Film Undone alebo latentná kinematografia
Knihu Film Undone som si objednala impulzívne bez dôkladného skúmania anotácie. Zaujal ma samotný názov. Znie totiž ako refrén mojej kariéry. Mám pozadie vo filmovej scenáristike, do ktorej však úplne nezapadám. Počúvala som to v škole, počúvam to roky v realite. Píšem introspektívne, zároveň do textov prenášam formálne návrhy a riešenia, no nie som režisérka. Píšem, čo si predstavujem, napriek tomu, že to nikdy neuvidím. Ak film vznikne, stáva sa niečím iným. Ak film nevznikne, roky práce sú zastavené. V oboch prípadoch ide o film, ktorý nevidieť. Je priesvitný a iba v mojej hlave.
Kým kniha cestovala z Berlína, predstavovala som si zaseknuté diela, ktorým nebolo dopriate oficiálne vzniknúť. Sú ako duchovia nepresne zaradení a zapadnutí v archívoch v textovej alebo neúplnej materiálnej podobe. Pohybujú sa kdesi medzi rešeršou, písaním a výrobou. Možno sú to filmy bez peňazí a ich nedostatok je dôvod, prečo sa film nenakrútili. Ak sa zdá, že film neosloví široké publikum a kľúčové filmové festivaly, nemá prečo vzniknúť. Prístup k finančným zdrojom je úzko spätý aj s triednym postavením, rodom, rasou. Medzi týmito latentnými audiovizuálnymi dielami môžu byť filmy, ktorých práva sú stratené, zamknuté, či zamrznuté kdesi uprostred a bez konca. Ďalej filmy, ktoré nemohli vzniknúť pre politické reštrikcie a cenzúru alebo napríklad tie, čo ležia roky v šuplíkoch, pretože sa autorstvo rozhodlo, že prostredie filmového priemyslu mu nevyhovuje a nevládze dielo dokončiť. Zároveň určite existuje talentované autorstvo bez mena, ktorého filmy majú štyri pozretia na YouTube. Je film filmom, len ak má distribútora a videlo ho diváctvo? Začala ma fascinovať predstava filmov, ktoré oficiálne neexistujú. Je to nehybný stav, o ktorom môžem fantazírovať a necítiť sa pritom ako autorka nefilmov sama.
꩜
Predstavujem si, ako v plnej kinosále čítam scenár. Publikum si musí film vymýšľať. Na konci sa všetkým páči.
꩜
Kniha prišla. Má veľký font a veľa obrázkov, cestou do práce prečítam štvrtinu. V práci ju dám všetkým ohmatať. Dobre sa drží v rukách, pretože obal je z textilného papiera. Pri otvorení sa vlní a ľahko sa prispôsobuje rukám. Kolektívne ohmatávanie dopadlo nerozhodne – niekoho väzba iritovala, niekoho tešila.
Kniha Film Undone. Elements of Latent Cinema vyšla vo vydavateľstve Archive Books v júni minulého roka. Ide o výstup zo série seminárov, ktorý zostavil kurátor Philip Widmann. Ľudia z prostredia filmového výskumu, archivovania, ako aj filmové a interdisciplinárne autorstvo prinášajú svoje úvahy latentnej kinematografie, nedokončených filmov, nezverejnených filmov či nezrealizovaných nápadov v nefilmovom stave. Ich nesúrodá podoba narúša predstavy o médiách kinematografie. Verejné prednášky, z ktorých je zbierka spätne zložená, sa odohrali v Berlíne na úvodnom ročníku seminára Film Undone od 20. do 23. júla 2023.
Text ako film
V Belehrade pôsobiaci umelec a kurátor Greg de Cuir Jr v texte A Poem is Printed on his Head (Báseň je vytlačená na jeho hlave) spracúva kinematografickú poéziu filmového kritika Boška Tokina a scenár k neexistujúcemu filmu spisovateľa Monny de Boullyho. Obaja avantgardní autori boli aktívni v medzivojnovom Srbsku. Boško Tokin v Kinematografske pesme (Kinematografické básne, 1924) spolu s de Boullyho dielom Doktor Hypnison ili tehnika zivota (Doktor Hypnison alebo technika života, 1923) texty konceptualizovali tak, aby sa ich poézia a scenár pri čítaní/pozeraní premietali priamo do oka. Sú to diela inšpirované zrodom kinematografie. Hoci mali silne evokovať obraz, sú imaginatívnym priestorom a hrou pre čitateľstvo bez nároku na tradičný vznik filmu. Nachádzajú sa na akejsi periférii toho, čím je nefilm.
