5to9: Filmový festival ako dovolenková destinácia

Pracovné voľno = voľno, na ktorom pracujem?

Moje osobné voľby ukážkovo odrážajú trend individualizácie trávenia pracovného voľna. Práca v nekomerčnom audiovizuálnom priemysle je špecifická a do veľkej miery prekarizovaná – pracovné miesta sú nestabilné a nie je ich veľa (a tých, ktoré zaplatia nájom, ešte menej), prostredie je tak nevyhnutne kompetitívne a okrem udržiavania prehľadu o tom, čo sa na filmovom poli deje, vyžaduje aj intenzívnu socializáciu. Tieto aktivity sa ideálne prepájajú v jednom časopriestore práve na filmových festivaloch, a môj prípad využívania všetkého osobného voľna a veľkej časti finančných prostriedkov na festivalové cesty tak nie je ojedinelý – podobne to má mnoho mladých pracujúcich vo filme, s ktorými sa stretávam (prevažne z prostredia kritiky alebo festivalovej dramaturgie).

Napriek práci v neistom prostredí sa snažím sa vytvárať udržateľné návyky. Darí sa mi to s kolísavou úspešnosťou a práve prepletenosť práce s voľným časom vnímam ako problematický bod. Mám šťastie, že sa živím niečím, čo je zároveň mojou záľubou, ale ako nájsť tempo, pri ktorom nevyhorím? Rozhodla som sa teda svoju festivalovú prax podrobiť kritike a v závere roka sa zamyslieť nad tým, čo mi účasť na filmových festivaloch skutočne prináša a berie. Zapojením autoetnografického prístupu si nechcem klásť otázky len o vlastnom živote, ale zároveň zisťovať, či je filmový festival vo všeobecnosti vhodné miesto na dovolenku. Namiesto analýzy dramaturgie a výpočtu filmov som si zvolila inú optiku: mapovanie festivalov cez ich funkcie.

Samota ukotvená v komunite

Väčšinu roka je moja práca pomerne solitérna – spočíva hlavne v sledovaní filmov a online komunikácii, a festivaly sú tak miestom, kde stretávam ľudí, ktorí sú pre mňa inak len oknami v mailovej schránke. Podstata komunitného aspektu netkvie len v banálnom stelesnení inak digitálnych interakcií, festivaly sú zároveň živnou pôdou pre autentické budovanie empatických spoločenstiev práve aj vďaka ich zdieľanej telesnosti. Sťažnosti na fyzickú vyčerpanosť, hlad, teplo či zimu sú súčasťou každodenných konverzácií a vo festivalových reportážach pôsobia ako klišé, no dostávajú sa tam práve preto, že sa im nedá vyhnúť. Festivaly sú priestor, v ktorom nevyhnutne pociťujeme hranice možností našej telesnosti – nedostatok spánku, intelektuálne a sociálne presýtenie, ťažobu prechodených kilometrov, krehkosť imunity, psychiky aj tráviaceho traktu. Pôsobí to triviálne, no v časoch, keď väčšina interakcií prebieha virtuálne, je aj táto otvorená zdieľaná živočíšnosť základom na budovanie empatickej komunity, ktorá vníma rôznorodosť ľudských potrieb. Netreba zabúdať na to, že práve intenzívnosť festivalovej skúseností pôsobí u mnohých ľudí ako štrukturálna bariéra účasti (sama mávam v benátskych davoch na mále).

Festivalové komunity fungujú cyklicky. Objavujú sa a miznú, presúvajú sa z krajiny do krajiny, no zachovávajú si prekvapivú kontinuitu. Pre mňa sú jedným z najdôležitejších spôsobov budovania priateľských sietí a zdrojom mnohých z mojich najhlbších vzťahov. Na niektoré chodím primárne z komunitných dôvodov (napríklad do Karlových Varov alebo na Letnú filmovú školu v Uherskom Hradišti), na iných sa snažím komunity vedome budovať (ako pri výbere a tmelení skupiny mladých kritikov a kritičiek na Critics Academy v Locarne alebo pri organizácii vlastného festivalu ART*VR v Prahe). Budovanie komunity na festivaloch vyžaduje (tak ako všade inde) čas a energiu, no zároveň je to zručnosť, ktorá sa dá naučiť: od vedomého vytvárania bezpečných a otvorených priestorov cez aktívny záujem o pocity a potreby druhých až po praktickú pomoc ľuďom, ktorí majú v rámci festivalovej hierarchie menšiu moc než my. Komunita je infraštruktúra, ktorá potrebuje našu starostlivosť a pozornosť, a práve cyklickosť festivalov a istota, že sa stretneme v rovnakom čase na rovnakom mieste, jej dodáva vhodný základ na zdravé fungovanie. Zúčastňovať sa na jej budovaní je však aj privilégium: prístup do festivalových kruhov je obmedzený tým, čomu sa mimo festivalu venujeme či aké sú naše existujúce sociálne siete.

