Získať naspäť svoj hlas

V období, keď sa začal formovať jej vizuálny jazyk, umeleckému svetu dominovali muži. „Len čo som začala zverejňovať svoju tvorbu, dávali mi to vyžrať. Nič ako dobrá ženská umelkyňa neexistuje, povedal mi niekto v 80. rokoch.“ V období, keď sa začala presadzovať na scéne, sa osobný rozmer v umeleckom vyjadrení, obzvlášť pokiaľ išlo o ženské autorky, často bagatelizoval a zosmiešňoval. „Toto nie je fotografia, nikto nefotí vlastný život,“ spomína si na výroky mužských galeristov a kritikov, ktoré počúvala v začiatkoch svojej kariéry.

V tomto momente som si pri sledovaní dokumentu spomenula na knihu I Love Dick a miesto, kde Chris Kraus cituje svoju mentorku Hannah Wilke: „Ak sme my ženy zlyhali pri vytváraní ‚univerzálneho‘ umenia, pretože sme uväznené v ‚osobnom‘, prečo to ‚osobné‘ nezovšeobecniť a neurobiť z neho tému nášho umenia?“[1]

Dá sa povedať, že tento citát do veľkej miery vystihuje tvorbu Nan Goldin. Film svojou stavbou veľmi prirodzene a presvedčivo zobrazuje, ako komplexne sa v umeleckej tvorbe môže prelínať osobné s politickým. Vrstvením jednotlivých biografických rovín režisérka poukazuje na nemožnosť jasne oddeliť osobný život jednotlivca od jeho tvorby. Goldin je dobrým príkladom toho, ako sa tieto dve roviny navzájom živia. Všetko so všetkým súvisí a prepletá sa v štruktúre nášho bytia.

Silnou témou filmu je dôležitosť vlastnej komunity a priateľov, ktorí tvoria chosen family – pokiaľ nám tá vlastná, biologická rodina, nevie alebo nechce poskytnúť lásku a bezpečie.

Cez hlas Nan Goldin a archívne fotografie spoznávame jej zásadných priateľov a priateľky. Už spomínaného Davida Armstronga, kritičku a herečku Cookie Mueller či Briana – neskoršieho partnera fotografky, s ktorým mali silný, no toxický vzťah naplnený veľkou láskou postupne zatienenou psychickým a fyzickým násilím. Vzťahy, či už romantické alebo priateľské, sú v dokumente predstavené neprikrášlene, v celej ich komplexnosti a komplikovanosti.

Postupne sa pred nami vyskladáva obraz toho, ako našla samu seba a svoju chosen family v New Yorku 70. rokov – rovnako ako mnohí iní, túžiaci po prijatí a sebaprijatí v tomto meste. New York a jeho komunity ponúkali alternatívu k dusivým americkým predmestiam, alternatívu k rodinám, ktorých vnútorná dynamika bola založená na potláčaní problémov a predstieraní (šťastia).

Línia, v ktorej sa režisérka zamerala na osobnú transformáciu a formovanie jej umeleckej osobnosti dnes už slávnej fotografky, je zároveň výstižným obrazom New Yorku v dobe veľkej ekonomickej krízy a urbánneho úpadku a paralelne prebiehajúceho umeleckého hemženia. Práve kríza a nízke ceny nájmov priali vtedajšej živej a experimentálnej umeleckej scéne. „Objavila sa v galérii v bodkovaných párty šatách s krinolínou a čudným mejkapom a v ruke mala krabicu s fotkami. Nikdy predtým som také fotografie nevidel,“ hovorí v archívnom zábere umelecký kritik Marvin Heiferman. Jej fotografie boli v kontexte vtedajšieho konvenčného vnímania tohto média skutočne radikálne. Ona ich však netvorila so zámerom robiť umenie – a práve to posilnilo ich autentickosť. Fotky boli uhrančivé a odzbrojujúce (aj) preto, že boli „len“ extenziou jej života. Neboli za nimi žiadne stratégie či premyslené koncepty – bol to jej znovunájdený hlas, ktorý sa vďaka šťastnej zhode okolností prejavil v médiu fotografie. Na jej zábery bolo a stále je možné sa na ne napojiť, pretože zachytávajú základnú životnú skúsenosť a túžbu mnohých ľudí: nekompromisnú snahu ostať nažive a samou či samým sebou. Na fotografiách vidíme newyorskú alternatívnu umeleckú a queer scénu, drag queens, párty, drogy, sex. Dodnes z nich vyžaruje vášnivá, nekompromisná (tvorivá) sila.

