5to9: Čo prichádza po kríze. Neplatené voľno
Redakcia magazínu Pontón i autorka tohto textu podporujú Kultúrny štrajk a aktivity Otvorenej Kultúry! Žiadame predovšetkým odborné a kompetentné riadenie rezortu kultúry a jednotlivých inštitúcií, zastavenie ideologicky motivovanej cenzúry a finančnú stabilizáciu sektora s dôrazom na zlepšenie finančného ohodnotenia pracujúcich a ich sociálneho zabezpečenia. Zároveň vyjadrujeme solidaritu so všetkými, ktorých sa dotýkajú deštruktívne kroky súčasnej politickej reprezentácie a neodborného kultúrneho manažmentu.
Séria textov 5to9 reflektuje filmovú prácu – jej podmienky, východiská, úskalia, špecifiká.
V štádiu, keď som mala začať písať tento text, som mala ešte veľmi nepokojnú myseľ. Medzi dokončením filmu Neplatené voľno (2025) a jeho festivalovým uvedením prešiel krátky čas a chvíľu mi trvalo preklenúť sa z jeho tvorenia do faktu, že je dokončený. Aj keď mám pocit, že o výslednom filme už dokážem sústredene rozprávať, vnímam, že by mohlo nasledovať aj obdobie vlastnej reflexie toho, čím som si pri projekte prešla.
Keď sme sa pri nakrúcaní pripravovali na skupinovú diskusiu s protagonistkami a protagonistami filmu, spoločne sme sa rozprávali o niekoľkých textoch, ktoré by sme radi použili ako inšpiráciu k rozhovorom o osobných skúsenostiach. Pri uvažovaní nad textom pre Pontón som si spomenula na jeden úryvok z časopisu How to Sleep Faster vydanom galériou Arcadia Missa, ktorý do zoznamu textov pridala Alžběta.
„Hlasy reagujú na myšlienku, že kolaps môže pôsobiť ako forma odporu, odlišne. Dvaja ľudia, ktorí hovoria o náhlych záchvatoch spánku v práci, majú takmer opačné reakcie. […] Mojou nádejou je, že kolaps môže pre kolabujúcich urobiť niečo užitočné nad rámec chvíľkového úniku tým, že nevyhnutne, celou ich telesnou váhou, poukáže na neznesiteľné alebo neudržateľné podmienky. Neviem však, či existuje správny čas a miesto na pád, ktorý bude mať správny druh dopadu a nepoškodí kolabujúceho človeka svojimi fyzickými, sociálnymi a ekonomickými dôsledkami.“[1]
Keď s odstupom času čítam tento text, znovu uvažujem, čo tento kolaps otvára a aký máme priestor ho skutočne spracovať či kontextualizovať.
Film Neplatené voľno vychádza z (aj mojej osobnej) skúsenosti s vyhorením, vedela som však, že nechcem zobrazovať konkrétnu krízu, ale zaujíma ma to, čo prichádza po nej. Aký priestor nám otvára alebo, naopak, v dôsledku života v neskorom kapitalizme neposkytuje.
Zaujímali ma najmä dve inštancie – internalizácia štruktúrnych vplyvov na naše psychické zdravie a preskúmanie možností imaginácie, ktoré kolaps formou kolektívneho dialógu otvára. A ako v tomto dialógu tieto štruktúrne vplyvy spoločne objavujeme. Neplatené voľno vnímam ako isté pozastavenie sa. To odkrýva vrstvy, ktoré sa v nás nahromadili pri skúsenosti s depresiou, úzkosťou či vyhorením, ako aj s prekarizáciou, byrokraciou, útlakom či stavom neustálej pohotovosti. V tomto vytvorenom časopriestore máme možnosť nemať odpovede na mnohé otázky a zároveň si postupne vytvárať jasnejší kontext žitých skúseností.
–––
Aj keď práca na filme bola pomerne intenzívna a v niektorých momentoch pohltila celú moju existenciu, jeho výslednú podobu výrazne ovplyvnila pauza od projektu.
Neplatené voľno mal byť pôvodne môj prvý celovečerný film. Začala som ho vyvíjať ešte v predkovidovom období, nakrúcať sme začali po druhej vlne pandémie. Práve počas nej som prišla o starých rodičov, zároveň Rusko napadlo Ukrajinu. Obe tieto udalosti ma emočne poznačili viac, ako som si vtedy bola schopná uvedomiť. Práca sa pre mňa stala útočiskom, kde som mohla viac-menej všetko vytesniť. S odstupom času viem, že som fungovala na akomsi autopilote. Často som sama nevedela, čo robím, hoci navonok som zjavne pôsobila veľmi funkčne.
