Suzan Pitt: Záhrada strastí a rozkoší
Upozornenie: Text hovorí o depresii a samovražde.
Tvorba vizionárskej umelkyne Suzan Pitt bola pre mňa dlho zahalená závesom, za ktorý som nazrel len prednedávnom, a to vďaka filmovej platforme Mubi, ktorá sprístupnila kolekciu jej krátkych animovaných filmov. Objavil som bohatý surrealistický svet tejto výnimočnej americkej režisérky, animátorky, maliarky, ale aj módnej návrhárky či učiteľky, ktorej filmy ovplyvnili generácie animátoriek a animátorov. Jej najznámejší film Špargľa (Asparagus; 1979) sa dokonca stal kultovým.
Raná tvorba
Suzan Pitt začína s filmovou tvorbou v Spojených štátoch 70. rokov, pre ktoré je typická vrcholiaca druhá vlnu feminizmu, boj za queer práva i sexuálnu slobodu. Vo svojom prvom filme Crocus (1971) zachytáva domáce rituály jednej ženy od opatery plačúceho dieťaťa až po milovanie s mužom a využíva plôškovú animáciu, vďaka čomu jednotlivé postavy pôsobia ako vystrihnuté z detského časopisu.
Autorka sa hrá s percepciou rodových rolí. Žena sa na začiatku dotýka svojho nahého tela pred zrkadlom a neskôr, keď sa miluje s mužom, sa v tom istom zrkadle objaví jej odraz, odlúčený od nej samotnej, a kamerou natáča celú scénu. Odraz sa dokonca na nás pozrie a žmurkne. Dalo by sa povedať, že autorka zvýrazňuje female gaze: umiestňuje svoje alter ego do zrkadla, čím odkazuje na to, že má situáciu nielen kreatívne pod kontrolou, ale je aj strojkyňou vlastnej rozkoše. Taktiež reaguje na objektifikáciu prítomnú v male gaze, keď s istou dávkou humoru zobrazuje milencov neprimerane veľký penis.
Mimochodom, rastlina krókus, známa aj ako šafran, symbolizuje radosť a mladosť. Odkazuje aj na menej známy príbeh z gréckej mytológie, v ktorom sa dvaja milenci premenia na krókus a pupenec. Podobná transformácia nastáva aj vo filme, keď zrazu nad milencami lietajú rôzne predmety a zelenina, medzi nimi aj uhorka s kapustou, čím Pitt konotuje genitálie. Túto situáciu možno vnímať ako začiatok opakujúceho sa motívu v režisérkinej tvorbe, v ktorom spája sexualitu a archetypálnu imagináciu s flórou. Rovnako aj motív premeny predstavuje jeden zo základných pilierov jej tvorby.
V tomto období vzniká aj film Jefferson Circus Songs (1973) – groteskný kabaretný výjav, predstavujúci plejádu rôznych detí, z ktorých sa stávajú klauni a princezné. Film pôsobí ako kaleidoskop, chvíľkový opar, fatamorgána, ktorá sa nám prisnila cestou vlakom. Nekauzálnosť, hravosť, zvedavosť, experimentovanie či striedanie animačných techník sú pre Suzan Pitt príznačné. Už v ranej tvorbe ukazuje svoj jedinečný prístup k animovanému filmu, v ktorom sa všetko riadi podľa vlastných pravidiel – jej pravidiel.
Špargľa
Jej ikonickým a nadčasovým filmom zostáva Špargľa, ktorý spracováva témy sexuality, kreativity, nevedomia a pri každom pozretí odhaľuje ďalšiu rovinu čítania. Motívy odkrývania významov a nahliadania do skrytých miest našich vnútorných svetov sú vo filme prítomné aj vizuálne, keď prechádzame cez rôzne závesy či divadelné kulisy, aby sme sa dostali hlbšie do nášho spletitého nevedomia. Niet divu, že táto snová animácia bola svojho času takmer dva roky uvádzaná spolu so surreálnou Mazacou hlavou (Eraserhead, 1977) od Davida Lyncha v rámci polnočných premietaní v New Yorku či Los Angeles.
