Lesk a bieda alebo Tabi shoes a rurálna Argentína
Redakcia magazínu Pontón i autorka tohto textu podporujú Kultúrny štrajk a aktivity Otvorenej Kultúry! Žiadame predovšetkým odborné a kompetentné riadenie rezortu kultúry a jednotlivých inštitúcií, zastavenie ideologicky motivovanej cenzúry a finančnú stabilizáciu sektora s dôrazom na zlepšenie finančného ohodnotenia pracujúcich a ich sociálneho zabezpečenia. Zároveň vyjadrujeme solidaritu so všetkými, ktorých sa dotýkajú deštruktívne kroky súčasnej politickej reprezentácie a neodborného kultúrneho manažmentu.
Pri spoznávaní tvorby argentínsko-španielskej umelkyne Amalie Ulman možno spozorovať plynulý monológ, ktorý väčšinu času až denníkovo vedie sama o sebe. Ulman je totiž osobou s poruchou autistického spektra, ako hovorí hneď na začiatku rozhovoru moderátorke a diváctvu po uvedení svojho najnovšieho filmu Magic Farm (2025) v kine Urania na tohtoročnom Berlinale. Hovorí, že projektovanie vlastných skúseností (alebo poukazovanie na opakujúce sa vzorce správania napríklad pri typizácií postáv) v jej dielach nie je náhodné a je to jeden z kompenzačných mechanizmov v rámci porúch autistického spektra. Obratne sa vyhýba pocitu, že jej diela sú len autocentrickým traktátom, a rýchlo prechádza k sebareflexii, pričom sa pohybuje medzi intímnym záznamom a vedome budovaným obrazom o sebe ako o dievčati z nižších sociálnych vrstiev v elitnejších prostrediach, napríklad na Central Saint Martins v Londýne alebo neskôr v Los Angeles. Jej spôsob rozprávania môže pôsobiť ako ozdravný impulz najmä pre diváctvo (predovšetkým mladé ženy) so zázemím v nižšej spoločenskej triede – jej osobná výpoveď otvára priestor na širšiu identifikáciu.
Amalia Ulman je súčasná konceptuálna umelkyňa pretavujúca spoločenské fenomény, tendencie a otázky rodovej identity v prostredí digitálneho veku do rôznych umeleckých foriem. Spolu s umelkyňami ako Petra Cortright, Jillian Mayer alebo Arvida Byström patrí do prvej vlny performeriek v prostredí sociálnych médií. V roku 2014 na Instagrame vykonštruovala (svoju) novú osobnosť, ktorá okoliu dovoľovala nadviazať s ňou len parasociálny vzťah, keďže jestvovala iba na obrazovkách telefónov a počítačov. Stvárňovala mladú ženu zachvátenú konzumným spôsobom života a inscenovala všemožné peripetie, ktoré sa môžu takejto osobe udiať – rozchod s toxickým partnerom, profesia sexuálnej pracovníčky, invazívnejšie kozmetické operácie a podobne. Toto dielo s názvom Excellences & Perfections je archivované v Rhizome a v New Museum v New Yorku, vystavené bolo aj v Tate Modern.
Jej dlhometrážny hraný debut El Planeta (2021) odštartoval festivalovú púť na prestížnom Sundance. V hlavných úlohách sa objavujú samotná režisérka Amalia Ulman a jej matka, ktoré stvárňujú postavy Leonor a Maríu – fiktívne verzie samých seba. Ústrednou témou filmu je kombinácia lesku a biedy a príznačným miestom pre jeho dejisko je prístavné priemyselné mesto Gijón na severe Španielska. Gijón, v ktorom režisérka vyrastala, je poznačený finančnou krízou, avšak každoročný medzinárodný filmový festival, ktorý sa v meste odohráva, usmerňuje ľudí (eskapicky) sa sústrediť skôr na príchod známych hercov, herečiek a celebrít než na každodenné strasti. Mesto a vzťah dvojice hrdiniek sú si paralelou. Čelia biede a dlhom, pred ktorými sa utiekajú do Zary. Film však nevyvoláva ľútosť nad chudobou, pôsobí humorne a satiricky – Leo sa v expozícii zamýšľa nad ponukou plateného sexuálneho styku, ale odmieta ju, lebo za honorár by si nekúpila ani knihu. Absurdné konverzácie dopĺňajú strihové animácie medzi sekvenciami, ktoré pripomínajú telenovelu. Čiernobiely grading zas v kombinácii s kritikou buržoázneho spoločenského poriadku vyzerá ako resuscitácia francúzskej novej vlny. El Planeta opisuje jeden zo spôsobov, akým sa dá popierať vlastná sociálna vrstva.
Svoj druhý celovečerný film Magic Farm Ulman po premiére na Sundance uviedla aj na Berlinale, kde som ho mala šancu vidieť aj ja. Deň projekcie som strávila v Uranii, aby som sa vyhla únavnému premiestňovaniu po Berlíne. Skladba divákov a diváčok sa od filmu k filmu značne menila, Magic Farm prilákal najmladšie publikum spomedzi tých, v ktorých som sa ocitla.
