Privátne spomienky na privátne archívy. Zápisky, ktoré som si nepísal.

Polovica septembra 2024

Rozrušená šéfka prišla do kancelárie, kde som práve obedoval pirohy z polystyrénového obalu. Na porade vedenia jej vraj sucho a bez vysvetlenia oznámili, že v rámci organizačnej zmeny k 1. októbru rušia naše Oddelenie digitalizácie a dokumentácie. Povedal som jej, nech chvíľu počká, že najprv dojem obed, kým túto informáciu zaregistruje moja nervová sústava. Potom už nebudem môcť jesť. Začína sa kolotoč plný stresu a chaosu. Ju a dve kolegyne vyhodia, mňa a kolegu nechajú. Cítim sa ako v absurdnej dráme. Časť znepokojeného osadenstva Národného osvetového centra prišlo pred našu kanceláriu vyjadriť vďaku mojej už bývalej vedúcej emotívnym a hlučným potleskom.

Koniec septembra 

Usporiadali sme si poslednú večeru. Lúčime sa v reštaurácií Chernomorka. Nesmútime, vlastne sa veľmi dobre zabávame, spomíname a odhadujeme budúcnosť. Prvýkrát v živote som ochutnal ustrice. Popíjame dobré biele víno, k rybacine sa hodí.

5. október

Nebol som si istý, či naozaj vycestujem. Pracovnú stáž som mal schválenú od začiatku roka, ale v kontexte posledných udalostí nielen v mojej práci, ale celkovo v zriaďovaných kultúrnych organizáciách to nebolo jasné. Skoro ráno sadám na autobus a odchádzam smer Bologna. V rámci kolónok Erasmu som zaškrtol, že sa na miesto stáže dostavím ekologickou dopravou, preto som si vybral autobus. Je poloprázdny, 11-hodinovú cestu znášam napodiv dobre. Páči sa mi slovinská kopcovitá krajina so sporadicky roztrúsenými domami. V Ľubľane ma zaujme moderná budova mešity. Robím si prestávku v Benátkach, kde sa stretávam s mojou bývalou a kamošom. Sú tam na výlete, tak pobudnem deň a pol s nimi. V noci pozeráme Mama ožeň ma na taliansky spôsob.

6. október

Jazda nepredvídateľnou MHD v Benátkach. Dostávam sa na vlakovú stanicu, kde sadám na rýchlik do Bologne. Vagón je plný študenstva, pripravuje sa na skúšky. Atmosféra ako v knižnici. Narušia ju americkí mladíci, zjavne po prehýrenej noci. Vystupujem v meste a s kufrom kľučkujem na svoje Airbnb, cestou vidím nápisy na stenách, že túto firmu treba z mesta vykázať. Dvíha ceny nájmov a zapríčiňuje nedostupnosť bytov. Stretávam sa s landlordom, ktorý so mnou spisuje separátnu zmluvu. Je to podivné, pôsobí skôr ako mafiánsky poskok.

Byt

Prenajal som si podkrovný byt v bývalom židovskom gete. Blízko ulice Via dell’Inferno, kde Nové červené brigády zastrelili vysokoškolského profesora, ako mi neskôr povie kolega Michele, predajca filmových práv. Rád ma straší.

Začiatok októbra

Prichádzam do Home Movies, som trochu nervózny. Upokojí ma, že moja angličtina nie je horšia ako u ostatných. Spoznávam sa s Mircom Santim, mojím novým dočasným šéfom. Ukazuje mi miestnosti – reštaurovanie filmov, digitalizácia, archív, pracovisko gradingu a predaj práv. Sídlia v budove mestskej knižnice, priestory im mesto poskytuje zadarmo. Je to nadácia, tak trochu punková, improvizujú, lebo nemajú veľký rozpočet. Mirco ma rýchlo zaúča do procesu digitalizácie. Hovorím mu o našom projekte Osmičkári, ukazujem brožúru. Na druhý deň ju vidím nalepenú na dverách. Príjemný pocit a ocenenie našej práce od profesionála.

Fondazione Home Movies – Archivio Nazionale del Film di Famiglia

Home Movies je prvým archívom v Taliansku, ktorý sa venuje výlučne zachovaniu, obnove a zhodnocovaniu rodinných, amatérskych a experimentálnych filmov. Vo svojich priestoroch uchováva viac ako 40 000 filmov úzkych formátov: 9,5 mm, 16 mm, 8 mm, Super8 a na iných analógových nosičoch.