Špargľa sa skladá z niekoľkých sekvencií, pripomínajúcich logiku sna. Na začiatku sa po ženskej nohe plazí had. Žena zo seba do toalety vylúči špargle. Potom otvára červené závesy, sleduje záhradu s neobyčajnými rastlinami, nasadí si na tvár masku a odchádza do vonkajšieho sveta. Prechádza okolo niekoľkých obchodov (sexuálne hračky, zbrane, bábiky), až nakoniec vojde do divadla, kde v zákulisí vypustí z kabelky rôzne objekty a tvary, ktoré lietajú po priestore. Taxíkom sa odvezie domov, sníma si masku a my zisťujeme, že nemá nos ani oči. Napokon v záhrade ústami zovrie špargľu a počas felácie rastlina mutuje na rôzne tvary.
Napriek tomu, že špargľa pôsobí ako falický symbol, v režisérkinom podaní naberá úplne iný význam. Pitt v článku s názvom Suzan Pitt: From the K.C. to the Films z roku 1979 hovorí, že špargľu vníma rovnako mužsky (keď cez leto vychádza tvrdá stonka zo zeme), ako aj žensky (keď sa neskôr stáva tenkou a ohybnou). Špargľa nereprezentuje len falus, dominanciu alebo patriarchát, ale stáva sa z nej aj symbol kreatívnej kontroly a sebavyjadrenia. Tieto dynamiky nie sú v kontraste, no dopĺňajú jedna druhú, koexistujú.
Ako počas filmu mutuje význam špargle, tak sa mení aj rola ústrednej postavy. Pitt stavia do popredia objekt/subjekt, pasivitu/aktivitu a ukazuje ich premenlivosť. Tá je najviditeľnejšia v sekvencii odohrávajúcej sa v divadle, ktoré pozostáva z reálnych kulís a bábok, zatiaľ čo protagonistka je maľovaná ručne. Jej svet je iný ako svet vonkajší, dokonca si musí dať masku, aby doň mohla vojsť a aby zapadla. V momente, keď sa tak stane a ona vypúšťa zo svojej kabelky výplody fantázie, stáva sa tvorkyňou, božstvom, ktoré sa chce niekoho dotknúť, ktoré chce meniť, otlačiť sa v priestore. Pretrvať ako samotná špargľa, ktorá je na zemi od pravekých čias.
Motív božského alebo tvorivého badať už na začiatku filmu, keď Pitt odkazuje na biblickú Evu a hada, ktorý sa jej točí okolo nohy a z jeho jazyka sa formuje režisérkino meno. Pitt sa tak zmocňuje mýtu o prvotnom hriechu, privlastňuje si ho a ukazuje túžbu po tvorbe, po živote, túžbu objavovať nie cez oči, nos, uši alebo hmat, ale priamo cez ústa, ktoré schádzajú hore a dole po stonke špargle. Z pasívnej, repetitívnej felácie sa stáva čosi aktívne, transformujúce. Špargľa už nie je špargľou, ale neustále sa meniacim zhlukom tvarov, buniek – pulzujúcou masou predstavivosti a kreativity.
Joy Street
Po úspechu filmu Špargľa si autorka dala pauzu od animovaných filmov. V 80. rokoch navrhovala animované projekcie pre opery, ale aj multimediálne predstavenia a vďaka Fulbrightovmu štipendiu vycestovala do dažďových pralesov v Mexiku a Guatemale, kde maľovala takmer vyhynuté zvyšky pralesa. Práve tieto nákresy využila pre svoj ďalší film Joy Street (1995). Ide o jedno z jej najosobnejších diel, v ktorom spracúva témy depresie, traumy, ale aj prekonávania prekážok a návrátu k sebe samej.