Tom Holert a Volker Pantenburg v prednáške Examining the Understanding of Film (Skúmanie filmového porozumenia) rozoberajú dielo AUVICO Hartmuta Bitomského a Haruna Farockiho. AUVICO (skratka pre „audiovizuálne kódy“) bol ambiciózny projekt, ktorého cieľom bolo vytvoriť viacdielny didaktický seriál na výučbu filmového jazyka. Napriek počiatočnej podpore viacerých regionálnych západonemeckých verejnoprávnych televízií sa projekt nakoniec nepodarilo realizovať. AUVICO poskytuje textové a paratextové teoretické zázemie neexistujúceho filmu a autori naň nadviazali samostatnými publikáciami, ktoré vyšli medzi rokmi 1969 a 1971.
Dve umelkyne nadväzujú na tvorbu svojich rodičov, ktorých nediela si osvojujú a pokračujú v ich latentnom oživovaní. Desvanecimiento Prolongado – Película Implausible #1 – El Primer Evento (Dlhé zanikanie – Nepravdepodobné filmy – Primárna udalosť) je séria nevzniknutých filmov kolumbijského režiséra Etéra Aranea, ktoré spracúva jeho dcéra Dulce Aranea a tvorí fiktívnu interdisciplinárnu adaptáciu nezrealizovaného filmu. Mala by mať podobu fosforového plátna, na ktorom sa premieta miestnosť, bežná čakáreň. Po zhasnutí svetla v kinosále pozorujeme obrysy predchádzajúceho obrazu. Následne sa číta text o nezrealizovanom filme, zatiaľ čo odtlačky filmu pomaly zanikajú. Je to nezrealizované dielo nezrealizovaného diela v textovom útvare. Experimentálna filmárka Carmen Amengual našla po smrti svojej matky krabicu plnú listov a iných dokumentov, ktorú nazýva alžírskym archívom. Na čiernobiely 8 mm materiál zaznamenáva štvorminútový film, v ktorom sa zaoberá matkinou osobnou históriou a jej politickými aktivitami. Po mnohých rokoch sa autorka vracia k filmovému materiálu a zamýšľa sa nad tým, prečo sa jej ho nepodarilo dokončiť. Materiál neúplného filmu je záznam slov z listov a textov jej matky počas života v Alžírsku.
Či ide o srbskú medzivojnovú avantgardnú tvorbu, didaktický experiment, alebo revíziu rodinných a politických archívov, texty zdôrazňujú procesualitu a spochyňujú hranice medzi filmom a jeho neexistenciou. Napriek absencii sa obraz projektuje v procese skúmania nediel v nás. Pozerám nefilmy, aj keď ich nevidím.
Politický nefilm a kolektívne zabúdanie
Väčšina diel uvedených v publikácii (ne)vznikla pre politické okolnosti alebo zmizla pre otázne praktiky archívnych postupov. Archívne inštitúcie diela nesprávne zaradili alebo odmietli kategorizovať v kontexte politického režimu, čo viedlo k ich strate. Výskumníčky a výskumníci nachádzajú filmy a ich neúplné či poškodené kópie v archívoch krajín, odkiaľ tieto filmy nepochádzajú, ale kde sa napríklad zúčastnili na filmovom festivale alebo boli v súkromnom vlastníctve. Zároveň mnohé cenzurované diela skúmajú a rekonštruujú prostredníctvom textov a scenárov, vďaka ktorým sa približujú k ich pôvodnému tvaru. Rekonštrukcia stratených filmov nie je len o uchovávaní umeleckých diel, ale aj o odhaľovaní potlačených naratívov a ideologických zásahov, ktoré formujú filmové dejiny a kolektívnu pamäť.
