Dry Leaf: kinetika kompresie
Niekedy by som ľudí, ktorých mám rada, zamkla do jednej miestnosti a púšťala im filmy, aby ma lepšie spoznali. Od leta minulého roka som kamarátstvu posielala polotajný festivalový link. Prosím, toto si musíte pozrieť, nemám sa o tom s kým porozprávať. Obetovať v domácom prostredí plnom rozptýlení tri hodiny filmu, ktorý je nakrútený na starý Sony Ericsson W595, nie je jednoduché. Zároveň máme všetci iné oči. Keď som sa dozvedela, že Dry Leaf (Chmeli potoli, 2025) bude na Viennale, možnosť vidieť snímku na plátne bola hlavnou motiváciou mojej návštevy. Väčšinu času som strávila na retrospektíve Jeana Epsteina v kine Filmmuseum. Nemé diela sprevádzané dekonštruovaným klavírom alebo, naopak, ponorené do ticha mi poskytli potrebný oddych aj odstup od festivalového zahltenia. Minulý rok som sa akosi spamätávala zo svojho vzťahu k filmovej práci. Na festival som sa vydala spomaliť a najmä pozrieť si film, ktorý som už videla.
Dry leaf (alebo folha seca) je futbalový termín, ktorý pomenúva prudkú strelu s nepredvídateľným smerom – imituje padajúci list. Nie je teda nutne o sile, ale o technike a neviditeľných silách vzduchu. Hneď v expozícií filmu hľadíme na impresie mesta, spiace túlavé psy, sochu futbalového hráča či doslova suché lístie v sprievode avantgardnej hudby gruzínskeho skladateľa Giorgiho Koberidzeho. Spočiatku vnímam iba farby, teplé svetlo, sugestívnu hudobnú kompozíciu a komprimovaný obraz. Každý filmový záber je takmer maľba, v ktorej sa pod pixelmi objavujú ďalšie a ďalšie náhodné kinetické zoskupenia tvarov a farieb.
Alexandre Koberidze zvolil starý mobil ako kameru, lebo ho má rád a vie, že sa naň môže spoľahnúť. Zaznamenal ním aj svoj debutový film Let the Summer Never Come Back Again (Lass den Sommer nie wieder kommen, 2017). Počas nakrúcania videl len to, čo mu umožnil malý displej telefónu. Je to film plný inštinktu, náhod a hľadania. Koberidze sa opätovne ujal viacerých úloh ako režisér, scenárista, producent, kameraman a strihač. Spolu s bratom Giorgim, skladateľom aj zvukárom filmu, a otcom Davidom Koberidzem, ktorý stvárnil hlavnú postavu, sa vydávajú na cestu gruzínskou krajinou.
Irakli, hlavný hrdina filmu, je učiteľ na športovej univerzite. Z listu od dcéry Lisy sa dozvie, že odchádza a žiada ho, aby ju nesledoval. Keďže písomne oznámila svoj odchod, nemôže od polície žiadať pátranie po nezvestnej osobe. Irakli zistí, že Lisa pracuje na fotoreportáži o zanikajúcich futbalových ihriskách vo vidieckych oblastiach Gruzínska a rozhodne sa nasledovať jej plánovanú trasu. Na cestu sa vydá s jej kolegom a priateľom, Levanim. Filmový rozprávač povie: „Levani je rovnako ako mnohí iní v realite tohto filmu neviditeľný.“ Irakli si podáva ruku s prázdnym priestorom, neviditeľným Levanom. Ten si matne pamätá polohu futbalových ihrísk a s hľadaním Lisy chce pomôcť. Koberidze o neviditeľných protagonistoch a protagonistkách po premietaní hovoril aj ako o riešení, ako sa vyhnúť možnej exploatácií miestneho obyvateľstva, na ktoré spolu s rodinným štábom natrafili. Zároveň bolo pre jeho otca neherca jednoduchšie interagovať menej.