Joy Street začína skľučujúcou atmosférou hlbokej depresie v noirovom tóne. Scéne dominuje ženská postava zahalená cigaretovým dymom, v pozadí hrá ťahavá jazzová hudba. Po chvíli sa však atmosféra zmení a my sa dostávame do sveta, v ktorom z ničoho nič ožíva postavička na popolníku, pripomínajúca Mickeyho Mousa. Ponurú náladu tak strieda rozmanitá muzikálová sekvencia, v ktorej sa myš ocitá vo farebnom svete spievajúcich kvetov, čím nápadne pripomína animované filmy štúdia Disney.
Ostrý kontrast týchto dvoch pasáži vytvára pri infantilnej sekvencii akúsi pachuť, ktorá je len podporená momentom, keď myš objaví ženskú postavu s podrezanými žilami. Myš zrazu narastá na rozmeroch, stráca na svojej pôvodnej naivite i farbe. Hýrivé obrazy vystriedajú výjavy apokalypsy, rozkladu, umierania a utrpenia. Nachádzame sa na rieke Styx, niekde na pomedzí života a smrti, rozkoše a strasti. Ani samotná myš už neslúži ako veselá postavička a stáva sa akýmsi duchovným sprievodcom, ktorý berie ženu na ruky, vynáša ju z bytu a prináša ju k stromu.
Pri ňom opäť naberá farbu a my sa dostávame do prostredia dažďového pralesa, ktorý Pitt zobrazuje s obdivuhodnou precíznosťou. Tempo filmu sa spomalí. Po akčnej sekvencii zrazu kontemplatívne rozjímame nad rôznorodosťou fauny a flóry, ktoré dodávajú hlavnej hrdinke silu opäť sa postaviť na nohy. Vzhľadom na vyššie spomínanú depresiu, ale aj návštevu pralesov možno vnímať túto postavu ako režisérkino alter ego. Myš sa zas stáva symbolom detskej zvedavosti, spontánnosti a nevinnosti, ktoré postavu vyvedú z trápenia.
Suzan Pitt sa vracia k témam transformácie i (znovu)objavenia samej seba. Ide o akýsi stav snenia, blúdenia, strácania sa a opätovného vynárania, ktoré možno vystopovať naprieč celým jej dielom. Postava sa reinkarnuje, vstáva z popola, hmla sa dvíha a vonku duje svieži vietor. Myš je síce prevádzačom hlavnej postavy od samovraždy až po obnovenie, no celý proces obnovy sa deje najmä vďaka samotnej prírode, ktorá je zobrazená ako zdroj plodnosti a inšpirácie.
El doctor
Téme smrteľnosti sa Pitt venuje aj v ďalšom filme s názvom El doctor (2006), na ktorom sa scenáristiky podieľal jej syn Blue Kraning. Ústrednou postavou je po prvýkrát muž, melancholický lekár, ktorého nebaví život a zúfalstvo rád utápa v alkohole. Ide o dejovo košatý príbeh čerpajúci z mexickej kultúry, pričom asi najnápadnejšie spomedzi režisérkiných filmov využíva register čiernej komédie.
Lekár by už najradšej odišiel na druhý svet, naďalej však zotrváva v každodennej apatii. Nechce už ani pracovať, no personál ho dotiahne do nemocnice plnej smrti a trápenia. Lekárovi je osud chorých ľahostajný, a tak sa v márnici neustále kopia mŕtve telá. Nemocnicu obývajú aj rôzne bizarné postavičky od dievčaťa, z ktorého vyrastajú kvety, až po ženu, ktorá si myslí, že je kôň. Jedného dňa sa lekárovi pripletie do cesty tajomný chrlič. Ten ho povzbudzuje, aby sa zabil, na čo ho vzápätí čaká stretnutie s postavou menom Svätá všetkých dier, ktorá mu zmení osud a zoberie ho na záverečnú cestu pred odchodom zo sveta.
