PONTÓN
Autorstvo
Rubrika
Témy
Dátum
23. 5. 2024
Záber z filmu Chýbanie režiséra Štěpána Pecha: umelec Ján Mančuška sedí na zemi pred zrkadlom, pozerá sa na nás

Anamnéza neprítomnosti. Chýbanie vo vzťahu k tvorbe Jána Mančušku

Autorstvo
Dátum
23. 5. 2024
Záber z filmu Chýbanie režiséra Štěpána Pecha: trojexpozícia ženy s dielom Fragment asynchronní historie – Skutečný příběh / příběh Jany
Záber z filmu Chýbanie režiséra Štěpána Pecha: dve performerky nacvičujú hru Hra pozpátku
Záber z filmu Chýbanie režiséra Štěpána Pecha: postava od chrbta pred konceptuálnym dielom – rôzne nápisy rozmiestnené v priestore
Záber z filmu Chýbanie režiséra Štěpána Pecha: trojexpozícia ženy s dielom Fragment asynchronní historie – Skutečný příběh / příběh Jany

Upozornenie: Text v jednej pasáži hovorí o sexuálnom násilí.

„Pojem chýbanie sa odlišuje od slova prázdnota. Ak je priestor prázdny, znamená to, že tam nič nie je. Ak však niekde určitý predmet chýba, odkazuje to na jeho neuskutočnenú prítomnosť. Teda na to, že by tam mal byť. Pocit chýbania je v tomto ohľade aktívnym uvedomením si obsahu skrze jeho absenciu. Chýbanie je okolím obsahu,“ zaznieva v spoločnom texte výtvarníka Jána Mančušku a teoretika Víta Havránka.[1]

Téma neprítomnosti je podstatným motívom tvorby osobitého umelca svojej generácie, aj aktuálneho filmu Štěpána Pecha Chýbanie (Chybění, 2023). Film má ambíciu priblížiť myšlienkové a koncepčné východiská a tvorbu Jána Mančušku (1972 – 2011), i jeho osobný život poznačený výrazným úspechom nielen na domácej, ale aj medzinárodnej scéne. Jeho tvorba je akcelerovaná inovatívnymi postupmi založenými na tematizácii reverzibilných princípov kauzality, na vzťahu medzi udalosťou a jej jazykovým popisovaním, ako aj na analytickom prístupe ku každodennému objektu. Pretvára ho spôsobom narúšajúcim našu zažitú skúsenosť s vecami a ich uplatniteľnosťou.

Príbeh Jána Mančušku sa uzavrel predčasne v dôsledku hemolityckej anémie. Hoci v galerijno-prezentačnej sfére prebehlo po jeho smrti niekoľko retrospektívnych výstav, v audiovizuálnej oblasti je film Chýbanie prvým vážnejším pokusom o spracovanie tvorby a života autora do podoby reflektujúcej osobnostnú a intelektuálnu stránku umelca, ako aj rodinné či profesionálne (galerijné, umelecké) prostredie, v ktorom sa pohyboval.

Absencia

Špecifikom dokumentárnych filmov o osobnostiach, ktoré už nežijú, je absencia hlavnej postavy. Takýto film spodobuje život človeka v jeho neprítomnosti, z pozície práce s archívom, v rozhovoroch s pamätníkmi a pamätníčkami, známymi, rodinou. Postava sa vynára a postupne vykresľuje v obrysoch prostredníctvom výpovedí iných, zjavuje sa v retrospektívnych záznamoch alebo v autorských, dnes už historických, komentároch. Film Chýbanie stavia na intimite a komornom charaktere prostredia i krehkosti výpovedí a dôležitú rolu pri (re)konštrukcii umelcovho života a tvorby dostáva rodina. Ak pojem „chýbanie“ získava nielen fyzickú, ale navyše aj silne emocionálnu podstatu, tak je to v momente straty a uvedomenia si, že táto strata je nenávratná.

