Tvoriť kvalitné seriály chce odvahu. Rozhovor s fínskou scenáristkou a režisérkou Tiinou Lymi

V septembri minulého roka sa v Brne už po šiesty raz konal festival Serial Killer. Pre mňa to bola prvá návšteva tohto seriálového festivalu, na ktorý som sa už dlho chystala ísť. Ako scenáristku ma seriály priťahujú svojím priestorom a orientáciou na postavy. Rozsah dáva čas vytvoriť si k postavám vzťah, predstaviť ľudskú povahu z rôznych uhlov a meniť pritom perspektívu rozprávania, čo sa vo filme vzhľadom na jeho minutáž nemusí vždy stihnúť. 

Trojdňovú festivalovú konferenciu TV Days naplnili prednášky, prípadové štúdie a diskusie tematizujúce výzvy pre autorstvo, ako sú nástup umelej inteligencie a jej sprístupnenie a využitie pri kreovaní námetov alebo prechod od hereckej profesie k písaniu a režírovaniu. Časť programu bola určená skôr vysielateľom a produkčným spoločnostiam s témami, ako si získať publikum generácie Z alebo ako súperiť so streamingovými platformami.

Festival premietol 40 seriálov z 19 krajín a odovzdal okrem iných aj cenu Progressive Killer Award pre výnimočné osobnosti zo strednej a východnej Európy. Získal ju Peter Badač, producent a bývalý riaditeľ slovenského Audiovizuálneho fondu, ktorého krátke pôsobenie a vtedy pomerne čerstvé odvolanie vyvolalo diskusiu. Cena preto pôsobila aj ako priateľské povzbudenie a ocenenie jeho úsilia.

Špeciálnym hosťom festivalu bola fínska verejnoprávna televízia YLE, ktorej sa v tvorbe vlastných seriálov darí. Jej streamingová platforma YLE Areena je vo Fínsku najpopulárnejšou streamingovou službou. Oproti Netflixu a HBO má aj tú výhodu, že je prístupná zadarmo. YLE vysiela divácky úspešné seriály a nebojí sa nových foriem, ako napríklad instagramový seriál, ani aktuálnych tém ako greenwashing. Otázka, ako sa priblížiť úspechu YLE sa niesla aj diskusiou riaditeľa médií YLE Petriho Jauhiainena s novovymenovaným generálnym riaditeľom Českej televízie Janom Součekom. Jauhiainen vyzdvihol talent a úspechy naprieč dejinami českej kinematografie a jeho odkaz znel: zahoďte neistotu, lebo nie je dôvod si neveriť. 

Na festivale sa premietal divácky úspešný seriál z produkcie YLE z roku 2021 Bojovníci z úradu práce (Sisäilmaa). Trojdielna komediálna miniséria sleduje preťažených zamestnancov a zamestnankyne Úradu práce po tragickej smrti ich kolegu. Seriál režírovala Tiina Lymi, ktorá na festivale viedla aj masterclass. Rozprávali sme sa o prechode od herectva k písaniu a réžii, o témach, ktoré sú pre jej projekty inšpiráciou, ale napríklad aj o úlohe verejnoprávnej televízie.

Začínali ste ako herečka, potom ste prešli k scenáristike a réžii. Ako sa to stalo?

Myslím, že to bolo prirodzené, jednoducho sa mi to udialo. Písala som celý život. Keď som bola malá, vlastne som chcela byť spisovateľkou, ale dostala som sa na divadelnú akadémiu a potom sa mi začali hrnúť pracovné ponuky. Práca, práca, práca, potom prišli deti, stal sa život a písanie šlo do úzadia. Niečo po tridsiatke som začala opäť písať, najprv divadelné hry a potom scenáre filmov a seriálov.

Stále sa venujete aj herectvu?

Už asi desať rokov nie. Radšej píšem a režírujem, no písanie ma nebaví natoľko, aby som sa mu venovala bez režírovania. Na takúto samotu nie je môj mozog stavaný. Chcem byť v centre diania a vidieť, ako scenár ožíva.