Postupne som si uvedomila, že si musím vytvoriť priestor na spracovanie zármutku, a tým sa stala tvorba môjho nakoniec prvého dlhometrážneho filmu Lapilli (2024). Oba projekty nejaký čas bežali popri sebe, v niektorých momentoch som nevedela, či idea, ktorú mám pre jeden projekt, nie je vlastne myslená pre ten druhý. Zároveň som pracovala ako umelecká riaditeľka v galérii, študovala na vysokej škole a mala rozličné freelancerské džoby. Mala som pocit, že nad filmom Neplatené voľno v tom čase strácam kontrolu, že sa projekt posúva do teritória, v ktorom sa režisérsky ťažko orientujem. Keď som v tom období jednej kamarátke a spolupracovníčke na filme hovorila, že sa toho celého tak trochu desím, poznamenala, že to by nikdy nepovedala, pretože vyzerám, že mám veci pod kontrolou.
Zmena prišla v momente, keď som sa rozhodla vrátiť k počiatočnému vývoju filmu, k roky starým poznámkam z rešerší a esejam, ktoré som čítala. Práve ony sa stali akýmisi opornými bodmi pri rozličných autorských dilemách. Na začiatku však prinášali pocity úzkosti a zlyhania, pretože sa mi zdalo, že v období produkcie sa už k vývoju nemôžem vracať, že je to krok späť a ja by som už mala presne vedieť, čo robím. Vývojové poznámky však boli pripomenutie, prinavrátenie sa k základnej inšpirácii a zvedavosti. Práve túto zvedavosť, radosť z objavovania filmu, ktorý tvorím, som si potrebovala znova osvojiť. V momente, keď som vedela, k čomu sa budem vracať, som bola schopná projekt pozastaviť, mentálne ho na chvíľu opustiť a na čas sa naplno venovať filmu Lapilli.
–––
Keď som sa po tejto prestávke k Neplatenému voľnu vrátila, prehrávala som si natočené scény. Zároveň som nanovo navštevovala lokácie v Berlíne, kde sme film nakrúcali. Miesta, ktoré som mala spojené s momentmi úzkosti alebo, naopak, ktoré umožňujú odlišné formy fungovania – miesta pozastavenia, reflexie či možnosti sústredenia, keď je myseľ prestimulovaná a roztekaná.
Ako som kráčala berlínskymi ulicami, hlavou sa mi preháňali úryvky výpovedí. Eliana krátko predtým, ako má nastúpiť do nového zamestnania, hovorí o tom, že spomienka na vyhorenie v nej neustále vyvoláva strach, že sa táto situácia nevyhnutne vráti. Aj keď je na tom teraz dobre, očakáva, že sa kolaps môže zopakovať. Sam a Alžběta uvažujú práve o opakovaní týchto skúseností a o tom, či ich môžeme vnímať singulárne alebo skôr ako chronický stav. Opakovala som si úryvok z textu od Ann Cvetkovich, v ktorom hovorí o tom, ako jej až fyzický úraz pripomenul, že vôbec nevníma to, čo sa deje v jej tele. Začala som sa na materiál dívať ako na niečo, čo napriek tomu, že už bolo nakrútené, stále iba vzniká. S myšlienkou, že niečo odznova konštruujem, som do neho vstúpila. Nanovo som pretáčala niektoré už nasnímané zábery, vyberala z nich iba výsek, sústredila sa na konkrétny detail, menila som kompozície. Ako sme nad týmito obrazmi sedeli v strižni spolu so strihačkou Deniz Şimşek a načúvali výpovediam protagonistiek a protagonistov, repetitívnosti úzkostí, prekarizácie, tieto loopy cirkulovali nielen vo forme, akou sme pracovali s obrazmi, ale prebiehali aj cez naše vlastné skúsenosti.
Inšpirovalo nás pomyselné prepojenie kapitalistického a akéhosi utopického realizmu. Prvý priestor dôverne poznáme. Je to priestor postavený na konštantnom teraz, v ktorom sme si, keď nemáme dostatok energie, zvykli obviňovať samých seba. Priestor, ktorý nám síce ukazuje, že niečo je zle, no akosi (podľa inšpirácie Fisherovým kapitalistickým realizmom) je nemožné predstaviť si niečo iné. Priestor, ktorý zobral možnosť imaginácie. V kontraste s ním som chcela vo filme budovať priestor, ktorý je inšpirovaný kolektívnym nahliadnutím na psychické zdravie, konceptmi queer utópie, niečoho, čo sa na horizonte zjavuje, aj keď možno ešte nemá úplne konkrétnu podobu.
