ruїns collective: na čo sa nemožno rozpamätať, je odsúdené na kompulzívne opakovanie

Teta Tsybulnyk (1987) je umelkyňa, filmárka a psychoanalytička s akademickým vzdelaním v oblasti sociológie, sociálnej antropológie a klinickej psychológie. Jej výskum siaha od mimoľudského pohľadu na prírodu až po semiotiku nevedomia a snov. Elias Parvulesco (1985) je umelec, kurátor a filmový archivár. Pracoval ako vedecký pracovník v oblasti dejín filmu a dramaturg v Národnom centre Oleksandra Dovženka v Kyjive. Spolu s Olegom Isakovom založili kyjivskú filmovú a umeleckú skupinu ruїns collective, ktorej cieľom je reflektovať komplexnosť súčasného sveta a rozvíjať primerané etické paradigmy.

Teta Tsybulnyk a Elias Parvulesco sa dlhodobo zameriavajú na ukrajinský národnooslobodzovací boj a vytvorili spolu viaceré videá. Vo filmoch ako dendro dreams (2018), zong (2019) a Salty Oscillations (Slané oscilácie, 2021) sa toto zameranie prepája so záujmom o mimoľudské činitele a medzidruhové vzťahy. Vo filme Salty Oscillations skúmajú kolektívnu mytológiu krajiny Soledaru, mesta známeho svojimi soľnými baňami, ktoré začiatkom roka 2014 ovládli separatisti s podporou Ruska, neskôr ho oslobodili ukrajinské sily a potom ho ruská armáda počas úplnej invázie nadobro zničila. Vo filmoch nakrútených po invázii sa často zaoberajú infraštruktúrami, ktoré ruské útoky  vyradili z prevádzky a zničili. Endless Sea of Sand (Nekonečné more piesku, 2023) sa zameriava na jadrovú elektráreň v meste Enerhodar, ktorá vznikla v roku 1970 ako súčasť sovietskeho modernistického projektu zameraného na industrializáciu, rast miest a nové jadrové technológie. Parvulesco a Tsybulnyk porovnávajú sovietsku urbanistickú propagandu a obrazy vojnového stavu v Enerhodare. Parvulescov film Narcissus Sacro, Narcissus Profano (2023) rozpráva príbeh múzea venovaného ukrajinskému filozofovi a spisovateľovi Hryhorijovi Skovorodovi, ktoré 6. mája 2022 padlo za obeť ruských útokoch. Film zobrazuje stratu inštitúcie, ktorej poslaním bolo uchovávať a chrániť miestnu pamäť. Prostredníctvom 3D animácie Parvulesco zrekonštruoval likvidáciu múzea a samotnej budovy.

Ich filmy sa premietali na medzinárodných filmových festivaloch a umeleckých výstavách po celom svete vrátane Medzinárodného festivalu dokumentárnych filmov Ji.hlava (2014, 2018), FIDMarseille – Medzinárodného filmového festivalu v Marseille (2022), Medzinárodného festivalu krátkych filmov v Oberhausene (2022), Festivalu krátkych filmov v Glasgow (2022), Kyjivského medzinárodného filmového festivalu Molodist (2018), Medzinárodného festivalu dokumentárnych filmov o ľudských právach Docudays UA (2020) alebo Documenta 15 (2022).

Často pracujete s krátkym formátom oscilujúcim na pomedzí videoartu a filmu. Aké je to spracovávať také zložité témy, ako je vojnová realita Ukrajiny, v krátkom formáte? Prináša krátka experimentálna stopáž nejaké výhody?

