PONTÓN
Autorstvo
Rubrika
Témy
Dátum
19. 11. 2026

Kamal Aljafari: Roztrieštené príbehy

Dátum
19. 11. 2026

Filmy Kamala Aljafariho si môžete pozrieť na platforme DAFilms.

Kamal Aljafari je filmár, ktorý sa odmieta podriadiť statusu quo ani prijať obraz palestínskeho obyvateľstva, ktorý mu vnucujú iní. Existujúce filmové záznamy si prisvojuje, nanovo strihá a pretvára, aby do nich vtlačil vlastnú pečať. Jeho tvorba je pretkaná vzdorom, ktorý sa u neho zrodil už v mladosti. Aljafari sa narodil v Ramle, asi pol hodiny autom od prístavného mesta Jaffa – jedného z najstarších mestských sídel historickej Palestíny –, ktorého veľkú časť už Izrael stačil od roku 1948 zničiť. Jeho dospievanie sa nieslo v znamení odporu – počas prvej intifády ho ešte ako mladíka zatkli za účasť na protestoch a strávil šesť mesiacov vo väzení. K tejto skúsenosti sa vo svojej tvorbe pravidelne vracia a odzrkadľuje sa aj v jeho prístupe k využívaniu filmových obrazov. Tie sa často stávajú priestorom na znovuzískanie všetkého, čo bolo predtým odňaté.

Jaffa sa tak ocitá v epicentre Aljafariho filmovej tvorby. Opakovane sa do nej vracia, zachytáva tie isté ulice – niekedy v rámci jedného filmu, inokedy naprieč viacerými –, pričom každým návratom pridáva ďalšiu významovú vrstvu. V začiatkoch svojej tvorby sa sústreďuje na dôverne známe prostredie. Vo filme The Roof (2006) zachytáva vlastnú rodinu, rodný dom a okolité ulice. Rovnaký postup uplatňuje aj v dielach Balconies (2007) a Port of Memory (2009). Postupne však upúšťa od nakrúcania vlastných záberov a takmer výlučne pracuje s existujúcim obrazovým materiálom. Tento obrat sa začína spracovávaním izraelských hraných filmov, v ktorých Jaffa poslúžila ako kulisa po tom, čo z nej vysídlili väčšinu pôvodného obyvateľstva. Ako príklad môžeme uviesť film Recollection (2015). Sám Aljafari označuje natáčanie izraelských filmov vo vysídlených oblastiach ako osobitnú formu okupácie – kinematografickú.[1] Veľkú časť jeho tvorby možno chápať ako snahu vymaniť filmové zábery z područia kultúrnych okupačných síl. Neskôr siaha aj po rozličných palestínskych a izraelských archívnych materiáloch, ako napríklad vo filme A Fidai Film (2024), a pretvára ich spôsobom, ktorý mu umožňuje vyrozprávať iný, dovtedy často skrytý príbeh. Záberom z izraelských hraných filmov, vojenskej propagandy a zo zhabaných archívnych materiálov tak dáva nový rozmer, čím ich oslobodzuje spod izraelskej kontroly a využíva ich na vyrozprávanie palestínskeho príbehu.

Aljafariho nezaujímajú veľkolepé výjavy. Namiesto toho sa sústreďuje na menej viditeľné stránky života palestínskeho obyvateľstva, a vyjavuje tak skrytú úzkosť a absurdnú povahu každodenného života v nepriateľskom prostredí. Tempo väčšiny jeho filmov akoby odrážalo vytrvalosť okupovaných – je nenáhlivé, často až statické a plné trpezlivosti, ktorú si žiada život poznačený rozkladom a absurditou. Aljafariho formálne dômyselné diela nie sú nevyhnutne určené na masovú distribúciu a uvádzajú sa predovšetkým na filmových festivaloch. To však neznamená, že by autorovi nezáležalo na tom, aby boli prístupné čo najširšiemu publiku. V posledných rokoch ich preto poskytuje na premietanie v rámci komunitných podujatí, ktorých cieľom je vyjadriť solidaritu s Palestínou. Takéto premietania sa uskutočňujú po celom svete. V Prahe a Bratislave ich organizuje náš kolektív Kino Palestine. V súčasnosti je jeho tvorba dostupná aj formou retrospektívy na platforme DAFilms.

Roztrieštená každodennosť

„Osamelý chodec je v kontexte reality prítomný a odcudzený zároveň. Je viac než len jej pozorovateľom, no nie úplne jej priamym účastníkom. Práve chôdza toto odcudzenie zmierňuje alebo legitimizuje.“ (Rebecca Solnit, Wanderlust: A History of Walking)[2]

Starší muž sa v jeden slnečný deň prechádza po ulici a z akéhosi popudu sa opiera o každé auto, ktoré míňa. Iný muž sa kamsi ponáhľa, a pritom si vôbec neuvedomuje, že sa zasekol v slučke. Tretí muž je hmlistou postavou s bezvýraznou tvárou. Kráča na pozadí, od ktorého je akoby oddelený. Všetci traja vystupujú v Aljafariho filmoch, v ktorých nikto je nie cudzí a v ktorých sa do popredia dostáva každodenný život. Ich chôdza je zakaždým zasadená do iného príbehu, no vo všetkých troch prípadoch pretrváva pocit odcudzenia – nesúlad medzi tým, kým sú, čo robia a kde sa nachádzajú.