Nemusíte sa tak obávať, že ho niekto úplne zmení, máte nad ním kontrolu. 

Áno, mám tak kontrolu nad celým svetom, ktorý vytváram. Bolo by pre mňa neprirodzené len tak napísať scenár a zveriť ho niekomu, a to preto, ako filmy a seriály vnímam. Pri písaní tak trochu režírujem a strihám zároveň. Bavilo ma vidieť, ako niektoré z mojich divadelných hier adaptovali iní režiséri, mohla som porovnávať ich prístup so svojím. Párkrát som ich pohľadu vôbec nerozumela. Ale to je ich vec, majú na to právo. Režírovať vlastný scenár mi však vyhovuje viac.

Čo je pre vás v procese písania a režírovania najdôležitejšie?

Myslím si, že jednoducho musíte poznať odpoveď na týchto pár otázok: Ako nie je až také dôležité. Dôležité je čo a prečo. A úlohou scenáristov a režisérov je obhájiť to čo a prečo. Okolo vašich tém sa odohráva množstvo interakcií a mojou úlohou je ich obhájiť. Mnoho ľudí prichádza s profesionálnymi zručnosťami, nápadmi, niektorí zas hovoria, že projekt sa lepšie predá, keď urobíte to či ono. Mojou úlohou je so všetkými komunikovať, robiť správne kompromisy a stanoviť si, o čo sa oplatí zabojovať. Je veľmi dôležité vedieť, prečo to chcem robiť, akú hodnotu má môj film. Často o tom rozmýšľam tak, že sa snažím dať ľuďom dar, a páči sa mi, ak ich prekvapí alebo im otvorí oči či dá niečo, čo ich naozaj poteší.

Ako ľudia prijali, keď ste presedlali z herectva na réžiu? Nemali ste problém s uvedením vlastnej tvorby?

V divadle nie, ale keď som začínala točiť, vyskytli sa ťažkosti. Samozrejme, na jednej strane človek potrebuje talent, ale musíte mať aj výdrž. Je to maratón alebo vysokointenzívny intervalový tréning. Existuje množstvo talentovaných ľudí, ktorým chýba schopnosť bojovať či bežať na dlhé trate. Aj keď sa vám už bežať nechce, musíte pokračovať, vždy vám zostáva ešte pár kilometrov.

Na Slovensku nevzniká dosť autorských seriálov typu Quality TV, akoby sa lokálni producenti báli riskovať.

To je smutné. V divadle ide vždy predovšetkým o umenie, vždy. Od toho sa odvíjajú všetky rozhodnutia. Aj keď filmy a seriály robím rada, je to zvláštna kombinácia biznisu a umenia. Musíte mať mozog a schopnosti, aby ste sa v tej džungli dokázali vypracovať. Pretože je to drahé. V divadle môžete urobiť niečo za 2 000 eur alebo za 20 000 eur, za 200 000 eur môžete urobiť niečo veľkolepé. Ale rozpočet filmu sa hýbe v miliónoch. A samozrejme, produkčné spoločnosti musia byť schopné prežiť. Je tu teda zjavný rozpor, ako voda a olej – nemiešajú sa dobre, ale musíte nájsť nejaký spôsob, ako to urobiť.

A čo navrhujete?

Nepodceňovať televíznych divákov, nie sú hlúpi. Ak im dáte sračky a nemajú si z čoho vyberať, budú pozerať sračky. Ale ak im ponúknete kvalitný obsah, prekvapivo mu dajú prednosť. Vezmite si Bojovníkov z úradu práce. Je to jednoznačne artový seriál, žiadny mainstream. Diskutovalo sa o tom, kto ho bude pozerať, ale nakoniec ho vo Fínsku pozerali všetci. Pred desiatimi rokmi sme mali takú imaginárnu postavu, babičku z Kainuu, čo je odľahlé miesto na severe Fínska, a niekto vždy povedal, že tá by tomu nerozumela. Ale vec sa má tak, že by rozumela. Nie je hlúpa, má mozog, má srdce. Ak je príbeh dobre vyrozprávaný, na ľudí zapôsobí.

