

Filmy Kamala Aljafariho si môžete pozrieť na platforme DAFilms.
Kamal Aljafari je filmár, ktorý sa odmieta podriadiť statusu quo ani prijať obraz palestínskeho obyvateľstva, ktorý mu vnucujú iní. Existujúce filmové záznamy si prisvojuje, nanovo strihá a pretvára, aby do nich vtlačil vlastnú pečať. Jeho tvorba je pretkaná vzdorom, ktorý sa u neho zrodil už v mladosti. Aljafari sa narodil v Ramle, asi pol hodiny autom od prístavného mesta Jaffa – jedného z najstarších mestských sídel historickej Palestíny –, ktorého veľkú časť už Izrael stačil od roku 1948 zničiť. Jeho dospievanie sa nieslo v znamení odporu – počas prvej intifády ho ešte ako mladíka zatkli za účasť na protestoch a strávil šesť mesiacov vo väzení. K tejto skúsenosti sa vo svojej tvorbe pravidelne vracia a odzrkadľuje sa aj v jeho prístupe k využívaniu filmových obrazov. Tie sa často stávajú priestorom na znovuzískanie všetkého, čo bolo predtým odňaté.
Jaffa sa tak ocitá v epicentre Aljafariho filmovej tvorby. Opakovane sa do nej vracia, zachytáva tie isté ulice – niekedy v rámci jedného filmu, inokedy naprieč viacerými –, pričom každým návratom pridáva ďalšiu významovú vrstvu. V začiatkoch svojej tvorby sa sústreďuje na dôverne známe prostredie. Vo filme The Roof (2006) zachytáva vlastnú rodinu, rodný dom a okolité ulice. Rovnaký postup uplatňuje aj v dielach Balconies (2007) a Port of Memory (2009). Postupne však upúšťa od nakrúcania vlastných záberov a takmer výlučne pracuje s existujúcim obrazovým materiálom. Tento obrat sa začína spracovávaním izraelských hraných filmov, v ktorých Jaffa poslúžila ako kulisa po tom, čo z nej vysídlili väčšinu pôvodného obyvateľstva. Ako príklad môžeme uviesť film Recollection (2015). Sám Aljafari označuje natáčanie izraelských filmov vo vysídlených oblastiach ako osobitnú formu okupácie – kinematografickú.[1] Veľkú časť jeho tvorby možno chápať ako snahu vymaniť filmové zábery z područia kultúrnych okupačných síl. Neskôr siaha aj po rozličných palestínskych a izraelských archívnych materiáloch, ako napríklad vo filme A Fidai Film (2024), a pretvára ich spôsobom, ktorý mu umožňuje vyrozprávať iný, dovtedy často skrytý príbeh. Záberom z izraelských hraných filmov, vojenskej propagandy a zo zhabaných archívnych materiálov tak dáva nový rozmer, čím ich oslobodzuje spod izraelskej kontroly a využíva ich na vyrozprávanie palestínskeho príbehu.
Aljafariho nezaujímajú veľkolepé výjavy. Namiesto toho sa sústreďuje na menej viditeľné stránky života palestínskeho obyvateľstva, a vyjavuje tak skrytú úzkosť a absurdnú povahu každodenného života v nepriateľskom prostredí. Tempo väčšiny jeho filmov akoby odrážalo vytrvalosť okupovaných – je nenáhlivé, často až statické a plné trpezlivosti, ktorú si žiada život poznačený rozkladom a absurditou. Aljafariho formálne dômyselné diela nie sú nevyhnutne určené na masovú distribúciu a uvádzajú sa predovšetkým na filmových festivaloch. To však neznamená, že by autorovi nezáležalo na tom, aby boli prístupné čo najširšiemu publiku. V posledných rokoch ich preto poskytuje na premietanie v rámci komunitných podujatí, ktorých cieľom je vyjadriť solidaritu s Palestínou. Takéto premietania sa uskutočňujú po celom svete. V Prahe a Bratislave ich organizuje náš kolektív Kino Palestine. V súčasnosti je jeho tvorba dostupná aj formou retrospektívy na platforme DAFilms.
„Osamelý chodec je v kontexte reality prítomný a odcudzený zároveň. Je viac než len jej pozorovateľom, no nie úplne jej priamym účastníkom. Práve chôdza toto odcudzenie zmierňuje alebo legitimizuje.“ (Rebecca Solnit, Wanderlust: A History of Walking)[2]
Starší muž sa v jeden slnečný deň prechádza po ulici a z akéhosi popudu sa opiera o každé auto, ktoré míňa. Iný muž sa kamsi ponáhľa, a pritom si vôbec neuvedomuje, že sa zasekol v slučke. Tretí muž je hmlistou postavou s bezvýraznou tvárou. Kráča na pozadí, od ktorého je akoby oddelený. Všetci traja vystupujú v Aljafariho filmoch, v ktorých nikto je nie cudzí a v ktorých sa do popredia dostáva každodenný život. Ich chôdza je zakaždým zasadená do iného príbehu, no vo všetkých troch prípadoch pretrváva pocit odcudzenia – nesúlad medzi tým, kým sú, čo robia a kde sa nachádzajú.
Falošná normálnosť
Mnohé Aljafariho filmy čerpajú z obrazov každodenného života a jeho domnelej banálnosti. Avšak pod povrchom všednosti pretrváva pocit „falošnej normálnosti“. Vo filme An Unusual Summer (2020) toto napätie pramení zo záberov bezpečnostnej kamery, ktorá sníma nič netušiacich okoloidúcich. Nainštaloval ju Aljafariho otec, aby odhalil, kto mu rozbil okno na aute. Svoj prístup k zaznamenanému materiálu autor explicitne pomenúva pomocou medzititulku: „Ak chcete život pochopiť, musíte narušiť jeho pokojné plynutie.“ Rovnaká téza platí aj pre jeho prístup k strihu. Dlhé zábery z bezpečnostnej kamery pretkáva medzititulkami, z ktorých mnohé odhaľujú totožnosť zachytených osôb.

