov iba ležala v garáži. Všetky tieto vtipné, dojemné príbehy sú výskumom na pozadí.

Narážala som na socioekonomiku rôznych štvrtí a na to, ako ovplyvňuje školy. Alebo ako vplýva na niekoho, kto žije pod letovou dráhou. Ako to, že pri výstavbe letiska LAX sa bohatá štvrť presťahuje, zatiaľ čo štvrť hneď vedľa nej ostane pod letovou dráhou? Pre mňa je tento film príbehom o tom, kto dostane prostriedky na zvukovú izoláciu domu a kto sa musí zaobísť bez tuby. Alebo pre koho nie sú dostupné titulky vo filmoch. Premýšľala som o vylúčení prostredníctvom zvuku v konkrétnom meste a to sa týka aj zvierat pod helikoptérami, z ktorých na ne rozprašujú spomaľovač horenia.

Kedy sa príbeh o LAX stal súčasťou filmu?

Je to jeden z motívov, ktoré prišli neskôr. Asi o sedem rokov som sa dozvedela o štvrti Surfridge, jej časti boli vyvlastnené kvôli stavbe letiska. Narazila som na fotografiu malého chlapca, ktorý beží pri dome a zakrýva si uši (použila som ju aj vo filme). Je z časopisu zo 60. rokov a pod ňou stojí: „Deti strácajú sluch.“ Veľmi ma to nahnevalo. Po siedmich rokoch na mňa doľahol tento hnev zo spoločenských rozdielov, ktoré súvisia so zvukom. Vtedy som začala artikulovať, že tuby sú pre mňa o smútku, nespravodlivosti.

Bol to dlhoročný proces, kým som naplno pochopila túto omnoho hlbšiu tému a to, prečo ma príbeh o krádežiach túb priťahoval. Myslím si, že vnútorne som to vedela aj vtedy, len som to nevedela celkom vyjadriť. Táto téma poukazuje na projektovaný smútok. Vyrastala som s jazykom, ktorý hovorí o strate sluchu, no potom som zistila, že v komunite n/Nepočujúcich sa používa obrátený význam – namiesto straty sluchu ľudia hovoria o nadobudnutí nepočutia. Začala som o tom rozmýšľať, všímať si, že som citlivá na zvuk a že ma zaujíma svet zvukov a počúvania. Ak človek nepočuje vôbec alebo len obmedzene, v mnohých ohľadoch je to iritujúce, hrozne frustrujúce a naozaj ťažké, no nie je to tragédia. Získala som vďaka tomu zaujímavý spôsob, ako sa vzťahovať k ľuďom a ako premýšľať o svete – čiže všetko to, čo zo mňa urobilo umelkyňu.

Keď ste začali pracovať na projekte, najprv ste oslovili dvoch skladateľov a jednu skladateľku, aby vytvorili hudbu, a potom ste na základe nej písali scenár. Prečo ste si zvolili takýto postup?

Mojím pôvodným zámerom bolo pokúsiť sa režírovať ako skladateľka a zároveň som chcela, aby skladatelia a skladateľka skôr režírovali. A potom som začala hovoriť ešte jednu vec: bude to projekt počúvania. Vedela som, že to bude projekt počúvania, ale nie nevyhnutne počúvania ušami – aj keď som si nebola istá, čo to znamená.

Takto vznikol celý film. Zoberme si napríklad muža, ktorý na úplnom konci kráča v lese. Nemala som konkrétny dôvod na to, že sa vyzul. Keď som režírovala herca, nevedela som mu toto rozhodnutie odôvodniť. Povedala som mu o jednom workshope, na ktorom nás učili chodiť potichu ako dravec loviaci korisť. Ako nelámať vetvičky, keď ste v lese. Naučila som ho tak chodiť. Jasným cieľom bolo, aby kráčal potichu, ale neviem povedať prečo. O toto mi šlo počas celého procesu tvorby filmu. Nemusela som nevyhnutne poznať každú jednu motiváciu, ale experimentovala som a sledovala, kam ma to povedie.

