Charlie Prodger a queer život mimo veľkomiest

Charlie Prodger svoje zážitky podáva verbálne, pričom s každým ďalším filmom pribúdajú. Zároveň vytvára väzby medzi sebou a historickými postavami, keď (až po záverečné titulky nepriznane) vo filmoch číta ich texty, navyše v prvej osobe. V Stoneymollan Trail tak počujeme úryvok z článku umelkyne Nancy Holt v časopise Artforum, kde vymenúva 19 profesií, ktoré sa podieľali na jej diele Sun Tunnels. Prodger pritom číta text cyklicky a repetitívne, čím ešte zdôrazňuje jeho charakter zoznamu. Potom nasleduje dlhá pasáž z autobiografie queer sci-fi spisovateľa Samuela R. Delanyho opisujúca jeho sexuálne zážitky a film sa končí slovami hudobníčky Niny Simone o dôležitosti rozprávania príbehov, zabúdaní a pocitoch, ktoré sa k nim viažu.

Premenlivé identity

Bridgit (33 minút) a SaF05 už pracujú so zábermi zo súčasnosti, no zároveň aj viac s autorkinými spomienkami. V prvom z nich sa pretína skúmanie neolitických pamiatok v Aberdeenshire s jej vlastnou skúsenosťou dospievania v tomto rurálnom prostredí. Ako vo filme sama hovorí, v Aberdeenshire sa nachádza najviac kamenných kruhov v Británii, no v kontexte megalitických stavieb sa o oblasti píše najmenej. Takéto miesta na okraji záujmu ju dlhodobo lákajú. Vo filmoch sa opakovane vracia k formatívnym zážitkom z mladosti v odľahlých končinách Škótska, keď rôznymi spôsobmi objavovala či narážala na svoju queer identitu. Upozorňuje na život queer ľudí na geografickej periférii. V Bridgit spomína, ako dlho nemala žiadnu skúsenosť so ženou, pretože „nepoznala žiadne lesby“, aj keď coming out už mala za sebou. V spomínaných Handclap/Punchhole a Colon Hyphen Asterix hovorí okrem iného o svojej práci DJ-ky, bezpečných miestach či kódovaných queer signáloch, ktoré sú, ako povedala v rozhovore pre Guardian, pre queer ľudí také zásadné.

S pomocou teoretičky transrodových štúdií Sandy Stone zároveň uvažuje o nestálosti identity. V jednom momente cituje The Modern Antiquarian, knižného sprievodcu po megalitických stavbách od Juliana Copa, a vymenúva rôzne podoby mena neolitickej bohyne Bridgit, čím naznačuje premeny jej identity aj napriek tomu, že ostáva rovnakou postavou. Ďalej pokračuje: božstvá „mali často minimálne tri rôzne životné fázy: starobu, stredný vek a mladosť, ktoré boli známe pod rôznymi menami, dokonca aj v rámci jednej oblasti“. Prodger následne opisuje päť situácií, keď ju ľudia pre jej vzhľad považovali za muža alebo jej partnerku za dcéru. Spomína rozhovory s ďalšími blízkymi, ktorí majú rovnaké skúsenosti a narážajú na rovnaké nepochopenie.

V SaF05 zdieľa osobné zážitky najotvorenejšie: rozpráva o tom, ako chodila do nedeľnej biblickej školy, lebo aj tak nemala čo robiť, opisuje zrejme prvé snahy o fyzický kontakt s kolegyňou, rozpačité momenty, zmätok i blízkosť k inému človeku. Nikdy ju však v týchto momentoch nevidíme a nejde ani o „spontánne“ rozprávanie, ale zručne napísaný literárny text čítaný neutrálnym hlasom s minimom emócií. Aj preto nám napríklad v Stoneymollan Trail trvá niekoľko minút, kým pochopíme, že jedna dlhá pasáž nie je jej zážitok, ale spomínaný Delanyho text. V SaF05 zároveň ďalšie postavy anonymizuje, kóduje, dáva im označenia podľa vzoru levice, napríklad BaF89, GaF93, DuF96 a podobne. V týchto momentoch na seba naráža osobné rozprávanie s vecným, takmer až nezaujatým pozorovaním.

Samotné zviera (mimochodom, spájané s Benátkami) vidíme iba v úvodných minútach na archívnych záberoch z fotopascí. Autorka levicu sama nikdy nevidela, v priebehu filmu nám však číta technické zápisy z jej pozorovania: v bodoch sa dozvedáme koordináty miesta, presný čas či opis správania tak, ako boli zaznamenané na vedecké účely. Prodger je aj k ľudským postavám svojich príbehov odťažitá, hoci nie až do takejto miery. Vecnosť, s akou rozpráva, vyznieva, ako keby sa stala pozorovateľkou vlastného života. Ako keby sa pokúšala skúmať vlastnú minulosť rovnako ako správanie SaF05. Levicu je možné pozorovať iba z diaľky a prostredníctvom videa. V konečnom dôsledku filmárke uniká.