Opäť tu dochádza k momentu transformácie, precitnutia až duchovného prebudenia. Lekárovi sa začne meniť perspektíva a prestane vnímať ľudí v nemocnici ako chorých, ale ako bytosti s neobyčajnými vlastnosťami, ktoré treba oceniť. Celým filmom tak znie otázka, či to, na čo sme sa celý život pozerali ako na nevyliečiteľnú chorobu, nemôže byť náhodou niečím krásnym a nenahraditeľným. Čo ak je dievča, z ktorého vyrastajú kvety, zázrak a nie choroba?
Lekár, odrazu plný chuti do života, chodí z miestnosti do miestnosti a je ohromený tým, aký je život pestrý a rôznorodý. Podobne ako v Joy Street, aj tu prichádza moment akéhosi vykúpenia. Nie je to prinavrátenie života, ale smrť, ktorá je však u Pitt skôr prestupnou než cieľovou stanicou. Všetko je o perspektíve. Hovorí, že veci, ktoré vnímame ako podivné alebo nepotrebné, môžu byť v skutočnosti zázrakom či požehnaním. Dôkazom toho je rozžiarená tvár doktora pri pôrode malých roztomilých príšeriek. Nepozerá sa na ne ako na niečo choré, ale ako na niečo, čo reprezentuje mnohorakosť nášho bytia.
Neskoršia tvorba
Posledné filmy Suzan Pitt Visitation (2011) a Pinball (2013) môžeme vnímať v spoločnom dialógu. Vo Visitation Pitt opúšťa humor a vykresľuje tmavý a chaotický svet. V monochromatickej koláži sa miešajú rôzne príšery, duchovia minulosti, ale aj konkrétne udalosti ukazujúce utrpenie ľudstva (napríklad pálenie čarodejníc alebo odkazy na koncentračné tábory).
Pitt sa odkláňa od farieb a humoru, prítomných v jej predchádzajúcich dielach, no ostáva verná uvoľnenému rozprávaniu a surrealistickému tónu. Tentoraz však nenazerá do duše jednotlivca, ale celej spoločnosti. Je existenciálnejšia, otvára boľavé rany a kladie nadčasové otázky o ľudskom údele na tomto svete. Ide o temnejší, znepokojujúcejší pohľad, ktorý vo vírivom opojení preniká až kamsi do hĺbok kolektívneho nevedomia.
V pocite závratu pokračuje aj abstraktná koláž Pinball, no na rozdiel od temnej atmosféry filmu Visitation, prináša hravý chaos rôznych farieb a tvarov. Už sa úplne odpája od naratívnych štruktúr a experimentuje s obsahom i formou, čím vytvára vizuálnu symfóniu, ktorej dôležitou súčasťou je Ballet mécanique od Georgea Antheila. Ide o avantgardnú skladbu z 20. rokov minulého storočia založenú na atonalite a vysokom rytme. Režisérka pritom využíva rôzne priblíženia, točenia, opakovania, tematizujúc cyklus života a smrti.
Konštrukcia verzus dekonštrukcia, rozkoš či trápenie, Eros a Thanatos, to sú témy, ktoré režisérku fascinovali naprieč celou tvorbou. Transformácia, ako jedna z jej ústredných tém, sa pretavila aj do jej kariérneho života, pretože Suzan Pitt radikálne ovplyvnila nielen reprezentáciu žien vo filme, ale aj tvarovanie samotného animovaného filmu, čo dokazuje fakt, že v roku 2019, tesne pred smrťou, dostala cenu za celoživotné dielo na záhrebskom festivale Animafest. Jej zvedavosť a odhodlanosť z nej spravili umelkyňu, ktorá po sebe zanechala bohatú záhradu snov, nočných môr či psychosexuálnych fantázií. Záhradu, v ktorej neustále nachádzame nejaký nový, ešte neobjavený, exemplár.
Sedem filmov Suzan Pitt je dostupných na Mubi.
Jazyková redakcia: Alexandra Strelková
Obrázky:
[1, 2, 4] Špargľa (r. Suzan Pitt); zdroj: suzanpitt.com
[3] Joy Street (r. Suzan Pitt); zdroj: suzanpitt.com
[5] Visitation (r. Suzan Pitt); zdroj: suzanpitt.com
Upozornenie: Text hovorí o depresii a samovražde.
