Pozerám filmy, zatiaľ čo horí svet
Ako duch bez pamäti a ukotvenia v prítomnosti sa často (ne)vyskytujem ani tu, ani tam. Takmer odjakživa som mala pocit, že sa nenachádzam v priestore. Film a ploché plátno podobné disociatívnemu vnímaniu mi tak poskytujú predĺženie reality a akési bezpečie. Zahltená cudzím prostredím, ľuďmi, zvukmi, obarená a možno trochu chránená derealizačným plížením som so svojím telom vedľa seba, alebo aj niekoľko krokov vzad, navštívila filmový festival Locarno.
– You look like you need an Adderall.
Prostredie festivalu je obklopené horami, ktoré pôsobia tak trochu nerealisticky, ako kulisy. Takmer každá budova je banka alebo hotel a v historickom centre sú cez domy prehodené reklamné bannery festivalových leopardov alebo švajčiarskych hodiniek. Niekde sú palmy, inde iba betón. Zoznámim sa s Letterboxd porotou a bežím na prvé premietanie do kina GranRex. Telo mi dáva jasný signál, hoci sa festival ešte ani nezačal, už teraz nevládze. Premieta sa film Craig’s Wife (Dorothy Arzner, 1936), ktorý je súčasťou retrospektívy Columbia Pictures, Lady with a Torch. Z filmu si nič nepamätám. Nejde však o to, že by bol nezrozumiteľný alebo by som počas neho nevnímala. Moja pamäť takto funguje v prestimulovaných podmienkach. Film sa snažím fragmentárne „uvidieť“ druhýkrát, keď pred kinom počúvam dialógy iných.
Nasledujúce dni je mojím najčastejším kinom kasíno, v ktorom sa premietajú filmy pre ľudí s novinárskou akreditáciou. Hovorím si, musím viac kráčať, piť veľa vody, nehnevať sa na seba, ak hneď nemám na všetko názor. Snažím sa potajme dotýkať rôznych materiálov a štruktúr, aby som si uvedomovala, že tam som. Veľmi rýchlo však zistím, že priestor na dozrievanie filmových dojmov na festivale tohto typu neexistuje, nie je na to čas. Presúvam sa na ďalší a ďalší a ďalší film. Tie napokon v mojej už beztak pochybnej pamäti morfujú alebo zanikajú. Pamätám si filmy, ktoré som nevidela.
– Where are you from?
– Slovakia.
– I’m writing my thesis on Russian literature.
– No, that’s not…
Časom si zvykám na transakčné smalltalky, rozpačité rozhovory a únavu. Nie som totiž jediná, ktorej telo je skúšané. Nikdy som nebola na filmovom festivale mimo česko-slovenských reálií, preto som rada, keď sa medzi nami začne ozývať vyčerpanie. Po pár dňoch sa teda nebojím odísť z kinosály, ak mám pocit, že sa tam nedá ani oddýchnuť. Niekto vládze viac, niekto menej, niekto is popping pills. Na novinárske premietania so sebou väčšina ľudí nosí vreckové zápisníky, snažím sa rovnako ako kritičky a kritici, ktorých rozoznávam a ticho obdivujem, zaznamenávať svoje pozorovania a neutrasené myšlienky. V tme.
Som súčasťou novej poroty Letterboxd Piazza Grande Award a napriek tomu, že sme z rôznych kontinentov, trápia nás rovnaké veci. Rozpadávajúci sa svet je tu po filmoch najskloňovanejšou témou. Pomaly každý chce ujsť niekam, kde je to lepšie a bezpečnejšie. Nevieme však, kde to je. Nachádzame sa na filmovom festivale v Švajčiarsku a sme si vedomí a vedomé, ako privilegovane a pokrytecky to znie. Budujem však nové priateľstvá a pripisujem extrémne množstvo filmov do svojho watchlistu. Smejeme sa, že zbierame nové krajiny na prípadnú emigráciu. S tou mojou nik nepočíta.
꧁꧂꧁꧂꧁꧂
Festival Locarno ponúka vo svojom programovom výbere pomerne široký záber filmov. Priestor dostáva začínajúce autorstvo, ale aj veľké hollywoodske mená, avantgardné a experimentálne filmy či retrospektívy. Je celkom príjemné objavovať filmy vzopierajúce sa festivalovo schematickým dielam, pri ktorých sa už po pár minútach dá povedať, o čom budú a ako sa skončia. Nasledujúce snímky mi pripomenuli, ako je ešte stále možné rozrážať trendy repetitívnych a vyprázdnených diel v prostredí, ktoré je rovnako ako všetky ostatné orientované na rast a zisk.