Aj tentoraz Amaliu Ulman vidíme na filmovom plátne a podobne ako v predchádzajúcom filme je miesto deja spojené s jej pôvodom. Päťčlenný americký štáb sa ocitá v argentínskom mestečku San Cristóbal. Tento názov pomenováva mnoho miest v Južnej Amerike, čo sa stáva protagonistom a protagonistkám osudným a postupne sa dozvedajú, že sú na inom mieste, ako plánovali. Rozprávanie sa rozdrobuje do mikropríbehov od momentu, keď sa naša do seba zahľadená skupina rozpŕchne po obci. Konvenčnejšiu štruktúru rozprávania režisérka rozbíja saturovanými zábermi z GoPro kamier, ktoré sú umiestnené na chrbtoch a bruchách miestnych psov. Často zachycujú len ulice mestečka alebo premiestňujúce sa postavy. Ulman tak necháva vyniknúť rurálne prostredie Južnej Ameriky a zabraňuje tomu, aby diváctvo zabudlo, kde sa nachádza. Po týždni sa protagonisti a protagonistky do New Yorku vracajú s novou identitou, so zlomenými srdcami, s novými hodnotami.
Ulman stvárňuje Elenu, jazykovú spojku medzi miestnym obyvateľstvom a americkou skupinou. K tejto úlohe má osobný vzťah aj v reálnom živote – v konverzácii s moderátorkou na Berlinale uvádza, že ide o narážku na jej vlastnú skúsenosť. Počas výletov a dovoleniek v americkej spoločnosti sa často ocitala v pozícii tlmočníčky, pričom mnohé situácie sa medzi Južnou Amerikou a jej okolím doslova stratili v preklade. Postavy v Magic Farm sú zároveň veľmi presnými typmi ľudí, s ktorými sa možno stretnúť vo filmovom priemysle. Hoci diela Amalie Ulman v sebe nesú senzibilitu a fascináciu ľudskosťou, v rozhovore po premietaní priznáva, že sociálne interakcie sú pre ňu v každodennom živote náročné. Väčšinu svojho sociálneho života v skorších tínedžerských rokoch prežila online – opisuje toto obdobie ako bizarné a pre mladé dievča potenciálne nebezpečné, no online priestor bol zároveň miestom, kde sa mohla spoločensky saturovať z pohodlia svojej izby. Ulman pozoruje okolie intenzívne, no z diaľky – a práve tento odstup využíva v prospech ironickej výstižnosti postáv (nielen) v Magic Farm.
Na čele so skúsenou, ale vyhorenou hereckou hviezdou Ednou a jej manželom, slizkým producentom Davom, sa komornejší štáb snaží nakrútiť jednu z epizód ich dokumentárneho seriálu o obskúrnych subkultúrach. Tentoraz sa presúvajú do Argentíny. Celý projekt, ktorý sa ponáša na youtubové videá magazínu VICE, sa zacykluje v hľadaní akejsi juhoamerickej senzácie, vďaka čomu odsúva do úzadia vážny environmentálny problém, pre ktorý argentínske obyvateľstvo trpí zdravotnými ťažkosťami. Argentína masívne využíva pesticíd glyfosát na pestovanie geneticky modifikovaných plodín, čo spôsobuje respiračné ochorenia, hormonálne poruchy či pokles biodiverzity. Celým filmom sa ozýva kašeľ. Čo za ním stojí, sa vyjasní, keď nad štábom nebezpečne nízko preletí menšie lietadlo s agrochemikáliami počas toho, ako sa pokúšajú nakrútiť rozhovor medzi Ednou a miestnou obyvateľkou kdesi na poli.
Režisérka pracuje s hercami a herečkami dvojako. Newyorskú It girl, Ednu v tabi topánkach, stvárňuje Chloë Sevigny. Alex Wolff hrá režiséra Jeffa, ktorý v novom prostredí pôsobí ako dieťa – nutne potrebuje uistenie vo všetkom, čo robí. Doterajšie životné privilégium ho chránilo pred pocitom zodpovednosti, a tak prepadá melancholickým náladám, keďže sa javí ako najneschopnejší článok v štábe. Do kontrastu s nimi stavia Ulman pred kameru neperfektné začínajúce herectvo i neherectvo, ktoré sa ujímajú úlohy miestnych. Drzú Manchi, dcéru jednej z prvých miestnych pomocníčok štábu, stvárňuje začínajúca herečka Camila del Campo. Výrazné kožné ochorenie na jej symetricky perfektnej a prísnej tvári a pestré oblečenie jej dodávajú očajúcu charizmu a napokon sa stáva hviezdou, ale aj záchranou poslednej epizódy dokumentárneho seriálu. Konverzácie pôsobia autenticky; neraz sa zdá, že ide o improvizáciu – herci a herečky sa rozprávajú medzi sebou bez jasnej kauzality. V dialógoch je mnoho narážok na dnešné senzácie – Edna napríklad radí Jeffovi, aby nebral toľko ketamínu. Pocit, že ide najmä o improvizované dialógy, spomínala aj moderátorka v diskusii po premietaní. Ulman tvrdí, že scenár bol do veľkej miery presný, postavy Edny a zvukára Justina boli dokonca napísané presne na Chloë Sevigny a Joa Apollonia. Naopak, úplne improvizovanou postavou bol seba stvárňujúci Mateo, ktorý trpí progériou a utvrdzuje dynamiku medzi americkým štábom a miestnym obyvateľstvom. Do filmu sa dostal náhodou – ocitol sa na pľaci zo zvedavosti a spýtal sa, či preňho majú miesto.