Z rozhovoru, ktorý som mal s Paolom Simonim, riaditeľom Home Movies a jeho akýmsi filozofickým guru, na ich terase pripomínajúcej divokú záhradu, vyplýva, že ako nezávislí umelci a teoretici pôvodom z undergroundu s Mircom začínali ako malý projekt. Zaujalo ich neprebádané a zanedbané kultúrne dedičstvo rodinného, amatérskeho a experimentálneho filmu. Krok za krokom vybudovali ozajstný archív – filmy spočiatku získavali z vlastných priateľských kruhov alebo anonymného autorstva. Neskôr si založili nadáciu a boli uznaní aj štátom ako historicky dôležitý a bohatý filmový archív. Vybudovali si dobré meno v rámci Talianska aj Európy. Paolo manažuje Home Movies a pracuje na projektoch týkajúcich sa zhodnocovania, publikovania a vzdelávania prostredníctvom archívu, Mirco je skôr praktik – má na starosti filmové pracovisko. Financovanie Home Movies je viaczdrojové (regionálne granty, nekomerčný predaj filmových práv, projekty) a ledva pokrýva každodenný chod archívu. Zápasia s ním každý rok, ale nejako sa im darí prežívať. A to už viac ako 20 rokov. Dôležité je pre nich udržať si nezávislosť v uvažovaní o filme a filmovom materiáli a pri práci s ním. Výnimočnosťou Home Movies je, že produkuje vlastné filmové pásma a dokumentárne filmy na nekomerčnej báze – hľadá naratívy 20. storočia cez archívne obrazy spôsobom, ktorý nadväzuje dialóg so súčasným umením.

Práca

Do práce sa tu prichádza po desiatej, pracuje sa dlhšie do večera. Obedy okolo 14-ej mávame na terase plnej rastlín, tiež mieste spoločných stretnutí. Pracujem veľa, večer bývam unavený, kým si zvyknem na tunajší posunutý rytmus. Nešetria ma, ale to je dobre, berú ma ako seberovného. Najviac sa dozvedám v diskusiách s Mircom pri práci s filmovým materiálom. Mirco je priateľský a otvorený človek, naozaj posadnutý filmom a všetkým, čo je s ním spojené. Vo vedľajšej miestnosti praxujú stážistky – vysokoškoláčky. Čistia filmový materiál, popisujú ho, opravujú zlepky. Používajú čistidlo na báze eukalyptového roztoku, ktoré rozvoniava všetky miestnosti. Tím Home Movies je ako rodina. Vzťahy sú založené na vzájomnej dôvere a spoločnom nadšení pre film.

Bologna

Toto mesto je oproti slovenským plné ľudí. Pohyb po preplnených uliciach je pre mňa komplikovaný. Spočiatku sa každému uhýbam a kľučkujem pomedzi chodcov. Neskôr sa naučím chodiť priamo a pochopím, že nikto do mňa nevrazí a ani ja do nikoho. Je to naozaj zvláštny druh pohybu. Bezpečnosť v chaose. Ľudia tu nie sú agresívni, stretov sa nemusím báť. Keď sme už veľmi blízko, usmejeme sa na seba. Za celý môj pobyt na ulici nestretnem hádam žiadneho agresívneho človeka.

Cez víkend hľadám, kde by som si mohol dať ramen, a objavujem veľký park Giardini Margherita. Fotím ľudí a stromy. Objednávam si čerstvo odšťavený džús z granátových jabĺk. Paradžanov style. Natrafím na blší trh na Piazza Santo Stefano. Kupujem 3D plagáty z Playboya z 90. rokov. Tieto plagáty majú v Home Movies veľký úspech. 

Z bytu na moju 8 mm kameru nakrúcam chodcov, cyklistov, psičkárov a muža bez domova žijúceho v arkáde geta s jeho psom. Kameru som si kúpil cez Aukro za 20 eur a teraz skúšam, či funguje. Neskôr ju donesiem do Home Movies a trochu točím aj tam. Mirco skúma, o aký typ ide.