Kontemplatívne pomalý film s rozvoľneným naratívom Bogancloch (Ben Rivers, 2024) som videla dvakrát. Prvý raz v kasíne, kde som hneď na všetko zabudla, a druhý v obrovskej kinosále Palexpo. O pár sedadiel vedľa mňa zaspalo hneď niekoľko ľudí. Spánok je predĺžením filmu. Bez expozície zašumená tma odhalí mäkké svetlá karavanu, ktorý sa pred trinástimi rokmi vo filme Dva roky pri mori (Two Years at Sea, Ben Rivers, 2011) vzniesol do korún stromov. Bogancloch mapuje nezmenený život niekdajšieho námorníka Jakea. Ešte stále žije sám uprostred prírody, trochu zostarol, zmenil sa len svet, o ktorom občas počúva cez staré rádio. Keď film vidím druhýkrát, rozmýšľam, ako veľmi sa podobá snívaniu. Mohla by som ho v strižni poprehadzovať a bol by významovo takmer rovnaký.
Z debutov ma oslovil film portugalskej režisérky Marty Mateus. Fire of Wind (Fogo do vento, 2024) rozpráva príbeh o pamäti a živote prekarizovaných pracovníkov a pracovníčok vo viniciach v portugalskom regióne Alentejo. Mladé dievča sa počas zberu hrozna poreže. Pach jej krvi do vinice priláka nebezpečného býka. Zberači a zberačky vylezú do korún dubov, aby sa ochránili. V korunách stromov ich vidíme ako jednotlivcov, formujú však silný kolektív odporu voči zamestnávateľským postupom a kapitalistickému systému. Zdieľajú svoje spomienky, sny a históriu samotnej krajiny. Formálne film možno pripodobniť politicky angažovaným a dekonštruktívnym filmom Jeana-Mariho Strauba a Danièle Huillet. Na Q&A sedím vedľa producenta filmu Pedra Costu, máme rovnaké outfity a klenbu obočia. Rozmýšľam, či nad tým rozmýšľa aj on. Na festivale som už vyše týždňa a takmer vôbec nespím. Don’t judge me.
Najvýraznejšie však na mňa zapôsobila francúzska snímka 100 000 000 000 000 (2024), aj preto, že atmosféricky súvisela s mojou návštevou Locarna, hlavne pre ekonomické rozdiely medzi mnou a okolím, samotu či pre nedostupnú povahu mesta a krajiny, v ktorej som sa ocitla. Virgil Vernier pravidelne kombinuje dokumentárne a hrané postupy. Jeho hybridné filmy zobrazujú vykorenené a marginalizované postavy v prostredí, ktoré samo osebe reprezentuje luxus a bohatstvo. Skúma miesta a identity odcudzených postáv, ich nemožnosť preniknúť do sveta, ktorý im je prisľúbený. Uprednostňuje eliptickú formu rozprávania a budovanie atmosfér pred lineárnou štruktúrou deja, využíva akýsi poloimpresionistický štýl, dlhé zábery, tlmené tóny, praskajúce zrno 16mm materiálu. Film vytvára portrét života v kapitalistickej oáze, v Monaku. Sexuálny pracovník Afine má 18 rokov, spolu s kamarátstvom už ďalej nedokážu snívať o lepšom svete, ten akosi neprichádza. Na Vianoce ho srbská kolegyňa, pestúnka dcéry extrémne bohatých ľudí, zavolá na večeru. Tri osamelé bytosti tak na chvíľu tvoria rodinu. Afine sa spriatelí s dvanásťročným dievčaťom, ktoré mu hovorí pomerne zvláštne veci. Ťažko povedať, kde leží hranica medzi jej imaginatívnym nadaním a nedostupným „lepším” svetom, do ktorého sa Afine túži dostať. Táto apokalyptická rozprávka odkrýva neviditeľný triedny boj v pozlátenom a vianočne rozsvietenom meste. Monako samo osebe pôsobí ako vymyslené. Názov snímky napokon priamo naráža na sumu peňazí, ktorú jej protagonisti potrebujú na život.
– You were mentioning a magazine that focuses on slow journalism.
– Yes.
– Can I read it?
– It’s in Slovak language.
(person leaves)
Na festivale som za 11 dní videla vyše 40 filmov. Ľudia, s ktorými som trávila čas, zvládli vidieť omnoho viac. Za najvzácnejšie premietanie považujem špeciálnu selekciu filmov experimentálneho filmára 20. storočia Stana Brakhagea, ktorú pripravili Erika Balsom a K. J. Relth-Miller. Brakhageova tvorba je charakteristická radikálnym prístupom k filmovému médiu. Rozvíjal techniky, experimentoval s formou, farbou, rytmom, ale aj s materiálnou podstatou filmu. Výber ôsmich filmov sa premietal v absolútnom tichu: The Wonder Ring (1955), Window Water Baby Moving (1959), Cat’s Cradle (1959), Dog Star Man: Prelude (1961), Mothlight (1963), Murder Psalm (1981), The Dante Quartet (1987), Untitled (For Marilyn) (1992). Myslím, že som nikdy nevidela naozaj nemý film. V nervóznom tichu sa snažím uvedomovať si, že pozerám filmy z originálnych kotúčov. Hoci počuť premietačku, v kinosále je zreteľný každý pohyb čriev, pregĺganie a v podstate aj dýchanie.