Takže na začiatku pre mňa vyvstali tri otázky alebo výzvy: Môže to byť film o krádežiach túb, no nie o zlodejoch? Môžem režírovať ako skladateľka? A môže to byť projekt počúvania, ktorý nie je určený pre uši, a zároveň čo to znamená? Myslím si, že film na ne odpovedá.

Môžete povedať viac o procese práce so skladateľmi a skladateľkou?

Vedela som, že chcem pracovať s Christine Sun Kim, Stevom Rodenom a Ethanom Frederickom Greenom, pretože o hudbe uvažujú zoširoka. Nechcela som im vnucovať žiadne naratívy, a tak som im ako referencie dala predmety z môjho ateliéru, napríklad fotografie architektúry, básne alebo náhodné obrázky. Rozdelila som ich na tri kôpky a každému z nich som poslala jednu. Príbehy o krádežiach túb dostala iba Christine, ktorá je tiež n/Nepočujúca. Christine vytvorila veľa nahrávok prostredia, jedného dňa uvidela pochodovú kapelu a nahrala ju. Zvuk však skreslila a zmenila takým spôsobom, že kapela znela takmer ako pod vodou.

Hudbu som potom počúvala sedem mesiacov a zapisovala si veci, ktoré sa mi vynárali v mysli. Niektoré z pôvodných referencií sa postupne začali vracať do filmu a pridávala som aj príbehy, ktoré som počula, napríklad o Deaf Clube v roku 1979. Bol to fascinujúci, asi ročný proces zhromažďovania a hľadania spôsobov, ako to všetko môže fungovať dokopy. Hľadala som medzi nimi súvislosti a snažila som sa vytvoriť nejaký hodnoverný príbeh.

Spomenuli ste Deaf Club a muža, ktorí odíde z koncertu Johna Cagea. Prečo ste sa rozhodli začleniť do filmu tri samostatné scény s historicky významnými koncertmi? Prečo práve tieto tri a nie iné?

Bola to zhoda okolností. Teraz si už ani neviem predstaviť film bez scény s Johnom Cageom, ale stalo sa to náhodou. Jednou z pôvodných referencií, ktoré som dala skladateľom, bol obrázok z knihy o hippie architektúre vo Woodstocku, ktorú som našla na blšom trhu. Bola to fotografia koncertnej sály, a keď ju Steve dostal, napísal mi: „Uvedomuješ si, že tam John Cage urobil premiéru 4’33”, však?“ Vôbec som to netušila! Steve práve skončil s dennými meditáciami na motívy 4’33” a prehováral ma, aby som s tou skladbou pracovala aj ja.

Najprv som vôbec nechcela, zdalo sa mi to trápne. Ale potom som sa ocitla v Hudsone v štáte New York, čo je veľmi blízko Woodstocku, išla som si tú koncertnú sálu pozrieť a bolo to úžasné. V podstate je to stodola v lese, a keď som tam prišla, uvedomila som si, že premiéra 4’33” bola vlastne o zvuku stromov, zvuku vetra. O tom sa však nedozviete, keď ľudia hovoria o 4’33”. Hovoria o tichu alebo o hudbe, ktorá je viac ako len stláčanie klávesov. Uvedomila som si, že so 4’33” sa spája táto mytológia o tichu, pričom je to rovnaká mytológia, aká sa spája s n/Nepočujúcimi. Ľudia si myslia, že podstatou nepočujúceho zážitku je ticho. V tom momente som sa rozhodla zahrnúť 4’33” do filmu. Umožnilo mi to spojiť dve nesprávne predstavy o dvoch rôznych veciach.