Festival ako testovanie limitov (audiovizuálnych, telesných)

Väčšinu filmov (konkrétne 93 zo 151, ďakujem Letterboxd) som tento rok videla na festivaloch. Pozerajú sa mi tam ľahšie ako doma – môj mozog je nastavený na podvolenie sa plátnu, som otvorenejšia možnosti vykročiť zo komfortnej zóny a bez pokušenia rozptýlenia mobilom alebo možnosti film kedykoľvek zastaviť sa ľahšie sústreďujem. Festivalový modus recepcie sa pre mňa líši aj od bežných návštev kina, pri ktorých opatrnejšie vyberám, na čo miniem peniaze. Na festivaloch si dovolím experimentovať, chodím aj na filmy, o ktorých si myslím, že mi nesadnú, a často som sama zo seba prekvapená (tento rok som odišla len z Draculu Radua Judeho, ale o tom inokedy). V dobe, keď je mnoho filmov v dosahu pár klikov, je odovzdanie sa dramaturgii niekoho iného oslobodzujúce a často otvára intelektuálne cesty, na ktoré by sme sa inak sami nevydali. Skrátka, umožňuje nám na vlastnej koži doceniť prácu festivalových dramaturgov a dramaturgičiek, klásť filmy v programových pásmach vedľa seba a zamýšľať sa nad tým, ako sa navzájom dopĺňajú, prípadne aké nové otázky ich kombinácia otvára.

Festival, na ktorý sa najradšej chodím odovzdávať dramaturgii, je festival archívneho filmu Il Cinema Ritrovato v talianskej Bologni. Ako jediný z festivalov pre mňa nie je poznačený ťarchou bdelosti k novým filmom, ale plne si na ňom dovolím ponoriť sa do starého. Projekcie sa začínajú ráno o ôsmej a končia po polnoci a v atmosfére hardcore cinefílie je jednoduché nechať sa strhnúť nepretržitým tokom pohyblivého obrazu (doslova, keďže väčšina projekcií je analógová). Deň sa môže začať čiernobielou brazílskou sociálnou drámou, pokračovať pásmom nemých amatérskych filmov v sprievode živej hudby a končiť pornografickým sci-fi z osemdesiatych rokov. Festival sa tak stáva nielen miestom intenzívneho stretu s filmom ako médiom, ale aj priestorom na kontempláciu medzinárodných politicko-kultúrnych kontextov.

Festivalová záťaž percepcie testuje okrem limitov vlastného vkusu aj tie fyzické. Cítim ich, keď bojujem so spánkom na projekcii na Berlinale po celom dni schôdzok, alebo keď po ôsmich hodinách vyleziem z VR headsetu na Venice Immersive. Tieto momenty, v ktorých mi telo dáva signály, že by som mala vypnúť, majú od pracovného voľna najďalej. Nie vždy mám možnosť ich počúvnuť  a spomaliť – práve vtedy najčastejšie spochybňujem svoju predstavu o trávení dovolenky. Niekedy sa to však podarí.

Filmové festivaly ako forma udržateľného turizmu

Keď sa na nejaký festival chystám prvýkrát, inštinktívne viac plánujem. Nové miesta ma zahlcujú, a preto sa snažím rozvrhnúť si prácu tak, aby som mala dostatok voľného času na aklimatizáciu. Práve v týchto chvíľach sa festivaly ukazujú ako ideálne dovolenkové destinácie: pomocou nich možno spoznávať cudzie miesta ukotvene, skrz lokálnu kultúru a jasný časový aj priestorový rámec.