V roku 1962 začal Bachtiar Siagian pracovať na koncepte filmu s názvom Karmapala. Mal to byť jeho najambicióznejší projekt. Siagian bol v 50. a 60. rokoch popredným ľavicovým a revolučným filmárom, nakrútil trinásť filmov, ale po účasti na vládnom prevrate v roku 1965 ho uväznili a film zostal nedokončený. Po jeho smrti sa námet znovuzrodil ako televízny seriál, a hoci nesie rovnaký názov, má ďaleko od jeho revolučných plánov. Towards Karmapala: Six Imagined Scenes (K filmu Karmapala: šesť imaginárnych scén) je špekulatívnym výskumom Siagianovho nenatočeného filmu v podobe korešpondencie medzi Georgeom Clarkom a Bungou Siagian, dcérou Bachtiara Siagiana. Jeho ďalší nefilm spracúvajú Akbar Yumni, Lisabona Rahman a Dhianita Kusuma Pertiwi v prednáške Watching Daerah Hilang – Performing Memory as an In-Between Strategy (Sledovanie Daerah Hilang – Performatívna pamäť ako medzistratégia). Film Daerah Hilang (Stratené územie,1956) sa síce nakrútil, jeho existencii však zabránila indonézska cenzúra. Všetky Siagianove filmy boli po jeho uväznení zdanlivo zničené. Jeho dcére Bunge Siagian sa však zatiaľ podarilo dostať k dielam Violetta (1962) a Turang (1958). Akbar Yumni obnovuje dielo Daerah Hilang prostredníctvom recenzií a fotogramov publikovaných v magazínoch či vďaka spomienkám hercov a herečiek. Išlo o príbeh muža, ktorý bol prepustený z väzenia, no napriek čerstvo oslobodenej a nezávislej Indonézii naďalej zápasí so svojím neľahkým životom.
Dokumentárne filmy Tazeh nafasha (Čerstvý dych, Kianoush Ayari, 1979), White Dust From Magnolia (Biely prach z magnólie, Theresa Hak Kyung Cha, 1980) a Frauen in Berlin (Ženy v Berlíne, Chetna Vora, 1981 – 1982) tiež spája osud cenzúry, politických tlakov a nepriaznivých podmienok na dokončenie a uchovanie. Iránsky režisér Kianoush Ayari odmietol vyhovieť požiadavkám televíznych producentov na odstránenie scén s ľavicovými aktivistami, čo viedlo k dlhoročnému zmrazeniu filmu, až kým ho neuviedli v roku 2023 v Berlíne ako súčasť seminára Film Undone. Theresa Hak Kyung Cha plánovala nakrútiť príbeh ženy s amnéziou, ktorá sa snaží rozpamätať na svoj život v okupovanej Kórei, no film prerušili politické nepokoje a násilná smrť autorky; v knihe sa ním zaoberá výskumníčka Katie Kirkland. Chetna Vora prišla z Indie študovať do Nemecka, no po konflikte s filmovou školou a nejasnostiach ohľadom autorských práv jej feministické dielo skonfiškovali.
Film Rocío (1980) od Fernanda Ruiza Vergaru je dokumentárnou esejou nakrútenou v Andalúzii o každoročnej púti v provincii Huelva. Režisér však zaznamenal najmä ústne svedectvá o represiách, ktoré utrpelo obyvateľstvo po vojenskom prevrate v roku 1936. V roku 1982 bol film cenzurovaný len niekoľko mesiacov po vzniku. Režiséra odsúdili na dva mesiace odňatia slobody. Dôsledky rozsudku trvajú dodnes – Fernando Ruiz Vergara už nikdy nič nenakrútil a film je v Španielsku ešte stále zakázaný.
Napísala som svojmu kamarátovi z Katalánska, ktorý sa venuje partizánskym hnutiam a má zaseknutý film medzi písaním a vývojom o filozofke Simone Weil, ktorá sa počas španielskej občianskej vojny pridala k anarchistom Durruti Column. Spoznali sme sa na ostrove Nisyros, kde sme vyvíjali scenáre. Bol to jediný námet, ktorý ma zaujal. Časom však z neho musela vzniknúť len teoretická publikácia. Opýtala som sa ho, či sa niečo zmenilo a nenápadne som prešla na film Rocío. Je populárny? Videl ho na tajných premietaniach mimo oficiálnej distribúcie? Xavier mi o ňom poslal dokumentárny film, ktorý nemá anglické titulky, a niekoľko textov o súčasnej cenzúre v Španielsku. Tvrdí, že väčšina obyvateľstva o filme určite nevie, pretože ani o tej súčasnej cenzúre nevedia veľa. Rocío videl dávno a len v cenzurovanej podobe, ktorú dostal na externom disku. Napokon som film našla na YouTube, kde mi pripadalo nepravdepodobné ho hľadať. Jednotlivé cenzurované časti sú vyznačené, odporúčam ho aj napriek nedokonalej kvalite obrazu. 