Aký je váš prístup k seriálom?

Mojou ambíciou je spojiť artový a mainstreamový prístup, aby som mohla tak trochu „kamuflovať“ inteligenciu a umenie, aby ich ľudia chceli pozerať. Vyžaduje si to však ľudí s peniazmi, ktorí sú odvážni a počúvajú umelcov. To, že niekto prináša peniaze a niekto iný kreativitu, má svoj dôvod. Ak majú tí s peniazmi rozum, počúvajú tých kreatívnych, inak by tvorili kreatívny obsah sami. Ak je televízia verejnoprávna inštitúcia, financie čerpá od daňových poplatníkov, takže jej povinnosťou je kultúru pozdvihnúť, nie ju zhadzovať. Nemôžu si dovoliť povedať, že neriskujeme alebo toto nerobíme, pretože ich financuje štát.

Čo vás inšpirovalo k seriálu Bojovníci z úradu práce?

Pochádzam z rodiny, ktorá vôbec nie je bohatá. Narodila som sa v roku 1970 a moje detstvo bolo v mnohých ohľadoch problematické, moja matka mi nemohla zaplatiť nič, dokonca ani poriadne topánky. Vo Fínsku, v severských krajinách, máme systém sociálnej starostlivosti, ktorý vtedy fungoval naozaj dobre – dostala som zadarmo skvelé vzdelanie, hovorím piatimi jazykmi. V spoločensko-ekonomickom systéme som vystúpila po mnohých schodíkoch vďaka vynikajúcemu sociálnemu systému a záchrannej sieti, ktorú vláda poskytovala občanom. Každý dostal šancu naplno rozvinúť svoj potenciál.

Čo sa zmenilo?

Už sa to necení. V súčasnosti máme vo Fínsku pravicovú vládu, ktorá je takmer nacistická. V minulosti napísali príšerné veci, rasistické, nechutné, až mi je do plaču, keď si na to spomeniem. Je to také hrozné, že miestami nemôžem dýchať. Mali sme najlepší školský systém na svete, ale to už je minulosť. Oberajú o peniaze dôchodcov, ľudí so zdravotným postihnutím a školstvo. Ľudia z chudobných rodín už nemôžu študovať toľko ako ja, pretože žiť v Helsinkách – prenajať si byt, nakúpiť potraviny – je veľmi drahé. A ak vám nevedia pomôcť rodičia, tak ste skončili, nedá sa to zvládnuť. Je nás len asi šesť miliónov a nemôžeme si dovoliť tento sociálny systém zahodiť, a preto som napísala seriál. V seriáli zaznela hláška, v ktorej hlavná postava kričí na divákov: „Doriti, premýšľajte o tom, ako hlasujete. Prestaňte s tým šialenstvom. Systém je vynikajúci a vy ho teraz ničíte a to je idiotizmus.“

Aká bola reakcia diváctva?

Veľmi sa mu to páčilo, vo Fínsku sa z nej stal fenomén. Asi týždeň zaznievala v hlavných správach, ľudia seriál citovali. Hlavná postava je úradníčka a volá sa Anneli, veľmi bežné fínske meno pre staršie dámy. Než som začala písať scenár, urobila som si prieskum: jeden zamestnanec úradu práce môže mať mesačne viac ako 400 klientov. Ak to prepočítate, na jedného človeka majú sedem minút. Naozaj môžu za sedem minút zmapovať ich život, dať im pomoc, ktorú potrebujú? Majú úlohu, ktorú je nemožné náležite splniť. Dostala som veľa správ od ľudí, ktorí pracujú v štátnej správe, v nemocniciach, v úradoch na ochranu detí, v bankách, v obchodoch s oblečením, v McDonalde alebo kdekoľvek inde. Ľudia poznajú ten pocit, keď sa od nich žiada priveľa. Nemajú tak šancu robiť si prácu poriadne. Systém je skazený, už to nefunguje v jeho prospech. Je to len obrovské monštrum, ktoré vysáva energiu a zdroje. Úloha príde od niekoho nad vami a vy teraz máte sedem minút na to, aby ste ju splnili. A to sa dotýka každej oblasti života. Myslím si, že práve v tom sa ľudia spoznali. A možno práve preto volia neonacistov, chcú zmenu, lebo toto už nefunguje, neviem.