Tvorba vizionárskej umelkyne Suzan Pitt bola pre mňa dlho zahalená závesom, za ktorý som nazrel len prednedávnom, a to vďaka filmovej platforme Mubi, ktorá sprístupnila kolekciu jej krátkych animovaných filmov. Objavil som bohatý surrealistický svet tejto výnimočnej americkej režisérky, animátorky, maliarky, ale aj módnej návrhárky či učiteľky, ktorej filmy ovplyvnili generácie animátoriek a animátorov. Jej najznámejší film Špargľa (Asparagus; 1979) sa dokonca stal kultovým.
Raná tvorba
Suzan Pitt začína s filmovou tvorbou v Spojených štátoch 70. rokov, pre ktoré je typická vrcholiaca druhá vlnu feminizmu, boj za queer práva i sexuálnu slobodu. Vo svojom prvom filme Crocus (1971) zachytáva domáce rituály jednej ženy od opatery plačúceho dieťaťa až po milovanie s mužom a využíva plôškovú animáciu, vďaka čomu jednotlivé postavy pôsobia ako vystrihnuté z detského časopisu.
Autorka sa hrá s percepciou rodových rolí. Žena sa na začiatku dotýka svojho nahého tela pred zrkadlom a neskôr, keď sa miluje s mužom, sa v tom istom zrkadle objaví jej odraz, odlúčený od nej samotnej, a kamerou natáča celú scénu. Odraz sa dokonca na nás pozrie a žmurkne. Dalo by sa povedať, že autorka zvýrazňuje female gaze: umiestňuje svoje alter ego do zrkadla, čím odkazuje na to, že má situáciu nielen kreatívne pod kontrolou, ale je aj strojkyňou vlastnej rozkoše. Taktiež reaguje na objektifikáciu prítomnú v male gaze, keď s istou dávkou humoru zobrazuje milencov neprimerane veľký penis.
Mimochodom, rastlina krókus, známa aj ako šafran, symbolizuje radosť a mladosť. Odkazuje aj na menej známy príbeh z gréckej mytológie, v ktorom sa dvaja milenci premenia na krókus a pupenec. Podobná transformácia nastáva aj vo filme, keď zrazu nad milencami lietajú rôzne predmety a zelenina, medzi nimi aj uhorka s kapustou, čím Pitt konotuje genitálie. Túto situáciu možno vnímať ako začiatok opakujúceho sa motívu v režisérkinej tvorbe, v ktorom spája sexualitu a archetypálnu imagináciu s flórou. Rovnako aj motív premeny predstavuje jeden zo základných pilierov jej tvorby.
V tomto období vzniká aj film Jefferson Circus Songs (1973) – groteskný kabaretný výjav, predstavujúci plejádu rôznych detí, z ktorých sa stávajú klauni a princezné. Film pôsobí ako kaleidoskop, chvíľkový opar, fatamorgána, ktorá sa nám prisnila cestou vlakom. Nekauzálnosť, hravosť, zvedavosť, experimentovanie či striedanie animačných techník sú pre Suzan Pitt príznačné. Už v ranej tvorbe ukazuje svoj jedinečný prístup k animovanému filmu, v ktorom sa všetko riadi podľa vlastných pravidiel – jej pravidiel.
Špargľa
Jej ikonickým a nadčasovým filmom zostáva Špargľa, ktorý spracováva témy sexuality, kreativity, nevedomia a pri každom pozretí odhaľuje ďalšiu rovinu čítania. Motívy odkrývania významov a nahliadania do skrytých miest našich vnútorných svetov sú vo filme prítomné aj vizuálne, keď prechádzame cez rôzne závesy či divadelné kulisy, aby sme sa dostali hlbšie do nášho spletitého nevedomia. Niet divu, že táto snová animácia bola svojho času takmer dva roky uvádzaná spolu so surreálnou Mazacou hlavou (Eraserhead, 1977) od Davida Lyncha v rámci polnočných premietaní v New Yorku či Los Angeles.
