Psychodeflácia Benátskeho bienále
Každé dva roky sa významná časť medzinárodného umeleckého sveta zíde v Benátkach pri príležitosti bienále umenia, najstaršej udalosti tohto typu. Od svojho založenia bolo Benátske bienále veľkoformátovou prehliadkou súčasného umenia, no zároveň odjakživa predstavovalo aj krehký diplomatický priestor, inherentne pretkaný rôznymi politickými a mocenskými dynamikami. Problematickosť formátu národných pavilónov a celej štruktúry tohto bienále je faktom, s ktorým sa umelectvo a kurátorstvo jednotlivých pavilónov viac či menej zámerne vyrovnáva a artikuluje ho. Zo silnejúcich dlhoročných diskusií o reprezentácii a dekoloniálnom úsilí je viac ako jasné, že aktuálny model je nezlučiteľný so smerovaním súčasného umenia. Napriek všetkým politickým nánosom a vysokej miere problematickosti je Benátske bienále stále najnavštevovanejším a zdá sa, že umelecký svet sa nevie rozlúčiť s jemu pripisovanou prestížou.
Inak to nie je ani pri aktuálnom, 61. ročníku, ktorý je však za posledné roky jeden z najambivalentnejších, a najrozporuplnejších a poznačili ho viaceré zložité situácie či straty – smrť kurátorky Koyo Kouoh v máji minulého roka; smrť Henrike Naumann, umelkyne, ktorá spolu so Sung Tieu reprezentuje Nemecko, vo februári tohto roka; návrat ruskej reprezentácie (prvý raz od roku 2022); nulová reflexia izraelskej agresie voči Palestíne zo strany organizácie bienále a na to nadväzujúce rôzne protestné akcie a gestá.
Už samotné otvorenie podujatia ovplyvnili viaceré takéto gestá na rôznej úrovni, ktoré sa týkali predovšetkým ruskej a izraelskej agresie. Najprv, v marci tohto roku, ministerky a ministri kultúry 22 krajín adresovali protestný list vedeniu bienále a talianskemu ministrovi kultúry, ktorým vyjadrili svoj nesúhlas s ruskou participáciou. Následne v apríli porota udeľujúca ocenenie Zlatý lev, ktorú do tejto roly nominovala Koyo Kouoh, oznámila, že sa „zdrží hodnotenia krajín, ktorých predstavitelia sú v súčasnosti Medzinárodným trestným súdom obvinení zo zločinov proti ľudskosti“,[1] narážajúc tak na Vladimira Putina, Benjamina Netanyahua a participáciu Ruska a Izraela. O niekoľko dní nato, citujúc svoje pôvodné stanovisko, porota odstúpila. Ako reakciu na odstúpenie poroty vedenie bienále v rovnaký deň predstavilo „Návštevníckeho leva“, ktorým si „umylo ruky“ nad potrebou zaujať jasný postoj a Rusko aj Izrael sa tak dostali naspäť do hry. Toto gesto neostalo nepovšimnuté a participujúce umelecké osobnosti hromadne požadovali (a ešte stále požadujú), aby do tohto hlasovania neboli zaradené, pričom hrozia právnymi krokmi voči vedeniu bienále za nerešpektovanie tohto rozhodnutia. Okrem toho otvorenie bienále sprevádzali aj protestné akcie na podporu Palestíny – desiatky pavilónov ostali v posledný deň vernisážového týždňa zatvorené a v rovnaký deň prebehol aj protest, kde došlo k násilnej zrážke protestujúcich s políciou. Aj tento rok je teda bienále miestom konfrontácie falošnej neutrality inštitúcie a urgencie súčasného sveta, na ktorú umelectvo reaguje a vyžaduje prevzatie zodpovednosti.