V snímke Port of Memory sa veľká časť každodenného života odohráva pred televíznou obrazovkou. Diváctvu sa naskytuje známy, takmer univerzálny výjav: človek leží na pohovke, sleduje televíziu a premáha spánok. V jednej scéne spí na televízore mačka, zatiaľ čo na obrazovke beží film Ježiš (Jesus, r. Peter Sykes, John Krish, 1979) s arabským dabingom. Zdanlivú normálnosť opäť raz naruší okupácia prebiehajúca v pozadí i v popredí celého diania. Dom palestínskej rodiny obsadí izraelský filmový štáb, aby zdokumentoval jeho historickú architektúru. Na dvere zaklope neznáma žena a po hebrejsky sa opýta: „Je tento dom na predaj?“ Trvá na tom, že si ho chce kúpiť. Mierne humorný nádych týchto scén podčiarkuje, aká vie byť normálnosť klamlivá.
Film With Hasan in Gaza (2025) je priam ukážkovým príkladom snímky zachytávajúcej všedný život. Tento takmer dvojhodinový observačný film o každodennom živote v Gaze, nakrútený v roku 2001, pozostáva zo surového obrazového materiálu, ktorý Aljafari podľa vlastných slov vôbec nestrihal. Skúma túžbu a potrebu palestínskeho obyvateľstva zachovať svoj život na fotografiách a filmových záznamoch. Aljafariho kamera v Gaze okamžite púta pozornosť a ľudia žiadajú, aby ich nakrúcal – počnúc deťmi na rybačke až po miestnych dospelých, ktorí hrajú karty. Falošná normálnosť tu spočíva v rozpore medzi zdanlivo banálnou každodennosťou a tým, čo sa v Gaze momentálne odohráva. Väčšina filmu je nakrútená z taxíka a názvy jednotlivých štvrtí diváctvu znejú povedome z nedávnych správ o ich zničení. Keď sa na plátne zjavia obchody, ktoré sú „na znak smútku zavreté“, je takmer nemožné tento smútok nezdieľať a nemyslieť na to, čo sa v Gaze v dnešných dňoch deje.

Aljafari zaznamenáva, ako plynie život v tieni okupácie a deštrukcie, čím poukazuje na rozpor medzi zažitou rutinou a násilím, ktoré ju obklopuje. Tú falošnú normálnosť využíva ako ironický prejav odporu, pričom nedovoľuje, aby sa dramatické obrazy okupácie stali dominantným prvkom vo vyobrazovaní života palestínskeho obyvateľstva.
Aljafariho dištančná montáž
Vo filme An Unusual Summer sa v istom bode objaví medzititulok: „Nič sa nestalo.“ Publikum spolu s režisérom v tej chvíli márne pátra po človeku, ktorý poškodil auto. Toto nič sa ocitá v protiklade k opakovaným návratom známych postáv. Publikum si postupne osvojuje rozprávačov pohľad a spolu s ním si vytvára obraz o predmetnej štvrti. Časom sa ukáže, že snímka sa už nezaoberá hľadaním vinníka, ale vykreslením štvrte prostredníctvom každodenných aktivít jej obyvateľstva. Vďaka opakovaným návratom rovnakých tvárí postupne spoznávame Georgea Soussoua, ktorý má vždy na sebe modrú košeľu, nerozlučné sestry Imsesové či dokonca aj túlavú mačku. Tento spôsob filmového strihu nesie znaky teórie dištančnej montáže, ktorú vytvoril Artavazd Pelešjan. Podľa nej sa štruktúra filmu neriadi tradičnou postupnosťou záberov, ale nadobúda skôr kruhovú podobu. Nosné (opakujúce sa) zábery si zachovávajú vzájomné väzby s ostatnými časťami filmu. Spúšťajú tak reťazovú reakciu, ktorá prepája to, čo už bolo videné, s tým, čo ešte len príde.[3]
Inými slovami, dva totožné zábery môžu nadobudnúť odlišný význam v závislosti od toho, kedy sa v rámci filmu zopakujú. Hoci nosné zábery v snímke An Unusual Summer nie sú totožné, nesú podobný významový príznak, aký opisuje Pelešjan. Dôsledným rytmickým opakovaním často triviálnych detailov ako napríklad trasa plastového vrecka unášaného vetrom alebo chôdza náhodného okoloidúceho Aljafari vytvára filmový priestor, v ktorom životy postáv získavajú právo na existenciu. Aj spomínaný muž, ktorý sa opiera o autá, sa objavuje opakovane. Jeho význam sa však s každým novým záberom mení a z okoloidúceho sa zrazu stáva podozrivý a napokon jeden z prvkov koloritu predmetnej štvrte. Opakovaná prítomnosť na plátne ho prepája s inými postavami a tieto väzby pretrvávajú ešte dlho po skončení premietania.
Film Recollection, jeden z Aljafariho najexperimentálnejších počinov, je založený na digitálnom odstraňovaní postáv stelesňujúcich okupačnú moc z popredia pôvodných záberov a zvýrazňovaní palestínskych postáv v pozadí, čo autor dosahuje zmenami kompozície záberov a vytváraním obrazových slučiek. Zatiaľ čo Pelešjan využíval na prvý pohľad nenápadné slučky s cieľom niektoré zábery predĺžiť, Aljafari na ne zámerne upozorňuje, a zdôrazňuje tak samotný tvorivý postup. Opakovanie záberov v tomto filme nemožno prehliadnuť. Príkladom je muž, ktorý sa náhlivo pohybuje zľava doprava naprieč celým obrazom. Aljafari tento pohyb zachytáva v slučke a opakovane ho do filmu vracia, čím publikum núti sústrediť pozornosť na mužovu tvár. Až v záverečných titulkoch sa dozvedáme, že ide o „strýka Mahmúda, ktorý každú nedeľu chodí do nemocnice“.