Práve do Hudsonu som šla so starým pankáčom, ktorý sa ma opýtal: „Poznáš Deaf Club, však?“ Nepoznala som ho. Začala som si o klube zháňať informácie a povedala si, že ho do filmu nejako zakomponujem. Dlho v ňom boli len tieto dva koncerty. Neskôr som sa dozvedela o tom, ako Prince koncertoval na Gallaudet, a boli tri. Tie koncerty sa naozaj iba nejako dostali do môjho sveta.

Zároveň ste týmto historickým momentom filmu dodali ďalšiu vrstvu, čo je najviditeľnejšie v scéne s Johnom Cageom. Prečo ste sa tak rozhodli?

Nechcela som použiť 4’33” vo filme iba tak, preto som sa rozhodla napísať fiktívnu postavu, ktorej meno bolo Podráždený muž. Skladba 4’33” ho irituje, vstane a odíde. Bol to pre mňa moment, keď som si uvedomila, že mám tieto príbehy o krádežiach túb alebo o koncertoch a môžem si s nimi robiť, čo chcem. Môžu ma hoc aj štvať a to sa tiež stane súčasťou filmu. Pomohlo mi to rozvinúť svoj hlas. Bolo v tom veľa hravosti: Ako ďaleko môžem zájsť? Čo všetko môžem urobiť?

Keď som sa rozhodla ísť touto cestou, ako vzor som použila aj svoju skúsenosť s počutím. V každodennom živote čosi počujem a vydám sa v myšlienkach jedným smerom, no potom niekto povie: „To nie je to, o čom sa bavíme.“ Pýtajú sa ma na mojich rodičov a ja odpoviem, aká je moja obľúbená zmrzlina. Môže to byť vtipné, no niekedy je to naozaj mätúce: Prečo si tam, keď sa v skutočnosti deje toto? Pre mňa to bol potenciálne fascinujúci spôsob, ako sa pokúsiť vybudovať celú spleť príbehov, ktoré sa vydávajú mnohými rôznymi smermi.

Ako ste teda vybudovali štruktúru filmu?

Krádeže túb sú v poradí, v akom sa skutočne odohrali. Sú to akési kapitoly, aj keď o nich tak nepremýšľam. Prvá sa stala na jeseň 2011 a posledná na jar 2013, do tohto časového obdobia je film zasadený. Všetko sa odohráva v priebehu dvoch rokov, ale myslím si, že jediným skutočným ukazovateľom plynutia času je Nykino tehotenstvo. Čas vo filme plynie lineárne, aj keď to tak nemusí pôsobiť. A k tomu sú tam tri koncerty, čo sú samostatné scény.

V mojej hlave má k rozuzleniu najbližšie to, že Kendrick Lamar kúpil jednej zo stredných škôl osem túb, pretože bol jej absolventom. Takto sa vlastne uzavreli prípady krádeží túb, pretože v skutočnom živote políciu nezaujímali, nič nepodnikla. Mám rada tento detail, no nijako nerieši finančné problémy škôl alebo skutočnosť, že niektoré školy tuby ani nemajú. Záver je bez východiska. Nechcela som prípady vyriešiť a pripnúť im mašličku. Takú skúsenosť nikto nemal.

Mojím cieľom nie je to, aby mal príbeh nevyhnutne začiatok a koniec. Nemyslím si, že život je taký. Páči sa mi možnosť, že filmový príbeh nie je viazaný týmito očakávaniami. Zachytáva skôr nejaký vývoj, napríklad niekto otehotnie, zápasí so svojimi pocitmi o tehotenstve a rieši to so svojimi rodičmi. Nemusí to byť nič extra dramatické.

Pre mňa je tento film v konečnom dôsledku o každodennosti skupiny ľudí, ktorí sú nedoslýchaví alebo n/Nepočujúci. Film poeticky a senzoricky zachytáva ich skúsenosť so svetom.

To je podstata filmu. Nie je o rozprávaní príbehu, ale o zážitku. Týmto spôsobom som film písala i strihala. Je tu Nyke a jej každodennosť s partnerom alebo s otcom, je tu Geovannyho každodennosť v škole alebo to, ako ho vyhodia z domu.