Do tohto zložitého kontextu potom vstupujú ďalšie „mikrokontexty“ a kurátorské či autorské stratégie. Popritom, trochu ironicky, oslavuje česko-slovenský pavilón svoju storočnicu spoločnou výstavou. Výstava The Silence of the Mole v kurátorskej koncepcii Petra Sita prezentujúca tvorbu Jakuba Jansu a dua Selmeci Kocka Jusko až s mrazivou presnosťou tematizuje tento stav ambivalencie a protichodných prúdov ako na globálnej, tak na lokálnej úrovni. Inštalácia nás pozýva participovať na kríze, dileme a morálno-intelektuálnej paralýze. Nepredostiera žiadne konkrétne riešenie, ani nenasvecuje možnú cestu von z tohto globálneho chaosu, práve naopak, vytvára podmienky na utiahnutie sa, introspekciu a topenie sa v mori kríz.
Vo svojom texte Resign Franco „Bifo“ Berardi píše o „psychodeflácii“, ktorú definuje ako stav, keď sa „psychická energia vysáva zo sociálneho tela, predstavivosť sa spomaľuje a kolektívne telo sa ochromuje“.[2] Práve psychodeflácia sa tu stáva kľúčovým pojmom opisujúcim okolnosti sveta, ktoré Český a Slovenský pavilón reflektuje.
Naratívnym kľúčom k čítaniu spoločnej prezentácie Jakuba Jansu a dvojice Selmeci Kocka Juska je Jansov film, ktorý vytvoril v spolupráci s Tomášom Kotasom (kamera), Karolínou Juříkovou (kostýmy), Oliverom Torrom (zvukový dizajn) a Danielou Voráčkovou v hlavnej role krtka. Jansa vo filme pracuje so surrealistickým, vizuálne rozpoznateľným jazykom a do centra príbehu stavia postavu krtka, ktorá je voľne odvodená od ikonickej rozprávkovej postavičky Zdeňka Millera a symbolicky odkazuje na zdieľanú nostalgiu medzi Českom a Slovenskom. Pán M., familiárny tvor, kedysi symbol voľnosti a hravej kreativity, sa vo filme stáva „vyprázdnenou schránkou“. Pán M. je niekto, kto sa prispôsobil ťaživým okolnostiam sveta, poddal sa inštitucionálnemu náporu a rezignoval na vlastný názor. Niekto, kto nikoho neohrozuje, s nikým neprichádza do konfliktu. Perfektný reprezentant krajín, ktorých demokratické mechanizmy a kultúrne inštitúcie postupne miznú pred našimi očami. „Vybrali si ma ako prvého, nie som nebezpečný, som malý. Všetci ma poznajú, všetkých očarím.“ zaznieva krtkov hlas vo filme.[3] Pán M. sa nešikovne pohybuje niekde na hranici utiahnutia – v podzemných chodbách a v kolektívnych priestoroch umeleckej scény. Krtko so sebou nosí tiene, ťažobu byrokracie a inštitucionálnych rozhodnutí a okrem toho aj redukované hudobné nástroje odkazujúce na ozembuch, diela Selmeci Kocka Juska. Hlasy vo filme mu hovoria, aby bojoval, no je viac ako jasné, že toho nie je schopný a jeho zlyhávajúce, nefungujúce nástroje tento fakt iba bolestivo podčiarkujú.
Inštalačne architektúra nadväzuje na noru a tmavé chodby krtkovho brloha ústia do prezentácie filmu, za ktorou nachádzame objekty dua Selmeci Kocka Juska. Napriek výraznému inštalačnému oddeleniu fungujú umelecké príspevky oboch strán v symbióze. Minimalistické objekty svoju estetiku odvodzujú od folklóru a hudobných nástrojov, ktoré svojím príznačným, konzistentným rukopisom prevádzajú do hypnoticky čistej umeleckej podoby a svojím spôsobom „umožňujú“ film Jakuba Jansu. Dávajú krtkovi hlas alebo skôr možnosť hlasu a nápravy, ktorú nevie využiť. V tomto zmysle môžeme ich objekty chápať ako fyzickú manifestáciu nástrojov boja proti psychodeflácii, ktoré však tento potenciál v konformných rukách Pána M. nedokážu naplniť a ostávajú tiché. Film Jakuba Jansu a postava krtka zas tieto nástroje napĺňajú významom a silnou emočnou hodnotou, tichým zúfalstvom a vyčerpaním.