Špargľa sa skladá z niekoľkých sekvencií, pripomínajúcich logiku sna. Na začiatku sa po ženskej nohe plazí had. Žena zo seba do toalety vylúči špargle. Potom otvára červené závesy, sleduje záhradu s neobyčajnými rastlinami, nasadí si na tvár masku a odchádza do vonkajšieho sveta. Prechádza okolo niekoľkých obchodov (sexuálne hračky, zbrane, bábiky), až nakoniec vojde do divadla, kde v zákulisí vypustí z kabelky rôzne objekty a tvary, ktoré lietajú po priestore. Taxíkom sa odvezie domov, sníma si masku a my zisťujeme, že nemá nos ani oči. Napokon v záhrade ústami zovrie špargľu a počas felácie rastlina mutuje na rôzne tvary.
Napriek tomu, že špargľa pôsobí ako falický symbol, v režisérkinom podaní naberá úplne iný význam. Pitt v článku s názvom Suzan Pitt: From the K.C. to the Films z roku 1979 hovorí, že špargľu vníma rovnako mužsky (keď cez leto vychádza tvrdá stonka zo zeme), ako aj žensky (keď sa neskôr stáva tenkou a ohybnou). Špargľa nereprezentuje len falus, dominanciu alebo patriarchát, ale stáva sa z nej aj symbol kreatívnej kontroly a sebavyjadrenia. Tieto dynamiky nie sú v kontraste, no dopĺňajú jedna druhú, koexistujú.
Ako počas filmu mutuje význam špargle, tak sa mení aj rola ústrednej postavy. Pitt stavia do popredia objekt/subjekt, pasivitu/aktivitu a ukazuje ich premenlivosť. Tá je najviditeľnejšia v sekvencii odohrávajúcej sa v divadle, ktoré pozostáva z reálnych kulís a bábok, zatiaľ čo protagonistka je maľovaná ručne. Jej svet je iný ako svet vonkajší, dokonca si musí dať masku, aby doň mohla vojsť a aby zapadla. V momente, keď sa tak stane a ona vypúšťa zo svojej kabelky výplody fantázie, stáva sa tvorkyňou, božstvom, ktoré sa chce niekoho dotknúť, ktoré chce meniť, otlačiť sa v priestore. Pretrvať ako samotná špargľa, ktorá je na zemi od pravekých čias.
Motív božského alebo tvorivého badať už na začiatku filmu, keď Pitt odkazuje na biblickú Evu a hada, ktorý sa jej točí okolo nohy a z jeho jazyka sa formuje režisérkino meno. Pitt sa tak zmocňuje mýtu o prvotnom hriechu, privlastňuje si ho a ukazuje túžbu po tvorbe, po živote, túžbu objavovať nie cez oči, nos, uši alebo hmat, ale priamo cez ústa, ktoré schádzajú hore a dole po stonke špargle. Z pasívnej, repetitívnej felácie sa stáva čosi aktívne, transformujúce. Špargľa už nie je špargľou, ale neustále sa meniacim zhlukom tvarov, buniek – pulzujúcou masou predstavivosti a kreativity.
Joy Street
Po úspechu filmu Špargľa si autorka dala pauzu od animovaných filmov. V 80. rokoch navrhovala animované projekcie pre opery, ale aj multimediálne predstavenia a vďaka Fulbrightovmu štipendiu vycestovala do dažďových pralesov v Mexiku a Guatemale, kde maľovala takmer vyhynuté zvyšky pralesa. Práve tieto nákresy využila pre svoj ďalší film Joy Street (1995). Ide o jedno z jej najosobnejších diel, v ktorom spracúva témy depresie, traumy, ale aj prekonávania prekážok a návrátu k sebe samej.