Mirella Bentivoglio 

Digitalizujem a popisujem materiál talianskej výtvarníčky Mirelly Bentivoglio. Jej tvorba mi pripomína práce Márie Bartuszovej. Okrem rodinných snímok a nakrúcania svojich výstav veľa cestovala. Vidím obrázky z jej ciest po Európe, Sovietskom zväze, Afrike, Indii, Nepále. Zaujme ma jej neturistický štýl – všíma si budovy, pomaly po nich putuje kamerou. Točí ľudí, ktorí ju zaujmú – levitujúci muž, umierajúci hinduisti v indickom meste Váránasí, chodci v Odese, marockí pouliční cirkusanti. Nakrúcanie je niektorým ľuďom nepríjemné, ale ona pokračuje, neodrádza ju ani agresívna gestikulácia a krik. Navštívila aj Československo, spoznávam Karlštejn. Magický moment, lebo len pred malou chvíľou som sa s Mircom o Karlštejne bavil. Takýchto čarovných momentov pri práci s materiálom zažívam veľa. 

Rodina P.

Prepisujem filmy talianskej rodiny P. Sú to mladí presvedčení komunisti z mestečka pri Benátkach, organizujú demonštrácie. Sledujem, ako im pribúdajú deti. Medzi ich záľuby patrí poľovanie na vtáky a karate. Teším sa, že digitalizácia mi už ide od ruky. Občas sa na filme objaví prach, musím rýchlo zakročiť a odfúknuť ho kompresorom pripomínajúcim pištoľ. Túto vecičku mám veľmi rád. Robí úžasný rámus. 

Fyzik 

Mirca navštevujú zaujímaví ľudia, väčšinou so svojimi rodinnými filmami alebo len tak sa porozprávať. Prišiel žoviálny fyzik z Bolonskej univerzity. Púšťa sa so mnou do reči, zaujíma ho, čo tam robím a odkiaľ pochádzam. Bol vraj aj v Bratislave a páčilo sa mu tam. Taliani sú veľmi priateľskí, ale zo zdvorilosti občas nepovedia celú pravdu. Do Home Movies chodieva každý deň veľa cudzích ľudí. Občas mám problém odlíšiť ich od personálu organizácie. Okrem toho tu trávi čas veľa študenstva, ktoré buď praxuje, alebo si robí ročníkové práce a hrabe sa v digitalizovaných materiáloch. Nikdy by mi nenapadlo, že sa dá urobiť filmologická diplomová práca o rodinných oslavách. Ale prečo nie. Študentka Kiara jednu takú píše. 

Jean-Baptiste

Jean-Baptiste prišiel na polročnú stáž z bretónskeho filmového archívu, podľa jeho rozprávania veľmi progresívneho. Píše prácu o zvuku v amatérskych filmoch. Kým my len zachraňujeme, objavujeme, rozpoznávame a obhajujeme pozíciu amatérskeho filmu, tam majú svoje špecializácie. Jean-Baptiste je aj experimentálny hudobník, hudbu tvorí spolu s priateľkou Linou, ktorá za ním práve prišla na návštevu. Lina je polovičná Židovka, jej otec pochádza z Izraela. V malebnej krčme pijeme červené víno, zajedáme ho suchými tyčinkami a rozprávame sa o izraelsko-palestínskom konflikte. Neviem, prečo je to tak, ale s Francúzmi vždy vychádzam dobre, mám pocit, že mentalitou sú nám podobní. Tiež na všetko frflú. Porozumiem si aj s Marion a Cécile, ktoré pracujú vo filmovom archíve komunistickej strany v Paríži. Ako Francúza sa Jeana-Baptista pýtam, ako rozpoznať dobré víno. Vraví, že ani on nevie, ale spozná to, keď ho na druhý deň nebolí hlava. Na druhý deň ma nebolí hlava.

Enrico

Enrico sem prišiel na pár dní zo sicílskeho archívu zdigitalizovať si pár kotúčov a pomáhať počas blížiaceho sa stretnutia asociácie Inedits a festivalu Archivio Aperto. Skamarátime sa, pripomína mi bodrých východniarov. Enrico rád je a rád o jedle hovorí. Ako sa neskôr dozviem, je to jeden zo stereotypov o Sicílčanoch, ktorý Enrico dokonale napĺňa.

