
Slovenská filmová produkcia dlhodobo zaostáva v tvorbe celovečerných filmov, v ktorých by bol určujúcim motívom romantický vzťah. Raz za čas sa síce objaví romantická komédia s predvídateľným a repetitívnym dejom, no v rámci kvalitnej autorskej tvorby romantické motívy potláča skôr sociálny rozmer príbehov. Debut režisérky Martiny Buchelovej Milovník, nie bojovník (2026) je preto v slovenskom kontexte výnimočným prírastkom, no právom získava ohlasy aj na svetovej úrovni: stal sa víťazom súťaže Proxima na 60. ročníku Medzinárodného filmového festivalu Karlove Vary.
Ak si spomeniem na zaujímavé, osviežujúce a aj dobre spracované filmy o mladých ľuďoch a ich vzťahoch, napadá mi skôr študentská tvorba, či už práve Martiny Buchelovej (R+J, 2019, Magic Moments, 2016), alebo jej súpútničky Štefánie Lovasovej (Iba plasty a diamanty sú večné, 2018). Vo svojej študentskej aj následne profesionálnej tvorbe (Kam patrím?, spoluréžia: Debora Pastirčáková, 2023 – 2024, respektíve Venuša v retrográde, 2024) zdieľajú nielen témy zo života mládeže, ale aj niektoré formálne prvky, napríklad využívanie záberov z mobilov a experimentovanie s intermedialitou. Navyše, Martina Buchelová nadväzuje debutom na svoju študentskú tvorbu aj charakteristickou smutno-vtipnou poetikou a herečkou Michaelou Kostkovou, ktorá hrala už vo viacerých jej filmoch a vo filme Milovník, nie bojovník stvárňuje hlavnú ženskú postavu.
Andrej (Adam Kubala) a Miša (Michaela Kostková) sú dvadsiatnici. Nedá sa presne určiť moment zrodu ich lásky, no už v minulosti sa objavili náznaky, že ich náhodné stretávanie v uliciach či na párty je skôr osudové. Všetko sa však začalo odvíjať až od spoločnej večere u Andrejovej babky. V jej byte hľadá Andrej únik od alkoholu, otca v kríze a prázdninovej osamelosti. Postupne vyvíjajúci sa vzťah s Mišou však naruší Andrejova nedbalá nevera, a tak ostáva v neistote, či sa mu vôbec podarí ju ešte niekedy stretnúť.



Z traileru by sa mohlo zdať, že tento príbeh patrí len im dvom, že je to coming-of-age príbeh o mladej láske a generácii Z. Milovník, nie bojovník však prekvapuje, čím všetkým je a koľko toho vypovedá – nielen o nešťastne zaľúbenom chlapcovi a dievčati, ale aj o otcoch, matkách, sestre, babke, bratrancovi, skejťáčkach a kolobežkároch, o láske a vzťahoch všeobecne. Pomáha mu pritom forma – je rozdelený do samostatných kapitol nadväzujúcich občas nechronologicky, premenlivý vzťah Andreja a Miše ich pritom rámcuje. Vševediaca rozprávačská entita jednotlivé kapitoly komentuje titulkami, väčšinou vysvetľuje, niekedy ironizuje. Aj Andrej je rozprávačom, sprístupňuje sa cez vnútorný monológ, čím odhaľuje svoju citlivosť, ale i to, aký vie byť nekonzistentný vo vlastných myšlienkach a rozhodnutiach.
Formálna hra s medzititulkami, zábermi z mobilu či skokmi v strihu umožňuje vtesnať do filmu pomerne veľa diania bez toho, aby publikum strácalo pozornosť či prehľad. Režisérsky prístup je najmä odľahčený a pútavý, ale film poskytuje aj dostatok hĺbavých, intímnych scén a priestoru na emocionálnu väzbu s postavami. Nevyhýba sa trápnosti, autenticky ju zobrazuje ako súčasť každodennosti, rozhovorov a vzťahov, súčasť nepríjemných, ale aj pekných momentov. Uvažuje o nej s nadhľadom a využíva ju aj v komunikácii s diváctvom tým, že na nej stavia väčšinu svojho vtipu. Film reaguje na svoje domáce prostredie a vychádza z neho, zahŕňa motívy a detaily, ktoré sú ľuďom dospievajúcim na Slovensku blízke, preto fungujú aj nostalgicky – stereotypy babkinho bytu, relácia Živá panoráma, zavárané čerešne či interný humor, napríklad mikina z Pošty pre teba v scéne, kde Miša posiela Andrejovi obálku.