Uvažovala som nad spôsobom, akým počujem, ako nad akousi štruktúrou filmu. Chcela som obecenstvu sprostredkovať zážitok, keď celkom nevie, čo sa deje a ako veci medzi sebou súvisia, ale nevstane a neodíde. To bol vždy môj cieľ. Alebo skôr išlo o otázku, ako taký film nakrútiť, pretože som si nebola istá, či by som to dokázala. Bolo by možné, aby n/Nepočujúci, nedoslýchaví a počujúci ľudia sedeli na rovnakom filme a mali rôznu skúsenosť? Aby nikto z nich celkom nevedel, ako všetko spolu súvisí, ale všetci by zostali?

Snažím sa ponúknuť iný hodnotový systém filmového zážitku. Raz sa ma niekto opýtal, či by som vedela povedať jednou vetou, o čom tento film je, a ja som povedala: je o zvukoch Los Angeles tak, ako ich vnímajú rastliny, zvieratá a ľudia.

„Náhodné“ zvuky Los Angeles sú pre film veľmi dôležité. Odkiaľ to vychádza?

Milujem zvuk Los Angeles, je zvláštne upokojujúci. Úprimne, keď som pri oceáne, neviem rozlíšiť zvuky vĺn a premávky. V Los Angeles nikto nepoužíva klaksón, a aj keď uviaznete v premávke, čo môže byť naozaj otravné, ide o celkom tichý zážitok – na rozdiel od New Yorku, kde je všetko vertikálne, zvuk sa odráža od tvrdých povrchov a každý, kto šoféruje, používa klaksón ako súčasť pokrikovania. Topografia Los Angeles je veľmi zvlnená, takže zvuk je pokojný, nie nervózny. Neznamená to, že každý zvuk je príjemný, ale podľa mňa je krásny.

Pamätám si, ako som raz bývala u kamarátky v Los Angeles a zabávala sa, pretože má naozaj ostrý sluch a podráždil ju zvuk stavby na ulici. Nákladné auto cúvalo a pípalo, ale zároveň sa ozýval štebot vtáka a tie zvuky boli spolu také nádherné. Začala som premýšľať o neočakávaných alebo nechcených zvukoch, ktoré dopĺňajú tie chcené. O tom, prečo zvuky vtákov považujeme za krásne, no pípanie na stavenisku za škaredé alebo hrozné alebo frustrujúce alebo rušivé.

Myslím si, že je to o citlivosti vnímania. Pre niektorých ľudí je hrozné pozerať sa na film, ktorého príbeh sa neuzavrie. Ale pre mňa je úžasné sa na konci vznášať alebo potopiť alebo plakať. Alebo odísť frustrovaná, pretože som nedosiahla rozuzlenie – to je tiež zaujímavé.

Pred premietaniami v Bratislave ste vyzvali publikum, aby film sledovalo s nafúknutými balónmi v rukách, a lepšie tak cítilo zvukové vibrácie. Mohli by ste nám povedať viac o tejto praktike?

V prvom rade, nejde o nič zvláštne. Je to čosi, čo kedysi robievali ľudia v kluboch n/Nepočujúcich. A nie každý n/Nepočujúci počúva hudbu alebo pozerá film s balónom v rukách – som si istá, že dnes to už takmer nikto nerobí.

Keď som v roku 2011 premietala svoj prvý film, chcela som, aby ľudia držali balóny. Keď sme šli začiatkom tohto roka na Sundance, spomenula som to svojim producentkám a navrhla, že by to mohol byť príjemný zážitok na premiéru. Ľuďom sa to páčilo a odvtedy nás stále žiadali, aby sme nosili balóny. Nikdy však nebolo mojím zámerom, aby sa táto skúsenosť stala súčasťou každého jedného premietania.