Názov filmu v spojení s príbehom umelca evokuje Mančuškov dlhodobý záujem o nevypovedané a neprítomné. Zároveň odkazuje na pocit prázdna, ktorý po ňom ostal. To sa zapĺňa spomínaním, ktoré sa rozvíja na niekoľkých úrovniach. Najväčší priestor je prenechaný autorovým deťom, synovi Vojtěchovi a dcére Agáte, s ktorými sa stretávame hneď v úvode. Sprevádzajú nás po otcových stopách za americkými zberateľmi a zberateľkami či galeristami a galeristkami, do jeho rodiska v Ivanke pri Dunaji alebo dohliadajú na prevoz diela a inštaláciu rôznych výstav. V ich vzájomných rozhovoroch sa vyjavuje zmysel pre porozumenie otcovej práci ale aj pozoruhodná zrelosť a sústredenosť. Akoby nám režisér naznačoval, že „tvorba“ Jána Mančušku pokračuje v jeho potomkoch, odráža sa v ich inklinácii k filozofickému mysleniu či kreatívnym študijným odborom. Rovnako reminiscencie manželky Petry na ich zoznámenie i neskorší spoločný život pomáhajú pochopiť prostredie a rodinné zázemie. Mančuškovu fascináciu vecami, ich estetickou povahou, sprítomňuje aj detailné snímanie banálnych kuchynských zátiší.

K autorovi sa dostávame blízko, ale toto súznenie je vzápätí narušené zábermi, ktoré evokujú odchádzanie. Časovo determinované vytrácanie spomienky sa premieta i do práce s obrazom (hádam najvýraznejšie pri dlhšej večernej scéne zobrazujúcej odchod metra zo stanice z vnútra vagónu), ale aj využívaním predmetov (napríklad hračiek), cez ktoré si deti spomínajú na osobné chvíle s otcom. Výraznou devízou filmu je práve tento rozmer – predstavenie Jána Mančušku ako otca, manžela a syna, ktorý sa zrkadlí v rozprávaní blízkych. Motív chýbania tak nie je iba tematizáciou absencie (ako sprítomnenia neprítomného), ale aj pocitu, smútku.

Asynchrónnosť

Jednou zo stratégií Mančuškovej tvorby je práca s reverzibilitou času alebo s princípom heterochronicity. Je zreteľná v dvoch prácach prítomných aj vo filme Chýbanie. Inštalácia Fragment asynchronní historie – Skutečný příběh / příběh Jany (2004) je v priestore „napnutý“ text zložený z vyrezaných kovovových písmen upevnených na oceľových lankách. Tri varianty jedného príbehu – opisujúce zážitok dievčaťa menom Jana, ktoré počas cesty vlakom znásilnili – sa v jednom bode v priestore pretínajú. Diváctvo tak texty číta spôsobom nutného prechodu priestorom galérie. Príbeh je podaný z pohľadu tretej osoby – dievčaťom, potom paňou, ktorej dievča Jana túto udalosť oznámilo, ale ona nič nepodnikla a ostala pasívna, a napokon v „ich-forme“, rozprávaním osoby, ktorá sa o tejto udalosti dopočula a ostala prekvapená z laxnej reakcie spolucestujúcej.

Dielo je príkladom Mančuškovho spôsobu premýšľania nad jazykom ako nad nástrojom na opisovanie udalosti. Poukazuje na limitovanosť jazyka a spôsobom inštalácie, ktorý umožňuje prechádzať z jedného variantu príbehu do druhého, odkazuje na „uhly pohľadu“ nazerania na príbeh a jeho interpretácie. Jazyk interpretácie a jeho možnosti sú tým, čo autora zaujíma vo vzťahu k objektovej realite, z ktorej je vidno vždy iba časť.


  • Ján Kralovič je historik umenia. Pôsobí na Vysokej škole výtvarných umení na Katedre teórie a dejín umenia. Zaoberá slovenským umením druhej polovice 20. storočia, v posledných rokoch aj médiom knihy, témami ilustrácie a grafického dizajnu. Vo voľnom čase rád pozerá filmy.

ISSN: 2989-3739
FacebookInstagram
© 2024 Inštitút Pontón
crossarrow-up