Uprostred divokej prírody stoja opustené futbalové bránky ako artefakty, akoby bol futbal niečím zabudnutým a dávno strateným. Futbal tu nefunguje ako spektákel, ale ako priestor strateného potenciálu. Irakli má v aute obrovské vrece granúl, ak stretne túlavé psy a iné zvieratá, nakŕmi ich a venuje im čas i pohladenie. Táto láskavá pozornosť sa nesie celým filmom. Keď Irakli a Levani narazia na (ne)viditeľného človeka, dozvedia sa, že Lisa už odišla ďalej alebo ju nikdy nestretol. Obyvateľstvo počúvajú dôsledne, hoci to, čo hovorí, nemusí byť nutne nápomocné pri ich hľadaní. Sú to ľudia na okraji sveta, ktorí neraz žijú na samote a vlastný hlas nepočujú často. Nachádzajú sa v akomsi kontemplatívnom bezčasí na miestach poznačených stratou, absenciou a úpadkom.
Zanikajúce ihriská prirodzene implikujú narastajúci individualizmus a pustnutie vidieka v dôsledku urbanizácie. Z Gruzínska odchádza obyvateľstvo najmä pre opresívny politický kontext. Koberidze v rozhovore pre e-flux opisuje súčasný stav krajiny a tendencie gruzínskej vlády kolaborovať s Ruskom. Je to postupná okupácia, v ktorej Rusko preberá kontrolu nad takmer každou časťou štátu. Absencia postáv a ich neviditeľnosť je akousi stopou a spomínaním za tými, ktorí odišli, a za krajinou, ktorá sa mení.
Dalo by sa povedať, že film je impresionistický nielen obrazom, ale aj spôsobom nakrúcania a dejom. Tak ako Cézanne maľoval horu Mont Sainte-Victoire znova a znova nie preto, aby ju definitívne zachytil, ale aby sledoval, ako sa mení on a jeho samotné videnie, aj Dry Leaf sa vracia k rovnakým priestorom, gestám a motívom bez snahy o naratívne uzavretie či dramatický oblúk. Rozprávanie spočíva vo fragmentoch, ktorých trajektória je definovaná prechodným stavom a dočasnosťou. Koberidze hovoril vopred vymyslené, kde a koho budú nakrúcať. Po predchádzajúcom filme What Do We See When We Look at the Sky (Ras vkhedavt, rodesac cas vukurebt, 2021), nakrútenom väčším štábom na 16 mm materiál, zatúžil opäť po inštinktívnom prístupe. Ak mal na mysli niečo špecifické, inscenoval monológ v postprodukcii s neviditeľným protagonistom. Väčšinu scén však nachádzal priamo na mieste alebo jednoducho čakal. Natáčanie je teda samo o sebe hľadaním impresie. V istom bode pixelizácia obrazu rozkladá svetlo a reduktívny pohľad prináša transcendentný dojem. I ja som unavená z nadmernej ostrosti a sterility vysokého rozlíšenia a maximalizmu súčasného filmu. V obyčajnom rozloženom obraze nachádzam radosť z pozerania napriek tomu, že vidím menej.
Kráčajúc futbalovým ihriskom, ktoré rozoznávame len vďaka bránkam alebo kovovým tyčiam, sa Irakli pod náporom zoom pixelov a trblietavého slnka takmer stráca. Lisu ani raz neuvidíme, ani len na fotografii, ktorú Irakli ukazuje ľuďom, a dcéru otec vo filme napokon nenájde. Možno sú telá v Dry Leaf dočasné, ľudia žijúci v neviditeľnej podobe sa vedia opätovne zhmotniť a vrátiť. Na periférii prežívajú ako duchovia spomienok. Môže byť aj Lisa neviditeľná? Kamera sníma prázdne trávnaté plochy a zarastené polia. Krivé bránky rámcujú obraz ako pokojne vlniacu sa maľbu. Pod pixelizáciou pučia v obrazoch ďalšie náhodné obrazy, videla som psy, ľudskú tvár, pričom publikum v diskusii opisovalo ďalšie náhodné útvary zo svojej percepcie. V pohľadoch na trávnaté herné plochy plné divých kvetov či stromov uprostred ihriska, kde nemajú komu zavadzať, sa obraz rozrastá rovnako ako príroda nechaná napospas. Tak ako je v impresionistickej maľbe realita len naznačená, aj Koberidze zachytáva dojem namiesto jasného príbehu. Futbalové ihriská, krajina či fragmenty postáv sa vynárajú a miznú, akoby boli zachytené periférnym videním alebo boli nedokonalou, takmer zabudnutou spomienkou.