Gaza, Ukrajina a Taliansko

V práci nepadne hádam ani zmienka o vojne v Ukrajine, oveľa viac ich trápi izraelsko-palestínsky konflikt, vďaka moru majú k nemu akosi geograficky bližšie. Je to v niečom prirodzené. Aj tak premýšľam, či im sú osudy východoeurópskych krajín ľahostajné. Roky železnej opony urobili svoje a spoločný pobyt v EÚ veľa nezmenil. Tiež sa mi zrejme nedarí priblížiť im naše patálie so Šimkovičovou. Taký level arogancie je pre nich nepochopiteľný. Síce ani premiérka Giorgia Meloni nie je naklonená kultúre, ale s deštrukčnými krokmi na Slovensku sa to nedá porovnať.

Termálne pramene a povodne

Rád sa kúpem v termálnych prameňoch a do Bologne ich privádzajú priamo z hôr. Po dvoch neúspešných pokusoch konečne nájdem tie pravé kúpele. Sú zdobené polystyrénovými dekoráciami imitujúcimi časy imperiálneho Ríma. Vtipné, akými rôznymi formami tento odkaz v talianskej kultúre prežíva. Keď sa vrátim domov, v podkrovnom byte mám natečené. V okolí Bologne sú povodne. Leje. Celé mesto vlhne a je cítiť plesňou. Bologna je vlastne postavená na podzemných kanáloch. Vysoká vlhkosť mi nerobí dobre, ochoriem. Ochorie aj väčšina Home Movies.

Atómovka

S Mircom cestujeme do areálu bývalej atómovej elektrárne, ktorá sa nachádza v horách na polceste medzi Bolognou a Florenciou. Na mieste sa dozvedáme, že elektráreň je tak trochu stále v prevádzke, prebieha tam medzinárodný výskum nového modelu jadrového reaktora. Takmer hodinová prednáška miestnych fyzikov o jadrovej fúzii v taliančine je pre mňa náročná. Pochopil som len, že nový typ reaktora sa musí chladiť roztavenou liatinou. Home Movies v priestoroch elektrárne organizuje premietanie pásma amatérskych a rodinných filmov s tematikou prírody. Premieta sa v obrovskej prázdnej hale, pripomína betónovú katedrálu. Téma filmov v spojení s industriálnym priestorom vytvára dokonalý kontrast. Je tam fakt plno a fakt zima. Po premietaní ideme spolu so študentstvom ekológie na pravú taliansku večeru v horskej chate pri elektrárni. Príjemný večer.

Káva

Páči sa mi, že ľudia sa ráno cestou do práce zastavujú v kaviarňach a sypú do seba espresso na stojáka ako naši štamgasti borovičku v staničnom bufete. Tých káv je naozaj veľa, kolegovia a kolegyne pijú odhadom šesť denne. Ja také množstvá nedávam. Našiel som si obľúbený podnik La Linea na Piazza Re Enzo. Dôchodca so šálom a športovými novinami je tam už štamgastom. Ráno si tu dávam kávu s mliekom na rôzne spôsoby a raz za čas aj večerný pohár piva alebo vína s čipsami. 

Inedits, 22. – 24. október.

Stretnutie a konferencia členstva Inedits sa bude konať pod taktovkou Home Movies už o pár dní. Zapoja ma do príprav.

Európska asociácia Inedits: Amateur Films / Memory of Europe vznikla ako výsledok snahy o zjednotenie skôr solitérnych individuálnych aktivít v oblasti umenia, archívnictva a výskumu zameraných na zanedbávanú oblasť rodinných a amatérskych filmov. Úsilie asociácie smeruje k podpore výskumu, zachovania a archivácie rôznych druhov úzkych filmových formátov (v súčasnosti aj analógového videa) a k ich následnému zhodnocovaniu, umeleckému spracovaniu a distribúcii. V Inedits sú zastúpené skôr regionálne archívy (najpočetnejšie z nich sú francúzske), menej štátne inštitúcie, a preto zostáva tak trochu mimo priameho medzinárodného vplyvu FIAF (Medzinárodná federácia filmových archívov). A to aj napriek tomu, že na kongrese FIAF, ktorý sa konal v roku 1997 v kolumbijskom prístavnom meste Cartagena, sa časť programu venovala dovtedy zanedbávanej oblasti amatérskych filmových záznamov, nutnosti ich záchrany a zhodnocovania ako významného prameňa pri skúmaní dejín. Stretnutia Inedits sa konajú každý rok a organizuje ho vždy iný európsky archív.