The Silence of the Mole je komplexnou vrstevnatou inštaláciou, ktorá otvára nekonečné množstvo otázok mieriacich na dianie doma i vo svete. Núti nás pýtať sa na to, kedy a za akých okolností môže byť ticho prejavom odporu a aktom naberania síl pred aktívnym protestom a kedy je ticho úplným zlyhaním a prejavom bezodného vyčerpania. Má vôbec ticho niesť so sebou potrebu či povinnosť následnej akcie a zotavenia sa? Zotavíme sa vôbec niekedy kolektívne z tohto spoločenského rozkladu? Nevedie potreba okamžitej akcie k falošnej predstave o schopnosti konať a ovplyvňovať dianie?
Samotná kurátorská koncepcia Koyo Kouoh, ktorú pre benátske bienále vytvorila, odmieta monumentalitu a orchestrálnu bombastickosť a namiesto toho nás pozýva naladiť sa na nižšie frekvencie, ponoriť sa do intimity, melanchólie, počúvať a sústrediť sa na liečenie seba samých a svojich komunít v tichosti. Benátske bienále poníma ako „[p]ozvanie stretnúť sa s týmito [jej] slovami v bezprostredných meteorologických, atmosférických a karmických podmienkach, v ktorých vás zastihujú. Preradiť na pomalší stupeň a naladiť sa na molové tóniny. Pretože hoci sa hudba často stráca v úzkostlivej kakofónii súčasného chaosu zúriaceho svetom, aj tak znie ďalej. Piesne tých, ktorí tvoria krásu napriek tragédii, melódie utečencov a utečenkýň vymaňujúcich sa z trosiek, harmónie tých, ktorí sceľujú rany a obnovujú svety.“[4]
Odpovede na spomínané otázky som v pavilóne nenašla. Nedospela som k definitívnym stanoviskám a namiesto toho som sa okúpala v rezignovanom tichu a temnote krtkovej nory. Zároveň, vyžadovať odpovede na tieto otázky či akciu od inštitúcie, akou je Benátske bienále, by bolo prinajmenšom naivné. Ako píše Antonia Majaca vo svojej eseji: „Táto inštitúcia s pozoruhodnou dôslednosťou performuje vlastnú nevinnosť. Nemôže vylučovať, nemôže súdiť; môže iba zahrnúť, viesť dialóg a ostať otvorená.“[5] A je zrejmé, že performovaná nevinnosť Benátskeho bienále už všetkých unavuje.
Jazyková redakcia: Alexandra Strelková
Prispejte na pomalé filmové písanie cez darujme.sk alebo vašimi 2 %. Ďakujeme!
Poznámky:
[1] Preklad autorky: „Consequently, this jury will refrain from considering those countries whose leaders are currently charged with crimes against humanity by the International Criminal Court.“
[2] Preklad autorky: „Psychological energy is sapped from the social body, imagination slows, and the collective body is paralyzed.“
[3] Preklad autorky: „They chose me first, I’m safe, I’m small. Everyone knows me, I charm them all.“
[4] Preklad autorky: „This is an invitation to encounter these words in the immediate physical, meteorological, ambient, and karmic conditions in which they meet you. To shift to a slower gear and tune in to the frequencies of the minor keys. Because, though often lost in the anxious cacophony of the present chaos raging through the world, the music continues. The songs of those producing beauty in spite of tragedy, the tunes of the fugitives recovering from the ruins, the harmonies of those repairing wounds and worlds.“
[5] Preklad autorky: „…the institution performs its own innocence with remarkable consistency. It cannot exclude, it cannot judge; it can only include, dialogue, remain open.“
Obrázky:
Národní galerie Praha, autor: Jan Kolský
Každé dva roky sa významná časť medzinárodného umeleckého sveta zíde v Benátkach pri príležitosti bienále umenia, najstaršej udalosti tohto typu. Od svojho založenia bolo Benátske bienále veľkoformátovou prehliadkou súčasného umenia, no zároveň odjakživa predstavovalo aj krehký diplomatický priestor, inherentne pretkaný rôznymi politickými a mocenskými dynamikami. Problematickosť formátu národných pavilónov a celej štruktúry tohto bienále je faktom, s ktorým sa umelectvo a kurátorstvo jednotlivých pavilónov viac či menej zámerne vyrovnáva a artikuluje ho. Zo silnejúcich dlhoročných diskusií o reprezentácii a dekoloniálnom úsilí je viac ako jasné, že aktuálny model je nezlučiteľný so smerovaním súčasného umenia. Napriek všetkým politickým nánosom a vysokej miere problematickosti je Benátske bienále stále najnavštevovanejším a zdá sa, že umelecký svet sa nevie rozlúčiť s jemu pripisovanou prestížou.