Režisérka aj v Magic Farm manévruje vysokou štylizáciou. Ako sama zdôrazňovala, pracuje s trópmi z juhoamerického prostredia, ktorými narúša hegemónne a prevládajúce estetické normy – postavy sa obliekajú do outfitov s metalickými, trblietavými či neónovými prvkami alebo dej prerušujú spomenuté haptické a farebne presaturované zábery z mobilov a GoPro kamier s nízkym rozlíšením. Zaznamenávajú tak prašné ulice, ošarpané budovy alebo primitívne grafiti. Kde-tu sa objaví Manchina snová predstava zachytávajúca ju v Jeffovom náruči kdesi v poli. Tieto sekvencie sa podriaďujú Manchinmu kultúrnemu referenčnému rámcu – pôsobia ako juhoamerický popový videoklip. Zvukovú zložku tejto epizódy skladá dvojica hudobníkov, ktorú našiel jeden člen štábu priamo v San Cristóbal. Výsledkom sú klávesové (ne)ľubozvučné zvuky žánrov vallenato a cumbia, ktoré napokon sprevádzajú aj samotné diváctvo pri sledovaní Magic Farm.
Na filme Magic Farm môžeme jasne vidieť prístup Amalie Ulman k estetike, ktorú nevyhnutne prepája s politickou a sociálnou kritikou. Magic Farm hovorí o strete kultúr, s ktorými sa režisérka identifikuje a poukazuje na ich rozdiely. Problematické chvíle sú vypovedané prostredníctvom humoru, vďaka čomu sa šikovne vyhýba moralizovaniu. Spôsob rozprávania možno chápať ako osobný, ale aj kolektívny – artikuluje všedné rozdiely medzi sociálnymi vrstvami a zároveň hovorí o tom, aké to je stáť medzi nimi.
Jazyková redakcia: Alexandra Strelková
Obrázky:
[1 – 4] Magic Farm (r. Amalia Ulman)
[5] El Planeta (r. Amalia Ulman)
Redakcia magazínu Pontón i autorka tohto textu podporujú Kultúrny štrajk a aktivity Otvorenej Kultúry! Žiadame predovšetkým odborné a kompetentné riadenie rezortu kultúry a jednotlivých inštitúcií, zastavenie ideologicky motivovanej cenzúry a finančnú stabilizáciu sektora s dôrazom na zlepšenie finančného ohodnotenia pracujúcich a ich sociálneho zabezpečenia. Zároveň vyjadrujeme solidaritu so všetkými, ktorých sa dotýkajú deštruktívne kroky súčasnej politickej reprezentácie a neodborného kultúrneho manažmentu.
Pri spoznávaní tvorby argentínsko-španielskej umelkyne Amalie Ulman možno spozorovať plynulý monológ, ktorý väčšinu času až denníkovo vedie sama o sebe. Ulman je totiž osobou s poruchou autistického spektra, ako hovorí hneď na začiatku rozhovoru moderátorke a diváctvu po uvedení svojho najnovšieho filmu Magic Farm (2025) v kine Urania na tohtoročnom Berlinale. Hovorí, že projektovanie vlastných skúseností (alebo poukazovanie na opakujúce sa vzorce správania napríklad pri typizácií postáv) v jej dielach nie je náhodné a je to jeden z kompenzačných mechanizmov v rámci porúch autistického spektra. Obratne sa vyhýba pocitu, že jej diela sú len autocentrickým traktátom, a rýchlo prechádza k sebareflexii, pričom sa pohybuje medzi intímnym záznamom a vedome budovaným obrazom o sebe ako o dievčati z nižších sociálnych vrstiev v elitnejších prostrediach, napríklad na Central Saint Martins v Londýne alebo neskôr v Los Angeles. Jej spôsob rozprávania môže pôsobiť ako ozdravný impulz najmä pre diváctvo (predovšetkým mladé ženy) so zázemím v nižšej spoločenskej triede – jej osobná výpoveď otvára priestor na širšiu identifikáciu.