Príprava Inedits

Robím všetko, čo treba. Nosím stoly a lavice určené na sedenie počas spoločných obedov. Pri prenášaní ma lavica tresne po hlave, ale bez viditeľných následkov, zázračne tam nemám ani modrinu. Zatemňujem miestnosť, kde sa bude premietať 16 mm experimentálne dielo v slučke v rámci výstavy Kew. A Conversation in Green od Adelaide Cioni. Počas Inedits budem tiež nakrúcať materiál pre aftermovie. 

Členom Inedits

Po tom, ako som Mircovi spomínal náš projekt Osmičkári, sa ma opýta, či neuvažujem stať sa tiež členom Inedits. Chce tam mať viac ľudí z východnej Európy. Necítim sa dobre pri predstave byť členom čohokoľvek. Vždy mi vyhovovalo nebyť jasne zaradeným. Ale dobrosrdečnému Mircovi neviem povedať nie. Súhlasím, že si pripravím pár slov, poviem o svojej práci pred publikom a stanem sa členom. Síce mi to spôsobí niekoľkodňový stres, ale budiž. 

Slovenská návšteva 

Navštívi ma kamarát a kolega Pavel. Prekvapuje ma, že z mesta cíti „monochromatickú úzkosť“ pre rôzne odtiene červenej, ktorými sú natreté budovy celého mesta. A naozaj. Všimol som si to, ale neupriamoval som na to pozornosť. Pavel prišiel na párdňový výlet, ale aj preto, aby sme spoločne predstavili Osmičkárov členstvu Inedits. Trochu som ho do toho namočil. Náš výstup je vtipný. Mirco nás zaradí mimo oficiálneho programu. Rozprávam rozklepaným hlasom. S Pavlom sme dohodnutí, že po mojom prehovore pustíme trailer a potom sa slova ujme on a povie čo-to aj o súčasnej situácii v kultúre na Slovensku. Keď sa trailer skončí, Mirco to pochopí tak, že prednáška je ukončená, zaznie potlesk, takže Pavel sa už nedostane k slovu. Trochu premárnená príležitosť. Vyvažujeme to spontánnymi individuálnymi rozhovormi s účastníkmi a účastníčkami. 

Otvárací večer

Inedits otvára večerné premietanie tínedžerského amatérskeho Supermana (It’s a Bird, 1970, Super8) v priestore bývalého kostola vedľa Home Movies. Humor trochu ako zo stužkovej, ale odľahčená atmosféra sa mi páči. 

Spoločné premietanie z archívov

Charakteristickou aktivitou v rámci stretnutí Inedits je spoločné niekoľkohodinové komentované premietanie ukážok filmov z členských archívov. Témou tohto ročníka je Playing with Cinema. Myslí sa to tak, že sú to filmy nakrútené deťmi a dospievajúcimi, premietajú sa občas veľmi náhodné, občas zaujímavé zábery. Kľúčom pri výbere filmov je náznak experimentu a zároveň radosť z filmovania.

Workshopy

Počas konferencie sa konajú aj štyri workshopy. Ja sa prihlásim na dva venované ošetrovaniu úzkych filmov a digitalizácii VHS pások. Sledujem proces digitalizácie U-maticov na príklade záznamov z Benátskeho bienále. Je to technologicky zložitejšie ako digitalizovať klasický film. Kazety sa dokonca zapekajú v špeciálnych pieckach. V našich podmienkach prepisujeme kazety dosť amatérsky, je čo zlepšovať.

Péter Forgács

Sadám si na poslednú spoločnú večeru podujatia. Vedľa mňa sedí žoviálny starší pán, vraví mi, že je môj sused z Budapešti. Pochopím, že ide o Pétera Forgácsa, priekopníka kreatívnej práce s rodinným archívom v stredoeurópskom priestore. Spočiatku cítim trému, keďže ide o osobnosť, o ktorej som sa učil na škole. Myslím, že to vycítil a trochu si to užíva. Rozprávame sa o maďarskom filme, Štúdiu Bélu Balázsa a napokon skončíme pri politike. Prekvapuje ma, aký je zorientovaný v súčasnej politickej situácii na Slovensku. Odporúča odpor kreatívnou prácou. Mám rád takéto náhodné stretnutia, šťastné náhody sprevádzajú môj život. Vlastne aj to, že som sa ocitol v Home Movies práve v čase konania Inedits a Archivio Aperto bola šťastná zhoda náhod. 