Marvin Heiferman dodáva, že hneď chcel vidieť jej fotografií viac. A ona mu ich doniesla za plnú prepravku. „Taxikár ma tam odviezol za to, že som mu vyfajčila. To bol môj vstup do umeleckého sveta. Bolo to v roku 1979,“ smeje sa. Na fotografický a filmový materiál si zarábala ako go-go tanečnica a neskôr ako sexuálna pracovníčka. Svoje súkromie síce nikdy neskrývala – napokon, bolo námetom jej tvorby –, no až v tomto dokumente prvýkrát prehovára o dovtedy skrývanej skúsenosti so sex biznisom a ceste von z tohto prostredia. „Rozhodla som sa o tom prehovoriť, pretože chcem, aby sa táto téma detabuizovala,“ hovorí v dokumente.

Zbohatnúť na bolesti iných

Spomínam si na svoje prvé návštevy veľkých newyorských múzeí a galérií. Jasne si vybavujem prvý živý kontakt s dielami, ktoré som sa kedysi „drtila“ na dejinách umenia. Pamätám si aj očarenie zo všadeprítomnej filantropie, aká v našom kultúrnom kontexte nemá obdobu. Pre niekoho z nášho prostredia je takáto úroveň podpory kultúry zo súkromných zdrojov nedosiahnuteľným snom, niečím, k čomu obdivne vzhliadame. Keď som pred rokmi prvýkrát kráčala priestormi MoMA, Guggenheimovho či Metropolitného múzea, prezerala som si mená bohatých rodín blyštiace sa na mosadzných alebo nerezových tabuľkách či vytesané v mramore. Kráčajúc po veľkorysých priestoroch týchto inštitúcií som si občas s povzdychom predstavovala, aké úžasné by bolo, keby sme osvietených mecenášov, chápajúcich dôležitosť podpory umenia, mali aj u nás, na Slovensku.

Sponzori však často figurujú v správnych radách umeleckých inštitúcií a spolurozhodujú o ich programe alebo akvizíciách do zbierok, čo sa v mnohých prípadoch ukazuje ako problematické. Ale najtemnejšou rovinou býva samotný pôvod kapitálu, ak sa podnikanie mecenášov odohráva v sfére, ktorá je eticky sporná. V tomto prípade môže filantropia slúžiť na „očistenie karmy“ a podpora kultúry sa stáva spôsobom, ako nielen symbolicky, ale aj prakticky vyprať špinavé – a niekedy aj krvavé – peniaze.

Rodina Sacklerovcov, ktorú spoznávame v dokumente, zbohatla na bolesti iných. Sacklerovci sa do rebríčka najbohatších amerických rodín vyšvihli výrobou analgetík, ktoré spôsobili státisícom ľudí rýchlu a silnú závislosť. Ich spoločnosť Purdue Pharma uviedla v roku 1995 na trh OxyContin. Tento liek zo skupiny opioidov, ako sú morfín alebo fentanyl, sa stal jedným z najpredávanejších analgetík na svete. Intenzívny marketing a klamanie lekárov a verejnosti o bezpečnosti lieku spôsobili takzvanú opioidovú krízu – komplexnú sieť následkov súvisiacich so závislosťou od opioidov, v ktorej v USA dodnes prišlo o život približne 500 000 ľudí.