Film Recollection, jeden z Aljafariho najexperimentálnejších počinov, je založený na digitálnom odstraňovaní postáv stelesňujúcich okupačnú moc z popredia pôvodných záberov a zvýrazňovaní palestínskych postáv v pozadí, čo autor dosahuje zmenami kompozície záberov a vytváraním obrazových slučiek. Zatiaľ čo Pelešjan využíval na prvý pohľad nenápadné slučky s cieľom niektoré zábery predĺžiť, Aljafari na ne zámerne upozorňuje, a zdôrazňuje tak samotný tvorivý postup. Opakovanie záberov v tomto filme nemožno prehliadnuť. Príkladom je muž, ktorý sa náhlivo pohybuje zľava doprava naprieč celým obrazom. Aljafari tento pohyb zachytáva v slučke a opakovane ho do filmu vracia, čím publikum núti sústrediť pozornosť na mužovu tvár. Až v záverečných titulkoch sa dozvedáme, že ide o „strýka Mahmúda, ktorý každú nedeľu chodí do nemocnice“.
Pôvodný arabský názov filmu – استعادة – má viac významových odtienkov než anglické slovo recollection či slovenský ekvivalent spomienka. Neodkazuje výlučne na pamäť či spomínanie, ale zdôrazňuje samotný akt znovuzískania toho, čo nám patrí. Práve o to sa film usiluje.




Začleňovanie a vylučovanie
Film Recollection je výnimočný práve tým, že Aljafari nevníma ľudí, na ktorých upriamuje pozornosť, ako neznáme či cudzie osoby. Sám vyhlasuje, že „každý kameň má svoje meno“. Namiesto toho, aby zachytené postavy ponechal v anonymite, zasadzuje ich do každodenného života známeho z minulosti. Následne ich prostredníctvom detailov – niekedy skutočných, inokedy domnelých – prenáša do prítomnosti. V záverečných titulkoch sa tak objavujú skutočné príhody, napríklad „táto žena sa po svadbe prestala rozprávať so sestrou“, spolu s predstavami o tom, čo byť mohlo. Aljafari tým putovanie svojich postáv oslobodzuje od pocitu odcudzenia a začleňuje ich do osobnej histórie, čo naznačuje aj poznámka: „Toto dievča so školskou taškou mohlo byť mojou mamou.“
Podobne ako vo filme An Unusual Summer, Aljafari aj v tomto prípade vychádza z osobnej roviny – od záberov, ktoré nakrútil jeho otec, až po scény, v ktorých jeho matka pravidelne vozí dcéru, autorovu sestru, do práce. Sprvu sa sústreďuje na vlastnú rodinu a následne svoj záber rozširuje na ďalšie osoby. Táto osobná rovina obsiahnutá v Aljafariho tvorbe podnecuje úsilie znovu získať vlastnú krajinu. Prostredníctvom filmov si symbolicky berie späť nielen Jaffu, ale aj celú Palestínu. V tomto ohľade je dôležité spomenúť jednu z najdôležitejších sekvencií filmu Port of Memory, ktorú možno považovať za inverziu snímky Recollection. Aljafari v nej z muzikálu Kazablan (r. Menahem Golan, 1973)[4] digitálne odstránil izraelského protagonistu a do obrazu vložil postavu z filmu Port of Memory Salima Bilbesiho, čím palestínsku postavu dostal do popredia. Znížená kvalita obrazu však umocňuje pocit jeho odcudzenia.

Ďalším obrazovým materiálom, ku ktorému sa Aljafari vo svojich filmoch opakovane vracia, sú zábery z filmu Delta Force (The Delta Force, r. Menahem Golan, 1986) s Chuckom Norrisom. Prvýkrát sa objavujú v snímke Port of Memory, kde postava tento film sleduje v televízii. Vo filme Recollection Aljafari do pôvodných záberov aktívne zasahuje a Chucka Norrisa aj všetky ďalšie postavy z nich odstraňuje. Tento princíp vylúčenia okupujúcich síl a zviditeľňovania okupovaných zohráva ústrednú úlohu aj vo filme With Hasan in Gaza. Aljafari ho predstavuje ako nájdený filmový záznam, ktorý zostrihal len minimálne, čím otvára otázku, ktorú Ramtin Teymouri formuluje ako „otázku temporality a prežívania času pri uvažovaní o minulosti a vykladaní jej podstaty. Ide o otázku znázorňovania prítomného okamihu a uvažovania o možnej budúcnosti.“[5] Jeho filmy sa tak nezaoberajú iba minulosťou, ale aj prítomnosťou a neistou budúcnosťou.
„Pracujem s abstrakciami, čo mi pomáha vyjadrovať sa s odstupom od konkrétnych ľudí a skôr sa sústrediť na myšlienky, ktoré stelesňujú.“[6]
Aljafari v svojej tvorbe kladie rovnaký dôraz na experimentovanie s formou, ako aj na obsah obrazového materiálu, s ktorým pracuje. Nebráni sa digitálnym zásahom do obrazu ani úpravám archívnych materiálov. Jeho skoršie dokumentárne filmy, napríklad Visit Iraq (2003) alebo The Roof (2006), však ešte tento obrazový rukopis, ktorým sa neskôr preslávil, nenesú. Vyznačujú sa statickými zábermi, pomalými panorámami a trpezlivým pozorovaním rodiny, susedstva a najbližšieho okolia. V zábere sa občas zjaví aj samotný Aljafari. Už v týchto raných filmoch však figurujú témy, ktorými sa bude zaoberať počas ďalších dvoch desaťročí – skrytá prítomnosť „toho druhého“, čo vidíme aj v prípade opustenej kancelárie irackej leteckej spoločnosti v Ženeve či v príbehu o dome v Ramle, v ktorom jeho rodina žije dodnes. Jeho tvorivý postup však zostáva v zásade dokumentaristický. Aljafari pracuje s vlastnými zábermi a skutočnosť zachytáva z vlastného uhla pohľadu.