Elias Parvulesco: Povedal by som, že popri priemyselnej kinematografii je krátka forma prirodzenejšia a rozšírenejšia. Z historického hľadiska sa objavila skôr, ešte pred tým, ako v druhej dekáde 20. storočia zvíťazil hollywoodsky model komerčných hraných filmov. Myslím, že využívanie krátkej stopáže v rozhovoroch o zložitých alebo náročných témach nie je anomália. Pri strihu nechceme, aby boli filmy príliš dlhé, pretože sa snažíme o ekologické zaobchádzanie s diváckou pozornosťou. Keď je však jednou z tém diela samotné vnímanie času, ako vo filme dendro dreams, film môže byť pomalší a dlhší. Konvencie hraných foriem našej tvorbe nikdy nedominovali a som rád, že okrem komerčných kín a televízie existujú galérie a festivaly, ktoré vítajú akýkoľvek formát.

Vo svojich filmoch zvyčajne pristupujete k téme prostredníctvom akéhosi mikropohľadu, zameriavate sa na jednu konkrétnu situáciu. Považujete to za radikálny rozchod s tradičnou „veľkou“ kinematografiou a jej spôsobmi rozprávania?

Elias Parvulesco: Naše diela patria do oblasti dokumentárneho a experimentálneho filmu alebo súčasného videoartu, ktoré existujú v opozícii k spôsobu rozprávania celovečerných psychologických drám. Avšak aj tie najabstraktnejšie filmy (napríklad Warholove alebo Brakhageove) vychádzajú z naratívnej štruktúry určenej pre ľudské vnímanie. Podobne aj my vždy využívame ako základnú štruktúru našich diel príbehy. Okrem toho nás zaujíma práca s jazykom, so syntaxou komunikovaných správ, takže zvyčajne skúmame a kombinujeme rôzne typy rozprávania. Napríklad v dendro dreams sme do hĺbky skúmali fenomenológiu stromov, ale paralelne sme citovali zákony, vedecké knihy a poéziu. Vo filme zong sme okrem vizuálneho ponoru do rôznych časových období mali k dispozícii úryvky z textov príslušných epoch, od etnografických rozprávok z 19. storočia až po didaktické brožúry zo sovietskej éry a súčasné ekologické články. A napokon v K-Object from LL Group (2019) sme kládli dôraz na náhodnú a klamlivú povahu internetových rozprávaní o skutočných fyzických objektoch.

Teta, vo svojej psychoanalytickej práci sa zameriavate na výskum snov a semiotiku nevedomia, na vynáranie spomienok, prepájanie minulosti a prítomnosti a na pochopenie toho, aký význam skrývajú jednotlivé symptómy. Ako ste povedali v inom rozhovore, pri tomto druhu terapie ľudia pomaly znovuobjavujú svoju osobnú históriu, získavajú späť svoje vyvrátené, odštiepené časti a zisťujú, po čom skutočne túžia. Premýšľali ste pri nakrúcaní svojich filmov o ukrajinskom národnom boji o tom, ako by sa tento prístup dal uplatniť v otázke národného či kolektívneho oslobodenia?

Teta Tsybulnyk: Hoci psychoanalýza pracuje predovšetkým s individuálnym subjektom, môže byť užitočná aj pri skúmaní kolektívnych dejín. Freud tvrdil, že aj spoločnosti môžu mať svoje potlačené spomienky a pociťovať napätie medzi vedomím a nevedomím. Ukrajina má zložitú históriu poznačenú stáročiami útlaku a systémového násilia páchaného ruským imperializmom. Impérium pôsobí tak, že vymazáva národnú identitu, pamäť, jazyk; ničí akúkoľvek možnosť odlišnosti a sebaurčenia. Ukrajinská kultúrna pamäť je roztrieštená a plná medzier, nesie obrovskú ťažobu kolektívnej traumy, ktorá nám bráni spracúvať minulosť a skutočne spoznať samých seba. Trauma vytláča spomienky a to, na čo sa nemožno rozpamätať, je odsúdené na kompulzívne opakovanie. Psychoanalytická metóda ako taká sa venuje vypĺňaniu takýchto medzier zabudnutia, svedomitej rekonštrukcii minulosti, pričom pripúšťa, že vždy bude existovať niečo nepoznané alebo nevedomé o nás samých. Podľa môjho názoru môže tento prístup poskytnúť užitočné poznatky ako umelcom, tak aj výskumníkom, spisovateľom a všetkým, ktorí sa snažia pochopiť a reprezentovať, čím sme si ako národ prešli.