Počas filmu Window Water Baby Moving mi telo iskrí nepokojom a snažím sa neuchádzať pohľadom. Niekomu zvoní telefón – už od úvodu kurátoriek bolo jasné, že niekomu ten telefón jednoducho zazvoní a nám to poskytne moment kolektívneho uvoľnenia. Ľudia sa rozpačito smejú a konečne môžem vytiahnuť fľašu s vodou. V momente, keď sa zjavne nahlas napijem, je na plátne čerstvo narodené bábätko pijúce mlieko z prsníka ženy. Muž, ktorý sedí o sedadlo nižšie, sa ku mne otočí a ja sa zahanbím. Niekoľko ľudí sa na tom zabáva. Nasledujúce minúty sa snažím príliš nežmurkať, aby mi neuchádzali obrazy v predynamizovanej montáži. Keď sa zbavujem neurotických nepokojov a ponáram do pulzujúceho obrazu, mám pocit, že počujem obraz. Audiovizuálna synestézia vyvoláva subjektívne sluchové vnímanie, akoby som všetko počula, hoci fyzicky nepočujem. Mozog si prepája oblasti zodpovedné za vizuálne vnímanie s oblasťami, ktoré sú zodpovedné za sluchové vnemy. Počas posledného filmu zo selekcie sa rozoznejú zvony a ja si hovorím, že si to všetko musím zapamätať.
Keď opúšťam kinosálu, opäť ma zavalí lavína výčitiek a akéhosi smútku. Nachádzam sa na mieste, kde má väčšina ľudí podobné filmové hyperfixácie a oči, ktoré nerady žmurkajú. Chcú vidieť a rozumieť všetkému. Napriek tomu, že film odjakživa ponúka akýsi eskapizmus a prostriedok na to, aby sme porozumeli iným, je návšteva festivalu zužujúca. Zatiaľ čo pozerám(e) filmy, horí svet.
Jazyková redakcia: Alexandra Strelková
Obrázky:
[1, 6] Fire of Wind (r. Marta Matheus)
[2 – 4] Locarno Film Festival (Tereza Dodoková)
[5] Bogancloch (r. Ben Rivers)
[7] 100 000 000 000 000 (r. Virgil Vernier)
Ako duch bez pamäti a ukotvenia v prítomnosti sa často (ne)vyskytujem ani tu, ani tam. Takmer odjakživa som mala pocit, že sa nenachádzam v priestore. Film a ploché plátno podobné disociatívnemu vnímaniu mi tak poskytujú predĺženie reality a akési bezpečie. Zahltená cudzím prostredím, ľuďmi, zvukmi, obarená a možno trochu chránená derealizačným plížením som so svojím telom vedľa seba, alebo aj niekoľko krokov vzad, navštívila filmový festival Locarno.
– You look like you need an Adderall.
Prostredie festivalu je obklopené horami, ktoré pôsobia tak trochu nerealisticky, ako kulisy. Takmer každá budova je banka alebo hotel a v historickom centre sú cez domy prehodené reklamné bannery festivalových leopardov alebo švajčiarskych hodiniek. Niekde sú palmy, inde iba betón. Zoznámim sa s Letterboxd porotou a bežím na prvé premietanie do kina GranRex. Telo mi dáva jasný signál, hoci sa festival ešte ani nezačal, už teraz nevládze. Premieta sa film Craig’s Wife (Dorothy Arzner, 1936), ktorý je súčasťou retrospektívy Columbia Pictures, Lady with a Torch. Z filmu si nič nepamätám. Nejde však o to, že by bol nezrozumiteľný alebo by som počas neho nevnímala. Moja pamäť takto funguje v prestimulovaných podmienkach. Film sa snažím fragmentárne „uvidieť“ druhýkrát, keď pred kinom počúvam dialógy iných.
Nasledujúce dni je mojím najčastejším kinom kasíno, v ktorom sa premietajú filmy pre ľudí s novinárskou akreditáciou. Hovorím si, musím viac kráčať, piť veľa vody, nehnevať sa na seba, ak hneď nemám na všetko názor. Snažím sa potajme dotýkať rôznych materiálov a štruktúr, aby som si uvedomovala, že tam som. Veľmi rýchlo však zistím, že priestor na dozrievanie filmových dojmov na festivale tohto typu neexistuje, nie je na to čas. Presúvam sa na ďalší a ďalší a ďalší film. Tie napokon v mojej už beztak pochybnej pamäti morfujú alebo zanikajú. Pamätám si filmy, ktoré som nevidela.