Zlom nastáva vo chvíli, keď kameru odloží a bohatý zdroj významov nachádza v existujúcich obrazových materiáloch. Tento prístup čiastočne pripisuje izolácii v období pandémie.[7] Do popredia jeho tvorby sa dostávajú archívne a nájdené filmové zábery, nie však ako dôkazy a nositelia absolútnej pravdy. Aljafari sa nespolieha na to, že obrazy samotné vyrozprávajú svoje príbehy, keďže si ich už predtým privlastnili iní. Po väčšinu minulého storočia sa palestínske obrazové materiály konfiškovali a ničili a palestínskemu obyvateľstvu sa upieralo právo rozprávať vlastný príbeh. Aljafari sa preto uchyľuje k metóde, ktorú možno prirovnať k sabotáži či prevzatiu kontroly nad ukradnutými zábermi, do ktorých vedome zasahuje, vkladá do nich text a ďalej ich pretvára, prestriháva a prefarbuje. Sám túto metódu opisuje ako „sabotáž, ktorá je zároveň rekonštrukciou, prostredníctvom ktorej z existujúcich záberov možno vytiahnuť skryté príbehy, vytvoriť akýsi protiarchív a zintenzívniť fiktívnosť izraelskej fikcie, aby sa odhalila ďalšia realita.“[8] Jeho cieľom nie je skreslené obrazy napraviť. Existujúci palestínsky filmový archív je podľa jeho slov súborom ukradnutých a znetvorených obrazov. Svojimi zásahmi ich teda znetvoruje ďalej, tentoraz však vedome, otvorene a podľa vlastných pravidiel.
Sabotáž v červenej
Aljafariho metóda spracovania archívnych materiálov sa postupne premenila na cielené úsilie znovu získať kontrolu nad palestínskym obrazovým materiálom, ktorý Izrael v minulosti zabavil. Tento zámer sa najvýraznejšie odzrkadľuje v jeho najčastejšie premietanom filme A Fidai Film. Počas invázie do Bejrútu v roku 1982 izraelské vojsko zabavilo archív Palestínskeho výskumného centra, ktorý obsahoval bohatú zbierku filmov a fotografií. Išlo o najrozsiahlejší palestínsky archív svojej doby, ktorého súčasťou bol aj filmový a fotografický archív organizácie Palestine Film Unit. Veľká časť materiálov skončila v rukách izraelských inštitúcií, čím sa stala prakticky neprístupnou ľuďom, ktorí ju vytvorili alebo sú na nej zachytení. A Fidai Film pracuje s útržkami týchto materiálov a možno ho vnímať ako akt opätovného nadobudnutia – násilne odňatý archív sa znovu vracia do rúk, z ktorých bol vytrhnutý.

Aljafari zaplavuje archívne zábery červenou farbou. Tam, kde samotný obraz či zvuk nestačia, rozprávačskú úlohu preberajú čmáranice, animácie a medzititulky. Červenou farbou prekrýva aj texty, ktoré do palestínskych obrazov vložili v izraelských archívoch. Tie spravidla palestínske obyvateľstvo označujú za teroristov. Zakrýva tiež ruky, telá a tváre izraelského osadníctva a postáv z hraného filmu nakrúteného v Jaffe. Hoci sa strácajú zo záberov, stopy po ich odstránení ostávajú viditeľné. Prekrýva aj pražiace slnko a v závere filmu pomocou vizuálnych efektov nechá celé mesto vzplanúť. „Červená je farba, ktorá reprezentuje všetko, čo som v procese tvorby pociťoval,“ vysvetľuje Aljafari. „Všade som videl červenú.“ Červenú farbu spája s požiarmi, ktoré sa objavujú počas celého filmu a z ktorých mnohé založila izraelská armáda. Stotožňuje ju aj „s krvou palestínskeho ľudu, ktorá sa neustále prelieva“.[9] Červená sa vo filme ocitla takmer úplnou náhodou – pri práci so značne poškodeným materiálom sa naprieč zábermi objavovali biele pruhy a Aljafari ich začal vypĺňať práve červenou. Poškodené pasáže sa tak stávajú vizuálnym nástrojom, ktorého cieľom nie je rany zakryť, ale, naopak, zvýrazniť ich.
Červená farba je prítomná aj vo filme It’s a Long Way from Amphioxus (2019). Jeho názov si Aljafari požičal z piesne z roku 1921, ktorú neskôr spopularizoval americký spevák a biológ Sam Hinton. Skladba s humorom sleduje ľudský vývoj až k pravekým morským predkom. Aljafari vo filme zachytáva chladné a neosobné prostredie nemeckého imigračného úradu, kde ľudia čakajú, kým sa na obrazovke nezjaví ich poradové číslo. Červené číslice na konci filmu ujdú z obrazovky, spoločne sa vyšmyknú z chladnej modrej budovy a odletia preč. Kontrast medzi červenými číslicami a chladnou atmosférou úradu a mesta symbolizuje odmietnutie podriadiť sa dehumanizujúcemu bludisku byrokracie, ktoré vytvoril nemecký a v širšom zmysle európsky prisťahovalecký systém.
Nové rámcovanie okupácie
Podobný účinok Aljafari dosahuje aj úpravou kompozície a veľkosti pôvodných záberov. V snímkach A Fidai Film a Recollection sa do popredia dostávajú postavy, ktoré izraelské zábery vytlačili do úzadia. Aljafari ich orezáva a mení ich kompozíciu, čím všetko okrajové prenáša do centra pozornosti.