Ako dieťa som hrávala futbal s kamarátkami na ihrisku pod Bojnickým zámkom. Hra pre mňa znamenala najmä prvé formatívne priateľstvá. Utekali sme len na jednu bránku, pretože na druhý koniec ihriska sme ledva dovideli, a zápas väčšinou končil tým, že sme si navzájom kopali loptu do zadkov. Aj keď o futbale nič neviem a ani ma nezaujíma, forma a atmosféra filmu ma inšpirovali a povzbudili v hľadaní iných spôsobov filmového rozprávania na okraji filmového priemyslu. V kinosále Urania som sa počas premietania Dry Leaf stále viac a viac nakláňala k plátnu. Film môže byť niekedy objatím.
Jazyková redakcia: Alexandra Strelková
Prispejte na pomalé filmové písanie cez darujme.sk alebo vašimi 2 %. Ďakujeme!
Obrázky:
Dry Leaf (r. Alexandre Koberidze)
Niekedy by som ľudí, ktorých mám rada, zamkla do jednej miestnosti a púšťala im filmy, aby ma lepšie spoznali. Od leta minulého roka som kamarátstvu posielala polotajný festivalový link. Prosím, toto si musíte pozrieť, nemám sa o tom s kým porozprávať. Obetovať v domácom prostredí plnom rozptýlení tri hodiny filmu, ktorý je nakrútený na starý Sony Ericsson W595, nie je jednoduché. Zároveň máme všetci iné oči. Keď som sa dozvedela, že Dry Leaf (Chmeli potoli, 2025) bude na Viennale, možnosť vidieť snímku na plátne bola hlavnou motiváciou mojej návštevy. Väčšinu času som strávila na retrospektíve Jeana Epsteina v kine Filmmuseum. Nemé diela sprevádzané dekonštruovaným klavírom alebo, naopak, ponorené do ticha mi poskytli potrebný oddych aj odstup od festivalového zahltenia. Minulý rok som sa akosi spamätávala zo svojho vzťahu k filmovej práci. Na festival som sa vydala spomaliť a najmä pozrieť si film, ktorý som už videla.
Dry leaf (alebo folha seca) je futbalový termín, ktorý pomenúva prudkú strelu s nepredvídateľným smerom – imituje padajúci list. Nie je teda nutne o sile, ale o technike a neviditeľných silách vzduchu. Hneď v expozícií filmu hľadíme na impresie mesta, spiace túlavé psy, sochu futbalového hráča či doslova suché lístie v sprievode avantgardnej hudby gruzínskeho skladateľa Giorgiho Koberidzeho. Spočiatku vnímam iba farby, teplé svetlo, sugestívnu hudobnú kompozíciu a komprimovaný obraz. Každý filmový záber je takmer maľba, v ktorej sa pod pixelmi objavujú ďalšie a ďalšie náhodné kinetické zoskupenia tvarov a farieb.
Alexandre Koberidze zvolil starý mobil ako kameru, lebo ho má rád a vie, že sa naň môže spoľahnúť. Zaznamenal ním aj svoj debutový film Let the Summer Never Come Back Again (Lass den Sommer nie wieder kommen, 2017). Počas nakrúcania videl len to, čo mu umožnil malý displej telefónu. Je to film plný inštinktu, náhod a hľadania. Koberidze sa opätovne ujal viacerých úloh ako režisér, scenárista, producent, kameraman a strihač. Spolu s bratom Giorgim, skladateľom aj zvukárom filmu, a otcom Davidom Koberidzem, ktorý stvárnil hlavnú postavu, sa vydávajú na cestu gruzínskou krajinou.