Archivio Aperto, 23. – 27. október

Stretnutie Inedits plynulo prechádza do filmového festivalu Archivio Aperto (Otvorený archív), ktorý už niekoľko rokov organizuje rozšírený tím Home Movies a vychádza z ich prvotného projektu Home Movie Days. Festival je zameraný na rôzne prístupy práce s osobnými spomienkami, nielen umeleckej, ale aj kurátorskej a archívnej. V neposlednom rade je to festival venovaný filmovému dedičstvu úzkeho formátu – rodinnému, amatérskemu, experimentálnemu – a jeho opätovnému využitiu. Ako mi pripomenul Paolo Simoni, festival je v talianskom kontexte výnimočný v tom, že sa zameriava na uvažovanie, prezentáciu a vzdelávanie o verejnom používaní súkromných spomienok.

Od roku 2022 existuje v rámci Archivio Aperto medzinárodná súťaž dokumentárnych filmov, ktoré kreatívne pracujú s využitím archívov a rodinných spomienok. Festival sprevádza pestrý program stretnutí, workshopov, živých vystúpení a inštalácií na témy pamäť, „malá“ história, autobiografické rozprávanie či rodinné archívy.

Program a filmy

Počas festivalu mám voľnejší program, mám nakrútiť iba dva záznamy diskusií, a tak sa stávam skôr jeho účastníkom. 

Otvárajú ho krátke, doteraz neznáme 8 mm filmy Chantal Akerman, ktoré nakrútila vo svojich 17 rokoch v rámci prijímacích skúšok na filmovú školu. Prisadá si ku mne milá staršia Francúzka, archivárka, ktorá sa ma lámanou angličtinou pýta, či na Slovensku píšeme azbukou. Počas premietania zaspí. 

Festival má tradíciu premietania experimentálnych filmov. V uplynulých rokoch priniesol retrospektívy od Rossa McElweeho cez Gustava Deutscha až po Jonasa Mekasa, Borisa Lehmana, Davida Perlova, Mayu Deren, či Pétera Forgácsa. Vidím filmy Stana Brakhagea a Carolee Schneemann zo 16 mm kotúčov. Počas explicitných pôrodných scén príde jednej diváčke zle, berú ju na pohotovosť. 

Zaujmú ma viaceré filmy medzinárodnej súťaže. Napíšem aspoň o troch.

Celovečerný dokumentárny film Alpe-Adria Underground! (Ali je bilo kaj avantgardnega?, r. Matevž Jerman, Jurij Meden) vznikol ako vedľajší produkt projektu Slovinského filmového archívu. V rokoch 2013 – 2023 sa tu systematicky digitalizovali filmy slovinského filmového experimentálneho hnutia nakrútené na úzky materiál. Pomerne klasicky, ale remeselne zručne nakrútený film (hovoriace hlavy striedajú ukážky filmov) ma zaujal skôr obsahom. Netušil som, že v Slovinsku existuje fenomén takého kvalitného experimentálneho filmu. V rámci československého kontextu tu nájdeme aj film odohrávajúci sa v Prahe počas pohnutých dní po upálení Jana Palacha alebo dokument o menšinách vo Vojvodine zachytávajúci aj tú slovenskú. Slovami režiséra Matevža Jermana: „Počas výskumu a digitalizácie sme občas narazili na filmové skvosty, o ktorých sme predtým vedeli veľmi málo. Znova a znova sa ukázalo, že u nás existuje paralelná, no prakticky neznáma filmová história, ktorá sa vďaka novým technológiám postupne opäť zviditeľňuje.“

V pamäti mi utkvel aj dokumentárny film Slová, ktoré kedysi vyslovili (Les mots qu’elles eurent un jour) francúzskeho režiséra Raphaëla Pillosia. V roku 1962 nakrútil kameraman Yann Le Masson výpovede alžírskych ľavicových bojovníčok po ich prepustení z väzenia. Zvuková stopa filmového materiálu sa nezachovala. O viac ako 50 rokov neskôr chce Pillosio týmto ženám prinavrátiť hlas a zistiť, aké slová nám adresovali. Skúma ich životné osudy, niektoré vyhľadá, použije dokonca metódu čítania z pier. Výsledok rekonštrukcie je nedokonalý podobne ako pri ľudskej pamäti. Dôležité je, že príbeh týchto žien neupadol do zabudnutia.