V jednej zo scén filmu A Fidai Film sa objavujú tanečníci, pravdepodobne židovskí prisťahovalci, zatiaľ čo na okraji sedí takmer nepovšimnutý Palestínec. Aljafari mení veľkosť pôvodného záberu tak, aby muža ukázal v detaile. Na rozdiel od ostatných postáv, ktoré spievajú, usmievajú sa a tancujú, nepôsobí radostne. Oslavná nálada je mu úplne cudzia. Aljafari upriamuje divácku pozornosť na okamih, keď sa muž pozrie priamo do kamery, akoby chcel niečo povedať. Záber sa posúva nahor na tlieskajúce dlane nad mužovou hlavou a následne späť k nemu a k jeho spusteným rukám. Tento pohyb ešte viac umocňuje kontrast obsiahnutý v zdanlivo pokojnej a radostnej scéne.

Celú túto sekvenciu sprevádzajú titulky:
– Myslíš, že si nás všímajú?
– Neviem. Možno áno, možno nie.
– Lenže oni si nás všímať musia!
– Prečo by museli?
– Pretože tu predsa sme.
– A kde to sme?
Táto obrazná aj doslovná zmena kompozície, ktorá ešte väčšmi poškodzuje kvalitu obrazu, akoby spomaľovala a predlžovala prchavý okamih. Mužova podoba stráca zreteľné kontúry, akoby sa vynárala zo spomienky. Vo filme An Unusual Summer využíva Aljafari popri zásahoch do zvukovej stopy rovnaký postup, aby upriamil pozornosť na všetko, čo by inak zostalo nepovšimnuté. Tu však pracuje so zábermi z bezpečnostnej kamery a vyčleňuje z nich jednotlivé činnosti odohrávajúce sa počas bežného dňa.
V oboch prípadoch upriamuje pozornosť publika na to, čo malo v pôvodných zámeroch ostať na okraji záujmu. Výsledkom je spochybnenie autority historického výkladu skutočností, ktorému tieto zábery pôvodne slúžili.
Fragmentované obrazy
Aljafariho záujem o to, čo v obraze chýba, sa vzťahuje aj na fyzický stav filmového materiálu. Veľká časť záznamov, s ktorými pracuje, nebola nikdy náležite udržiavaná. Často bývajú poškodené, neúplné a miestami sotva rozpoznateľné. K Aljafarimu sa totiž neraz dostali komplikovanými a netradičnými okľukami. On sa ich nedostatky nesnaží zakrývať a už vôbec nie ich odstraňovať. Namiesto toho, aby sa snažil navodiť dojem, že vo filmovom zázname nikdy nič nechýbalo, vzniknuté medzery aktívne vypĺňa.
Tento prístup je viditeľný aj v snímke An Unusual Summer, v ktorej Aljafari pracuje s novým druhom nájdeného obrazového materiálu – záznamami z bezpečnostnej kamery. Tentoraz však ľudí nesleduje štátna moc, ale filmárov vlastný otec. Aljafari z nekvalitných záberov každodennosti vytvára humanistické svedectvo o živote vo vlastnej štvrti. Estetika bezpečnostných záznamov funguje v dvoch rovinách – na jednej strane upozorňuje na všadeprítomný dohľad, ktorému čelí palestínske obyvateľstvo pod izraelskou nadvládou, a na strane druhej zachytáva pomalé plynutie času. V jednej chvíli sa v zábere objaví chlapec na kolieskových korčuliach, ktorý prejde z pomerne kvalitne vykreslenej časti obrazu do časti rozostrenej a poškodenej. Na okamih tak do popredia vystúpi samotný obrazový materiál, prinávajúc, že sledujeme zábery, ktoré ustáli plynutie času aj postupné poškodenie digitálneho záznamu.

Ďalšiu podobu tohto postupu nachádzame vo filme With Hasan in Gaza. Zrnitý obraz nápadne pripomína nostalgicky známe nízkokvalitné zábery z domácich videokamier zo začiatku tohto storočia. Pri sledovaní zdanlivo všedných výjavov zo života v Gaze na začiatku nultých rokov v nás táto známa podoba obrazu nenápadne vyvoláva pocit, že filmové mesto už poznáme, aj keď sme tam nikdy neboli. Film zároveň otvára otázku, ktorá sa tiahne celou Aljafariho tvorbou zameranou na archívne materiály: Akú politickú hodnotu majú domáce videá v palestínskom kontexte? Napriek nízkemu rozlíšeniu a škrabancom si obraz zachováva hodnotu svedectva o skutočnosti, že tieto ulice a ľudské životy existovali aj napriek súčasným pokusom o ich vymazanie.
Samotné chýbajúce časti filmového záznamu sa stávajú podstatnou súčasťou Aljafariho tvorby. „Chýba toho veľa,“ priznáva filmár. „Je nemožné vytvoriť film, ktorý by stratenú históriu doplnil. Táto snímka je vystavaná z fragmentov práve preto, že fragmenty sú to jediné, čo sa mi podarilo zhromaždiť.“[10] Samotná kvalita obrazu vypovedá o tom, čím všetkým si obrazový materiál musel prejsť, len aby sa zachoval. Práve o tom hovorí Hito Steyerl, keď predstavuje koncepciu „nekvalitného obrazu“ – obrazu s nízkym rozlíšením, zhoršenou kvalitou a často až na hranici rozpoznateľnosti. Jeho hodnota nespočíva v tom, v akom stave sa zachoval, ale v skutočnosti, že vôbec prežil, a to aj napriek kopírovaniu, postupnému poškodeniu a odovzdávaniu z rúk do rúk, vďaka čomu sa dostával k ďalším ľuďom.[11] V prípade zhabaných palestínskych archívov, ktoré sa ocitli v koloniálnych inštitúciách – roztrúsené a ponechané napospas skaze – nejde ani tak o estetickú voľbu, ako skôr o materiálnu skutočnosť. Dokonale zachovaný materiál bol dostupný len zriedkakedy. Samotná nedokonalosť obrazu sa tak stáva svedectvom o dejinách, ktoré ju zapríčinili.