Falošná normálnosť

Mnohé Aljafariho filmy čerpajú z obrazov každodenného života a jeho domnelej banálnosti. Avšak pod povrchom všednosti pretrváva pocit „falošnej normálnosti“. Vo filme An Unusual Summer (2020) toto napätie pramení zo záberov bezpečnostnej kamery, ktorá sníma nič netušiacich okoloidúcich. Nainštaloval ju Aljafariho otec, aby odhalil, kto mu rozbil okno na aute. Svoj prístup k zaznamenanému materiálu autor explicitne pomenúva pomocou medzititulku: „Ak chcete život pochopiť, musíte narušiť jeho pokojné plynutie.“ Rovnaká téza platí aj pre jeho prístup k strihu. Dlhé zábery z bezpečnostnej kamery pretkáva medzititulkami, z ktorých mnohé odhaľujú totožnosť zachytených osôb.

V snímke Port of Memory sa veľká časť každodenného života odohráva pred televíznou obrazovkou. Diváctvu sa naskytuje známy, takmer univerzálny výjav: človek leží na pohovke, sleduje televíziu a premáha spánok. V jednej scéne spí na televízore mačka, zatiaľ čo na obrazovke beží film Ježiš (Jesus, r. Peter Sykes, John Krish, 1979) s arabským dabingom. Zdanlivú normálnosť opäť raz naruší okupácia prebiehajúca v pozadí i v popredí celého diania. Dom palestínskej rodiny obsadí izraelský filmový štáb, aby zdokumentoval jeho historickú architektúru. Na dvere zaklope neznáma žena a po hebrejsky sa opýta: „Je tento dom na predaj?“ Trvá na tom, že si ho chce kúpiť. Mierne humorný nádych týchto scén podčiarkuje, aká vie byť normálnosť klamlivá.

Film With Hasan in Gaza (2025) je priam ukážkovým príkladom snímky zachytávajúcej všedný život. Tento takmer dvojhodinový observačný film o každodennom živote v Gaze, nakrútený v roku 2001, pozostáva zo surového obrazového materiálu, ktorý Aljafari podľa vlastných slov vôbec nestrihal. Skúma túžbu a potrebu palestínskeho obyvateľstva zachovať svoj život na fotografiách a filmových záznamoch. Aljafariho kamera v Gaze okamžite púta pozornosť a ľudia žiadajú, aby ich nakrúcal – počnúc deťmi na rybačke až po miestnych dospelých, ktorí hrajú karty. Falošná normálnosť tu spočíva v rozpore medzi zdanlivo banálnou každodennosťou a tým, čo sa v Gaze momentálne odohráva. Väčšina filmu je nakrútená z taxíka a názvy jednotlivých štvrtí diváctvu znejú povedome z nedávnych správ o ich zničení. Keď sa na plátne zjavia obchody, ktoré sú „na znak smútku zavreté“, je takmer nemožné tento smútok nezdieľať a nemyslieť na to, čo sa v Gaze v dnešných dňoch deje.

Aljafari zaznamenáva, ako plynie život v tieni okupácie a deštrukcie, čím poukazuje na rozpor medzi zažitou rutinou a násilím, ktoré ju obklopuje. Tú falošnú normálnosť využíva ako ironický prejav odporu, pričom nedovoľuje, aby sa dramatické obrazy okupácie stali dominantným prvkom vo vyobrazovaní života palestínskeho obyvateľstva.

Aljafariho dištančná montáž

Vo filme An Unusual Summer sa v istom bode objaví medzititulok: „Nič sa nestalo.“ Publikum spolu s režisérom v tej chvíli márne pátra po človeku, ktorý poškodil auto. Toto nič sa ocitá v protiklade k opakovaným návratom známych postáv. Publikum si postupne osvojuje rozprávačov pohľad a spolu s ním si vytvára obraz o predmetnej štvrti. Časom sa ukáže, že snímka sa už nezaoberá hľadaním vinníka, ale vykreslením štvrte prostredníctvom každodenných aktivít jej obyvateľstva. Vďaka opakovaným návratom rovnakých tvárí postupne spoznávame Georgea Soussoua, ktorý má vždy na sebe modrú košeľu, nerozlučné sestry Imsesové či dokonca aj túlavú mačku. Tento spôsob filmového strihu nesie znaky teórie dištančnej montáže, ktorú vytvoril Artavazd Pelešjan. Podľa nej sa štruktúra filmu neriadi tradičnou postupnosťou záberov, ale nadobúda skôr kruhovú podobu. Nosné (opakujúce sa) zábery si zachovávajú vzájomné väzby s ostatnými časťami filmu. Spúšťajú tak reťazovú reakciu, ktorá prepája to, čo už bolo videné, s tým, čo ešte len príde.[3]

