5to9: Ako začať s filmovou vedou?

Séria textov 5to9 reflektuje filmovú prácu – jej podmienky, východiská, úskalia, špecifiká.

V roku 2023 sa na Týždni slovenského filmu v rámci posledného Panelu o slovenskej filmovej vede otvorila diskusia o možnostiach realizovania výskumu pre mladé výskumníčky a výskumníkov. Spomedzi tých, už etablovaných vo filmovej vede, sa ozvali hlasy kritizujúce jednak nezáujem mladej generácie o vedu, jednak tendenciu absolvenstva filmových štúdií smerovať skôr k filmovej žurnalistike a copywritingu. Do diskusie sme sa vtedy zapojili ja a moja bývalá spolužiačka v magisterskom programe filmovej vedy s námietkou, že hoci by sme obe rady pokračovali vo vlastných výskumných cestách na Slovensku, finančné obmedzenia školy to neumožňujú, keďže otvárajú len jedno doktorandské miesto raz za tri roky. Čo sa vtedy a ešte dlho potom javilo ako bezvýchodiskové, nakoniec dopadlo pre nás s celkom pozitívnym výsledkom – obe sme v súčasnosti doktorandkami nastupujúcimi do posledného ročníka štúdia. Nie je však samozrejmosťou, že každý, kto prejaví záujem o filmovú vedu, takéto miesto dostane.

Mnohé závisí od personálnych a výskumných preferencií danej inštitúcie. Je celkom bežné, že sa potenciálne doktorandstvo prihlasuje na tému dizertačnej práce, ktorá bola vopred konzultovaná a prispôsobená jeho výskumným záujmom. Ktokoľvek „zvonku“ má síce stále možnosť prihlásiť sa na už vypísanú tému s vlastným projektom, ale nemusí mať rovnaké šance na prijatie. Aj keď by mala rozhodovať kvalita projektu, nemožno odhliadnuť od predošlých profesionálnych či pedagogických skúseností, na základe ktorých školiteľstvo favorizuje jednotlivých uchádzačov či uchádzačky. V tomto prípade je preto jednoduchšie plynule pokračovať v doktoráte na svojej domácej inštitúcii. Na druhej strane, o to ťažšie je pre iných sa na ne dostať, pričom takéto „cudzie“ absolventstvo by mohlo v pozitívnom zmysle formovať smerovanie výskumu a obohatiť ho odlišným akademickým pozadím.

Nie je však jednoznačné, či by malo zmysel navyšovať počty miest, pretože sa stáva aj to, že niekoľko rokov o miesto nemá záujem nikto, a zároveň je na zváženie, či nie je prospešné takto iniciovať konkurencieschopnosť jednotlivých doktorandských projektov.

Doktorandské štúdium

Moja motivácia ostať na Slovensku súvisela nielen s blízkosťou k domácemu teoretickému prostrediu či skutočnosťou, že som sa doposiaľ vždy venovala slovenskému filmu, ale aj s platovými podmienkami, ktoré boli v rámci doktorandských štipendií donedávna na Slovensku násobne vyššie v porovnaní s Českom (kde sa to medzičasom zmenilo). Slovensko však pre začínajúcich filmových vedcov a vedkyne disponuje len dvoma pracoviskami priamo zameranými na filmovú vedu, sú nimi Katedra filmových štúdií Filmovej a televíznej fakulty Vysokej školy múzických umení v Bratislave a Ústav divadelnej a filmovej vedy Centra vied o umení Slovenskej akadémie vied.

Doktorandské štúdium priamo na škole, v tomto prípade na VŠMU, zahŕňa aj pedagogickú činnosť, ako vedenie teoretických záverečných prác či výučbu vybraných predmetov. Naproti tomu SAV ako externá vzdelávacia inštitúcia túto činnosť nevyžaduje v takej miere (prípadne to závisí od ústavu), keďže sama ani nezastrešuje nižšie stupne štúdia (bakalársky a magisterský). Je však možné iniciovať pedagogickú činnosť alebo participovať v skúšobných komisiách v rámci individuálneho záujmu na iných školách. SAV teda poskytuje viac priestoru na vlastný výskum, VŠMU zas intenzívnejší kontakt so školským prostredím.