Všetky spomenuté filmárske postupy netvoria súbor oddelených techník, ale súdržný a dlhodobo rozvíjaný tvorivý prístup. Aljafari pracuje s obrazmi, ktoré sa zachovali, znovu si privlastňuje tie, ktoré boli vytrhnuté z pôvodných kontextov, a pozorne sleduje opakujúce sa výjavy z každodenného života v podmienkach okupácie a v procese vymazávania palestínskej existencie. Záznamy sa nie vždy zachovali nepoškodené – nesú stopy skazy, konfiškácie či obyčajného zanedbania. Aljafari sa však neusiluje palestínsky filmový archív prinavrátiť do pôvodnej podoby. Namiesto toho do neho nanovo zasahuje a zámerne ho pretvára podľa vlastných pravidiel. Práve touto opätovnou deformáciou získava kontrolu nad príbehom palestínskeho obyvateľstva a vytvára priestor na odhalenie novej reality. Aktívne spochybňuje postavenie obrazových záznamov ako historických dôkazov. Jeho tvorba sa približuje myšlienke, ktorú sformovala Saidiya Hartman: „Nevyhnutnosť pokúšať sa vykresliť nevykresliteľné by nás nemala viesť k pesimizmu a zúfalstvu. Naopak, túto nemožnosť musíme prijať ako niečo, čo podmieňuje naše poznanie minulosti a živí našu túžbu po oslobodenej budúcnosti.“[12] Aljafariho tvorbou sa tiahne duch odporu – palestínske postavy vystupujú z tieňa anonymity a k ich právu na existenciu sa pridáva právo na svojbytnosť. Nie sú iba prázdnymi symbolmi palestínskeho zápasu za sebaurčenie, bezmennými postavami v pozadí, ale ľuďmi s vlastnou minulosťou, prítomnosťou a budúcnosťou. Neprežívajú – žijú.
Preklad: Tomáš Eštok
Jazyková redakcia: Alexandra Strelková
[1] ALJAFARI, Kamal. The Credits of my Next Movie. In: FUSE Magazine, Palestine, jarné číslo 2013.
[2] Táto kniha zatiaľ v slovenskom preklade nevyšla. Preklad citátu vyhotovil prekladateľ článku.
[3] PELECHIAN, Artavazd. Montage-at-a-Distance, or: A Theory of Distance. Preklad Julia Vassileva. In: LOLA, č. 6, december 2015. Pozri taktiež: PELEŠJAN, Artavazd. Distanční montáž neboli teorie distance. In: ed. ČIHÁK, Martin. Distanční montáž Artavazda Pelešjana. Praha: Akademie múzických umění v Praze, 2016.
[4] Film zobrazuje milostný príbeh, pričom potláča a maže dejiny mesta aj prítomnosť jeho pôvodného palestínskeho obyvateľstva.
[5] TEYMOURI, Ramtin. A Temporal Study of Palestinian Cinema (dizertačná práca). University of Toronto, Cinema Studies Institute, 2023
[6] NAVAS, Miguel. Kamal Aljafari. Reclaiming Memory. In: Metal Magazine, 28. február 2025.
[7] Rutger Wolfson & Kamal Aljafari. In: 25 Encounters. Rotterdam: Stichting International Film Festival Rotterdam, 2022.
[8] ALJAFARI, Kamal. A Fidai Film. In: Journal of Visual Culture, roč. 20, č. 2: The JVC Palestine Portfolio (august 2021), s. 347.
[9] NAVAS, Miguel. Kamal Aljafari. Reclaiming Memory. In: Metal Magazine, 28. február 2025.
[10] Tamže.
[11] STEYERL, Hito. In Defense of the Poor Image. In: e-flux Journal, č. 10 (11/2009), s. 86 – 92.
[12] HARTMAN, Saidiya. Venus in Two Acts. In: Small Axe, č. 26 (roč. 12, č. 2), 2008, s. 13.
[1, 2, 5] Port of Memory (r. Kamal Aljafari)
[3] With Hasan in Gaza (r. Kamal Aljafari)
[4] Recollection (r. Kamal Aljafari)
[6 – 11] A Fidai Film (r. Kamal Aljafari)
[12] An Unusual Summer (r. Kamal Aljafari)

Filmy Kamala Aljafariho si môžete pozrieť na platforme DAFilms.
Kamal Aljafari je filmár, ktorý sa odmieta podriadiť statusu quo ani prijať obraz palestínskeho obyvateľstva, ktorý mu vnucujú iní. Existujúce filmové záznamy si prisvojuje, nanovo strihá a pretvára, aby do nich vtlačil vlastnú pečať. Jeho tvorba je pretkaná vzdorom, ktorý sa u neho zrodil už v mladosti. Aljafari sa narodil v Ramle, asi pol hodiny autom od prístavného mesta Jaffa – jedného z najstarších mestských sídel historickej Palestíny –, ktorého veľkú časť už Izrael stačil od roku 1948 zničiť. Jeho dospievanie sa nieslo v znamení odporu – počas prvej intifády ho ešte ako mladíka zatkli za účasť na protestoch a strávil šesť mesiacov vo väzení. K tejto skúsenosti sa vo svojej tvorbe pravidelne vracia a odzrkadľuje sa aj v jeho prístupe k využívaniu filmových obrazov. Tie sa často stávajú priestorom na znovuzískanie všetkého, čo bolo predtým odňaté.