Inými slovami, dva totožné zábery môžu nadobudnúť odlišný význam v závislosti od toho, kedy sa v rámci filmu zopakujú. Hoci nosné zábery v snímke An Unusual Summer nie sú totožné, nesú podobný významový príznak, aký opisuje Pelešjan. Dôsledným rytmickým opakovaním často triviálnych detailov ako napríklad trasa plastového vrecka unášaného vetrom alebo chôdza náhodného okoloidúceho Aljafari vytvára filmový priestor, v ktorom životy postáv získavajú právo na existenciu. Aj spomínaný muž, ktorý sa opiera o autá, sa objavuje opakovane. Jeho význam sa však s každým novým záberom mení a z okoloidúceho sa zrazu stáva podozrivý a napokon jeden z prvkov koloritu predmetnej štvrte. Opakovaná prítomnosť na plátne ho prepája s inými postavami a tieto väzby pretrvávajú ešte dlho po skončení premietania.

Film Recollection, jeden z Aljafariho najexperimentálnejších počinov, je založený na digitálnom odstraňovaní postáv stelesňujúcich okupačnú moc z popredia pôvodných záberov a zvýrazňovaní palestínskych postáv v pozadí, čo autor dosahuje zmenami kompozície záberov a vytváraním obrazových slučiek. Zatiaľ čo Pelešjan využíval na prvý pohľad nenápadné slučky s cieľom niektoré zábery predĺžiť, Aljafari na ne zámerne upozorňuje, a zdôrazňuje tak samotný tvorivý postup. Opakovanie záberov v tomto filme nemožno prehliadnuť. Príkladom je muž, ktorý sa náhlivo pohybuje zľava doprava naprieč celým obrazom. Aljafari tento pohyb zachytáva v slučke a opakovane ho do filmu vracia, čím publikum núti sústrediť pozornosť na mužovu tvár. Až v záverečných titulkoch sa dozvedáme, že ide o „strýka Mahmúda, ktorý každú nedeľu chodí do nemocnice“.

Film Recollection, jeden z Aljafariho najexperimentálnejších počinov, je založený na digitálnom odstraňovaní postáv stelesňujúcich okupačnú moc z popredia pôvodných záberov a zvýrazňovaní palestínskych postáv v pozadí, čo autor dosahuje zmenami kompozície záberov a vytváraním obrazových slučiek. Zatiaľ čo Pelešjan využíval na prvý pohľad nenápadné slučky s cieľom niektoré zábery predĺžiť, Aljafari na ne zámerne upozorňuje, a zdôrazňuje tak samotný tvorivý postup. Opakovanie záberov v tomto filme nemožno prehliadnuť. Príkladom je muž, ktorý sa náhlivo pohybuje zľava doprava naprieč celým obrazom. Aljafari tento pohyb zachytáva v slučke a opakovane ho do filmu vracia, čím publikum núti sústrediť pozornosť na mužovu tvár. Až v záverečných titulkoch sa dozvedáme, že ide o „strýka Mahmúda, ktorý každú nedeľu chodí do nemocnice“.

Pôvodný arabský názov filmu – استعادة – má viac významových odtienkov než anglické slovo recollection či slovenský ekvivalent spomienka. Neodkazuje výlučne na pamäť či spomínanie, ale zdôrazňuje samotný akt znovuzískania toho, čo nám patrí. Práve o to sa film usiluje.


  • Marguerite Farag je filmárka, ktorá sa narodila a vyrástla v Káhire a v súčasnosti pôsobí v Prahe. Bakalárske štúdium na Americkej univerzite v Káhire (AUC) ukončila s najvyšším vyznamenaním, pričom súbežne absolvovala dva študijné odbory – filmovú tvorbu a integrovanú marketingovú komunikáciu. Po skončení štúdia pôsobila vo viacerých kinematografických oblastiach, od filmovej produkcie až po prácu na akademickej pôde. V roku 2022 absolvovala magisterské štúdium v odbore strihová skladba na pražskej FAMU, kde sa špecializovala na strih animovaných filmov a experimentálnu filmovú tvorbu. Je kurátorkou na viacerých filmových festivaloch v Holandsku a zároveň prednáša na FAMU, kde sa venuje krátkometrážnej tvorbe a prienikom humanitných vied a strihovej skladby.

  • Zaher Jureidini je libanonský kameraman pôsobiaci v Prahe. Jeho tvorba zahŕňa hrané, dokumentárne a umelecké filmy, videoklipy a reklamy. Jeho diela boli uvedené na medzinárodných filmových festivaloch v Benátkach, Karlových Varoch či Kartágu a nedávno aj na pražskom bienále Matter of Art. V roku 2023 získal na pražskej FAMU magisterský titul v odbore kamerová tvorba a v roku 2024 absolvoval prestížny vzdelávací program Ázijskej filmovej akadémie na Medzinárodnom filmovom festivale v Busane. Popri práci kameramana sa venuje aj filmovej dramaturgii a výskumu, v ktorom sa zameriava na spôsoby, akými môžu obrazy formovať politický a historický naratív.

ISSN: 2989-3739
FacebookInstagram
© 2026 Inštitút Pontón
crossarrow-up