Úloha nefilmových archívov
Archívy nedokončených či opustených filmov poskytujú cenný pohľad na tvorivé procesy a historické kontexty, v ktorých vznikali. Bránia zabúdaniu. Výskumníčky Annabelle Aventurin a Léa Morin predstavujú svoj kurátorsky program Insurrectionnelle, ktorý nesie názov po stratenom filme autora Farouka Beloufa z roku 1972. Léa Morin hovorí: „Kládli sme si jednoduché otázky. Aké miesto možno vzhľadom na naše neúplné dejiny kinematografie priznať nedokončeným, strateným alebo neexistujúcim filmom, prerušeným kinematografickým cestám a osirelým stopám potenciálnej kinematografie, ktoré dominantné naratívy zanedbávajú? Ako sa môžeme uchopiť a obnoviť túžbu po revolúcii, ktorú nesú diela sprevádzajúce dekoloniálne boje, keď sa k nám tieto obrazy nedostanú?“[1] Namiesto reštaurovania, ktoré je finančne ťažko realizovateľné, otvárajú diskusiu o reštitúcii. Uvádzajú menšinové nediela späť do obehu, čo považujú za akt opätovného zostavovania malých a veľkých dejín. Spoločne založili platformu Non-Aligned Film Archives, na ktorej poskytujú priestor nefilmom a svojej výskumnej práci. Zamýšľajú sa nad tým, ako archivovať neexistujúce filmy a aké dôležité je ich miesto v dejinách kinematografie. Posúvajú tak hranice fantomatickej prítomnosti nefilmov a pristupujú k nim ako k ťažisku dejín kinematografie.
V poslednej časti knihy Amplifying Presence, in Place of a Typology (Zosilnenie prítomnosti namiesto typológie) vedie Philip Widmann, umelecký riaditeľ projektu Film Undone, rozhovor s autorkami Aliou Ayman, Shai Heredia, autorom Oleksandrom Teliukom a výskumníčkou Petrou Belc. Autorstvo zdieľa svoje frustrácie z filmového priemyslu, tvorivých procesov a kritiku súčasných archívnych postupov. Zamýšľa sa nad tým, čo znamená nedokončený film. Mnoho nefilmov sa odklonilo do transdisciplinárnej podoby, nedostali sa na oficiálny filmový trh, ale existovali ako inštalácie, publikácie alebo v podobe iných heterogénnych médií. Oleksandr Teliuk hovorí: „Vo všeobecnosti by sme mali diskutovať o kapitalistickej posadnutosti finalizovať naše diela do prezentovateľných produktov, čo je pre naše projekty škodlivé. Podľa mňa túžba nájsť niečo pevné sa nachádza niekde medzi možnosťou a skutočnosťou, na spektre, ktoré môže zahŕňať aj rôzne štádiá nedokončenosti a neviditeľnosti.“[2] Celkovo považujú filmové archívy za konzervatívne inštitúcie, ktoré kategorizujú hlavne celistvé diela, prípadne neúplné diela etablovaného autorstva, pričom ich nedokončenie je súčasťou ich filmového profilu. O nefilmy bez mena sa nie vždy má vždy kto postarať. Vďaka neštátnym iniciatívam a kolektívom sa im však dostáva potrebná pozornosť.
Film Undone prináša pohľad na latentné aspekty kinematografie a je dôležitým zdrojom nielen pre tých, ktorí sa zaujímajú o nedokončené filmové projekty a ich význam v širšom kontexte filmovej histórie a teórie. Fragmentárny ponor do rozmanitých diel je priestorom na kolektívnu predstavivosť, pričom je zaujímavým podkladom aj pre filmové a nefilmové autorstvo, ktorého projekty a roky práce sú často neviditeľné. Film Undone je aktom odporu voči obmedzeniam vyplývajúcim z bežnej filmovej produkcie, homogenizácii diel a vymazávaniu audiovizuálnych dejín. Odhaľuje mocenské štruktúry, ktoré formujú kinematografiu, ale aj nové možnosti jej vnímania a uchovávania. Práca s nefilmovými archívmi preto nie je uzavretý proces, ale neustály pohyb medzi minulosťou a prítomnosťou, v ktorom sa kinematografia rozširuje za hranice dokončeného diela a existuje v priestore imaginácie, pamäti a reinterpretácie.
Nefilm je tiež film.
Jazyková redakcia: Alexandra Strelková.
Poznámky:
[1] „Our questions were simple. Given our incomplete histories of cinema, what place can be accorded to unfinished, lost, or nonexistent films, to the fractured cinematographic journeys and the orphaned traces of a potential cinema that have been neglected by dominant narratives? How can we approach and restore the desire for revolution carried by cinemas that accompany decolonial struggles, when these images do not reach us?“
AVENTURIN, Annabelle. KUSTER, Brigitta. MORIN, Léa. Insurrectionnelle, Approaching Cinematographic Latency: Annabelle Aventurin, Brigitta Kuster, Léa Morin in conversation. In: ed. WIDMANN, Philip. Film Undone. Berlin: Archive Books, 2024, s.140 – 149.