Jaffa sa tak ocitá v epicentre Aljafariho filmovej tvorby. Opakovane sa do nej vracia, zachytáva tie isté ulice – niekedy v rámci jedného filmu, inokedy naprieč viacerými –, pričom každým návratom pridáva ďalšiu významovú vrstvu. V začiatkoch svojej tvorby sa sústreďuje na dôverne známe prostredie. Vo filme The Roof (2006) zachytáva vlastnú rodinu, rodný dom a okolité ulice. Rovnaký postup uplatňuje aj v dielach Balconies (2007) a Port of Memory (2009). Postupne však upúšťa od nakrúcania vlastných záberov a takmer výlučne pracuje s existujúcim obrazovým materiálom. Tento obrat sa začína spracovávaním izraelských hraných filmov, v ktorých Jaffa poslúžila ako kulisa po tom, čo z nej vysídlili väčšinu pôvodného obyvateľstva. Ako príklad môžeme uviesť film Recollection (2015). Sám Aljafari označuje natáčanie izraelských filmov vo vysídlených oblastiach ako osobitnú formu okupácie – kinematografickú.[1] Veľkú časť jeho tvorby možno chápať ako snahu vymaniť filmové zábery z područia kultúrnych okupačných síl. Neskôr siaha aj po rozličných palestínskych a izraelských archívnych materiáloch, ako napríklad vo filme A Fidai Film (2024), a pretvára ich spôsobom, ktorý mu umožňuje vyrozprávať iný, dovtedy často skrytý príbeh. Záberom z izraelských hraných filmov, vojenskej propagandy a zo zhabaných archívnych materiálov tak dáva nový rozmer, čím ich oslobodzuje spod izraelskej kontroly a využíva ich na vyrozprávanie palestínskeho príbehu.
Aljafariho nezaujímajú veľkolepé výjavy. Namiesto toho sa sústreďuje na menej viditeľné stránky života palestínskeho obyvateľstva, a vyjavuje tak skrytú úzkosť a absurdnú povahu každodenného života v nepriateľskom prostredí. Tempo väčšiny jeho filmov akoby odrážalo vytrvalosť okupovaných – je nenáhlivé, často až statické a plné trpezlivosti, ktorú si žiada život poznačený rozkladom a absurditou. Aljafariho formálne dômyselné diela nie sú nevyhnutne určené na masovú distribúciu a uvádzajú sa predovšetkým na filmových festivaloch. To však neznamená, že by autorovi nezáležalo na tom, aby boli prístupné čo najširšiemu publiku. V posledných rokoch ich preto poskytuje na premietanie v rámci komunitných podujatí, ktorých cieľom je vyjadriť solidaritu s Palestínou. Takéto premietania sa uskutočňujú po celom svete. V Prahe a Bratislave ich organizuje náš kolektív Kino Palestine. V súčasnosti je jeho tvorba dostupná aj formou retrospektívy na platforme DAFilms.
„Osamelý chodec je v kontexte reality prítomný a odcudzený zároveň. Je viac než len jej pozorovateľom, no nie úplne jej priamym účastníkom. Práve chôdza toto odcudzenie zmierňuje alebo legitimizuje.“ (Rebecca Solnit, Wanderlust: A History of Walking)[2]
Starší muž sa v jeden slnečný deň prechádza po ulici a z akéhosi popudu sa opiera o každé auto, ktoré míňa. Iný muž sa kamsi ponáhľa, a pritom si vôbec neuvedomuje, že sa zasekol v slučke. Tretí muž je hmlistou postavou s bezvýraznou tvárou. Kráča na pozadí, od ktorého je akoby oddelený. Všetci traja vystupujú v Aljafariho filmoch, v ktorých nikto je nie cudzí a v ktorých sa do popredia dostáva každodenný život. Ich chôdza je zakaždým zasadená do iného príbehu, no vo všetkých troch prípadoch pretrváva pocit odcudzenia – nesúlad medzi tým, kým sú, čo robia a kde sa nachádzajú.
Falošná normálnosť
Mnohé Aljafariho filmy čerpajú z obrazov každodenného života a jeho domnelej banálnosti. Avšak pod povrchom všednosti pretrváva pocit „falošnej normálnosti“. Vo filme An Unusual Summer (2020) toto napätie pramení zo záberov bezpečnostnej kamery, ktorá sníma nič netušiacich okoloidúcich. Nainštaloval ju Aljafariho otec, aby odhalil, kto mu rozbil okno na aute. Svoj prístup k zaznamenanému materiálu autor explicitne pomenúva pomocou medzititulku: „Ak chcete život pochopiť, musíte narušiť jeho pokojné plynutie.“ Rovnaká téza platí aj pre jeho prístup k strihu. Dlhé zábery z bezpečnostnej kamery pretkáva medzititulkami, z ktorých mnohé odhaľujú totožnosť zachytených osôb.

V snímke Port of Memory sa veľká časť každodenného života odohráva pred televíznou obrazovkou. Diváctvu sa naskytuje známy, takmer univerzálny výjav: človek leží na pohovke, sleduje televíziu a premáha spánok. V jednej scéne spí na televízore mačka, zatiaľ čo na obrazovke beží film Ježiš (Jesus, r. Peter Sykes, John Krish, 1979) s arabským dabingom. Zdanlivú normálnosť opäť raz naruší okupácia prebiehajúca v pozadí i v popredí celého diania. Dom palestínskej rodiny obsadí izraelský filmový štáb, aby zdokumentoval jeho historickú architektúru. Na dvere zaklope neznáma žena a po hebrejsky sa opýta: „Je tento dom na predaj?“ Trvá na tom, že si ho chce kúpiť. Mierne humorný nádych týchto scén podčiarkuje, aká vie byť normálnosť klamlivá.