Plochy prostredia

Spojenie s okolitým prostredím či prírodou môžeme vidieť vo viacerých autorkiných filmoch. Napríklad 20-minútový LHB z roku 2017 vystavala okolo svojej obsesie viac ako 4 000-kilometrovým hrebeňovým prechodom Pacific Crest Trail na západnom pobreží USA. Opisuje, ako si číta blogy dvoch queer žien, ktoré putujú po tomto chodníku, zdôrazňuje, že chodenie a bežný život sú dva rozdielne svety, a aby ľudia tieto svety oddelili, neraz si počas výpravy vyberajú iné mená. V jednom momente plynulo prejde od Pacific Crest Trail k opisu gej porna, aby sa po chvíli rovnako plynulo vrátila späť. V tomto filme prelína chôdzu s identitou, sexualitou a najmä telesnosťou. Už úvodná scéna je vystavaná ako silný fyzický zážitok: sledujeme (zrejme) autorkiným subjektívnym pohľadom, ako sa na poli prediera vysokými rastlinami, trochu blúdi, nájde chodník, chvíľu po ňom kráča, zastaví sa, vracia sa, zrýchľuje, znovu spomaľuje. Kamera neustále naráža do rastlín, sprítomňuje dotyk.

Prodger vo svojich filmoch často ponúka spôsob videnia, ktorý je subjektívny, no nevytvára dojem, že ide o pohľad z prvej osoby. Často nakrúca z ruky, s najväčšou pravdepodobnosťou na telefón, či už ide o veľké celky prostredia, krajiny, kopcov, alebo pohľady na svoje nohy počas chôdze po skalách. Z uhla pohľadu vieme neraz vyčítať, že telefón je jasne v ruke, nenahrádza oči. Ako keby bol súčasťou jej tela alebo jeho predĺžením.

Možno aj preto v jej filmoch zazrieme, až na výnimky, iba časti jej tela, prípadne postavu v odrazoch. Sama sa pred kameru postaví málokedy – napríklad poslednú časť LHB tvorí séria záberov, ako močí v prírode. V Stoneymollan Trail ju zahliadneme v odraze CRT monitora, čím sprítomňuje a vytvára vzťah medzi sebou a obrazovkou, no dá sa to chápať aj ako symbolické vyrovnávanie sa s prelomom v kariére, keďže ide o jej prvé jednokanálové video. Prodger dovtedy pracovala s inštaláciami a je takisto sochárka, monitor je v tomto prípade nielen sprostredkovateľom obsahu, ale aj objektom.

Platí to aj pre SaF05, hoci v tomto filme využíva o niečo rôznorodejšie zábery ako v predchádzajúcich dielach. Vidíme obrazy archívne, osobné i vedecké, pohľady z ruky, fotopascí a dronov. Zábery sú subjektivizujúce i objektivizujúce, niekedy smerujú k abstrakcii, napríklad keď skúma štruktúru skál či obchytané sklo monitora, inokedy sú to skôr farebné plochy, čo môžeme chápať ako dedičstvo štrukturálneho filmu, ktoré má v britskom experimentálnom filme silnú tradíciu. Prodger kombinuje statickosť v sústredenom, takmer alebo úplne nehybnom zábere a dlhý kontinuálny pohyb, najmä pri záberoch prostredí nakrúcaných z idúceho vlaku či auta. V jednom z nich smerujeme k už spomínaným Sun Tunnels v utahskej púšti: nachádzame sa zrejme na streche auta, ktoré pomerne rýchlo prechádza po nespevnenej ceste, niekoľko minút sa pozeráme na rovnú vyjazdenú čiaru pred sebou, na horizonte sa týči pohorie a všade okolo je iba rozľahlá krajina zlievajúca sa do farebných plôch.

Vystaviť sa pohľadu

Jedným z motívov diela Handclap/Punchhole je postava kráčajúca po anglikánskom kostole v meste Sherborne a tlačiaca pred sebou zrkadlový vozík, teda jednoduché zariadenie na kolieskach so zrkadlom, vďaka ktorému môže človek obdivovať výzdobu vysokého chrámového stropu a nespôsobovať si pritom bolesti krku. V odraze však vždy vidieť iba časť stropu, nie celok, ten si musíme poskladať v mysli. Nehovoriac o tom, že človek pomocou tohto zariadenia vidí aj seba. Nie je iba operátorom, stáva sa viditeľným.

Táto metafora vystihuje filmy Charlie Prodger, špeciálne jej voľnú trilógiu. Umelkyňa sa v nich zaujíma o pohľad sprostredkovaný kamerou, o subjektívne skúmanie queer tela pohybujúceho sa v priestore – tak fyzickom ako i mentálnom. Predkladá nám osobné prežívanie, svoju pamäť i nezaujaté dáta. Pozoruje samu seba v kontexte historických a mýtických postáv, živočíšneho sveta, neživej prírody. Vystavuje sa vlastnému pohľadu, a aj keď ostáva zväčša neviditeľnou, mimo obrazu, neustále sa sprítomňuje.

Jazyková redakcia: Alexandra Strelková

Obrázky:

[1, 5] SaF05 (r. Charlie Prodger); zdroj: Secession

[2] Stoneymollan Trail (r. Charlie Prodger); zdroj: Secession

[3, 4] Bridgit (r. Charlie Prodger); zdroj: Secession