Aj keď sa študijné programy miestami odlišujú, ich spoločným základom je viesť samostatný filmovovedecký výskum a napĺňať akademické požiadavky. To sa v princípe nelíši od bakalárskeho a magisterského štúdia filmovej vedy, kde sme okrem bežných predmetov každý rok absolvovali s teoretickou záverečnou prácou. Ako doktorandka mám však okrem toho povinnosť pravidelne publikovať odborné a vedecké výstupy, v mojom prípade ide o jednu odbornú publikáciu za semester a dve „áčkové“ vedecké štúdie počas troch rokov. Takéto štúdie musia byť publikované v recenzovaných vedeckých časopisoch indexovaných v relevantnej scientometrickej databáze, v Scopuse alebo vo WoS. Po oslovení redakcie alebo reakcii na výzvu („call for papers“) sa čaká niekoľko týždňov či mesiacov na anonymné recenzné posudky, ktoré navrhujú text prijať alebo neprijať, v prípade prijatia nasledujú redakčné zásahy a jazykové korektúry, niekoľko týždňov sa čaká na publikovanie, ďalšie týždne na evidovanie textu v databáze.

Povinnosťou je taktiež každoročne sa zúčastňovať na domácich a zahraničných konferenciách, kde sa rovnako prihlasujem na výzvy, v prípade, že téma môjho výskumu vyhovuje téme konferencie. Tieto aktivity momentálne vykazujem v rámci činnosti výskumného tímu, ktorého som súčasťou, v našom konkrétnom prípade ide o grant zameraný na dystopické témy vo filme. Takéto granty umožňujú uhradiť náklady spojené predovšetkým s pracovnými cestami na konferencie, čo nie je realistické financovať z vlastného platu či štipendia. Nejde však o stabilnú či zaručenú formu podpory, navyše v žiadostiach o granty popri sebe súperia rozličné vedné disciplíny.

Súčasťou práce vo výskume je teda orientácia v domácich aj zahraničných grantových výzvach, štipendiách a iniciovanie spoluprác medzi inštitúciami. Vedecké grantové schémy financujú výskum formou súťaže. Zo štátneho rozpočtu ide o hlavné grantové výzvy VEGA (Vedecká grantová agentúra) a APVV (Agentúra na podporu výskumu a vývoja), kde sa do výziev prihlasujú s projektami jednotlivé vedecké kolektívy, ktorých súčasťou môže byť aj doktorandstvo. Výhodou je, že sa týmto spôsobom vedecké kolektívy (napríklad v rámci ústavov) autonómne rozhodujú o témach a smerovaní svojho výskumu, nikto „zhora“ im neprikazuje, čomu by sa mali venovať. Menej produktívne skupiny však nemusia získať financovanie výskumu, navyše žiadosti o grant sú nezriedka zdĺhavá a byrokratická záležitosť. Získané peniaze môžu pokryť publikovanie výstupov, organizovanie konferencií, už spomínané cestovné výdavky, materiálne zabezpečenie, no pre malé pridelené prostriedky (napríklad z grantov VEGA) na mnohých ústavoch nie je zvykom pokrývať aj mzdy či samotnú prácu na výskume.

A čo ďalej?

Doktorandské štúdium je pomerne vďačná príležitosť a možnosť realizovať inštitucionalizovaný výskum v preferovanej oblasti, teda pokiaľ sa tento osobný záujem v istej miere pretína so záujmami inštitúcie (napríklad jej výskumnými osami, tematickou orientáciou dlhodobých grantov) či s rozsahom vedomostí a záujmov osoby vedúcej dizertačnú prácu. Problematickejšie však vyzerá budúcnosť po doktoráte. Dlhodobo sa poukazuje na paradox, že nástupný plat v rámci úväzku na vysokej škole či výskumnej inštitúcii je nižší než samotné doktorandské štipendium (to je približne rovnaké ako docentský plat po cca 20 rokoch praxe). Navyše, pedagogické povinnosti obmedzujú mieru, v akej je človek schopný realizovať svoj vlastný výskum, ktorý sa tak stáva vedľajším. Školy, ako aj ďalšie inštitúcie (či už Slovenský filmový ústav alebo Ústav divadelnej a filmovej vedy CVU SAV) zabezpečujú len niekoľko miest na výskumníckych pozíciách. Na druhej strane forma individuálneho štipendia, ktoré poskytuje Audiovizuálny fond, nemusí finančne pokryť skutočne odvedenú prácu na výskume. V súčasnosti sú kladené nepomerne vysoké nároky na rozsah pôvodného vedeckého výstupu, pričom naplnenie textu v takom rozsahu zodpovedá mesiacom až rokom práce.