Film With Hasan in Gaza (2025) je priam ukážkovým príkladom snímky zachytávajúcej všedný život. Tento takmer dvojhodinový observačný film o každodennom živote v Gaze, nakrútený v roku 2001, pozostáva zo surového obrazového materiálu, ktorý Aljafari podľa vlastných slov vôbec nestrihal. Skúma túžbu a potrebu palestínskeho obyvateľstva zachovať svoj život na fotografiách a filmových záznamoch. Aljafariho kamera v Gaze okamžite púta pozornosť a ľudia žiadajú, aby ich nakrúcal – počnúc deťmi na rybačke až po miestnych dospelých, ktorí hrajú karty. Falošná normálnosť tu spočíva v rozpore medzi zdanlivo banálnou každodennosťou a tým, čo sa v Gaze momentálne odohráva. Väčšina filmu je nakrútená z taxíka a názvy jednotlivých štvrtí diváctvu znejú povedome z nedávnych správ o ich zničení. Keď sa na plátne zjavia obchody, ktoré sú „na znak smútku zavreté“, je takmer nemožné tento smútok nezdieľať a nemyslieť na to, čo sa v Gaze v dnešných dňoch deje.

Aljafari zaznamenáva, ako plynie život v tieni okupácie a deštrukcie, čím poukazuje na rozpor medzi zažitou rutinou a násilím, ktoré ju obklopuje. Tú falošnú normálnosť využíva ako ironický prejav odporu, pričom nedovoľuje, aby sa dramatické obrazy okupácie stali dominantným prvkom vo vyobrazovaní života palestínskeho obyvateľstva.
Aljafariho dištančná montáž
Vo filme An Unusual Summer sa v istom bode objaví medzititulok: „Nič sa nestalo.“ Publikum spolu s režisérom v tej chvíli márne pátra po človeku, ktorý poškodil auto. Toto nič sa ocitá v protiklade k opakovaným návratom známych postáv. Publikum si postupne osvojuje rozprávačov pohľad a spolu s ním si vytvára obraz o predmetnej štvrti. Časom sa ukáže, že snímka sa už nezaoberá hľadaním vinníka, ale vykreslením štvrte prostredníctvom každodenných aktivít jej obyvateľstva. Vďaka opakovaným návratom rovnakých tvárí postupne spoznávame Georgea Soussoua, ktorý má vždy na sebe modrú košeľu, nerozlučné sestry Imsesové či dokonca aj túlavú mačku. Tento spôsob filmového strihu nesie znaky teórie dištančnej montáže, ktorú vytvoril Artavazd Pelešjan. Podľa nej sa štruktúra filmu neriadi tradičnou postupnosťou záberov, ale nadobúda skôr kruhovú podobu. Nosné (opakujúce sa) zábery si zachovávajú vzájomné väzby s ostatnými časťami filmu. Spúšťajú tak reťazovú reakciu, ktorá prepája to, čo už bolo videné, s tým, čo ešte len príde.[3]
Inými slovami, dva totožné zábery môžu nadobudnúť odlišný význam v závislosti od toho, kedy sa v rámci filmu zopakujú. Hoci nosné zábery v snímke An Unusual Summer nie sú totožné, nesú podobný významový príznak, aký opisuje Pelešjan. Dôsledným rytmickým opakovaním často triviálnych detailov ako napríklad trasa plastového vrecka unášaného vetrom alebo chôdza náhodného okoloidúceho Aljafari vytvára filmový priestor, v ktorom životy postáv získavajú právo na existenciu. Aj spomínaný muž, ktorý sa opiera o autá, sa objavuje opakovane. Jeho význam sa však s každým novým záberom mení a z okoloidúceho sa zrazu stáva podozrivý a napokon jeden z prvkov koloritu predmetnej štvrte. Opakovaná prítomnosť na plátne ho prepája s inými postavami a tieto väzby pretrvávajú ešte dlho po skončení premietania.
Film Recollection, jeden z Aljafariho najexperimentálnejších počinov, je založený na digitálnom odstraňovaní postáv stelesňujúcich okupačnú moc z popredia pôvodných záberov a zvýrazňovaní palestínskych postáv v pozadí, čo autor dosahuje zmenami kompozície záberov a vytváraním obrazových slučiek. Zatiaľ čo Pelešjan využíval na prvý pohľad nenápadné slučky s cieľom niektoré zábery predĺžiť, Aljafari na ne zámerne upozorňuje, a zdôrazňuje tak samotný tvorivý postup. Opakovanie záberov v tomto filme nemožno prehliadnuť. Príkladom je muž, ktorý sa náhlivo pohybuje zľava doprava naprieč celým obrazom. Aljafari tento pohyb zachytáva v slučke a opakovane ho do filmu vracia, čím publikum núti sústrediť pozornosť na mužovu tvár. Až v záverečných titulkoch sa dozvedáme, že ide o „strýka Mahmúda, ktorý každú nedeľu chodí do nemocnice“.
Film Recollection, jeden z Aljafariho najexperimentálnejších počinov, je založený na digitálnom odstraňovaní postáv stelesňujúcich okupačnú moc z popredia pôvodných záberov a zvýrazňovaní palestínskych postáv v pozadí, čo autor dosahuje zmenami kompozície záberov a vytváraním obrazových slučiek. Zatiaľ čo Pelešjan využíval na prvý pohľad nenápadné slučky s cieľom niektoré zábery predĺžiť, Aljafari na ne zámerne upozorňuje, a zdôrazňuje tak samotný tvorivý postup. Opakovanie záberov v tomto filme nemožno prehliadnuť. Príkladom je muž, ktorý sa náhlivo pohybuje zľava doprava naprieč celým obrazom. Aljafari tento pohyb zachytáva v slučke a opakovane ho do filmu vracia, čím publikum núti sústrediť pozornosť na mužovu tvár. Až v záverečných titulkoch sa dozvedáme, že ide o „strýka Mahmúda, ktorý každú nedeľu chodí do nemocnice“.
Pôvodný arabský názov filmu – استعادة – má viac významových odtienkov než anglické slovo recollection či slovenský ekvivalent spomienka. Neodkazuje výlučne na pamäť či spomínanie, ale zdôrazňuje samotný akt znovuzískania toho, čo nám patrí. Práve o to sa film usiluje.