Dokumentárny film o mestečku Soledar s názvom Salty Oscillations sa zameriava na úlohu, ktorú toto mesto, známe svojimi soľnými baňami a špecifickou krajinou, zohráva v kolektívnom podvedomí a mytológii jeho obyvateľov. Dokument bol natočený pred úplnou ruskou inváziou, a teda pred zničením mesta. Teraz je mesto vyľudnené, neobývané, ťažba soli pozastavená, bane zničené. Ako sa zmenila úloha územia Soledaru v ukrajinskom kolektívnom vedomí?

Elias Parvulesco: Je dôležité zdôrazniť, že ruská vojenská agresia a invázia na Ukrajinu sa začala v roku 2014. Soledar bol v rokoch 2014 až 2022 takmer frontovým pásmom, ale v súčasnej fáze vojny bol úplne zničený. Bolo to pekné a tiché mestečko, mimo regiónu len málo známe, avšak ukrajinská umelecká inštitúcia Izoľacia sa sem rozhodla presídliť, keď v roku 2014 opustila Doneck. Spolu s ďalšími umelcami nás pozvali, aby sme tvorili v kontexte Soledaru. Stepná krajina Doneckej oblasti bola popri priemyselnej banskej minulosti a neistej postindustriálnej budúcnosti mesta jedným z hlavných motívov. Zaujímavé je, že v meste sa nenachádzali uhoľné, ale soľné bane, ktoré boli symbolom miestnej identity a vytvárali spojenie s prehistorickými časmi, keď soľ vznikala na dne starovekého oceánu. Keď sme do filmu zapojili Tetine znalosti z psychológie, spojili sme rozprávanie o krajine a mytológii so skúmaním miestneho nevedomia a identity a vytvorili sme poetický špekulatívny dokument venovaný obyvateľom Soledaru. Hlboko nás zasiahlo, keď sme sledovali tragické správy o tom, ako Rusi v rokoch 2022 až 2023 zničili všetky miesta, na ktorých sme natáčali. 

Teta, ako vaše psychoanalytické pozadie ovplyvnilo film o Soledare, ktorý sa týka kolektívneho nevedomia a vplyvu krajiny, ktorú nemôžeme zmyslovo spoznať, na nevedomie?

Teta Tsybulnyk: Keď sme v roku 2021 odišli do Soledaru, práve som začínala svoju dráhu psychoanalytičky a mojím hlavným výskumným záujmom boli sny. Zároveň nás ako umelcov vždy zaujímala krajina a spôsob, akým sa na ňu my ľudia pozeráme a vytvárame si k nej vzťah. Preto sme sa rozhodli začať výskum Soledaru tým, že sme oslovili miestnych obyvateľov a požiadali ich, aby sa s nami podelili o sny o svojom meste. Predpokladali sme, že fyzická krajina do určitej miery formuje mentálny svet ľudí a pocit identity. Zároveň sme sa ich pýtali na ich sny, fantázie a symboly spojené s mestom, čím sme objavili psychologický rozmer krajiny. Mesto nie je len sieťou budov, prírodných zdrojov a infraštruktúry, ale komplexným spojením pamäti, predstavivosti a mytológie. Vo filme Salty Oscillations sme sa pokúsili zachytiť Soledar ako vrstevnatý priestor vytvorený v dynamickej interakcii fyzického a mentálneho, reálneho a imaginárneho, ľudského a neľudského. Podzemné soľné bane sa stali metaforou nevedomia mesta – miestom, ktoré si okrem priemyselnej hodnoty v sebe nesie aj pochované kolektívne spomienky, folklór a hlbokú symboliky tejto komunity.

Ako sa vám pracuje vo dvojici? Aké úskalia a výhody takáto práca prináša?