Diela Nan Goldin sú vystavované a tvoria súčasť zbierok mnohých svetových múzeí podporovaných rodinou Sacklerovcov. Goldin sa stala silne závislou od OxyContinu a závislosť takmer neprežila. V dokumente zastupuje hlasy tých, ktorým toto „nevinné“ analgetikum rozložilo život alebo zobralo blízkych. Opisuje paralyzujúcu závislosť, ktorá človeka zbavuje základnej dôstojnosti. „Celý môj život sa v tom období točil okolo zháňania a užívania Oxy,“ rozpráva silne emotívnym hlasom o vlastnej skúsenosti.

Dať hlas iným

Dokument postupe rozkrýva, s akou odvahou sa Goldin postavila zoči-voči „predátorovi“ v pomyselnom ringu, pričom nezvolila úkryt v bezpečnom kúte ani únik, ale konfrontáciu. Spojila sa s preživšími i príbuznými obetí a v roku 2017 založila skupinu P.A.I.N. (skratka pre Prescription Addiction Intervention Now zároveň odkazuje na anglický výraz pre bolesť, pain). K advokačnej organizácii sa postupne pridali aj právnik Mike Quinn a investigatívny novinár Patrick Radden Keefe.

To, že niekto tvorí politické umenie, nie vždy vypovedá o jeho autenticite či osobnej integrite. Stáva sa, že umelecké gestá ostávajú len v performatívnej rovine a nekorelujú so žitými životmi tých, ktorí ich prezentujú. Aktivistická poloha Nan Goldin, ktorú v dokumente postupne spoznávame, sa však autenticky prelína s jej osobnou rovinou a fotografickou tvorbou. Za spoločenskú spravodlivosť sa začala angažovať už na prelome 80. a 90. rokov počas epidémie AIDS/HIV, ktorá jej vzala množstvo blízkych. Jej umenie nikdy nebolo priamočiaro politické, ale cítiť, že jej aktivizmus vychádza priamo z jej stredu – toho najhlbšieho a najintímnejšieho.

„Naším cieľom bolo odstrániť ich mená zo stien inštitúcií, pretože pokiaľ sú tam, podporujú ich dobrú povesť. A múzeá nesú svoj podiel viny,“ hovorí Goldin o jasnom cieli gerilových protestov skupiny P.A.I.N. proti Sacklerovcom cestou autom na jeden z nich. O chvíľu sa v dokumente prenášame priamo do veľkolepého a ľuďmi zaplneného interiéru Guggenheimu. Ústredný priestor múzea v jednom momente zaplnia falošné predpisy na lieky, ktoré pomaly padajú z najvyššieho podlažia ako obrovské konfety. Aj sprostredkovane cez filmovú kameru je to spektakulárny pohľad. Na zadnej strane letákov stojí žiarivo červeným písmom: SACKLERS LIE, PEOPLE DIE – Saklerovci klamú a ľudia umierajú. Z balustrád jednotlivých poschodí aktivisti a aktivistky spúšťajú bannery s provokatívnymi heslami, iná časť protestujúcich skanduje.

Napriek nepopierateľným vizuálnym kvalitám neboli protesty organizované skupinou P.A.I.N. umeleckou performanciou Nan Goldin, ale vychádzali z rovnakého miesta ako jej umenie. Ak autorka tvrdí, že vďaka fotografii opäť nadobudla vlastný hlas, vo veku takmer sedemdesiat rokov svoj silný hlas použila nielen v symbolickej tvorivej rovine, ale doslova – na plné ústa. SACKLERS LIE, PEOPLE DIE, kričí spolu s ďalšími zo skupiny P.A.I.N. jeden z priamočiarych a mrazivo výstižných protestných sloganov.

Spravodlivý hnev a láska k spolutrpiacim poháňajúce jej akcieschopnosť majú zárodok v jej detstve. Nad celým dokumentom sa takto – ako všeobjímajúci naratívny oblúk – latentne vznáša univerzálnejšia téma. Zažívať ubližovanie a paralyzujúcu bezbrannosť, ktoré spôsobujú neodstrániteľné emočné zranenia, z nás môže urobiť zatrpknutého jedinca, no taktiež človeka, ktorého traumou prehĺbená empatia poháňa k tomu, aby dal hlas aj tým ľuďom, ktorých spoločnosť umlčala.