Joy Street začína skľučujúcou atmosférou hlbokej depresie v noirovom tóne. Scéne dominuje ženská postava zahalená cigaretovým dymom, v pozadí hrá ťahavá jazzová hudba. Po chvíli sa však atmosféra zmení a my sa dostávame do sveta, v ktorom z ničoho nič ožíva postavička na popolníku, pripomínajúca Mickeyho Mousa. Ponurú náladu tak strieda rozmanitá muzikálová sekvencia, v ktorej sa myš ocitá vo farebnom svete spievajúcich kvetov, čím nápadne pripomína animované filmy štúdia Disney.
Ostrý kontrast týchto dvoch pasáži vytvára pri infantilnej sekvencii akúsi pachuť, ktorá je len podporená momentom, keď myš objaví ženskú postavu s podrezanými žilami. Myš zrazu narastá na rozmeroch, stráca na svojej pôvodnej naivite i farbe. Hýrivé obrazy vystriedajú výjavy apokalypsy, rozkladu, umierania a utrpenia. Nachádzame sa na rieke Styx, niekde na pomedzí života a smrti, rozkoše a strasti. Ani samotná myš už neslúži ako veselá postavička a stáva sa akýmsi duchovným sprievodcom, ktorý berie ženu na ruky, vynáša ju z bytu a prináša ju k stromu.
Pri ňom opäť naberá farbu a my sa dostávame do prostredia dažďového pralesa, ktorý Pitt zobrazuje s obdivuhodnou precíznosťou. Tempo filmu sa spomalí. Po akčnej sekvencii zrazu kontemplatívne rozjímame nad rôznorodosťou fauny a flóry, ktoré dodávajú hlavnej hrdinke silu opäť sa postaviť na nohy. Vzhľadom na vyššie spomínanú depresiu, ale aj návštevu pralesov možno vnímať túto postavu ako režisérkino alter ego. Myš sa zas stáva symbolom detskej zvedavosti, spontánnosti a nevinnosti, ktoré postavu vyvedú z trápenia.
Suzan Pitt sa vracia k témam transformácie i (znovu)objavenia samej seba. Ide o akýsi stav snenia, blúdenia, strácania sa a opätovného vynárania, ktoré možno vystopovať naprieč celým jej dielom. Postava sa reinkarnuje, vstáva z popola, hmla sa dvíha a vonku duje svieži vietor. Myš je síce prevádzačom hlavnej postavy od samovraždy až po obnovenie, no celý proces obnovy sa deje najmä vďaka samotnej prírode, ktorá je zobrazená ako zdroj plodnosti a inšpirácie.
El doctor
Téme smrteľnosti sa Pitt venuje aj v ďalšom filme s názvom El doctor (2006), na ktorom sa scenáristiky podieľal jej syn Blue Kraning. Ústrednou postavou je po prvýkrát muž, melancholický lekár, ktorého nebaví život a zúfalstvo rád utápa v alkohole. Ide o dejovo košatý príbeh čerpajúci z mexickej kultúry, pričom asi najnápadnejšie spomedzi režisérkiných filmov využíva register čiernej komédie.
Lekár by už najradšej odišiel na druhý svet, naďalej však zotrváva v každodennej apatii. Nechce už ani pracovať, no personál ho dotiahne do nemocnice plnej smrti a trápenia. Lekárovi je osud chorých ľahostajný, a tak sa v márnici neustále kopia mŕtve telá. Nemocnicu obývajú aj rôzne bizarné postavičky od dievčaťa, z ktorého vyrastajú kvety, až po ženu, ktorá si myslí, že je kôň. Jedného dňa sa lekárovi pripletie do cesty tajomný chrlič. Ten ho povzbudzuje, aby sa zabil, na čo ho vzápätí čaká stretnutie s postavou menom Svätá všetkých dier, ktorá mu zmení osud a zoberie ho na záverečnú cestu pred odchodom zo sveta.