[2] „In general, we should discuss this current capitalist obsession with finalizing our works into products that we can present, but which is potentially harmful for our projects. For me, the desire to find something solid lies somewhere between potentiality and actuality, on a spectrum which can also account for the various stages of incompletion and invisibility.“
AYMAN, Alia. BELC, Petra. HEREDIA, Shai. TELIUK, Oleksandr. WIDMANN, Philip. Amplifying Presence, in Place of a Typology: Alia Ayman, Petra Belc, Shai Heredia, Oleksandr Teliuk, Philip Widmann in conversation. In: ed. WIDMANN, Philip. Film Undone. Berlin: Archive Books, 2024, s.222 – 232.
Obrázky:
[1 – 5] Film Undone. Elements of Latent Cinema (Sken knihy, Tereza Dodoková) 
Knihu Film Undone som si objednala impulzívne bez dôkladného skúmania anotácie. Zaujal ma samotný názov. Znie totiž ako refrén mojej kariéry. Mám pozadie vo filmovej scenáristike, do ktorej však úplne nezapadám. Počúvala som to v škole, počúvam to roky v realite. Píšem introspektívne, zároveň do textov prenášam formálne návrhy a riešenia, no nie som režisérka. Píšem, čo si predstavujem, napriek tomu, že to nikdy neuvidím. Ak film vznikne, stáva sa niečím iným. Ak film nevznikne, roky práce sú zastavené. V oboch prípadoch ide o film, ktorý nevidieť. Je priesvitný a iba v mojej hlave.
Kým kniha cestovala z Berlína, predstavovala som si zaseknuté diela, ktorým nebolo dopriate oficiálne vzniknúť. Sú ako duchovia nepresne zaradení a zapadnutí v archívoch v textovej alebo neúplnej materiálnej podobe. Pohybujú sa kdesi medzi rešeršou, písaním a výrobou. Možno sú to filmy bez peňazí a ich nedostatok je dôvod, prečo sa film nenakrútili. Ak sa zdá, že film neosloví široké publikum a kľúčové filmové festivaly, nemá prečo vzniknúť. Prístup k finančným zdrojom je úzko spätý aj s triednym postavením, rodom, rasou. Medzi týmito latentnými audiovizuálnymi dielami môžu byť filmy, ktorých práva sú stratené, zamknuté, či zamrznuté kdesi uprostred a bez konca. Ďalej filmy, ktoré nemohli vzniknúť pre politické reštrikcie a cenzúru alebo napríklad tie, čo ležia roky v šuplíkoch, pretože sa autorstvo rozhodlo, že prostredie filmového priemyslu mu nevyhovuje a nevládze dielo dokončiť. Zároveň určite existuje talentované autorstvo bez mena, ktorého filmy majú štyri pozretia na YouTube. Je film filmom, len ak má distribútora a videlo ho diváctvo? Začala ma fascinovať predstava filmov, ktoré oficiálne neexistujú. Je to nehybný stav, o ktorom môžem fantazírovať a necítiť sa pritom ako autorka nefilmov sama.
꩜
Predstavujem si, ako v plnej kinosále čítam scenár. Publikum si musí film vymýšľať. Na konci sa všetkým páči.
꩜
Kniha prišla. Má veľký font a veľa obrázkov, cestou do práce prečítam štvrtinu. V práci ju dám všetkým ohmatať. Dobre sa drží v rukách, pretože obal je z textilného papiera. Pri otvorení sa vlní a ľahko sa prispôsobuje rukám. Kolektívne ohmatávanie dopadlo nerozhodne – niekoho väzba iritovala, niekoho tešila.
Kniha Film Undone. Elements of Latent Cinema vyšla vo vydavateľstve Archive Books v júni minulého roka. Ide o výstup zo série seminárov, ktorý zostavil kurátor Philip Widmann. Ľudia z prostredia filmového výskumu, archivovania, ako aj filmové a interdisciplinárne autorstvo prinášajú svoje úvahy latentnej kinematografie, nedokončených filmov, nezverejnených filmov či nezrealizovaných nápadov v nefilmovom stave. Ich nesúrodá podoba narúša predstavy o médiách kinematografie. Verejné prednášky, z ktorých je zbierka spätne zložená, sa odohrali v Berlíne na úvodnom ročníku seminára Film Undone od 20. do 23. júla 2023.