„Môj hnev voči Sacklerovcom má osobný charakter. Nenávidím týchto ľudí,“ hovorí Goldin. Postojom, ktorý voči Sacklerovcom zaujala, sa jej hnev preniesol z osobnej roviny do tej politickej. Prelomový moment v aktivizme P.A.I.N. nastáva, keď pripravuje retrospektívu pre National Portrait Gallery v Londýne, zhodou okolností práve v momente, keď sa inštitúcia chystá prijať veľký finančný dar od Sacklerovcov. Fotografka galérii oznámi, že ak ten dar prijme, svoju výstavu zruší. Galéria nakoniec dar odmietne. „Nan Goldin vie, ako použiť svoju moc,“ konštatuje David Velasco, šéfredaktor magazínu Artforum.

Po precedense National Portrait Gallery nasledovalo ďalšie odmietnutie podpory Sacklerovcov od londýnskej Tate, Guggenheimu a ďalších relevantných inštitúcií. P.A.I.N. však požaduje ešte viac. Nasleduje odstraňovanie sacklerovského mena z priestorov múzeí. Prvým bol parížsky Louvre. V zábere vidíme, že Nan Goldin a jej tím prežívajú obrovskú radosť. Zdá sa neuveriteľné, že z „riadiacej centrály“, ktorou je umelkynina obývačka, sa im podarilo dosiahnuť takéto zmeny na úrovni systému. Goldin riskovala svoju kariéru vedome. Postavila sa voči nepomerne silnejšiemu nepriateľovi a tento príbeh mohol dopadnúť všelijako, ale jej túžba po spravodlivosti bola silnejšia ako strach z následkov odporu.

Poitras postupne vrství hlboko ľudský obraz osobnosti Nan Goldin. V závere filmu môžeme nadobudnúť pocit, že umelkyňu poznáme, že jej rozumieme a ona môže porozumieť nám.

Osobné je neoddeliteľné od politického. Ak kapitalizmus naše zlyhania a bolesti odsúdil ako zodpovednosť jednotlivca, ktorý je výlučným strojcom svojho šťastia, režisérka svojím filmom tento pokrútený a nebezpečný naratív úspešne vyvracia.

Silnou ideovou rovinou dokumentu je portrét dvoch protichodných kvalít moci. Alebo presnejšie, dvoch diametrálne odlišných spôsobov, ako s mocou naložiť. Režisérka Laura Poitras ukazuje, že nadobudnutá moc sa dá zneužiť na vlastný prospech alebo využiť v prospech dosiahnutia zmeny a spravodlivosti. Imanentné napätie medzi týmito dvomi polohami funguje ako neviditeľný tmel a zaujímavá tenzná kvalita filmu.

Poznámka autorky:

Tento text som dokončila deň po prvom proteste organizovanom platformou Otvorená Kultúra!, Platformou pre demokraciu a Koalíciou environmentálnych organizácií proti arogancii súčasnej slovenskej vlády a nebezpečným krokom, ktoré podniká v rámci systematickej deštrukcie kultúry, médií, životného prostredia a slobodnej občianskej spoločnosti. Aj keď dokument Laury Poitras rozpráva o iných témach a občianskom aktivizme vo veľmi rozdielnom spoločensko-politickom kontexte, domnievam sa, že jeho posolstvo je univerzálne a posilňujúce i tu, teraz, pre nás.

Jazyková redakcia: Alexandra Strelková

Poznámky:

[1] If women have failed to make “universal” art because we’re trapped within the “personal,” why not universalize the “personal” and make it the subject of our art?

Obrázky:

Všetka tá krása a zabíjanie (r. Laura Poitras); zdroj: Film Europe