Elias Parvulesco: Máme svoje vlastné individuálne umelecké a mimoumelecké postupy a spolupracovali sme aj s inými umelcami, hudobníkmi alebo vedcami, ako napríklad v zongu. Okrem toho som mal niekoľko tvorivých projektov so skupinou filmových vedcov z Dovženkovho centra – ukrajinského národného filmového archívu – a venoval som sa aj performatívnemu umeniu. V rámci našej dvojice Teta zvyčajne vypracúva nápady na filmy, zatiaľ čo ja pracujem na formálnej stránke a technickej realizácii.

Teta Tsybulnyk: Práca vo dvojici je ako podnetný rozhovor. Keď sa zrodí nápad, veľa sa rozprávame a prichádzame na nové nápady a možnosti ako pokračovať, navzájom sa delíme o svoje rozdielne vnímanie a doterajšie vzdelanie a skúsenosti. Proces premýšľania sa odvíja ako dialóg, ktorý vychádza z dvoch (alebo viacerých) miest súčasne a potom nachádza nejaké styčné body. Hoci je to vždy vzrušujúca a plodná metóda, nedávno sme sa rozhodli viac zamerať na sólovú tvorbu, aby sme lepšie spoznali svoje individuálne smerovanie.

Vo svojej praxi, napríklad v projekte Endless Sea of Sand, často pracujete s archívnym materiálom. Elias, pracovali ste aj ako filmový archivár a v roku 2021 ste absolvovali letnú umeleckú rezidenciu v rámci dlhodobého projektu Un/Archiving Post/Industry, ktorý sa zameriava na digitálne uchovávanie ohrozených archívnych zbierok priemyselného dedičstva na východnej Ukrajine. Akú úlohu vidíte v procese archivovania a odkrývania naratívu o skaze, ktorej Ukrajina čelí v dôsledku ruskej agresie? Akú úlohu môže zohrávať tento proces v dlhodobom boji za nezávislosť Ukrajiny? A uvažujete o úlohe archívov aj pri procese obnovy?

Elias Parvulesco: Korene môjho záujmu o archívne prvky sú veľmi jednoduché. Po prvé, mám diplom z reštaurovania filmov. Po druhé, vždy sa mi páčila ekologická myšlienka opätovného použitia. Zistili sme, že opätovné sledovanie a reinterpretácia archívnych vizuálnych materiálov a historických dokumentov má obrovský potenciál. Ukrajina má, žiaľ, strašnú históriu a dlho bola kolóniou; bola tiež územím neľudských sovietskych experimentov. Súčasná generácia teda stojí pred obrovskou dilemou: zabudnúť a vzdať sa minulosti alebo ju prijať a prevziať zodpovednosť. Vojnu môžeme považovať za jeden z výsledkov tejto dilemy. Jediné, čo ma znepokojuje v súvislosti s dvojitou identitou umelca a archivára, je to, že filmári zvyčajne používajú archívne materiály bez náležitého rešpektu. V umeleckých a dokumentárnych filmoch je trend používať archívne zábery, ale všímam si, že aj slávni umelci niekedy používajú nekvalitné digitálne kópie filmov bez toho, aby sa snažili vyzdvihnúť osud a podmienky uchovania pôvodného filmového materiálu a prácu archivárov a reštaurátorov pri záchrane a sprístupňovaní týchto artefaktov.

Úplná ruská invázia ničí nielen životy, pôdu a nádeje, ale aj pamäť. Bez živej pamäte môže pravda navždy zostať nepoznaná. Nakoľko je podľa vás dôležité snažiť sa zachovať archívne materiály a sprístupňovať ich? Vnímate svoje vlastné filmy ako pokus o zachovanie pamäti?

