Pozerám filmy, zatiaľ čo horí svet

Ako duch bez pamäti a ukotvenia v prítomnosti sa často (ne)vyskytujem ani tu, ani tam. Takmer odjakživa som mala pocit, že sa nenachádzam v priestore. Film a ploché plátno podobné disociatívnemu vnímaniu mi tak poskytujú predĺženie reality a akési bezpečie. Zahltená cudzím prostredím, ľuďmi, zvukmi, obarená a možno trochu chránená derealizačným plížením som so svojím telom vedľa seba, alebo aj niekoľko krokov vzad, navštívila filmový festival Locarno.

Záber z filmu Vtáčnik: dve ženy v prírodnom prostredí, jedna sa pozerá cez ďalekohľad, druhá jej niečo ukazuje v diaľke

Keď sa na Vtáčnik pozerá kritický geograf

Pavel Šuška

Kritika

Film priamo odkazuje na mnohé z konkrétnych problémov postsocialistického urbanizmu vrátane privatizácie a privatizmu, nepreniknuteľných brán a plotov, absencie komunity a spoločenstva v nových obytných súboroch, nedostatku verejného priestoru, slabého plánovania a nedostatočnej regulácie, kľúčovej úlohy súkromného sektora a kapitálu pri premene mesta, sociálnych a triednych rozdielov pri vnímaní hodnoty miesta i schopnosti vlastné vízie presadiť.

V krojoch, v horách, ale zem nespieva

Zuzana Goleinová

Analýza, Esej

Obrazy hôr, ktoré slúžia patriarchálnym predstavám, kapitalizmu, imperialistickým či rasistickým naratívom však nemusí byť dôvodom, prečo sa horám vo všeobecnosti vo filmovej tvorbe vyhýbať. V slovenskej artovej produkcii sa takmer vôbec neobjavujú a to je možno chyba. Inovovať obraz slovenských hôr vo filme by znamenalo neprenechať ich nacionalistickej ideológii, ktorá si ich rada privlastňuje, pričom skutočne sa o ne zaujíma len pokiaľ siaha zisk. Najnebezpečnejšie na nacionalisticky podfarbenej ikonografii hôr je najmä to, že sa tvári ako čosi vzdialené od akejkoľvek politiky a spoločnosti, čisté vo svojom zobrazení nevinnej prírody. Tomu nesmieme uveriť.

Nové stretnutia s národnou realitou: reportáž z Taiwanského medzinárodného dokumentárneho festivalu

Daniela Hanusová

Reportáž

Taiwanský medzinárodný dokumentárny festival (TIDF) je jednou z najdôležitejších platforiem pre autorský dokumentárny film v Ázii. Festival bol založený v roku 1998 a je bienálny, čo je len jedna z charakteristík, ktorou sa TIDF odlišuje od väčšiny festivalového sveta. Snaha o vymedzenie sa voči mainstreamu je v jeho jadre, festival sa otvorene hlási k podpore inovatívnych filmových foriem a k redefinícii tej dokumentárnej. Túto snahu vyjadruje aj nemenný festivalový slogan Re-encounter Reality (Znovu sa stretnúť s realitou) konotujúci sizyfovské, nikdy sa nekončiace aktívne úsilie o revidovanie nášho prístupu k realite – minulej, súčasnej i budúcej.

Bieli, ale nie tak celkom

Kristína Žilinčárová

Kritika

Dokument režisérky Apoleny Rychlíkovej nadväzuje na staršiu spoluprácu s Uhlovou, film Hranice práce (2017) o pracovných podmienkach v zamestnaniach, ktoré sú náročné, finančne a spoločensky zle hodnotené, ale pre chod spoločnosti nevyhnutné. Uhlovej reportérsky projekt sa okrem filmov materializoval aj do knižne vydaných denníkov Hrdinové kapitalistické práce a Hrdinové kapitalistické práce v Západní Evropě. Výpovede v dvoch rôznych médiách fungujú autonómne aj komplementárne.

Práce je identitární záležitost, která reálně ničí vaše rodinné vztahy, když je [exploatačně] nastavená

Barbora Nemčeková

Rozhovor

Čím dál tím víc lidí si uvědomuje, že pokud máme znovu budovat nějakou soudržnou Evropu, socioekonomické otázky budou prostě muset hrát mnohem větší prim, než tomu bylo doposud. Symbolika Západu jako takového se vyčerpala a narazila na limity reálných zkušeností. Jak se říká, odvrácenou stranou globalismu nebo globalizace je pracovní právo, kdy západní země a západní firmy mnohdy nejsou schopny dodržovat podmínky, které si samy vymyslely pro fungování pracovního trhu.

ruїns collective: na čo sa nemožno rozpamätať, je odsúdené na kompulzívne opakovanie

Marie Topolová, Klára Žantová

Rozhovor

Teta Tsybulnyk a Elias Parvulesco sa dlhodobo zameriavajú na ukrajinský národnooslobodzovací boj a vytvorili spolu viaceré videá. Vo filmoch ako dendro dreams (2018), zong (2019) a Salty Oscillations (Slané oscilácie, 2021) sa toto zameranie prepája so záujmom o mimoľudské činitele a medzidruhové vzťahy. Vo filme Salty Oscillations skúmajú kolektívnu mytológiu krajiny Soledaru, mesta známeho svojimi soľnými baňami, ktoré začiatkom roka 2014 ovládli separatisti s podporou Ruska, neskôr ho oslobodili ukrajinské sily a potom ho ruská armáda počas úplnej invázie nadobro zničila.