Tieto roviny sa navzájom prelínajú, presakujú do seba a práve formovaním kolektívu vo filme viac a viac vystupuje do popredia tá imaginatívna a nadobúda reálne kontúry. V procese postupného vnímania systémových vplyvov na naše psychické zdravie vychádza na povrch možnosť rezistencie, odporu.
Ann Cvetkovich vo svojej knihe Depression: A Public Feeling, ktorá bola jednou z dôležitých inšpirácii pre tento film, hovorí, že vyjadrenie emócií môže mať politický význam. Uvedomovala som si, že chcem vo filme použiť výpovede, ktoré samy ešte len hľadajú formu, akou vôbec o týchto skúsenostiach rozprávať. Tak ako mne samej trvalo veľmi dlho, kým som začala používať slová úzkosť, depresia či vyhorenie v kontexte vlastného žitia, chcela som dať protagonistkám a protagonistom kontrolu nad tým, ako o svojich skúsenostiach hovoria, aké slová pri ich opisovaní zvolia. Nestojí nad nimi externý validátor, ktorý definuje ich prežívanie. Počas filmu postupne a spoločne nachádzame slová a kontexty.
–––
Neplatené voľno je film zasadený do Berlína. Mesta, ktoré je už vyše desať rokov aj mojím domovom. Mesta, ktoré je výrazne formované migrantskými a queer komunitami. Za posledné dva roky je to tiež mesto, ktoré pravidelne zažíva bezprecedentnú policajnú brutalitu voči ľuďom, ktorí vyjadrujú solidaritu s palestínskym ľudom a vyžadujú ukončenie genocídy v Gaze. V nemeckej politickej klíme, ktorá sa vyhráža stratou víz, deportáciami či vyhodením z práce, ide často o ľudí, ktorí majú najviac čo stratiť.
Spomínala som si na skupinové diskusie, ktoré sme viedli o emócii hnevu. Za posledné roky som cítila čoraz väčší hnev, no ťažko sa mi k nemu pristupovalo – mala som internalizovaný pocit, že je to negatívna, deštruktívna emócia. Tak ako sme vo filme pracovali so skúsenosťami, ktoré sa nám zapísali do pamäti, ulice Berlína si nesú skúsenosť policajnej brutality, ktorá sa pravidelne nanovo vytvára. Žijúc v Nemecku, kde sme každým dňom viac a viac zisťovali, že nikdy viac sa naozaj netýka všetkých, som pochopila, že pociťovať hnev je niečo veľmi sústredené a oprávnené.
S konceptom prefilmovávania – výberom konkrétneho prvku alebo aspektu už vyprodukovaného obrazu – som pracovala s nájdenými zábermi protestov, nepokojov alebo demonštrácií, ktoré zobrazujú ľudí bojujúcich spoločne, podporujúcich sa navzájom, hľadajúcich spôsoby subverzie a v tomto procese preformulovávajúcich hierarchie a mocenské vzťahy.
–––
Prvé týždne, keď sme v strižni spolu s Deniz sedeli nad materiálom, sme vždy po niekoľkých hodinách obe pociťovali silnú únavu. Aj keď sme sa na materiál dívali v rámci výstavby scén a celkového filmu, to, čo sme mali na časovej osi, na nás veľmi vplývalo.
Zakaždým, keď sme sa dostali k práci na hlasovej správe od Palomy, ktorá v nej hovorí o tom, ako uviazla v byrokratickom limbe čakania na víza, a o strachu, ktorý vytvára represívna nemecká vláda, sme po každom vypočutí tejto hlasovej správy potrebovali prestávku.
Jej správa sa začína slovami: „Čakám na odpoveď z imigračného úradu.“
Deniz akurát prechádzala podobnou situáciou, čakala na schválenie povolenia na pobyt. Zároveň ju šikanovala nemecká mašinéria pre jej vyjadrenie, keď dostala ocenenie za svoj experimentálny film.
„Existujem v priestore, v ktorom neviem, či mám miesto. Neviem, ako dlho budem čakať na odpoveď ani aká bude. Je to ako taká bazálna úzkosť. Neviem, ako to vysvetliť, akoby prenikala do všetkého. Akoby to bolo niečo, čo je neustále v mojom tele. A v mojej mysli.“
Po niekoľkých dňoch, keď naša energia vždy rapídne upadala, sme sa dohodli, že sa tejto hlasovej správe budeme venovať vždy na konci nášho stretnutia. Bol to jeden z niekoľkých momentov, ktorým sme spolu s materiálom museli prejsť, aby sme tieto významy boli schopné vkladať aj do samotnej práce s obrazmi a výstavbou filmu.