Bolo to tak napríklad v novembri v Budapešti, kde sa konal Medzinárodný festival dokumentárnych filmov o ľudských právach Verzió a jeho XR sekcia Vektor: mala som priestor na bežné turistické prechádzky po centre a langoše, no zároveň som sa viackrát za deň vracala do festivalových uzlov v miestnych artových kinách Toldi a Művész a na inštaláciu Vektor v galérii Centralis v budove Blinken Open Society Archives. Súčasťou archívu je okrem stálych exponátov pripomínajúcich maďarských ľavicových intelektuálov aj rozsiahla, verejne dostupná knižnica zameraná najmä na stredoeurópsky sociopolitický kontext od 50. rokov minulého storočia po súčasnosť. Presúvala som sa od prehliadky súčasného imerzívneho umenia v rámci Vektoru k regálom kníh (zakotvila som pri pozoruhodnej Masarykovej kritike marxizmu, Masaryk on Marx, ktorú v roku 1972 spracovall Erazim V. Kohák).

Archív je inštitucionálnou súčasťou Stredoeurópskej univerzity, na ktorej sa konal festivalový industry program vrátane mojej panelovej diskusie – podarilo sa mi teda navštíviť aj budovu univerzity, v roku 2019 neslávne prinútenej k presunu do Viedne. Budova dnes neslúži ako univerzita, no jej priestory sa stále využívajú na rôzne konferencie a fóra. Prechádzať sa jej prázdnymi chodbami bolo pre mňa ako pre študentku rodových štúdií – odboru, ktorý sa v našom regióne prvýkrát začal vyučovať práve na maďarskej CEU – mrazivé. Len vďaka účasti na filmovom festivale som mala možnosť splynúť s týmito priestormi stelesňujúcimi dosah maďarských autoritárskych politík.

Podobný ponor do lokálnych kontextov mi umožnili tento rok aj iné festivaly: Punto de Vista v Pamplone v budove Baluarte, jednej z najväčších španielskych kongresových sál, v ktorej sú zakomponované základy starobylej mestskej pevnosti, Fulldome Festival v Jene v najstaršom stále fungujúcom planetáriu na svete Zeiss, alebo prehliadka digitálneho a imerzívneho umenia VRHAM! v Hamburgu, ktorá pre medzinárodnú delegáciu pripravila extenzívnu prehliadku hamburských kultúrnych inštitúcií vrátane zákulisia ikonickej Labskej filharmónie. Účasť na festivale tak nebola len sledovaním filmov, ale aj aktívnou interakciou s lokálnou kultúrou a jej sociopolitickým kontextom.

Čo je oddych?

V tom pre mňa tkvie podstata udržateľného cestovania: takého, ktoré je vzťahové, pomalé, observačné. Výhodou stredoeurópskeho priestoru zároveň je, že na všetky festivaly okrem toho španielskeho sa mi tento rok podarilo dostať vlakom. Na všetkých sa mi tiež podarilo docieliť to, kvôli čomu som tam primárne išla: hlboké spojenie s audiovíziou a radosť z toho, že práve tomuto médiu môžem venovať svoj pracovný čas aj voľno. Festival sa tak v ideálnom pomere práce a oddychu javí ako dovolenková destinácia spájajúca podporu kultúry, spoznávanie nového a ničnerobenie.

Filmové festivaly sa mi tento rok stali dovolenkovou destináciou nie preto, že by boli ideálnym miestom oddychu, ale preto, že presne odrážajú podmienky, v ktorých pracujem a žijem. Opakovane poskytli niečo, čo od dovolenky očakávam: čas spomaliť, vystúpiť z rutiny, byť prítomná v inom priestore aj v sebe samej. Zároveň ma neustále konfrontovali s hranicami práce, tela a pozornosti, ktoré sa mi nie vždy darí rešpektovať. Sú priestorom slobody aj vyčerpania, komunity aj prekarity, spomalenia aj neustáleho výkonu. Cítim, že žiadnu zo svojich festivalových ciest by som spätne nevynechala, a, naopak, ma mrzí, že som mnohé iné musela oželieť – zachráni ma už asi len štvordňový pracovný týždeň.  

Jazyková redakcia: Alexandra Strelková 

Obrázky:

[1 – 5] Daniela Hanusová