Ako dlho seriál vznikal?

Tri roky od vývoja po uvedenie. Teraz robím na inom seriáli s názvom Queen of Fucking Everything. Je o segregácii. Sme krajina, ktorá tvrdí, že nemá triednu spoločnosť, ale v skutočnosti ju máme. V Helsinkách sú miesta, kde sa človek cíti ako v zahraničí, nemám kontakt s ľuďmi žijúcimi v niektorých prímestských oblastiach. Je to príbeh o vrstvách spoločnosti, o svetoch, ktoré sú od seba oddelené. Niektorí ľudia sa môžu dostať z problémov, pretože majú peniaze, a niektorí nie. Vytvoria si vlastný systém, ktorý funguje vo vnútri veľkého systému. Ide však o to, aby každý žil v podmienkach, v ktorých cíti, že je schopný prežiť. Ak to tak nebude, budú vznikať problémy, a to aj pre bohatých. Skončia tak, že budú žiť za plotom. To je základná premisa – ak existuje skupina ľudí, ktorej sa nedarí, doplatia na to všetci. Nie je to len ich problém, je to problém celej spoločnosti. Vždy. Riešením nie je ich obviňovať z problémov a ešte viac ich zhadzovať. To ich len rozzúri a začnú sa diať šialené veci.

Aké témy vás práve teraz zaujímajú? Máte nejaké nápady, na ktorých pracujete?

Momentálne pracujem na seriáli, o ktorom som práve hovorila, a na filme Myrskyluodon Maija. Je o láske a o tom, čo pre mňa láska vlastne znamená. Je to niečo, čomu som sa do istého času neodvážila čeliť, až v tomto veku som našla odvahu sa do toho ponoriť. Potom mám ďalšie dva nápady na filmy, ktoré naozaj chcem zrealizovať a aj to urobím. Sú o akceptovaní odlišností, o prijímaní ľudí takých, akí sú. Vysvetľovanie mojej práce nie je moja silná stránka, ale samozrejme to robiť musím, moje projekty tak získavajú publicitu. Ja si jednoducho radšej robím svoju prácu a analýzu nechávam na divákov.

To znie, akoby ste túto tému skúmali zároveň s tým, ako o nej hovoríte.

A to je na tejto práci to najlepšie. Skúmanie sa nikdy nekončí a odhaľuje podstatu veci, ktorú robíte, keď ju robíte. Keď sme natáčali a potom strihali Myrskyluodon Maija, zažila som mnoho momentov osvietenia. Je veľmi ťažké to vysvetliť, ale myslím si, že to, o čom film je, je len povrchová vrstva. A pod ňou je ďalšia vrstva. A čím hlbšie sa odvážite ísť, vždy niečo nájdete. A čo je veľmi, veľmi hlboko, ako v pivnici – čo tam je? To neviem, ale musíte mať trpezlivosť. Ako v láske. Láska je prijatie a odovzdanie sa. Takže sa musíte tak trochu odovzdať podstate, obsahu. A potom to na vás celé príde a vy ste na ceste. Nie je to len o tom, že robím niečo, čo som si zaumienila. Je to skôr cesta.

Preklad: Zuzana Hrivňáková

Jazyková redakcia: Alexandra Strelková

Obrázky:

Bojovníci z úradu práce (r. Tiina Lymi)