Elias Parvulesco: To je dobrá poznámka. Ukrajinskí intelektuáli veľa hovorili o ničení pamäti – napríklad Daria Cymbaľuk označila kultúrne vymazávanie (cultural erasure) za kľúčový motív ruskej koloniálnej stratégie. Je to ďalší aspekt, ktorému by sa Ukrajinci mali brániť aktívnym pripomínaním a vypĺňaním historických medzier tým zabudnutým. Preto je ukrajinská história po samotnej vojne pravdepodobne druhou najväčšou témou v súčasnom ukrajinskom umení, filme a literatúre. Náš príspevok do tohto diskurzu je veľmi skromný, ale už pred inváziou sme sa zaujímali o ponor do mikropríbehov ukrajinskej histórie aj o koncept ruín ako formy prízrakov minulosti.

Teta, vo svojej psychoanalytickej praxi ste sa venovali aj výskumu naratívov jadrových programov v sovietskej kinematografii. Môžete sa podeliť o niečo z tohto výskumu? Súvisel s elektrárňou Enerhodar, ktorá je témou vášho filmu Endless Sea of Sand?

Teta Tsybulnyk: Tento výskum som začala v roku 2022, po ruskej invázii na Ukrajinu, keď sa hrozba jadrovej vojny opäť stala globálnym Damoklovým mečom. Od prvých dní eskalácie konfliktu sa Rusko neustále implicitne alebo explicitne odvolávalo na svoj jadrový potenciál formulovaný buď ako pokrytecké varovanie pred „preventívnou sebaobranou“ alebo ako pompézny prísľub „súdneho dňa“. Tento druh rétorického a psychologického násilia sa stal sám osebe zbraňou – prostriedkom na vydieranie, zastrašovanie a terorizovanie Ukrajiny a jej západných spojencov.  Začala som sledovať sovietske kroniky, dokumentárne a hrané filmy v snahe nájsť historické korene dnešných hrozieb a obáv z atómovej bomby. Taktika jadrového vydierania siaha až do 50. rokov minulého storočia k pretekom v zbrojení počas studenej vojny. Paradoxne, rozvoj jadrového programu Sovietskeho zväzu bol zvyčajne zahalený mierovým pátosom. Ako skutočného agresora vždy vykresľovali tých „druhých“. Bolo zaujímavé skúmať túto rétoriku v kontexte súčasnej vojny, v ktorej sa agresívne imperiálne postoje Ruska otvorene premietajú navonok a nikdy sa nepriznávajú. Projekt som síce nedokončila, no v tejto línii výskumu som pokračovala v projekte Endless Sea of Sand, kde sme sa zaoberali ruskou okupáciou Záporožskej jadrovej elektrárne v Enerhodare ako ďalším príkladom jadrového vydierania. V 70. rokoch 20. storočia sa po celej sovietskej Ukrajine stavali jadrové elektrárne, ktoré sprevádzal ideologický pátos industrializácie a ovládnutia nových druhov energie. Spätne môžeme túto glorifikáciu „mierového atómu“ čítať ako demagogickú rétoriku sovietskej ideológie, ktorá skrývala vojenské implikácie jadrovej infraštruktúry, ktorú nakoniec ruskí okupanti využili na zbrojenie.

Teta, sústreďujete sa na mimoľudský alebo viac než ľudský pohľad na krajinu. Ruská agresia na Ukrajine viedla k devastácii životného prostredia. Donbaský región čelí environmentálnym škodám v dôsledku ruských invázií od roku 2014 a podľa Centra pre urbánne dejiny stredovýchodnej Európy vo Ľvove (Center for Urban History of East Central Europe) priniesla invázia rozsiahle požiare ropných skladov, muničných skladov alebo tepelných elektrární, hrozbu výbuchov v jadrových elektrárňach a hrozbu použitia jadrových zbraní. Vojna tiež produkuje obrovské množstvo odpadu, od zničených strojov až po ruiny domov, znečisťujúce látky, ako sú chemikálie z výbuchov munície a toxíny z tiel mŕtvych ruských vojakov, ktoré kontaminujú pôdu a vodu. Môžete sa s nami podeliť o časť svojho výskumu na túto tému? Ako pri uvažovaní o zničení Ukrajiny zaujímate viac než ľudskú perspektívu? Ako vnímate vzťah medzi ruskou imperiálnou agresiou a využívaním a dobývaním mimoľudskej krajiny ako takej.