Realizácia výskumu je zdĺhavý a v mnohých prípadoch aj nelineárny proces, na ktorý vplýva množstvo externých faktorov. Medzi tie obmedzujúce patria napríklad neprístupnosť archívov, nedostupnosť filmov a predovšetkým neprimerané a neraz až absurdné poplatky za zahraničné databázy a literatúru. Rozsah textového výstupu teda nie vždy zodpovedá aj vynaloženému času, strávenému či už byrokraciou, alebo aj samotným archívnym bádaním či štúdiom materiálov a literatúry, ktorá sa môže nakoniec ukázať aj ako nepodstatná pre výsledný text.

Prečo robiť vedu

Filmová veda nie je disciplína, ktorou sa dá na Slovensku výlučne uživiť. Nepoznám nikoho, kto by popri výskume nepracoval súčasne aj v školstve, filmovej dramaturgii, na filmových festivaloch alebo v ďalších odvetviach filmovej vedy, kritiky, teórie. Možno by sa však dalo povedať, že práve to udržiava slovenskú filmovú vedu v blízkom kontakte so svetom filmovej praxe a vďaka tomu nie je izolovaným vedným odborom. Naopak, reaguje na to, čo je aktuálne a neraz aj spoločensky naliehavé, zároveň iniciuje diskusiu s publikom a filmovým tvorcovstvom (napríklad práve formou podujatí, akým je aj Týždeň slovenského filmu). Slovenská filmová veda je malá, čo prináša aj svoje nevýhody (napríklad tu absentuje čisto filmovovedecký časopis, ktorý by bol indexovaný vo vyššie spomínaných databázach), no práve tým sa vynucuje spolupráca s inými vednými disciplínami – u nás najmä s výskumom v oblasti estetiky.

Ani samotná veda nie je nevyhnutne jednotvárna práca, ako som si to aj ja ešte počas štúdia na vysokej škole myslela. Akademická cesta je pre mňa mimoriadne atraktívna práve vďaka sieťovaniu inštitúcií, získavaniu nových podnetov a stretávaniu ľudí s podobnými okruhmi výskumu. V dizertačnej práci sa zameriavam na estetiku dokumentárnych nemiest v súčasnej slovenskej kinematografii a vďaka grantu som mohla vlani vycestovať na zahraničnú filmovovedeckú konferenciu zameranú výlučne na tému priestoru vo filme, čo pozmenilo pôvodné smerovanie môjho výskumu a zároveň ma v ňom povzbudilo. S podobnými očakávaniami pomaly nastupujem na polročný pobyt na medzinárodnom inštitúte, kde sa stretávajú rozličné vedné disciplíny, no sústredené na podobné problematiky.

Fungovanie v medzinárodnom diskurze a nábor nových ľudí je dôležitý pre rozvoj slovenskej filmovej vedy, ktorá verím, že nestagnuje práve vďaka takýmto iniciatívam a impulzom. Samotné inštitúcie však musia byť priespustnejšie a aktívnejšie komunikovať s verejnosťou svoje aktivity, konferencie, výzvy či nové pozície – často sa o nich človek dozvie len akoby mimochodom, najmä ak nemá priame kontakty s ľuďmi vnútri inštitúcií.

Čo sa týka smerovania samotného výskumu, už dávno sa nesústreďuje len na biografie kánonických mužských režisérov, ale aj na komplexnejšie problémy z oblasti kognitívnej filmovej teórie, rodových reprezentácií, ekologických naratívov či spoločensko-politických okolností filmovej produkcie. V tom by som vyzdvihla práve silnú strednú generáciu filmových vedkýň zo Slovenska, ktoré aj mňa inšpirovali či priamo podnietili vo výskumnickej ceste. V ideálnom prípade by sa mohla rozvíjať nová generácia filmových vedcov a vedkýň a otvárať pritom aj otázky, ktorým sa, verím, postupne uvoľní priestor a prispôsobia podmienky.

Jazyková redakcia: Alexandra Strelková

Obrázok:

Arabesque for Kenneth Anger (r. Marie Menken)