Najviac ma zaujme severomacedónsko-bosniansky dokumentárny film Keď rozum mlčal (Šutnja razuma) režisérky Kumjany Novakovej. Film je postavený na forenznom surovom materiáli nakrútenom na VHS, fotografiách a zvukových svedectvách žien, obetí sexuálneho násilia. Nezúčastnená amatérska súdna kamera skúma miesta, kde sa dialo systematizované sexuálne otroctvo počas bosniansko-srbského konfliktu v 90. rokoch. Penzióny, školy, byty. Počujeme voiceover vypovedajúcich obetí zo súdnych procesov. Chladné, čisté kino občas prerušené textom alebo nedokonalosťou VHS obrazu. Film má bližšie k videoartu, nepochybne vďaka výtvarnému backgroundu režisérky. Nevidíme jediný obraz explicitného násilia, a predsa z kina odchádzame zdrvení. Najťažšia na tom celom je skutočnosť, že k rovnakým zverstvám prichádza počas vojnových konfliktov práve teraz na celom svete vrátane okupovaných území Ukrajiny. 

Párty

Archivio Aperto sa skončil. Ocitol som sa na párty spolu s mladým tímom festivalu do štvrtej rána. Popíjam gintonic. Nepamätám si, kedy naposledy som bol tak dlho vonku. Ich posledný drink znamená, že sa zastavujeme v nonstop pakistanskom fast foode, kde predávajú lacnú pizzu a kebab. Cestou som stupil do psieho hovna. Značí to šťastie? Na druhý deň mi píše Poľka, s ktorou som počas párty prehodil pár viet. Číslo som jej nedával, musela ho nejako vypátrať. Ale mne sa už nič nechce riešiť, o dva dni odchádzam. Zlepší mi to však na celý deň náladu. 

30. október

Posledný deň v Home Movies. Digitalizujem posledné kotúče, ale prácu nedokončím. Otvárame borovičku, ktorú som osadenstvu priniesol ako slovenský suvenír. Pripomína im gin a zdá sa, že im chutí. Lúčime sa, ale niečo mi hovorí, že to nebude navždy. Mávam občas také pocity a často sa mi to vyplní.

31. október

Posledný deň v Bologni. Od Mirca som si vypýtal voľno. Konečne mám čas na výstavy, ktoré som si doteraz nestihol pozrieť – Ai Weiwei a Martin Parr tu majú veľkú retrospektívu. Najmä Ai Weiwei ma zaujme – rozbiť nejakú tú tradičnú vázu je pre tento svet prospešné. Cestou do môjho geta sa zapletiem do veľkej odborárskej demonštrácie. Protestujú ľudia zo školstva, verejnej správy a kultúry. Fotím na svoj lacný analógový fotoaparát. Ako študentské mesto má Bologna dlhú ľavicovú a komunistickú tradíciu. V meste sa dajú nájsť aj názvy ulíc ako Leninova či Stalinova. V súčasnosti ide o ľavičiarstvo, ktoré kladie dôraz na dobré pracovné podmienky, ľudské práva, ochranu menšín a životného prostredia či boj proti svojvôli developerov. 

Večer posledná prechádzka a večera v mexickej reštaurácii, po ktorej som pokukoval, vždy keď som ráno kráčal do práce. V uliciach sa oslavuje Halloween. Rodičia chodia po meste so svojimi deťmi v kostýmoch. Obsluha je tiež oblečená v strašidelných kostýmoch a deťom rozdáva cukríky. Mesto žije až do rána, zaspávam so štupľami v ušiach.

Návrat

Späť cestujem opäť autobusom. Cestu mi znepríjemňujú dvaja hluční šoféri, takí huliakovci v dôchodkovom veku. Bohužiaľ im rozumiem, keďže pochádzajú od Krupiny. Na cestujúcich sú odporní a hovoria s nimi po slovensky, nonstop kecajú – o rybačke, robote, rozvíjajú konšpiračné teórie. Občas mám obavy, či to došoférujú. V Udine si ku mne prisadá Rakúšanka, chce sa rozprávať. Pôsobila v diplomacii, niekoľko rokov žila v USA, osobne sa stretla s Reaganom, cestovala okolo sveta. Táto pani, ktorá má po osemdesiatke, je silne ekologicky a nematerialisticky založená, obáva sa, že voľby vyhrá Trump, ale zároveň by migrantov poslala z Rakúska do ich domovských krajín. Nikto nie je dokonalý. Dala mi dobrý tip na rakúsky online bazár. 