–––
Počas toho, ako sme začínali strihať Neplatené voľno, sa ma moja terapeutka spýtala, či mám pocit, že by som mala mať témy filmu aj osobne v sebe vyriešené. Nenapadlo mi položiť si túto otázku, ale uvedomila som si, že akýsi tlak niekde v podvedomí bol. Keď robím film o úzkosti, depresii, z akej perspektívy hovorím? Keď chcem jasne komunikovať isté myšlienky, znamená to, že by som už mala byť takzvane za vodou? Film nás prevádza procesom od individuálneho ku kolektívnemu, k uvedomovaniu si štruktúrnych vplyvov na naše životy. Kde v tomto procese sama stojím? Postupne som si viac a viac uvedomovala, že je v poriadku hovoriť z pozície človeka s istou skúsenosťou bez toho, aby musel komunikovať, že má veci pod kontrolou. Túto kontrolu nadobúda postupne, ale opätovne prechádza momentmi, keď cíti, že ju stráca. Alžběta vo filme hovorí o tom, že systém nás vedie k binárnemu vnímaniu vlastných skúseností. Buď nám je dobre, alebo zle. No medzi týmito pólmi je celé spektrum toho, ako nám môže byť, ktoré by tiež malo dostať priestor.
Ako som sa za tie roky pravidelne vracala k východiskám filmu, opäť som si spomenula na úryvok z textu publikovanom v zine Self As Other. Reflections on Selfcare. Je to jeden z textov, ktoré si vždy raz za čas na pripomenutie prečítam.
„Dôležitosť uprednostňovania vzájomnej starostlivosti sa stáva ešte zreteľnejšou, keď pochopíme, že naše stresy a traumy sú spoločným údelom a nie individuálnou patológiou. Ako ľudské živočíchy žijeme v prostredí, ktoré spôsobuje emocionálnu a fyziologickú nesúdržnosť. Aj keď možno nevieme okamžite odstrániť systémy, ktoré nás uväzňujú, máme omnoho väčšiu šancu, ak neupadneme do ilúzie, že naše problémy alebo ich riešenia sú individuálne. Čím viac spôsobov, ako sa k sebe navzájom správať otvorene, či už v smútku alebo v nadšení, nájdeme, tým silnejšími a odolnejšími sa stávame – individuálne aj kolektívne.“[2]
Jazyková redakcia: Alexandra Strelková
Poznámky:
[1] MILROY, Bella. Reclaiming Lazy. In: ed. PILSTON, Ruth. How to Sleep Faster 10. Londýn: Arcadia Missa, 2019.
[2] Three Perspectives. In: Self as Other. Reflections on Selfcare. CrimethInc, 2013.
Obrázky:
Neplatené voľno (r. Paula Ďurinová); zdroj: guča films
Redakcia magazínu Pontón i autorka tohto textu podporujú Kultúrny štrajk a aktivity Otvorenej Kultúry! Žiadame predovšetkým odborné a kompetentné riadenie rezortu kultúry a jednotlivých inštitúcií, zastavenie ideologicky motivovanej cenzúry a finančnú stabilizáciu sektora s dôrazom na zlepšenie finančného ohodnotenia pracujúcich a ich sociálneho zabezpečenia. Zároveň vyjadrujeme solidaritu so všetkými, ktorých sa dotýkajú deštruktívne kroky súčasnej politickej reprezentácie a neodborného kultúrneho manažmentu.
Séria textov 5to9 reflektuje filmovú prácu – jej podmienky, východiská, úskalia, špecifiká.
V štádiu, keď som mala začať písať tento text, som mala ešte veľmi nepokojnú myseľ. Medzi dokončením filmu Neplatené voľno (2025) a jeho festivalovým uvedením prešiel krátky čas a chvíľu mi trvalo preklenúť sa z jeho tvorenia do faktu, že je dokončený. Aj keď mám pocit, že o výslednom filme už dokážem sústredene rozprávať, vnímam, že by mohlo nasledovať aj obdobie vlastnej reflexie toho, čím som si pri projekte prešla.
Keď sme sa pri nakrúcaní pripravovali na skupinovú diskusiu s protagonistkami a protagonistami filmu, spoločne sme sa rozprávali o niekoľkých textoch, ktoré by sme radi použili ako inšpiráciu k rozhovorom o osobných skúsenostiach. Pri uvažovaní nad textom pre Pontón som si spomenula na jeden úryvok z časopisu How to Sleep Faster vydanom galériou Arcadia Missa, ktorý do zoznamu textov pridala Alžběta.