Teta Tsybulnyk: S Eliasom sme pracovali s témami krajiny, mimoľudskej a viac než ľudskej perspektívy už pred inváziou, takže keď vypukla vojna, bolo pre nás prirodzené uvažovať o tomto rozmere škôd. Masívne bombardovanie, míny a chemikálie nesmierne zasiahli ekosystémy. Minuloročná katastrofálna povodeň v dôsledku zdevastovanej priehrady Kachovka nenávratne zlikvidovala prírodné druhy a biotopy. V tomto prípade sú ľudské a mimoľudské straty neoddeliteľne spojené. Adriana Petryna vo svojom článku De-occupation as Planetary Politics (Deokupácia ako planetárna politika) tvrdí, že Rusko sa snaží zničiť „základy obživy“ Ukrajincov, pričom využíva stratégiu znemožnenia života v životnom prostredí, čo, samozrejme, ovplyvňuje ľudí aj všetko mimoľudské. Škody na ukrajinskom životnom prostredí sa niekedy označujú ako vertikálna okupácia, forma pomalého násilia, ktorá má korene v koloniálnej povahe tejto vojny.

Premýšľate pri nakrúcaní filmov pre medzinárodné publikum o hraniciach empatie – o tom, že človek nikdy nemôže skutočne poznať a cítiť utrpenie druhého, a preto je empatia nemožná? Existuje iný spôsob, ako pristupovať k bolesti iných ľudí? Napríklad queer a feministická teoretička Sarah Ahmed hovorí o empatii v kontexte kolonizácie psychického priestoru. Varuje nás pred privlastňovaním si cudzej bolesti a vyzýva nás, aby sme uprednostnili aktívne počúvanie pred takzvanou empatiou. Aký je váš názor na túto teóriu?

Elias Parvulesco: Pamätám si, že myšlienka empatie a praktiky starostlivosti boli novým dôležitým obratom v umení koncom minulého desaťročia. V kontexte prebiehajúcej vojny je však ťažké a niekedy nemožné udržať empatiu na patričnej úrovni. Niekedy je dokonca ťažké nadviazať ľahký priateľský rozhovor s ľuďmi, ktorí nezdieľajú vojnovú skúsenosť a rovnakú mieru úzkosti. Veľa som premýšľal o tom, ako o týchto komunikačných problémoch a ideách starostlivosti a solidarity hovoriť prostredníctvom umenia, no zistil som, že umelecké formy, ktoré mám rád, nie sú neobmedzené. Možno preto teraz tvorím menej filmov a umeleckých diel ako kedysi.

Aká je podľa vás úloha umenia v národnooslobodzovacom boji? Máte pocit, že s úplnou inváziou sa zmenila vaša zodpovednosť ako ukrajinského umelca voči spoločnosti? Ak áno, tak akým spôsobom?

Elias Parvulesco: Keď došlo k úplnej invázii, úprimne som sa cítil previnilo, že my umelci, akademici a kurátori sme neurobili dosť na to, aby sme zabránili vojne. Neprekvapuje ,že umenie má dnes len slabý vplyv. Nie je to zlá správa a nie je to ani dôvod na ukončenie umeleckej tvorby. Je to však dôvod, aby sme ho nebrali príliš vážne a aby sme od umelcov neočakávali príliš veľa. V súčasnosti na Ukrajine umelci plnia aj úlohy dobrovoľníkov, novinárov či vojakov. Ako umelci sa snažíme necítiť sa vinní a vytvárať diela o vojnových zločinoch a následkoch skazy. Aj keď v posledných rokoch myslíme najmä na vojnu, snívam o tom, že Ukrajina a umelci budú pre svet zaujímaví aj inými témami a formami. Verím, že dnes máme veľmi citlivú a zanietenú generáciu ukrajinských umelcov.