V Bratislave je oveľa lepší vzduch ako v Bologni. Oceňujem aj menej vlhké a chladnejšie počasie. Ulice sú širšie a nie až také zaplnené dopravou. Vlastne to tu vyzerá lepšie, ako som to vnímal predtým. 

2. november

Doma som sa postavil na váhu, pribral som asi kilo. Poteší ma to, moja najväčšia trauma z detstva a dospievania je, že som býval označovaný za chudého, a tak mám neustále pocit, že musím pribrať. Inak, priberám, len keď sa veľa hýbem. To je taká moja zvláštnosť. 

Zapaľujem dve sviečky na cintoríne v Starom meste. Jednu za rodinu z maminej a druhú z otcovej strany. Lampy na cintoríne sú vypnuté, mĺkvy hlúčik okolo sochy Krista osvetleného sviečkami na tento výjav mlčky hľadí. Veľmi príjemná, pokojná atmosféra. Tento sviatok mám rád už od detstva.

Začiatok novembra

Sťahujem sa do novej kancelárie, kde budem sedieť sám. Fyzická práca mi robí dobre, ale zároveň je to zvláštny, nový pocit. Cítim sa trochu outsidersky. Nechce sa mi rozprávať o zážitkoch z Talianska kolegom a kolegyniam, za ten čas, čo som bol preč, sa vraj situácia „upokojila“. Zmierovanie sa s novým statusom quo. Nespokojní a nespokojné podali výpovede, prišli noví, ešte nezorientovaní ľudia. Poloprázdna zanedbaná budova pôsobí depresívne. Poznatky, ktoré som nadobudol v Bologni, nemám kde aplikovať. Chce sa mi spať. Tieto týždne v podstate aj naozaj prespím. Prispieva k tomu únava z cesty a pochmúrne jesenné počasie. Postihla ma nehybnosť, nejako takto to opisujú autori so skúsenosťou z normalizácie. Aj napriek týmto úvahám zároveň vymýšľam, snívam a rozprávam sa so známymi, ako a v akej podobe by sa dal uskutočniť koncept Home Movies aj na Slovensku.

Stretávam sa s Terezou a Kristínou z Pontónu, popíjame gintonic, obďaleč sedí Romana Tabaková. Bratislava je v tomto čarovná. Prejdeš sa po ulici, stretneš tváre z obrazoviek a môže sa ti dokonca stať, že s ideologickým oponentom sa ocitneš pri jednom stole.

Polovica novembra

Nedarí sa mi písať reportáž pre Pontón. Už dlho som nepísal nijaký ucelený text. Čo keby som oživil svoje spomienky a zopár zápiskov? Forma podobná denníku bude osobnejšia, môžem byť uvoľnenejší ako v bežnom publicistickom texte. Denník som si síce nikdy nepísal, ale pokúsim sa zážitky zrekonštruovať zo spomienok. Privátne spomienky na privátny archív.

Praha

Potrebujem vypadnúť z Bratislavy. V Prahe sa stretávam s kolegom z NFA, zisťujem čo je nové. Zastavím sa aj vo filmovom múzeu NaFiIM v Prahe. Je vynikajúce. Večer vernisáž kamarátok – slovenských fotografiek, v Slovenskom inštitúte. Víno, debaty s autorkami a maliarom Janom Vasilkom pri stole. Spomína, ako ho zavreli do cely predbežného zadržania a mal súd za posprejovanie výkladu ministerstva kultúry. Vasilko sa sťahuje do Prahy. Ráno cestujem s fotografkami na Slovensko.

26. november

Niekto mi v práci strhol z dverí kancelárie plagát Kultúrneho štrajku. Úradnícky poskladaný do dokonalého obdĺžnika som ho našiel v koši v kuchynke bývalej Kunsthalle na našej chodbe. Tá úhľadnosť, s akou bol plagát zložený, ma zaujme. Značí, že ten človek to nerobil v afekte? Zaujímalo by ma, ako to prebehlo. V každom prípade, pokrčený plagát som si nalepil na dvere znova.

1. december

Začal som si písať ozajstný denník.

Jazyková redakcia: Alexandra Strelková.

Obrázky:

[1, 4, 8, 11]  8mm, Bologna (Peter Zákuťanský)
[2] Mirco Santi (Archív Milana Tskayeva)
[3, 5, 6, 7, 9, 10, 12] Peter Zákuťanský