Inak to nie je ani pri aktuálnom, 61. ročníku, ktorý je však za posledné roky jeden z najambivalentnejších, a najrozporuplnejších a poznačili ho viaceré zložité situácie či straty – smrť kurátorky Koyo Kouoh v máji minulého roka; smrť Henrike Naumann, umelkyne, ktorá spolu so Sung Tieu reprezentuje Nemecko, vo februári tohto roka; návrat ruskej reprezentácie (prvý raz od roku 2022); nulová reflexia izraelskej agresie voči Palestíne zo strany organizácie bienále a na to nadväzujúce rôzne protestné akcie a gestá.
Už samotné otvorenie podujatia ovplyvnili viaceré takéto gestá na rôznej úrovni, ktoré sa týkali predovšetkým ruskej a izraelskej agresie. Najprv, v marci tohto roku, ministerky a ministri kultúry 22 krajín adresovali protestný list vedeniu bienále a talianskemu ministrovi kultúry, ktorým vyjadrili svoj nesúhlas s ruskou participáciou. Následne v apríli porota udeľujúca ocenenie Zlatý lev, ktorú do tejto roly nominovala Koyo Kouoh, oznámila, že sa „zdrží hodnotenia krajín, ktorých predstavitelia sú v súčasnosti Medzinárodným trestným súdom obvinení zo zločinov proti ľudskosti“,[1] narážajúc tak na Vladimira Putina, Benjamina Netanyahua a participáciu Ruska a Izraela. O niekoľko dní nato, citujúc svoje pôvodné stanovisko, porota odstúpila. Ako reakciu na odstúpenie poroty vedenie bienále v rovnaký deň predstavilo „Návštevníckeho leva“, ktorým si „umylo ruky“ nad potrebou zaujať jasný postoj a Rusko aj Izrael sa tak dostali naspäť do hry. Toto gesto neostalo nepovšimnuté a participujúce umelecké osobnosti hromadne požadovali (a ešte stále požadujú), aby do tohto hlasovania neboli zaradené, pričom hrozia právnymi krokmi voči vedeniu bienále za nerešpektovanie tohto rozhodnutia. Okrem toho otvorenie bienále sprevádzali aj protestné akcie na podporu Palestíny – desiatky pavilónov ostali v posledný deň vernisážového týždňa zatvorené a v rovnaký deň prebehol aj protest, kde došlo k násilnej zrážke protestujúcich s políciou. Aj tento rok je teda bienále miestom konfrontácie falošnej neutrality inštitúcie a urgencie súčasného sveta, na ktorú umelectvo reaguje a vyžaduje prevzatie zodpovednosti.
Do tohto zložitého kontextu potom vstupujú ďalšie „mikrokontexty“ a kurátorské či autorské stratégie. Popritom, trochu ironicky, oslavuje česko-slovenský pavilón svoju storočnicu spoločnou výstavou. Výstava The Silence of the Mole v kurátorskej koncepcii Petra Sita prezentujúca tvorbu Jakuba Jansu a dua Selmeci Kocka Jusko až s mrazivou presnosťou tematizuje tento stav ambivalencie a protichodných prúdov ako na globálnej, tak na lokálnej úrovni. Inštalácia nás pozýva participovať na kríze, dileme a morálno-intelektuálnej paralýze. Nepredostiera žiadne konkrétne riešenie, ani nenasvecuje možnú cestu von z tohto globálneho chaosu, práve naopak, vytvára podmienky na utiahnutie sa, introspekciu a topenie sa v mori kríz.