Použiť dych na precítenie zvukov však v sebe má istú poetickosť. Zvukové vlny vďaka svojim vlastnostiam prechádzajú materiálom balóna, a tak môžete dosť jemne cítiť všetky aspekty zvuku, ktoré by ste inak, ak ste počujúci, počuli, ak ste n/Nepočujúci, čítali a možno cítili na sedadle.

Film sa stal známym aj vďaka tomu, ako pracuje s titulkami, ktoré neboli iba pridané neskôr kvôli prekladu, ale sú dôležitou súčasťou filmu, dávajú mu ďalšiu významovú rovinu. Sú súčasťou estetiky filmu. Ako ste nad titulkami uvažovali?

Pre mňa ide o ďalší priestor na skúmanie možností rozprávania. Titulky podávajú viac podrobností o zvukoch, no zároveň sa prostredníctvom nich prehlbuje príbeh. Robia zvuk niečím, čo presahuje počutie, sú imaginatívne. Myslím si, že môžu nahrádzať úlohu hudby vo filmoch.

Pamätám si na úžasný moment, keď som pozerala Denník Bridget Jonesovej (Bridget Jones’s Diary, 2001). Neznášam ten film, ale plakala som pri ňom a hovorila som si: Uáu, toto je sila. Nemôžem vystáť to, čo sledujem, ale som úplne emotívna. Vyhrali, v tomto momente som bezmocná. Nezaujímala ma ona, ani jej príbeh, ani žiadna z postáv v tom filme, ani to, ako bol nakrútený. Opovrhovala som ním, bola som nespokojná a predsa… Vidíte človeka na obrazovke, napojíte sa naňho, pretože sme ľudia, a hudba to vo vás spustí. Myslím si, že je tu priestor na to, aby jazyk fungoval podobne, čo je skutočne fascinujúci experiment. Bohužiaľ, je to len experiment, nič viac. V iných filmoch sa na titulky myslí iba dodatočne.

V slovenských titulkoch sa stratil jeden prvok. Keď nastupuje a silnie hudba, titulky sa tiež postupne stávajú výraznejšími. V slovenskej verzii sa to nedialo. Keď som tieto titulky vyrobila, bolo to pre mňa zjavenie. Je to také samozrejmé – prečo to doteraz nikto neurobil? Keď som sa rozprávala s prekladateľkou, ktorá robila slovenské titulky, dostala som odpoveď, že nemajú technológiu na titulkovanie, ktorá by to dokázala.

Je možné porovnať reakcie n/Nepočujúceho a počujúceho publika na váš film?

Spätná väzba, ktorú som dostala, nebola výrazne rozdielna, čo ma veľmi teší. To bol môj cieľ. Vlastne som si všimla, že n/Nepočujúce publikum nemá až taký problém so spôsobom rozprávania, nepýta sa ma na príbeh. A tiež sa ma nepýtajú otázky týkajúce sa titulkov, pretože sú samozrejmosťou.

Myslím si, že skúsenosti n/Nepočujúcich a počujúcich sú v našom svete naozaj odlišné, takže som očakávala, že budú taktiež odlišné pri pozeraní môjho filmu. Príjemne ma prekvapilo, že obe publiká reagujú celkom pozitívne. A som naozaj dojatá, že nedoslýchavé publikum v strede je zahrnuté a cíti to. To je pre mňa osobne dôležité.

Potom je tu niekoľko vtipných negatívnych recenzií od ľudí, ktorí chceli priamočiary dokument o krádežiach túb. Niekedy z nich mám negatívne pocity, ale zároveň sa na nich zabávam. Vždy je to nejaký film bro, ktorý sa sťažuje, že je to nepochopiteľné a chce vedieť, čo sa stalo s tubami. Hm, prepáč.

Jazyková redakcia: Alexandra Strelková

Obrázky:

[1, 3 – 4] Zlodeji túb (r. Alison O’Daniel)

[2, 5] fotografia: Šimon Lupták, Medzinárodný festival dokumentárnych filmov Jeden svet