„Prekážky ma nezastavia, som ako nindža, bojujem a neprestávam,“ hovorí v úvode filmu Andrej. Nespĺňa však atribúty bojovníka, pred nebezpečenstvom sa radšej ukrýva na strome. Milovník, nie bojovník (lover, not a fighter) je zaužívaná fráza, opisuje človeka, ktorý skôr než konflikt či agresiu preferuje pokoj a pozvoľné zmierenie. Postava Andreja prevracia typický model známy nielen z amerických romantických komédií – muž je aktívny (bojovník), žena zasa pasívny objekt dobývania. Muž sa neúnavne až dotieravo snaží ženu získať, respektíve zvrátiť smer vzťahu a napraviť svoje chyby, až kým žena nepovolí. Takáto asymetrická power play upevňuje tradičné rodové roly a tiež ideu, že sa šťastie ženskej hrdinky odvíja len od jej finálneho odovzdania sa mužovi. V tomto príbehu to tak nie je, Miša sa sama rozhoduje, či Andrejovi odpustí alebo nie, a ak sa im znova stretnú cesty, je to skôr o náhode. Film tak kontruje predstave, že muž musí bojovať a presviedčať ženu, aby ju dostal naspäť. Ak sa bude sama chcieť vrátiť, urobí to.
Andrej prvý úder prijíma, spôsobil si ho sám, nebojuje však s osudom. Prijatie a zmierenie – s ostatnými alebo so sebou samým – sú dôležitejšie než šťastný romantický koniec. Aj samotný film je preto skôr milovníkom, než bojovníkom. S láskou pristupuje k svojim postavám v ich komplexnosti, snaží sa ich pochopiť alebo aspoň nechať ísť. Muži tu nie sú žiadni mačovia (či bojovníci), a ak by aj chceli, nedarí sa im to. V tomto zmysle je možno najzaujímavejšia postava Mišinho otca v pôsobivom hereckom výkone dokumentaristu Jara Vojteka. Je láskavým a chápavým rodičom, no svojim dcéram ubližuje, pretože investuje rodinné peniaze do pochybného biznisu. Možno by sa mu v ňom aj darilo, keby mal širšie lakte.
Film tematizuje a dôkladne rozvíja niekoľko druhov vzťahov, nielen ten Andrejov s Mišou, no práve tie medzi mužmi sú najcennejšie, lebo je im (konečne!) dovolené mať city a prejaviť ich. Na to trochu odkazuje aj Andrej s jeho fantáziou schovanou v skrini – skupinou chlapcov, ktorí vedia, kedy ho treba objať a neváhajú to urobiť. Milovník, nie bojovník stavia na takejto medziľudskej nehe. Nesnaží sa byť násilne dramatický a zbytočne tragický, prijíma smutné veci a nesprávne kroky ako súčasť niečoho krásneho vo svojom celku, ale bez patetickosti, bez emocionálneho nátlaku, s nadhľadom, s vtipom, aj s trápnosťou. Je to výnimočne kvalitný film, jeden z najlepších debutov, aké u nás za posledné roky vznikli.




Slovenská filmová produkcia dlhodobo zaostáva v tvorbe celovečerných filmov, v ktorých by bol určujúcim motívom romantický vzťah. Raz za čas sa síce objaví romantická komédia s predvídateľným a repetitívnym dejom, no v rámci kvalitnej autorskej tvorby romantické motívy potláča skôr sociálny rozmer príbehov. Debut režisérky Martiny Buchelovej Milovník, nie bojovník (2026) je preto v slovenskom kontexte výnimočným prírastkom, no právom získava ohlasy aj na svetovej úrovni: stal sa víťazom súťaže Proxima na 60. ročníku Medzinárodného filmového festivalu Karlove Vary.
Ak si spomeniem na zaujímavé, osviežujúce a aj dobre spracované filmy o mladých ľuďoch a ich vzťahoch, napadá mi skôr študentská tvorba, či už práve Martiny Buchelovej (R+J, 2019, Magic Moments, 2016), alebo jej súpútničky Štefánie Lovasovej (Iba plasty a diamanty sú večné, 2018). Vo svojej študentskej aj následne profesionálnej tvorbe (Kam patrím?, spoluréžia: Debora Pastirčáková, 2023 – 2024, respektíve Venuša v retrográde, 2024) zdieľajú nielen témy zo života mládeže, ale aj niektoré formálne prvky, napríklad využívanie záberov z mobilov a experimentovanie s intermedialitou. Navyše, Martina Buchelová nadväzuje debutom na svoju študentskú tvorbu aj charakteristickou smutno-vtipnou poetikou a herečkou Michaelou Kostkovou, ktorá hrala už vo viacerých jej filmoch a vo filme Milovník, nie bojovník stvárňuje hlavnú ženskú postavu.
Andrej (Adam Kubala) a Miša (Michaela Kostková) sú dvadsiatnici. Nedá sa presne určiť moment zrodu ich lásky, no už v minulosti sa objavili náznaky, že ich náhodné stretávanie v uliciach či na párty je skôr osudové. Všetko sa však začalo odvíjať až od spoločnej večere u Andrejovej babky. V jej byte hľadá Andrej únik od alkoholu, otca v kríze a prázdninovej osamelosti. Postupne vyvíjajúci sa vzťah s Mišou však naruší Andrejova nedbalá nevera, a tak ostáva v neistote, či sa mu vôbec podarí ju ešte niekedy stretnúť.