Opäť tu dochádza k momentu transformácie, precitnutia až duchovného prebudenia. Lekárovi sa začne meniť perspektíva a prestane vnímať ľudí v nemocnici ako chorých, ale ako bytosti s neobyčajnými vlastnosťami, ktoré treba oceniť. Celým filmom tak znie otázka, či to, na čo sme sa celý život pozerali ako na nevyliečiteľnú chorobu, nemôže byť náhodou niečím krásnym a nenahraditeľným. Čo ak je dievča, z ktorého vyrastajú kvety, zázrak a nie choroba?
Lekár, odrazu plný chuti do života, chodí z miestnosti do miestnosti a je ohromený tým, aký je život pestrý a rôznorodý. Podobne ako v Joy Street, aj tu prichádza moment akéhosi vykúpenia. Nie je to prinavrátenie života, ale smrť, ktorá je však u Pitt skôr prestupnou než cieľovou stanicou. Všetko je o perspektíve. Hovorí, že veci, ktoré vnímame ako podivné alebo nepotrebné, môžu byť v skutočnosti zázrakom či požehnaním. Dôkazom toho je rozžiarená tvár doktora pri pôrode malých roztomilých príšeriek. Nepozerá sa na ne ako na niečo choré, ale ako na niečo, čo reprezentuje mnohorakosť nášho bytia.
Neskoršia tvorba
Posledné filmy Suzan Pitt Visitation (2011) a Pinball (2013) môžeme vnímať v spoločnom dialógu. Vo Visitation Pitt opúšťa humor a vykresľuje tmavý a chaotický svet. V monochromatickej koláži sa miešajú rôzne príšery, duchovia minulosti, ale aj konkrétne udalosti ukazujúce utrpenie ľudstva (napríklad pálenie čarodejníc alebo odkazy na koncentračné tábory).
Pitt sa odkláňa od farieb a humoru, prítomných v jej predchádzajúcich dielach, no ostáva verná uvoľnenému rozprávaniu a surrealistickému tónu. Tentoraz však nenazerá do duše jednotlivca, ale celej spoločnosti. Je existenciálnejšia, otvára boľavé rany a kladie nadčasové otázky o ľudskom údele na tomto svete. Ide o temnejší, znepokojujúcejší pohľad, ktorý vo vírivom opojení preniká až kamsi do hĺbok kolektívneho nevedomia.
V pocite závratu pokračuje aj abstraktná koláž Pinball, no na rozdiel od temnej atmosféry filmu Visitation, prináša hravý chaos rôznych farieb a tvarov. Už sa úplne odpája od naratívnych štruktúr a experimentuje s obsahom i formou, čím vytvára vizuálnu symfóniu, ktorej dôležitou súčasťou je Ballet mécanique od Georgea Antheila. Ide o avantgardnú skladbu z 20. rokov minulého storočia založenú na atonalite a vysokom rytme. Režisérka pritom využíva rôzne priblíženia, točenia, opakovania, tematizujúc cyklus života a smrti.
Konštrukcia verzus dekonštrukcia, rozkoš či trápenie, Eros a Thanatos, to sú témy, ktoré režisérku fascinovali naprieč celou tvorbou. Transformácia, ako jedna z jej ústredných tém, sa pretavila aj do jej kariérneho života, pretože Suzan Pitt radikálne ovplyvnila nielen reprezentáciu žien vo filme, ale aj tvarovanie samotného animovaného filmu, čo dokazuje fakt, že v roku 2019, tesne pred smrťou, dostala cenu za celoživotné dielo na záhrebskom festivale Animafest. Jej zvedavosť a odhodlanosť z nej spravili umelkyňu, ktorá po sebe zanechala bohatú záhradu snov, nočných môr či psychosexuálnych fantázií. Záhradu, v ktorej neustále nachádzame nejaký nový, ešte neobjavený, exemplár.
Sedem filmov Suzan Pitt je dostupných na Mubi.
Jazyková redakcia: Alexandra Strelková
Obrázky:
[1, 2, 4] Špargľa (r. Suzan Pitt); zdroj: suzanpitt.com
[3] Joy Street (r. Suzan Pitt); zdroj: suzanpitt.com
[5] Visitation (r. Suzan Pitt); zdroj: suzanpitt.com