„Hlasy reagujú na myšlienku, že kolaps môže pôsobiť ako forma odporu, odlišne. Dvaja ľudia, ktorí hovoria o náhlych záchvatoch spánku v práci, majú takmer opačné reakcie. […] Mojou nádejou je, že kolaps môže pre kolabujúcich urobiť niečo užitočné nad rámec chvíľkového úniku tým, že nevyhnutne, celou ich telesnou váhou, poukáže na neznesiteľné alebo neudržateľné podmienky. Neviem však, či existuje správny čas a miesto na pád, ktorý bude mať správny druh dopadu a nepoškodí kolabujúceho človeka svojimi fyzickými, sociálnymi a ekonomickými dôsledkami.“[1]
Keď s odstupom času čítam tento text, znovu uvažujem, čo tento kolaps otvára a aký máme priestor ho skutočne spracovať či kontextualizovať.
Film Neplatené voľno vychádza z (aj mojej osobnej) skúsenosti s vyhorením, vedela som však, že nechcem zobrazovať konkrétnu krízu, ale zaujíma ma to, čo prichádza po nej. Aký priestor nám otvára alebo, naopak, v dôsledku života v neskorom kapitalizme neposkytuje.
Zaujímali ma najmä dve inštancie – internalizácia štruktúrnych vplyvov na naše psychické zdravie a preskúmanie možností imaginácie, ktoré kolaps formou kolektívneho dialógu otvára. A ako v tomto dialógu tieto štruktúrne vplyvy spoločne objavujeme. Neplatené voľno vnímam ako isté pozastavenie sa. To odkrýva vrstvy, ktoré sa v nás nahromadili pri skúsenosti s depresiou, úzkosťou či vyhorením, ako aj s prekarizáciou, byrokraciou, útlakom či stavom neustálej pohotovosti. V tomto vytvorenom časopriestore máme možnosť nemať odpovede na mnohé otázky a zároveň si postupne vytvárať jasnejší kontext žitých skúseností.
–––
Aj keď práca na filme bola pomerne intenzívna a v niektorých momentoch pohltila celú moju existenciu, jeho výslednú podobu výrazne ovplyvnila pauza od projektu.
Neplatené voľno mal byť pôvodne môj prvý celovečerný film. Začala som ho vyvíjať ešte v predkovidovom období, nakrúcať sme začali po druhej vlne pandémie. Práve počas nej som prišla o starých rodičov, zároveň Rusko napadlo Ukrajinu. Obe tieto udalosti ma emočne poznačili viac, ako som si vtedy bola schopná uvedomiť. Práca sa pre mňa stala útočiskom, kde som mohla viac-menej všetko vytesniť. S odstupom času viem, že som fungovala na akomsi autopilote. Často som sama nevedela, čo robím, hoci navonok som zjavne pôsobila veľmi funkčne.
Postupne som si uvedomila, že si musím vytvoriť priestor na spracovanie zármutku, a tým sa stala tvorba môjho nakoniec prvého dlhometrážneho filmu Lapilli (2024). Oba projekty nejaký čas bežali popri sebe, v niektorých momentoch som nevedela, či idea, ktorú mám pre jeden projekt, nie je vlastne myslená pre ten druhý. Zároveň som pracovala ako umelecká riaditeľka v galérii, študovala na vysokej škole a mala rozličné freelancerské džoby. Mala som pocit, že nad filmom Neplatené voľno v tom čase strácam kontrolu, že sa projekt posúva do teritória, v ktorom sa režisérsky ťažko orientujem. Keď som v tom období jednej kamarátke a spolupracovníčke na filme hovorila, že sa toho celého tak trochu desím, poznamenala, že to by nikdy nepovedala, pretože vyzerám, že mám veci pod kontrolou.
Zmena prišla v momente, keď som sa rozhodla vrátiť k počiatočnému vývoju filmu, k roky starým poznámkam z rešerší a esejam, ktoré som čítala. Práve ony sa stali akýmisi opornými bodmi pri rozličných autorských dilemách. Na začiatku však prinášali pocity úzkosti a zlyhania, pretože sa mi zdalo, že v období produkcie sa už k vývoju nemôžem vracať, že je to krok späť a ja by som už mala presne vedieť, čo robím. Vývojové poznámky však boli pripomenutie, prinavrátenie sa k základnej inšpirácii a zvedavosti. Práve túto zvedavosť, radosť z objavovania filmu, ktorý tvorím, som si potrebovala znova osvojiť. V momente, keď som vedela, k čomu sa budem vracať, som bola schopná projekt pozastaviť, mentálne ho na chvíľu opustiť a na čas sa naplno venovať filmu Lapilli.
